Dohoda - prológ

Prológ

 Deň prvý - pondelok

Ten škuľo si zo mňa robil skutočne srandu.

 Za päť?

Mesiac pred koncoročnou klasifikáciou?

Je pravda, že som tej eseji venoval iba včerajší večer, ale tak kto by obetoval nedeľný večer na učenie? Musel som si odoprieť rande s naj sexy dievčaťom v meste. To bola, myslím, dosť veľká obeť aspoň za tú stoličku.

"Anton," oslovil ma a ja som stisol svoju prácu v päsť, otáčajúc sa na neho s falošným úsmevom.

"Áno, pán profesor?" Bolo skutočne vtipné oslovovať ho tak formálne na školskej pôde, keď bol každú nedeľu proste Sveťo a spolu sme otca zdierali o peniaze pri nedeľnom pokeríku, pokiaľ moja matka s jeho ženou znásilňovali kreditné karty v každom obchode s lepším renomé ako bolo F&F Tesco.

"Ani sa ma nespýtaš, či je tu možnosť opravy? Blíži sa klasifikácia." Upozornil ma na niečo čo som vedel.

 Nebolo možné, aby ktorýkoľvek žiak nevedel, že je koniec mája a mame pred sebou posledné štyri týždne školy.

"Je tu taká možnosť?" Hral som blbého a on prikývol.

 Usmial som sa.

Jasné, dá mi proste štvorec, hrá sa na tvrďasa pred spolužiakmi. Musí, aby nevideli, že som zvýhodňovaný pre dobré vzťahy našich rodín.

"Máš tri týždne na odovzdanie novej práce, tému si nechaj alebo si pre mňa za mňa zvoľ novú. Nechám to na tebe. A keďže som dobre naladený a skutočne nemám v úmysle nechať prepadnúť jedného zo svojich študentov, budem tak dobrý a ponúknem ti jednu z mojich dobrovoľných doučovateliek." Kývol hlavou niekam do rohu a aj som sa zamračil.

Páčila sa mi predstava doučovania peknou dievčinkou. Možno by to mohla byť Beatka, a my by sme si vynahradili včerajší večer.

"Jela je najšikovnejšia, myslím, že by ti skutočne mohla pomôcť."

"Jela?" Zarazil som sa, bolo to najdivnejšie meno aké som kedy počul. Nebol som si istý, netušil som, že sem na školu chodí dievča s takým menom.

"Nie, pán profesor, vy viete, že ja na niečo také nemám proste čas!" Príliš hlboký a rázny hlas, tak netypický pre ženu, zaznel triedou a ja som sa neveriacky otočil na našu triednu obludu.

Prvýkrát som s tou srandou prírody musel súhlasiť. Neprichádzalo do úvahy, aby som s ňou strávil čo i len sekundu.

Bola otrasná.

Viac než to, bola katastrofou.

 Jej ryšavé vlasy boli ako po fakt silnej trvalej. Stáli jej dupkom do všetkých strán okolo malej hlavy. Takmer ako Emme Watson v prvom diely  HP – čka. No omnoho strašnejšie.  Vyzerali ako tenké medené drôtiky, tvrdé a neprispôsobivé. To dievča si nutne potrebovalo potykať s kondicionérom . Malé ryšavé oči, inak sa tá divná farba skutočne nedala opísať, boli skryté za hrubými sklami v otrasnom, plastovom, čiernom ráme. O jej outfite sa radšej vyjadrovať už vôbec nebudem. Myslím, že bude stačiť ak poviem, že vyzerala akoby bola na káve u mojej prababičky a vykradla jej šatník.

"Jela, hádam, by ste neodmietli pomôcť spolužiakovi v núdzi. Sama ste sa prihlásila ako dobrovoľník na začiatku školského roku." Pripomínal jej profesor a ja som tŕpol, čo mu príšerka odpovie.

"To je síce pravda, ale vy asi zabúdate na fakt, že som vám potom oznámila, že pre isté rodinné záležitosti, nebudem mať čas venovať sa doučovaniu." Švihla na mňa pohľadom a obaja sme sa na seba zhnusene zaksichtili.

