ČV-NZ - 24. kapitola

24. kapitola

Bola krásna, uvoľnená tvár, mierne pootvorené pery a pravidelný dych. Za posledné týždne to bolo prvýkrát, čo som ju sledoval ja. Bola to skutočne príjemná zmena, aj keď v našej situácii viac znepokojivá.

Spala skoro dvanásť hodín, a ja som ju chodil kontrolovať, každú pol hodinu. Nakoniec som sa rozhodol proste kašlať na to. Ležal pri nej, vnímajúc pravidelný tlkot našich sŕdc. Skutočne som dúfal, že je dobré znamenie ich synchrónny tlkot a ona je v poriadku.

Tíško ňuňkla a prehodila ruku aj nohu cezo mňa, tak som si ju teda viac pritiahol k telu a znova jej potiahol prikrývku cez ramená.

Pamätal som si keď bola v nemocnici, sestrička mi vravela, že pri otrase mozgu treba človeka budiť čo hodinu. Bol to jeden z dôvodov prečo mi vtedy dovolila ísť za ňou. No tento krát neutrpela úraz hlavy, nie že by upír nemohol, keď trošku viac šklbnete, môže mať z toho peknú kocovinu...

Nevedel som čo teraz, nebolo to upírie spanie zdravé rovnako, ako keď sa zrúbala zo schodov. Či to upíri sem tam mali?

Rozhodol som sa, že spánok od pol jedenástej do jedenástej doobedia musí stačiť. Radšej nech ma zdžube, ako by sa malo niečo poondiť.

Pohladil som ju po vlasoch a ona sa jemne usmiala tisnúc sa ku mne viac. Usmial som sa. Nemohol som si pomôcť. Bola tak krásna keď spala. Tak nežná, bezbranná.

,

"Lili," šepol som jej tíško do ucha a ona sebou ošila, no úsmev je stále zdobil tvár.

"Lili, no tak, je čas vstávať, myslím, že už sme spinkali tak akurát," skúsil som znova no odpoveďou mi bolo len zahmkanie a silnejšie stisnutie.

"No tak, láska, prosím, toto nie je normálne," oslovil som ju už trošku s hysterickým nádychom pripravený ňou trebárs aj zatriasť.

"Ešte chvíľku, nechcem aby si zmizol," zašomrala zabárajúc nos do mojej hrude a spokojne vrniac.

"Kam by som mizol, prosím ťa? Ak by si aj chcela, nezbavíš sa ma. A teraz už nestraš svojho vlka a okamžite otvor tie krásne oči lebo budem nútený tebou fakt zatriasť," vyhrážal som sa jej, stískajúc v dlaniach jej ramená.

Poslúchla a otvorila jedno oko iba na malú škáročku kontrolujúc ma.

"Ach, " vydýchla len, keď mi prešla prstom po brade spokojne otvárajúc oči.

Nežný úsmev sa jej objavil na perách skúmajúc moju tvár.

Bola prekrásna. Tak nádherná. Sklonil som sa k nej s úmyslom ju bozkať. No ona zrazu sedela zmetene sa rozhliadajúc po miestnosti.

"Do pekla, čo to?" Vyskočila z postele cúvajúc odo mňa až narazila do steny.

Pomaly som vstal z postele vystierajúc ruky vo zdávajúcom sa geste. Fakt som netušil čo je špatne. Nepáčil sa mi jej zmätený výraz a ani pohľad akým na mňa hľadela.

"Emília, láska, je to okej, len si si trošku pospala. Nič sa nedeje," ukľudňoval som ju a sám som nevedel, či je to skutočne tak. Upíri nespia, nemali by.

"Ja som spala," šepla, zaborila si prsty do vlasov skúmajúc podlahu pod bosými nohami.

"Em, no tak," Priblížil som sa k nej, zobral ju do náručia a vtisol bozk na čelo.

