ČV-NZ - 25. kapitola

25. kapitola

Brat šiel otvoriť zatiaľ čo ja som hypnotizoval schodisko a čakal kedy sa objaví Em. Nemalo význam snažiť sa to radikálne a rýchlo riešiť, dom bol za tie dva dni tak presiaknutý jej vôňou, že bolo skutočne rozumnejšie tu zostať a pokúsiť sa to Igorovi vysvetliť. Dúfal som, že bude počúvať a nebude zbytočne vystrájať.

Brat mi venoval pohľad typu: si pripravený? A ja som len prikývol, cúvajúc k schodisku pripravený ho brániť vlastným telom, ak by bola potreba. Bol som si viac ako istý, že Em, ak by na ňu aj zaútočil, by neurobila absolútne nič aby sa čo i len bránila, len zo strachu aby mu neublížila.

Počul som zalapanie po vzduchu takmer v tej istej chvíli ako sa pozdravili a Igorove telo bolo v okamžiku pri mne tlačil sa do schodiska.

"Paťo, ty jsi doma?" Co se to tady děje? Co?" zisťoval stále sa pokúšajúc odstať hore.

"No, ako by som to..." hľadal som správne slová a ona to vyriešila, samozrejme, za mňa keď sa objavila na vrchu schodiska šomrajúc kam zmizli všetky jej knihy a obraz, čo som jej namaľoval.

No paráda, ďalšia hádka na obzore, keď jej poviem, čo som s jej vecami porobil.

Na to som však nemal čas myslieť lebo Igor sa napäl a stisol moje tričko v päsť akoby som bol dáka prekážka ma chcel sotiť na bok.

Zavrčal som na neho, strhajúc ruky z môjho tela.

"Igor, je to Em!" zavrčal som postavil sa na prvý schod, drviac v rukách zábradlie a jeho tričko ako som ho tlačil preč.

"Je to upír, brácho, pro Krista, otevři oči!"

"Mám ich otvorené, to ti môžem odprisahať, a teraz sa ukľudni!" upozorňoval som ho a rýchlo švihol pohľadom za seba kontrolujúc Emíliu. Stála tam s telefónom v ruke a s ústami do korán.

"Ak si priateľ, budeš sa tešiť so mnou, že je späť a ja som konečne skutočne šťastný, Igor. Necháš nás odísť a nebudeš to rozširovať." Neprosil som, bola to skôr malá hra na city.

On však len pokrútil hlavou.

"Tohle nemůžeš myslet vážně, brácho, prosím, vždyť ona je vrah. Proti takovým jako je ona bojujeme. Ty jsi byl jeden z těch co si to, do prdele, vždy užil nejvíce. Jak můžeš s jednou z těch nestvůr teď být? Pro tvé dobro by si měl skutečně zvážit, co vyvádíš se svým životem. Žiješ s vrahem. Pokud s tím něco neuděláš, nebudeš moci více patřit k nám, pokud si vybereš ji, budeš jedním z nich, Paťo, zvaž to, prosím, přijdeš o všechno!" Nemyslel to zle, bol som si tým istý. Bol mojim priateľom, niečo ako druhým bratom. Ale on to nemohol pochopiť, nik nemohol.

"V nej mám všetko Igor, nič viac nepotrebujem," vyhlásil som rozhodne a jeho pohľad plný bolesti mnou ani nepohol.

Nemohol, nič nebolo dôležitejšia ako Em a moja budúcnosť po jej boku.

"Jak jste to mohl dopustit, Romane? Vy to necháte jen tak? Aby si sem dovedl svou upíri milenku a vy je tolerujete a necháte ji tady lovit? Lidi, které jste i vy, před lety chránil?" Vyčítal otcovi a ja som zaťal ruky v päsť, pripravený na otcov výlev a obhajobu no on len mlčal. Hľadel na mňa a striedal pohľad z Em na Zdenou. Akoby hľadal čo povedať.

"Je to jeho vec, sú na odchode, lebo rovnako ako ty, nesúhlasím s tým, že si vybral jednu z nich. Snažil som sa ho presvedčiť, práve pre dôsledky, ktoré mu zjavne nedochádzali, ale teraz si to povedal za mňa. Vybral si ju, nepatrí viac k nám. A ako on sám povedal, vybral si čo je pre neho najdôležitejšie. Viac nespadá pod našu ochranu svorky. Stráca všetky výsady ako bolo vedenie svorky, hlavné slovo v rozhodovaní a titul princa úplne... Od teraz oficiálne pripadá svorka tebe a nie si len jej náhradným vodcom." Jeho monotónny hlas kráľa vynášajúceho ortieľ mnou ani nepohol.

