ČV-NZ - 9.kapitola

9.kapitola

Nečakal som kým vstane a skočil mu do toho jeho slniečkového úškľabku.

Pohľad sa mi zamlžil, keď som po údere do jeho tváre spozoroval kvapku krvi črtajúcu sa na jeho pere. Ten preliaty bastard!

Skôr ako som to stihol zastaviť som sa už nad ním týčil ako dvojmetrová beštia a pazúrmi tvrdými ako diamanty som mu prešil po jeho zdesenej tvári. Ryhy mojich pazúrov poznačili jeho tvár, ale nemuselo ho to trápiť, nemal som v úmysle, nechať ho žiť dlho.

Zašklebil som sa, aj keď to on nemohol rozoznať, bolo to pre neho len ďalšie výstražné vycerenie zubov sprevádzané vrčaním. Cúval ako chuderky v tých nezmyselných filmoch Vreskot a podobne, keď kvecli na zadok a rukami sa odrážali ďalej, nespúšťajúc pohľad od ich vraha.

Vedel, že je to jeho koniec a ta prekliata beštia vo mne sa vyhrievala v jeho strachu sršiaceho z  tmavých očí. Nemohlo byť v tej chvíli nič viac uspokojivejšie. Možno ani jej náruč, nie v tejto chvíli, keď sa beštia kŕmila z hrôzy, inej beštie.

Otvoril ústa no hneď ich zaklapol. Neviem či chcel prosiť alebo sa len snažil lapať po vzduchu, ktorý jeho mŕtve pľúca tak či tak nepotrebovali. Ale jeho strach bol len dôkazom, že nie je hoden môjho drahocenného času.

Túžil som po upírovi, ktorý by sa mi konečne postavil, s ktorým by som sa mohol dostať až za hranicu svojich možností, zistiť koľko toho zmôžem, zistiť, kde je mojej sile koniec.

No tento tu bol ďalšia "kopa sračiek" a tak som bez váhania schmatol jeho krk a jednoduchým stlačením ruky v päsť oddelil jeho hlavu od tela.

Ako zakaždým, keď ma ovládla moja tretia forma, som si trošku frustrovane povzdychol, bol som nástrojom tej magickej hlúposti vo mne a nedokázal som ju nikdy dosť dobre ovládnuť, keď si prerazila cestu a ja som si nestihol nikdy vychutnať ten pocit, víťazstva nad nepriateľom.

Príliš skoro bolo všetkému koniec a zakaždým som zúril, že sa mi nepodarilo udržať si formu človeka. Tak to bola vždy väčšia zábava.

Adam bol v nedohľadne a vlastne som sa ani nestaral kde je. Poznal som ho, bol skoro tak dobrý v svojej jednoduchej základnej forme ako ja vo svoje tretej. Nebál som sa , že by sa z jeho dcéry stala sirota.

Bol mi príliš podobný, aby sa zmieril s pomocou, pokiaľ, bol súboj vyrovnaný, a nezdalo sa , že by sa v okolí potulovali veľké tlupy. Skôr sa rozpŕchli do celého mesta a lovili.

Netušil som, či je to výhodou alebo zatratením našej misie.

Ak by boli v tlupách, bolo by jednoduchšie ich všetkých dostať, ale, samozrejme, záležalo aj od faktu sily skupiny. Taktiež, mohlo byť výhodou, že sa nedržali po kope a bolo ľahšie sústrediť sa na jedinca, aj keď sme si nemohli byť pre to istý, či sme ich zmárnili všetkých.

Ach, zapeklitosť situácie ma iritovala a ja som si potreboval ešte buchnúť.

Tretia tvár sa uzurputne držala na povrchu a nemienila si dať šlofíka, tak som sa sústredil na okolie a snažil sa nájsť cieľ, ktorý by jej sadistickú časť uspokojil a ona sa mohla stiahnuť späť do svojej malej izbičky v mojom podvedomí.

Zbadal som jedného cupitať do tmavého rohu na námestí a potešene som sa za ním rozbehol.

Netrvalo dlho a moje dlhé, psie nohy o veľa silnejšie, rýchlejšie než tie ľudské, ma dopravili až k nemu vo chvíli, keď sa skláňal a niečo dvíhal zo zeme.

Až neskoro som si všimol, že je to telo ženy, nie o veľa staršej ako ja.

Fialky boli v tomto pomyslenom trojuholníku, ktorý vytvorilo čudné zoradenie budov intenzívne tak veľmi, až sa mi stiahlo vnútro, a mne netrvalo dlho pochopiť, že som musel cítiť práve túto ženu, keď som odchádzal od čiernovlasej upírky.

A teraz sa ju ten prekliaty upír s kapucňou chystal zabiť, nemohol som to dovoliť.