Chvela sa, skutočne chvela, a ja som bojoval s nutkaním zabaliť ju do deky a urobiť jej teplý čaj. To bola tiež pekná blbosť, upírom nie je zima a už vôbec nepotrebujú čaj.

"Snívala som, " šepla po tichu opierajúc si tvár do mojej hrude.

"To je v poriadku. Chceš mi o tom sne porozprávať? Bol pekný?" potiahol som ju späť k posteli a ona len prikývla.

"Patrik, ale my nespíme a už vonkoncom nesnívame. Niečo je špatne," stisla moje tričko v pästiach so zúfalým pohľadom ma nechala ju položiť do postele.

"A možno dobre, Láska. Možno moja krv na teba tak pôsobí, je silnejšia ako iných vlkov. Možno z teba skutočne robí ľudskú bytosť so všetkým čo k tomu patrí," usmieval som sa jej do tváre, ktorú som držal v dlaniach. Túžiac ju pobozkať.

"Ja neviem, musím sa porozprávať s Filipom on bude vedieť..."

"Filip, znova on? Prečo sa s ním musíš radiť s každým hlúpym problémom?" vybehol som na ňu, vstávajúc z postele.

"Hlúpym? Niečo sa so mnou deje, spala som, snívala. Ten sen bol tak reálny, až som sa zľakla keď som ťa videla mladého. To nie je normálne!" Do pekla, mala pravdu, ale bol som presvedčený, že to taktiež neznamená nič zlé, nemohlo.

"Prepáč, nechcel som kričať, ja len, nemyslím si že hentá paródia na nemeckého jódlistu by mohol mať odpoveď. Podľa mňa je to pre moju krv. Iné rozumné vysvetlenie nie je." Trval som na svojom.

"Pijem z teba takmer tri týždne, povedz, prečo sa to neobjavilo skôr?" vyzvala ma s vystrčenou bradou.

"Liek ti tiež nezaberie hneď," mykol som plecami a ona si vzdychla, odmávajúc ma.

Do pekla, ako som len nenávidel, keď toto robila. Radšej keby sa so mnou hádala ako mi naznačovala, že nemá záujem so mnou ďalej diskutovať. Nebol som prekliata mucha ani otravný komár, aby sa na mňa oháňala.

"Prestaň s tým," upozornil som ju a v jej očiach zaiskrilo.

"S čím? S týmto? " zopakovala gesto a ja som jej chytil zápästie, ťahajúc ju silno k sebe.

"Urob to ešte raz a budem nútený ťa potrestať!" vrčal som je od tváre a ona potvora sa ohnala ľavou medzi našimi tvárami a prinútila ma sa trochu odtiahnuť pri reálnej možnosti, že by som dostal do nosa.

Zasmial som sa zvalil ju na posteľ a jej ruky pritlačil pri telo. Zmietala sa no ja som ju nemienil pustiť. Sklonil som sa k nej a chcel ju pobozkať, no ona sebou stále hádzalaa kričala nech ju okamžite pustím.

"No tak, nebuď zlá, iba malý bozk," šepkal som no jej oči v ktorých sa začali tvoriť slzy ma paralyzovali a okamžite som sa odtiahol.

"Len som srandoval, čo to s tebou je? Nikdy ti to nevadilo,"

Fňukla maznavo a rukami si trela zápästia. "Bolelo to, ty surovec! Vravela som ti, že to bolí!" rozvzlykala sa úplne ma pripravila o schopnosť akokoľvek reagovať.

Nemohlo ju to bolieť, nepoužil väčšiu silu ako v jej ľudských dňoch, nikdy som ju nestisol silnejšie.

"Odpusť, nechcel som ti ublížiť, Em, skutočne nie!" načiahol som ruky a chcel sa jej znova dotknúť, no ona urobila tú upíriu vec a stála pri okne. Kurva, nenávidel som, keď mi nedovolila sa je dotknúť!

Prinútila ma cítiť sa ako šulin, za to, že som jej ublížil a cítiť sa pod psa preto, že sa stráni mojich dotykov.