 Bolo to posledné týždne samozrejmosťou. Neriešil som viac skutočnosť že ma splodil, že bol mojim otcom. Nemal som otca, nemal som nikoho len ju a brata, ktorý sa pohol dopredu pripravený pustiť sa do slovnej bitky za mňa a Em.

Pokrútil som hlavou a naznačil mu, aby sa držal späť.

 Bol som oficiálne degradovaný zo svorky mojím "kráľom" podľa našich zákonov to malo byť pri stretnutí starejších, čo boli vlastne naši otcovia a praotcovia a zvyšku našich svoriek, ale na formalitách nezáležalo.

Vlastne ma viac menej otec ochránil pred popravou na očiach všetkých. Starejší by to žiadali, za hrubé porušenie zákonov.

Nemŕtvi s vlkom nemohli tvoriť pár. Nikdy, za žiadnych okolností.

 Nebolo vysvetlené prečo v našich starých zákonoch, ale dôvody boli zrejmé, nebolo treba ich rozpitvávať. Bolo to proti prírode.

Em zaskučala ako malé psíča a ja som k nej vystrel ruku v snahe ju ukľudniť, že je všetko okej. A vlastne bolo, čo tam po svorke, posledné roky som aj tak riešil veci na vlastnú päsť, čo tam po rodine, nepotreboval som nikoho, keď som mal ju. Čo tam po domove, mal som kam ísť a mal som budúcnosť aj bez nich, bez všetkých.

Ešte som musel vysvetliť svojmu bratovi, že bude skutočne rozumnejšie ak sa bude držať ďalej a nebude sa stavať otcovi proti vôli, nič by nezískal odporom, jedine že by prišiel o všetko.

"Poď, láska, ideme domov," prehovoril som k Em no ona len sústredene hľadela niekam do prázdna a zatínala ruky v päsť.

Mal som pocit akoby sa priestor zavlnil ako keď pozriete pred seba v horúčave. Na čele sa jej objavila žila a telo sa rozochvelo.

Nemal som potuchy o čo sa pokúšala ale pravdepodobne to nevychádzalo, lebo si frustrovane sykla a tresla do zábradlia, ktoré zareagovalo tak ako každý očakával. Rozletelo sa po celej miestnosti.

Vlci boli v pozore. Tom skryl malú za svoj chrbát aj so Zdenou, Igor a môj otec sa postavili do bojovej pozície pripravení jej pokrútiť krkom, zatiaľ čo ja som sa otočil na nich ceriac zuby.

 Možno by mi trošku postrapatili vlasy, ale ja by som ich naporcioval na malé kusy. Vedeli to.

"Prestaň, prosím, stačí! Nie kôly mne!" vzlykla zrazu stojac pri mne s rukami omotanými okolo môjho pásu a tvárou pricapenou na chrbte.

V tej polohe som sa skutočne nemohol sústrediť na to byť nebezpečne výstražný, keď som cítil ako potrebuje objať.

"Em, len ťa bránim!" šepol som, aj keď všetci v tej miestnosti to počuli, také ticho tam nastalo.

"Sú tvoja rodina," pripomenula mi a ja som si vzdychol nemalo význam sa s ňou hádať o mojej nutkavej potrebe udržať ju v bezpečí.

Tak som sa bez slova oslobodil z jej zovretia, vzal našu tašku, ktorá sa váľala na vrchu schodiska a postrkujúc ju k dverám som kývol bratovi a Zdene a malej som stihol ešte poslať malú pusu, ktorú skokom chytila do dlane a priložila si ju na líce. Presne tak ako som ju to naučil.

"Nie je to správne, nemal by si to robiť," šepkala pri mojom chabom pokuse štartovať.

 Kráska protestovala práve v najnevhodnejšiu chvíľu.

"Pokúsiť sa nepreslopať motor? Áno, v tom máš asi pravdu," odpovedal som trieskajúc do volantu.

"Neodbočuj! Nemal by si kôly mne opúšťať rodinu, priateľov a ani život, pre ktorý si sa narodil a ktorý tak miluješ."