Nerozumel som, prečo má väčšina upírov tú nutkavú potrebu kapúc, hlavne preto, že lovia zásadne v noci a taktiež im v skutočnosti slnečné lúče vôbec nemali blížiť.

Upír posadil telo bez najmenšej štipky života a oprel ho o stenu sklonil sa k nemu a to ma nakoplo, aby som sa konečne sústredil na toho bastarda a prestal čumieť na jemnú tvár ženy, v ktorej som túžil aspoň na chvíľu skryť svoju tvár a stratiť sa v tej vôni tak podobnej, tak sladkej.

Zatriasol som hlavou a dvoma dlhými krokmi sa ocitol pri zmrdovi, chytajúc ho pod krkom. Môj tvrdý ostrý necht na palci sa vtlačil do jeho kamennej kože na krku a on zaúpel.

Ženský ston ma vykoľajil, no tretia forma, mi nedala šancu cúvnuť a rýchlou spoluprácou rúk, ktoré sa ani z ďaleka nepodobali ľudským som si upírku otočil tvárou k sebe.

Moje srdce zmrzlo, rovnako ako celé moje telo, s rukou stále okolo krku upírky, ktorá nemala byť nikdy beštiou. Jej anjelská tvar pokrivená škľabom vycerených zubov ma rozbila na kusy a ja som sa stratil, stále hľadiac na anjela, ktorý bol tu a ja som sledoval, ako sa krutosť z jej čŕt strácala a nahradil ju šok, ktorý navrátil jemnosť tej prenádhernej tvári.

Malé "o" ktoré vytvorili jej ružové pery bolo na zulíbaní a moje srdce spustilo šialený šprint zmotal som ruky do je krásnych dlhých vlasov a pritlačil si ju na svoje čelo.

Cítiť tvrdosť jej tela a odpor akým sa odťahovala ma však vrátil do reality. Do situácie, v ktorej sme sa nikdy nemali ocitnúť. Bola upírom na love a ja som ju pristihol, pristihol pri jej večery a mal som ju zabiť.

Ale ako? Už som to raz predsa urobil, pred piatimi rokmi som ju zabil, jej dušu som nedokázal zachrániť. Teraz tu stálo jej telo, prahnúce po krvi. Nemohol som to spraviť znova.

Istým zvráteným spôsobom, som sa cítil krásne, šťastne, ako za celé roky ani raz. Bola tu, držal som ju v náručí a to všetko mohlo byť len zlou nočnou morou.

"Patrik," šepla a moje telo sa rozochvelo, pod náporom eufórie vyvolanou mojím menom v spojení s jej sladkým zvonkovým hlasom.

"Lili," šepol som v odpoveď, stále si tlačiac jej tvár tesne k svojej. Túžil som ochutnať jej sladké ústa, trpel som tak dlho túžbou, a teraz bola na dosah, no ona sa stále odtláčala s malými dlaňami na mojej hrudi bojovala s telom, ktoré sa bezcitne tlačilo stále viac na jej.

Vedel som, že mi niečo unikalo, ale v tej chvíli mi to bolo absolútne jedno. Všetko bola len zlá nočná mora a ja som teraz presne tam, kde som mal byť.

S ňou a držal som ju vo svojom objatí a nemienil ju pustiť. Už nikdy.

"Pusť ma , prosím, nechaj ma isť," prosila a zatlačila do mojich ramien silnejšie.

Cúvol som len o mali kúsok, len na toľko, aby som mohol hľadieť do jej modrých oči, do tých krásnych nebíčkových kukadiel.

"Nemôžem, ty vieš, že nemôžem!" krútil som hlavou a znova sa pokúsil prerušiť tú pár centimetrovú medzeru.

Ako si mohla len myslieť, že by som ju nechal ísť? Po tom všetkom ako som trpel, ako som ju potreboval, každým dňom viac?

Nebolo možné, že by som ju nechal ísť, iba v prípade, že by sme šli spolu. Nebola iná cesta. Nie teraz, keď bola tu a ja som bol tu, a naše cesty sa spojili v jednu, ako to bolo a ako to malo byť stále.

"Nechcem ti ublížiť, Patrik, prosím, nenúť ma!" Jej hlas bol stále šepot no vyhrážka bola ako vedro studenej vody na rozpálené telo po práci na poli.

"Nemôžeš odisť, nie teraz!" Kýval som hlavou a pritisol ju tesnejšie k stene, nedbal o telo, ktoré sebou jemne zamrvilo.

"Pusť ma!" zavrčala a sykla ako skutočný upír chvíľu pred útokom.

 Len som pokrútil hlavou, mne tie hlúpe upírie techniky nemôžu nahnať strach, posledné roky boli ich päste a zuby jediný spôsob ako som dokázal prinútiť svoju myseľ vyprodukovať aspoň na chvíľu inú emóciu ako bolesť či pocit totálnej agónie.

Ako si mohla myslieť, že by ma mohlo jej sladké syčanie malej húsky vyplašiť?