Tak som len sedel na tej prekliatej posteli a sledoval ako sústredene čumí do podlahy s rukami vo vlasoch.

"Ja viem," šepla tak tichúčko, že som mal skutočne problém počuť, "ale, skutočne to bolelo. Prepáč, ja som tak rozhodená z toho sna, zo spánku. Nespala som päť rokov." Pokrútila hlavou a zdvihla ju upriamujúc na mňa modré oči.

"Chceš mi o ňom povedať? Možno by sa ti uľavilo, a už by si sa tak nebála," skúsil som ako a malé decko.

 Často mi Helen rozprávala o svojich nočných morách a aj som musel kontrolovať pod posteľou a taktiež skrine a šuplíky a proste všetko kde by sa zlý LOLO mohol ukrývať.

Ona však nebola Helen a jej smiech mi len potvrdil, ako nezmyselne moja ponuka musela znieť.

"Nebola to nočná mora." S krútením hlavy sa pohla ku mne a nechala svoje telo klesnúť do môjho náručia.

Bez zaváhania som ju objal a nechal ju, aby zaborila nos do môjho krku.

Dych sa jej zrýchlila srdce začalo pumpovať krv zbesilejšie a vedel som, že to potrebuje.

Bez rečí som jej uvoľnil cestu k tepne kde ma automaticky jemne bozkala.

"Boli sme starci. Ja a ty. Patrik, boli sme na našej záhrade a pili čaj. Také klišé, nikdy by som nebola verila, že sa mi bude snívať taká hlúposť a zároveň, že sa mi bude tak hrozne na nič, keď sa zobudím a zistím, že to všetko bol len sen," vzdychla s perami stále tesne na mojej pokožke.

Nebol som celkom schopný vnímať jej hovorené slovo. Jej pery a predzvesť tvrdých zubov v mojom krku ma dráždili. Stával sa zo mňa závislák, neschopný myslieť na viac ako na jej zuby v mojom tele.

Uvoľnil som si hrdlo, keď som so sklamaním zistil, že viac, ako pusinky nedostanem, a ranku ktorú si privlastnila a nikdy neuhryzla na iné miesto mi znova neotvorí a položil sa s ňou do postele.

" Netráp sa preto Em, bude to v pohode." Dúfal, som, že neklamem, dúfal, som, že ten smrad nemal pravdu a ona ma nebude vnímať ako príťaž, ako starca, čo ju brzdí v živote. Aktívnom živote, ktorý sa nikdy nezmení. Vitálna, krásna, sexy... zdravá... prívlastky, ktoré jej nikdy nebudú cudzie. Ja si ich udržím možno ešte dvadsať rokov, koniec príbehu Sexy Patrika.

"Nerozumieš tomu, chcela som deti, s tebou. Chcela som vnúčatá a chcela som umrieť, aby sme sa mohli znova narodiť, tak, ako si mi to vravel. Aby sa naše duše znova spojili a po čase boli oddelené v dvoch schránkach života. Chcela by som, s tebou starnúť. Najlepšie, ak by som umrela skôr. Aspoň o rok o dva. Alebo umrieť spolu ako vo filme Zapísník jednej lásky, tam tiež dedkovci umreli spolu. Mám strach z toho, čo bude, keď tu nebudeš, a ja tu budem otravovať večnosť, bez teba, tvojho úsmevu, očí, pier, sarkazmu. Bože, ten svet bude tak nudný, bez teba," vzlykala mi v náručí.

Bolelo ma pre je bolesť srdce, ale bohužiaľ, nebol som nesmrteľný. Aj keď som nikdy netúžil byť tak veľmi ako teraz.

Nevedel som, čo jej mám na to povedať. Na to nebolo čo povedať. Umriem, ona bude mladá večnosť. Človek si ani nedokáže predstaviť, ako asi taká večnosť vyzerá.

"Vieš ako to bude, láska?" šepol som jej do vlasov a ona na mňa zdvihla svoj modrý pohľad, krútiac hlavou.