"Ty si môj život pijavička. Na ničom inom nezáleží. Keby to prekliate auto neprotestovalo o pár hodín som ti mohol viac než verne dokazovať svoju lásku na sto spôsobov presne tak ako to máš rada," vtipkoval som.

 Nemal som chuť riešiť ľudí, ktorí ma v skutočnosti nikdy nemali radi tak ako sa prezentovali, ak by to bola pravda, rozumeli by mi, pochopili by tu neuveriteľnú radosť, čo som cítil za každým, keď som sa na ňu pozrel a skutočnosť, že bola späť v mojom živote ma vždy naplnila až bolestivým šťastím.

 Nerozumeli tomu. Nemohli, nestratili svoju družku. Nikdy som nikomu neželal nič zlé, ale chcel som, aby pocítili ten pocit bez moci a potom objavený raj v náručí milovanej. Nezáležalo na tom, či bol človek, upír, drak, trojoká príšera, stále to bola ona. S dušou čistou ako anjel.

 O jej kráse som sa nemusel zmieňovať, bola anjelský prekrásna. No oni v nej videli len upíra, tá ich zabednenosť a staré vlčie tradícia, zákony, nasrať na všetko.

Vystúpil som z auta nevenoval jej argumentom pozornosť. Začala ma štvať s tým ako neustále opakovala, že ona mi za t nestojí.

Motor a všetko vyzeralo na prvý pohľad v poriadku a ja som zúfalo tresol do kapoty. Potreboval som sa odtiaľto dostať, hneď!

"Tvoj otec mal pravdu, vo všetkom, som hrozbou, pre Helenu aj pre matku, pre vás vlkov. Ničím ti život, Patrik. Pozri čo som spôsobila, tvoj vzťah s otcom som úplne zdevastovala, tvoj priateľ, čo ti je ako brat ťa tiež opustil a to všetko pre mňa. Nemala som byť, nemala som byť v tvojom živote, mala som byť silnejšia. Tvoj otec robí len to, čo by urobil každý na jeho mieste, chráni rodinu, priznaj si, že ty by si urobil to isté na jeho mieste."

"Čo tým chceš povedať, Emília ty sa so mnou... My sa rozchádzame? " Nepýtal som sa, skôr som vrčala a ona sebou mykla krútiac hlavou na nesúhlas.

"Patrik, som sebec, nemôžem byť bez teba, ale to stále neznamená, že by si so mnou mal byť. Nemôžeš sa odstrihnúť od života, rodiny, priateľov iba pre mňa. To nejde. Mal by si sa na mňa vykašľať. Poslať ma do r..." Umlčal som ju bozkom, hádať som sa nechcel, v záchvate monológu by ma nepočúvala. Bozk bol vlastne celkom príjemná záležitosť.

Zabralo to a ona vplietla svoje tenké prsty do mojich vlasov tlačiac sa ku mne.

"Vidíš, nemôžeme sa rozísť, nemôžem ťa nechať ísť maličká, sme ako rozbuška a dynamit, " usmial som sa a skúsil naštartovať no auto zasa zachrapčalo.

Čakal zasa jej obľúbenú vetu nie je to správne nebuď so mnou. No tento krát mi na to nič nepovedala a len položila ruky na kapotu autu a sústredene zatvorila oči.

Na čele sa je objavila žila a sánka námahou pracovala kedy prsty zabárala do plastu a ja som sledoval ako v mojej palubovke zostávajú preliačiny jej rúk. Auto s kašlaním naskočilo a ona úľavne spustila svoje telo do sedačky s jemným víťazným úsmevom.

Vyzerala vyčerpane, ale aj napriek tomu sa spokojne usmievala. Pyšná na seba samú.

"Tvoja krv je mrcha, bráni mi siahnuť si na svoju moc," obvinila ma, túliac sa do klbka na sedačke a zatvorila oči.

Načiahol som sa dozadu, kde sme mali pohodenú deku a prikryl ju, spustil sedačku nižšie a sledoval jej spiacu tvár.

Spala celú cestu schúlená do klbka, objímajúc pás a sem tam šepla moje meno.

Bolo tak prekliate sladké, až som si nemohol pomôcť a pri každej možnej červenej alebo prechode sa sklonil, aby som ju mohol bozkať do vlasov. Bol som tak nemožne zaľúbený.