Neviem, prečo sa tak ksichtila ona, ja som bol fakt fešák. Mala slintať, tak ako väčšina dievčat.

"Myslím, že ju nebudem potrebovať pán profesor, pokúsim sa sám," Odpovedal som stále otočený tvárou k nej a venoval jej jeden škľab.

Tváre jej očervenali a zalapala po vzduchu.

"Odmietam doučovať tohto sukničkára, idiota a v neposlednom rade obmedzenca!" Zahromžila nútiac moje telo k otraseniu.

 Mala hlas ako hrom pred búrkou. Nikdy som nepočul dievča s tak mohutným hlbokým a jemným hlasom, čo sa úplne vylučovalo s faktom, že mala byť dievčaťom.

"Sa nemusíš báť, strašiak do maku, o teba by ani kolobežku neoprel. Ani keby bol na mól ožratý. Tvoja česť zostane nepoškvrnená, myslím, že by sa na teba neulakomil ani bezdomovec jak si odporná," smial sa Lukáš a trieda sa k nemu pridala.

Mal som chuť si s ním tľapnúť, aj keď sme neboli priatelia, už nie. Ale teraz zdielal môj názor.

Jej tvár zbledla, oči iskrili a malé ruky zaťala v päsť.

"Lukáš, vstávať!" Zahromžil profesor a keď Luk nestával proste k nemu dodupal a sám ho za rameno zdvihol zo stoličky.

"Nie sme v škôlke, ja sa za pravdu ospravedlňovať nebudem." Zavrčal na profesora.

"Nik od vás ospravedlnenie nežiada, nebolo by úprimné. Ideme na pokec k pani riaditeľke, vaše reči sú nevhodné a ponižujúce a na mojich hodinách nebudem tolerovať urážanie a šikanu." Sveťo sa rozčertil a to bolo skutočne prvýkrát čo som mal z neho na mále.

Ale taktiež ma nasral. Čo nepočul, ako ma vykrstila? To nie je na riaditeľov koberček?

Trieda stíchla, sústredil som na príšerku no ona neprejavila žiadnu emóciu uvoľnene stála a hľadela niekam pred seba.

 Malo mi jej byť asi ľúto, no nebolo. Prečo by malo? Bola otrasná ak by sa o seba trošku starala aspoň málinko nikdy by nebola terčom posmechu. Bola to jej vina, Luk bol len úprimný.

Zazvonilo na koniec hodiny a spolužiaci si začali baliť veci, chcel som sa od nej otočiť a pobaliť si ich tiež a utekať domov. No ona ma uväznila vo svojom hrdzavom pohľade, že som nedokázal odtrhnúť oči aj keď som veľmi chcel.

 Bola to čarodejnica.

Držala ma prikovaného do posledného žiaka a potom sa v tej svojej dekovej károvanej sukni pohla ku mne. Cúvol som, tvárila sa ako by sa ma chystala uriecť.

"Mám pre teba návrh, Anton," zahrmelo to stvorenie.

"Nezájem, musím bežať, tak odpáľ." Odháňal som ju a snažil sa pretlačiť cez malý priestor cestičky medzi lavicami tak, aby som sa jej ani náhodou nedotkol.

Nechcel som skončiť kontaminovaný alebo čo. Bŕŕŕ.

"Pomôžem ti s tou esejou, ty vieš že potrebuješ pomoc, možno si dobrý v iných predmetoch ale toto ti nikdy nešlo." Uškrnul som sa na ňu.

 Tak predsa len mala sklony normálneho dievčaťa, sledovala ma a vedela o mne.

Pohladilo to moje ego dokonca aj keď bola monštrum. Možno preto ešte viac, netvárila sa, že by bola ako ostatné. Nie... ona bola všetko ale isto nie ako ostatné.

"Fajn, čo za to? Vreckové na novú deku, aby si z nej mohla ušiť ďalšiu otrasnú sukienku?" vtipkoval som a ona si podvedome prezrela svoju dekovinu a pohladila ju, dlaňami uhladzujúc neexistujúce pokrčenie.

"Pomôžem ti a ty mi pomôžeš dostať Lukáša," oznámila mi pohadzujúc si ramienko batoha na ramene.