"Umriem a ty si nájdeš super fešáka, z vašich kruhov s ktorým budeš šťastná. Nie, počkaj!" prerušil som ju, keď mi do toho chcela skočiť s rozhorčeným výrazom v tvári.

"Proste to tak bude, musíš mi sľúbiť Lili, že nezostaneš sama, bola by to hlúposť, aby si pre mňa žialila večnosť, pre Boha. Môžeš ma stále ľúbiť a nezabudnúť na mňa a všetko, ale nechcem, aby si bola sama. Môžeš ľúbiť ktoréhokoľvek. Aj keď... Nie jeho! Musíš mi sľúbiť, že jeho nikdy, musel by som ho zo záhrobia roztrhať a jeho zvyšky spáliť. Prachom z neho by som si v pekle prikuroval, prisahám!" Predostrel som jej svoje požiadavky. Koniec trošku s humorom aj keď tú časť som asi myslel skutočne viac vážne ako čokoľvek.

"Nemienim sa s tebou baviť, a už vôbec nemienim počúvať, ako ma ešte za svojho života nútiš v budúcnosti milovať iného, je to choré!" vyhŕkla, udierajúc ma bolestivo do hrude.

"Ty si s tou morbídnou vecou začala Em, ja som ti len povedal, ako to bude. Proste si neželám, aby si smútila. Jasné... môžeš desať, dvadsať rokov, aj keď by som bol skutočne rád ak by to toľko netrvalo. A keď budem starý a neatraktívny, neschopný ťa potešiť, pošli ma do domova, a nájdi si super nabijáka. Nechcem, aby si ma nenávidela alebo sa cítila väznená, či obmedzovaná. Pochopím to a nebudem sa hnevať," sľúbil som jej a bol pevne odhodlaný na tom trvať, aj keď tá skutočnosť nebola prívetivá, ale radšej nech ma odprace akoby ma mala nenávidieť pre neaktívny život so starcom.

"Ty si taký blbec. Tak o tomto sa s tebou skutočne odmietam baviť! Nejde aby si mi vravel takéto veci!" Z očí sa jej znova vyvalili slzy neschopná si ich dostatočne rýchlo utierať.

"Nepovedal som ti to aby si plakala alebo, aby som ti ublížil, ale je to tak, proste je to naša budúcnosť, vybrala si si smrteľníka, Em. Musíme sa dohodnúť, ako to bude keď ja už..."

"Neopováž sa to dopovedať!" vrčala mi do tváre s rukou na mojich ústach.

Usmial som sa jej do dlane a jazykom jej prešiel po strede. Zareagovala presne tak, ako som si myslel. Odtiahla ruku a nakrčila nos, utierajúc si ju o moju hruď.

"Fúj, neposlušné psisko, za toto pôjdeš do búdy!" vyhrážala sa mi, rozžiarená ako Slniečko.

 Emocionálne bola na húpačke raz hore a potom zhurta dole.

Bola rozhodnutá dať si sprchu, ak by sme boli doma bola by to spoločná a pekne dlhá, no teraz ma poslala dole a ja som so stiahnutým chvostom a odmietnutý opustil našu dočasnú izbu.

Keď na obed Zdena vybrala tanier aj pre Em, len som ju odkýval a naznačil jej, že by bolo dobré, ak by ho rýchlo skryla. Nepýtala s na podrobnosti a tanier vrátila späť do malej dvojkrídlej časti linky.

Em sa tvárila spokojne, keď sme si sadli k obedu a ona si oprela hlavu o moje rameno. Nikdy nepatrila k ženám, čo by nedali priestor mužovi pri jedle, no pravdepodobne mala nutkavú potrebu byť mi blízko a bol by som blbec, ak by som jej povedal: Počuj, zlato, ja by som uvítal, ak by si sa na mňa tak nelepila, keď si krájam ten bravčový šnicel, nemám priestor."