Nezobudila sa dokonca ani na moje budenie pred bytom, tak som ju teda vzal do náručia a vyniesol si ju hore do bytu, kde som ju po namáhavom zápase s kľučkou uložil do postele. Spotil som sa ako prasa, ale nemienil som jej niečo také vyčítať. Nebolo to tým, že by som bol slaboch alebo čo, jej päťdesiat kíl aj s topánkami pre mňa skutočne nemohol byť problém. Šlo skôr o snahu ju nerozpučiť alebo nepustiť pri otváraní dverí, proste mazec.

 Ale ona bola úplne odrovnaná a ako náhle som ju položil do poste pritiahla si prikrývku, ktorou som ju prikryl až k brade a spokojne sa zhlboka nadýchla pritláčajúc si ju k tvári.

Miloval som, keď mi povedala, že ma miluje, miloval som, keď sme si lásku dokazovali, ale keď v spánku doslova fetovala prikrývku nemohol som byť blaženejší.

V dome sme nemali takmer nič, všetko, čo malo kratšiu trvanlivosť sme odstránili takže sme mali iba akési mäso v mrazáku, ktoré som hodil do mikrovlnky, aby sa rozmrazilo a ja si mohol urobiť niečo pod zub.

 Mal som už dávno byť na love no nezostával čas a teraz, keď Em spala som od nej nechcel odchádzať niekam do tramtárie, keď že tu na juhu tých prekliatych zvierat nie je práve najviac.

A pečené mäso na cesnaku so zemiakmi neznelo zas až tak zle.

Kým mikrovlnka robila svoju prácu zbehol som pre naše veci a doprial si sprchu. Moja upírka mala citlivý nos a to posledné, čo som chcel bolo smrdieť jej, keď sa k nej šuchnem.

S uterákom vo vlasoch som pomaly vyšiel zo sprchy, aby som ju nezobudil no zarazil som sa v strede chodby, keď sa naším bytom nieslo vrčanie.

Takmer behom som sa pustil do našej obytnej časti bytu, kde som čakal útok vlkov na moju spiacu princeznú, no skutočnosť ma úplne pripravila o schopnosť akejkoľvek reakcie.

Em stála opierajúc sa o kraj linky pásom a v rukách držala zvyšky mäsa, trhajúc ho svojimi ostrými zubami.

"Em," oslovil som ju no odpoveďou mi bolo len syčanie a s výstražným pohľadom si pritisla kúsok mäsa k hrudi.

Fajn, tak toto bolo pekne šialené, čo teraz? Moja žena zjedla moju večeru a vyhráža sa mi, že ma skántri, keď sa jej papaníčka dotknem?

"Nechcem ti to vziať," sľúbil som jej a sám sa divil ako divne to znelo.

Nebolo ani tak divné vidieť niekoho ako si užíva chuť surového mäsa so zatvorenými očami, ja som to robil aj dvakrát do týždňa, videl pri tom vlkov, dokonca sme chodili spolu so svorkou, ale pozorovať pri tom svoju upíriu priateľku?

"Do pekla," šepla a kus mäsa o veľkosti malého bravčového medailónku nechala dopadnúť na zem.

 Smutne som sa pozrel na zvyšky mäsa, ktoré by nestačili ani Helen, z dvoch kíl nezostalo absolútne nič. No to nebol ten hlavný problém mojej upírej kráske pravdepodobne docvaklo, čo vyviedla a bol na rade ďalší hysterický výstup typu niečo so mnou nie je v poriadku. A ja som nemohol inak ako súhlasiť.

Rýchlo sa dopravila k drezu a zaskuhrala, opierajúc sa jeho kraj.

"Budem grcať! " zaplakala, zapierajúc ruky do kraju drezu. Zhlboka dýchala čakajúc na prvý nával nestráveného mäsa.

Ako dobrý priateľ som k nej okamžite pribehol odpustil si uštipačnú poznámku: Načo to žerieš, keď vieš, že ti z toho bude nanič, a omotal si jej hodvábne vlasy okolo dlane a druhou rukou ju chytil za čelo.

Nič sa však nedialo. Jej žalúdok vyzeral v pohode s obsahom čo do neho vpravila.

"Vyzerá to, že si v pohode," usmial som sa a cmukol jej bozk do krku. Nebolo to o tom, že by ma to nestrašilo, skôr som nechcel, aby bola vyplašená ona. Aj keď na to v skutočnosti mala dôvod.