Usmial som a na ňu, moje malé koťátko bolo späť a bavilo ma rovnako ako pred rokmi.

Niečo bolo na nej iné, ale nemienil som sa tým teraz vôbec zapodievať, aj ja som bol iný, roky bez nej ma poznačili, no teraz sme boli spolu a moja duša sa nafúkla do makro rozmerov a naplnila ma, vyplnila miesta, kde bola len prázdnota a beznádej a ja som bol, žil som, pre ňu a pre nás.

Jej ruky sa nepohli z mojich ramien a predsa som skončil na zemi pár metrov od nej. Zmätene som sa rozhliadol. Ako to mohla urobiť som už vôbec nedokázal pobrať.

Vstal som a pohol sa k nej, no jej ruka sa vymrštila ako pri odháňaní nepríjemného hmyzu znova som sa ocitol na zemi, na zadku ako malé decko, ktoré sa iba učí chodiť a nôžky ho ešte celkom neposlúchajú.

"Lili," zavrčal som podráždene, tá jej hra ma nebavila, chcel som ju bozkať, a ja ju bozkám či sa jej to páči alebo nie.

Možno to bolo len zo strachu, prešlo päť rokov, možno len zabudla.

Asi potrebuje  pripomenúť ten pocit, keď sa naše pery spolu hrali a možno ma nechce, možno ma nenávidí, za to, že som ju nedokázal ochrániť, že v tom lese musela umrieť.

Vytreštil som oči, keď mi došli súvislosti a sám sa už vstať nepokúsil. Namiesto toho som sledoval, ženu, ktorá s mojím anjelom už nemal okrem prekliatej podoby spoločné absolútne nič.

Bola monštrum, prahnúce po krvi, bola jednou z nich. Zabila by to úbohé žieňa, ktoré sa na pár chvíľ stalo mojím možným útočiskom. Teraz som však vedel, že to ona, ju som cítil, a ona ma zničila, rozbila a zaklincovala to, keď sa z nikade objavil vysoký blondiak s kučeravými vlasmi a preplietla si s ním prsty. Mne venovala jeden rýchli pohľad, plný smútku a niečoho, čo som nebol schopný rozšifrovať.

"Si v poridku, Liebe?" Ja mu dám Liebe, sehr lieb mu rozkopem  ten jeho konský gesicht. Len prikývla a pohla sa s ním preč.

"Nie!" zavrčal som, postavil sa na nohy a rozbehol sa za nimi. Nemohol som ju nechať ísť, nie s tým prašivým zdochliakom. Nie ruka v ruke. Patrila mne.

Jej srdiečkový zadok zastavil a mne sa srdce na dve údery zastavilo tiež. Zastala, bola ochotná venovať mi čas, dúfal som, že ho bude dosť na to, aby som mu stihol pokrútiť krkom a ju odpratať niekam, kde nás nik nebude hľadať a my budeme môcť byť spolu.

"Prestaň, vlk, nechcem ti ublížiť!" zopakovala, tento krát zamieňajúc moje meno a ja som len zostal čumieť na jej tvrdú nemennú tvár. Bez akejkoľvek emócie.

Pochopil som, že už nie je mojou, vo chvíli, keď nechala svojho milenca, aby jej vtisol svojimi tvrdými, ľadovými perami jemný bozk na hánky a spolu sa odpravili tento krát ich prirodzenou rýchlosťou niekam, kurva, ďaleko odo mňa.

"Do riti, to bola..." Adamov hlas mi pomohol zatlačiť hysterický výkrik ženskej, ktorá načapala svojho muža v posteli s milenkou.

"Mlč! Toto sa nestalo! Nevidel si ju, je mŕtva!" Prikázal som a hľadel mu priamo do očí.

Chcel som, aby tam videl, tú vyhrážku. Zabil by som ho ak by o onej cekol. Nech už je to akokoľvek, stále ju milujem, a nedovolím, aby ju ohrozil. Ak by sa dostalo na povrch, že žije, bol by to lov.

Nik by si nenechal ujsť možnosť dostať družku Čierneho vlka hlavne ak je z nej upír. Či už v našom kruhu alebo upírom.

Bol by to prekliate nepekný lov. A ja som odmietal, znova zlyhať. S tým skurvysynom bola v bezpečí celých päť rokov. Nemienil som urobiť nič čím by bola znova ohrozená. Nech je už upírka alebo čokoľvek, stále je to EMÍLIA. Moja EMÍLIA.

Rozbehol som sa domov, kašlal som na Igora a Adama, ktorý za mnou vola nech ho čakám.

"Kurva, Dobias, tak čo teda mieniš robiť?"

Uškrnul som sa bez toho, aby som sa otočil som mu jednoducho odpovedal.

"Je čas na veľké predvianočné upratovanie, ale pred tým si ešte potrebujem zajesť."