V prvom rade pre strach, že by sa znova mohla na chvíľu emocionálne rozbiť a z nemalej časti aj preto, že mi bolo príjemne, keď bola tak blízko. Keď už sme nemohli byť ešte bližšie...

Jej ruka skĺzla po mojom boku až na stehno a pár krát ma pohladila, pri čom mi takmer spôsobila smrť zadusením vianočným šalátom. Nebola to ona, čo mi len včera povedala, že žiadne ťuťu - muťu?

Usmiala sa na mňa a ten zlý kukuč som poznal až príliš dobre.

Môj mozog začal pracovať, kam by sme sa mohli zašiť. Bolo mi jasné, že odmietne tu doma a tak som tuho premýšľal.

"Pomôžem ti s riadom mami," prehodila akoby nič a po krátkom pocapkaní ma po stehne, vstala a pomohla pozbierať riad.

"Je to tak jak dřív, není to supr?" prehodil Tom.

Nemohol som inak ako prikývnuť. Bolo to dokonalé, ak vynecháme skutočnosť, že umriem, a ona bude nakoniec s tým smradlavím nemeckým hovnom s konskou papuľou.

"A jaké to bylo?" Ozval sa jemný hlások.

 S Tomom sme jej venovali nežný úsmev.

"Také jako teď, prcku. Všicni hezky spolu," usmieval sa Tomas po očku sledujúc Lili.

"S tým rozdielom, že medzi nami nesedel upír!" zavrčal, samozrejme, otec a obaja sme na neho hodili vražedný pohľad.

"Ale Emili není zlá taťko, víš, ona je hodná," prehovárala ho naša malá sestrička a on sa len kyslo usmial, hladkajúc ju po hlave.

Videl som Em ako sebou mykla pri Romanových slovách no nič nepovedala a v tichosti ďalej utierala riad.

Ak by nebolo Helen a Toma, a jej matky, samozrejme, asi by som mu ju dávno vzal domov. Vlastne mi v tom absolútne nič nebránilo, ak chcú nech prídu. Nemôžem byť hajzel a nechať ju tu, keď jej otec ubližuje každým otvorením huby.

Zdena nakoniec položila do stredu stola tortu, ktorú urobila pre Helen a každému naložila na tanier. Okrem Em a otca, ktorý na ňu vyvalil oči a malý dezertný tanierik jej vopchal takmer pod nos.

Odignorovala ho a zapravila vianočnú, papierovú servítku Helen za golierik.

Tom sa smial, skrývajúc to za mľaskanie s plnou papuľou a ja som Zdenu miloval viac ako ešte pred chvíľou. Nech mu to dá pekne vyžrať!

"Povedz mi, zlatíčko, plánujete s Patrikom prísť do Čiech? Ja... chcela by som ťa mať bližšie, teraz keď si späť," povedala narovnávajúc Em golier na bielej blúzke.

"No, ešte musím dokončiť budúci mesiac pre výpovednú lehotu dvoch mesiacov a sťahujeme sa do Žiliny. Byt máme rezervovaný, aj prácu... Takže to nebude problém." odpovedal som za Em, ktorá bola niekde mimo nás a len jej trasúca sa brada dokazovala, že vníma okolie.

Bola chvíľku pred plačom, vedel som to. Taktiež som vedel, že ak ju objímem len spustím plač a bol som si istý, že to posledné, čo chce je plakať pre nimi.

"To je super, tak to bude len hodinka autom, to budeš môcť chodiť stále," Natešene vyhŕkla, objímajúc Em okolo krku.

"No, možno by bolo fajn, ak by ste chodili aj vy, ty a Helen," navrhla potíšku bez opätovania objatia.

"Och, samozrejme. A predstavíš nám aj priateľov? Rada by som spoznala ľudí s ktorými si bola a ktorý sa stali tvojou novou rodinou. Teraz budú niečo ako aj našou. Nemôžu byť zlý, keď sa mi o teba postarli," upravovala Em vlasy a láskyplne jej zakaždým neposlušné pramene rozpustených vlasov zastrčila za uško.