"Nie tak to teda nie som, pred rokmi som skúsila zvieraciu krv a vygrcala všetku, čo som za ten deň a  pravdepodobne aj deň pred tým vypila. Bolo to hnusné horké, trpké, pálivé." Striaslo ju a znova sa sklonila nad drez vydávajúc prvé dávivé zvuky.

Zostal som pri nej no využil, že na mňa nepozerá a odvrátil hlavu s nakrčeným nosom. Miloval som ju a všetko, ale to posledné, čo som chcel bolo vidieť ako sa z nej to mäso dostáva von.

Po očku som sledoval stále s odvrátenou tvárou dianie, ktoré sa nezmenilo od posledných desiatich minút.

Jej obed, ktorý mi ukradla, zostával v jej brušku pre potechu nás oboch a ja som uvoľnil ruku z jej čela no ona mi ju hneď pricapla späť.

"Nechoď prosím, príde to každú chvíľu. Nechcem byť sama." Do pekla, ja som nechcel byť zlý frajer, ale hľadieť na niekoho keď grcá?

 V dobrom aj v zlom v zdraví aj v chorobe, kým nás moja prekliata smrť nerozdelí. Pripomenul som si a uhladil jej vlasy nad čelom.

"Kam by som šiel anjelik, som pri tebe." Bozkal som ju do vrchu hlavy a znova si priložil dlaň k jej teplému čelu.

A tak sme čakali na jej zvracanie ďalších asi desať minút. Mne už akosi tak po prvých napadlo, že z cesty späť jej tráviacim systémom nebude nič, no ona tvrdohlavo tvrdla, že to tak skutočne bude.

Tak som vytrval ďalších desať a potom ďalších. Po tridsiatich, skutočne zmárnených, minútach som ju proste k sebe otočil chytil jej tvár do dlaní, aby sa na mňa pozrela a cmukol jej bozk na špičku nosa.

"Em, myslím, že to mäso zostane tam kam si ho vpravila, a nechystá sa von." Prehovoril som opatrne ako ocko, čo sa snaží svojmu dieťaťu vyzradiť pravdu o Ježiškovi a ona na mňa vystrašene vypleštila oči.

"Patrik, ale ono to musí isť dákou cestou von, môj žalúdok nevie stráviť mäso."

"No tak sa to pravdepodobne naučil, alebo sa snaží. Čokoľvek robí, nemá v pláne si tú dobrotku odoprieť. Len ja umieram teraz hladom, tak čo keby sme zbehli spolu do Tesca, nakúpilili a urobili si romantickú večeru, teraz, keď sa živíš tak ako ja," vtipkoval som pre odľahčenie situácie aj keď som mal preto skutočne strach. Nebolo to normálne a ja som bojoval s nutkaním ponúknuť jej radu s tým MO-Do blbcom

"Nemôžem, ja budem grcať, nechcem grcať v aute ani v meste ťažko by a to vysvetľovalo, ja idem na vécko a budem čakať, neviem čo ma to napadlo."

" To lebo si odmietala zo mňa u nás piť a si vyhladnutá!" obvinil som ju a ona len pokrútila hlavou.

"Voňalo mi, nemám smäd, proste som chcela to mäso zjesť, Patrik. Mohla som cítiť jeho chuť na jazyku. Vedela som ako veľmi mi bude chutiť. Potrebovala som ho!" priznala sa mi a pozrel som sa na misku v ktorej som dal mäso do mikrovlnky, sledujúc jej pohodenie hlavou k inkriminovanému miestu.

"Ty si vypila aj tú krvavú vodu?" Neveril som tomu, čo som sa chystal povedať vo chvíli, keď previnilo prikývla, ale nevedel som, čo robiť.

Potrebovali sme názor kohokoľvek tretieho. A nepoznal som nikoho, kto by mal viac odžitých desiatok rokov ako ten trapko v Žiline. Ale toto nebolo úplne normálne. Nie bolo to úplne nenormálne. Tú odpornú vodu by som teda nevypil ani ja a to som do pekla vlk.

"Fajn, vyhrala, si, ideme k Filipovi, ešte že som nás nevybalil. Dúfam, že mi dovolíš ochočiť si tvoju lexusku, moja kráska je pred smrťou a nechcem zostať trčať niekde na polceste.

Prikývla, bez slova sa ku mne pritisla. Mala nahnáno maličká, klamal by som ak by som tvrdil, že ja som úplne v pohodičke.