"Hej, počkaj , ako dostať?"

"Chcem, aby ma chcel, aby ma túžil pretiahnuť a potom ho vysmejem pred všetkými, že pretiahol chuderu, o ktorú by nestál ani bezdomovec. Chcem, aby všetci videli, ako ma chce a aby všetci vedeli, respektíve si mysleli, že ma dostal, o to bude potom jeho pád tvrdší, keď ho pošlem do pekla pred všetkými. Ako každý rok bude isto robiť párty u seba doma týždeň pred vysvedčkom. Vtedy sa to stane a tam ho vysmejem."

Hľadel som na ňu a uhryzol sa do jazyka. Nechcel som ju vysmiať, no bolo to silnejšie ako ja. S rukami som si objal brucho a vybuchol v hurónsky smiech.

"Lochnesa, nehnevaj sa, ale o teba by on nikdy ani nezakopol. Luk, nie je typ, čo má rad naturalistické vyobrazenie ženy. A úprimne, neverím, že v dnešnej dobe ešte niekto taký jestvuje," smial som sa neschopný prestať.

"Preto potrebujem tvoju pomoc, musíš mi pomôcť byť pre chlapov príťažlivou, si chlap a viem, že máš u dievčat úspech. Takže najlepší adept na pomoc pochopiť čo chlapi v žene chcú a čo majú  radi....“

To nebolo ťažké, Chcú mať v žene svojho vtáka až po gule a majú radi keď je dievča  ochotné k všetkému.

 „... pomstíš sa mu za sestru..." Prehodila už len tak na oko nenápadne, aj keď sme obaja vedeli, že to bol účelný ťah, ktorý si nechala na koniec vo svojom vyjednávacom predslove.

 Síce som mu rozbil hubu, ale nebolo to dosť uspokojujúce.

Musel som uznať, že to zabralo, budem mať z toho viac ako ona, budem mať napísanú prácu najväčšou bifľou, takže jednotka to istila, a pomstím česť svojej malej sestry, ktorú ten skurvenec podlo zneužil.

Aj keď, urobiť z tohto dievčaťa sexy bohyňu bude ťažké, ak vlastne možné.

"Čo ak sa mi to nepodarí? Nepomôžeš mi s esejou?" Kontroloval som a ona pokrútila hlavou.

"Esej budeš mať, ale varujem ťa, ak neuvidím z tvoje strany snahu, postarám sa, aby si si zopakoval treťak a tvoj ocko by asi nebol nadšený s tvojou nalinkovanou právnickou budúcnosťou, že áno?" Jej zlý úsmev odhalil dokonalé biele zuby a ja som mohol vidieť ako sa v nich blyslo svetlo, ako šelme, ktorá svoju obeť už mala spracovanú.

"Fajn, tak si to zhrňme, Lochnesa, napíšeš mi esej a ja ti pomôžem   prinútiť Luka chcieť ťa ošukať do dvadsať jedna dní."

"Presne tak, to je všetko. Tak si urob zajtra po škole voľno, stretneme sa v mestskej knižnici okolo pól štvrtej?" Navrhla  s nadvihnutým ryšavým obočím.

 Prikývol som nepremýšľajúc veľmi. Chcel som už toto podivné stretnutie ukončiť. Ktokoľvek nás spolu mohol vidieť, ako si tu šteboceme.

"Nezabudni hárok a pero. Och, a aby so nezabudla, ešte raz mi povec Lochnesa a vykastrujem ťa." Švihla pohľadom na môj rozkrok nútiac ma na prázdno prehltnúť. Veril som jej... každé slovo.

Nebola ako iné, ktoré som poznal, nežné sladké, štebotavé.

Toto čudo bolo drsné, horké, hromžiace.

 Capol som si do čela, keď si uvedomil do čoho som sa to nechal vtiahnuť. Sledujúc jej vlniacu sa sukňu som si frustrovane zakňučal ako ranené zviera v pasci.  

Nie, z tohto neurobím Lukovu túžbu ani keby som vedel čarovať. No na druhej strane, nič predsa nestratím, budem mať esej...