"Tak to prrr, stačí jedna hrozba!" ozval sa otec a ja som sebou mykol, ako ho Tom zatlačil späť do stoličky.

"Nepočul si? Em rozprávala o tom, že nezabíjajú, tak čo máš za problém?" vyskočila Zdena na neho zatínajúc päste.

"Oni sú môj problém, neverím jej. Nie je to o tom, že by som ju nemal rád, jasné? Len upírovi v nej neverím. Môže sa stať čokoľvek a ona sa neovládne, a potom darmo bude ľutovať, už bude neskoro." Otcov kľudný hlas ma rozpaľoval a bol som pripravený mu rozbiť hubu hlavne keď Em unikol tichý ston.

Zavrčal som na neho pripravený preskočiť stôl, keď ma chytila za ruku a silno mi ju stisla.

"Roman má pravdu, som hrozba, myslím, že bude lepšie ak pôjdeme domov. Tam nikomu neublížim." šepla takmer bez hlasne zo strachu, že by sa mohla rozplakať.

 Prikývol som. Nemalo význam snažiť sa, aj tak to nezaberalo, možno časom, no teraz už som Em potrápil dosť.

"Choď nás pobaliť, láska, ja si zatiaľ dojem ten výborný čokoládový zázrak," usmial som sa na moju upírku, ktorá prikývla a bez rečí zmizla.

"Mohol si sa aspoň snažiť, otec. Do pekla, nie je to pre ňu ľahké, nenávidí to čím je. A ty jej ešte nakladáš predsudkami," vrčal som na oteca, ktorý si len odvrkol.

"Ak by to nenávidela, urobila by niečo aby nebola viac tým čím je. Snažila by sa dokončiť to, čo upír začal." Trieštenie skla sa rozľahlo miestnosťou, keď Zdene vypadla porcelánová misa so šalátom, neveriacky hľadiac na otca.

"Neverím, že si práve povedal, že by moja dcéra mala umrieť." Hlas sa jej lámal, no nevyronila ani slzu. Len na neho hľadela.

Všetci sme stuhli. Zaseknutý v Zdeninom pohľade. Bolo v ňom bolesti, že až bola hmatateľná. Pristihol som sa ako vstávam s úmyslom ju objať. Nebolo to dobré pre ich vzťah. Nie odpor v jej očiach.

Zastavila ma rukou sa zapierajúc o kraj linky.

"Myslím, že by si mal popremýšľať o prioritách Roman," šepla, odrážajúc sa od mramorovej dosky.

"Vy ste moja priorita Zdena, ty moji synovia a naša dcéra. Potrebujem vás v bezpečí, čo keď upírov v jej blízkosti napadne na nás zaútočiť, ublížia tebe, Helen, Tomovi, Patrikovi! Čo? Čo keď čakajú na príležitosť kedy na nás zaútočiť? Cez ňu a jej slabiny? Musí sa držať ďalej, aby sme mi boli v bezpečí. Ak by nebola sebecká rozumela by, neprišla by a neohrozila by svoju malú sestru."

"Skončil si?" zavrčal som na neho a mal v pláne pokračovať, no zvonček zazvonil a ako na povel sa rozozvučal Tomov mobil.

"Do prdele, to bude Igor. Měli jsme jít zítra do Prahy, kurva , zapoměl jsem mu zavolat!" vrhol na mňa ospravedlňujúci pohľad.

 Nedalo sa nič robiť, nebol som práve v nálade a tak som to len odkýval. Čo by sa mohlo stať? Je to priateľ, takmer ako brat, pochopí.

Ak nie, budem mu musieť pokrútiť krkom. Dúfal som, že to nebude nutné, lebo ak by neporozumel skutočne by som nemal na výber. Ani brat nie je viac ako ona, už nikdy nenechám nikoho aby ju ohrozil.