středa 5. dubna 2017

ČV-NZ - 27. kapitola


27. kapitola


Naše prebývanie vo Filipovom byte sa nelíšilo veľmi od toho v našom. Teda, s tým rozdielom, že sme namiesto teplého kakaa s vianočkou a čerstvým maslom na raňajky zbehli do lesa a spoločne si ulovili niečo šťavnaté pod zub.

Bolo to rutinou a už sme sa nad tým ani nepozastavovali. Ako keď sme pred tým vstali a posadali si u nás v kuchyni za stôl na raňajky, tak sme sa vybrali do lesa a nestarali sa o nezvyčajnosť.

Krv zo mňa skutočne nepila, no netvárila sa, že by jej chýbala a ja som sa nechcel sťažovať pre pocit prebytku, vyzeral by som zúfalo. Bol som presvedčený, že ak by to ovplyvnilo náš sexuálny život, sama by ma pricapila o podlahu a cucla si, bola skoro rovnaký maniak do sexu ako ja, ak nie väčší.

No všetko fungovalo tak ako malo, len ona prestávala byť s úbytkom mojej krvi vláčna a mäkká, ale nebolo to zasa tak zlé. Aspoň som sa nebál modrín, čo by som jej mohol spôsobiť. Do kameňa ťažko vtlačíte svoje prsty.

Dnes však bolo niečo zle.

Jej pravidelné budenie počas piatich dní, ktoré zahrňovalo obsypanie mojej tváre miliónom malých cudných božtekov sa nekonalo a ona schúlená do klbka tíško stonala na kraji posteli, čo najďalej odo mňa, akoby sa bála, aby ma nezobudila.

Boli sme však príliš naladení na jednu vlnu, nielen srdcom ale aj fyzicky, lebo som celkom kvalitne mohol cítiť kŕče, ktoré ju trápili, akoby boli moje.

Neboli však a ja som ich dokázal dosť potlačiť do úzadia, aby som sa mohol pritisnúť k nej. Na jej čele sa tvorili kropaje potu a tvár mala stiahnutú do bolestnej grimasy.

"Zlato, prečo si ma nezobudila?" vyčítal som jej, keď som sa vyštveral z postele a obišiel ju, aby som si ju mohol vyhodiť do náručia, no ona ma zastavila takmer s hysterickým výkrikom, nech s ňou ani nepohnem.

Odtiahol som ruky, ktoré som medzi časom strčil pod jej chrbát a ohyb kolien a len si k nej kľakol.

Nevedel som, čo mám robiť, nevedel som, čo sa s ňou deje a cítil, ako sa mi v očiach zúfalstvom tvoria slzy. Všetko bolo dokonalé, posledné tri dni, čo sme tu boli sme si žili ako v rozprávke.

Dokonca som si predĺžil dovolenku na ďalší týždeň lebo to nevyzeralo, že by sa henten tak skoro vrátil, tak aby sme mali viac času potom pre tú ženu...

Teraz by som dal všetko, aby sa pohoda tých dní vrátila.

Načiahol som ruky, no ona len zasyčala, vrážajúc si ruky do vlasov.

"Em," oslovil som ju šeptom.

"Ticho, prosím, nič nevrav, nehýb so mnou, nechaj ma tak!" syčala v agónií.

Nenávidel som, že som jej nevedel pomôcť, cítil som bolesť v pod brušku, akoby ma niekto nepekne nakopal

"Donesiem ti trochu krvi, čo? Chceš? Možno ti pomôže." Neodolal som a dotkol sa jej čela, zotierajúc jej dlaňou pot.

Vrchná pera sa jej nariasila a pridržala si moje zápästie pri nose, čuchajúc ako pes, ktorý zavetril stopu.
Sklonil som sa k nej a posunul si ruku nižšie k jej ústam, potrebovala ju, mohol som sám cítiť tú túžbu, tá intenzita ma takmer dostala na lopatky.

Naše puto silnelo zo dňa na deň, nemohol som sa sťažovať. Bolo ešte silnejšie ako to vlčie a v iných prípadoch by som si ho skutočne užíval, no nie teraz, keď sa trápila a vedel som úplne presne, čo prežíva.

"No tak si daj, nič sa nestane, kašli na hrdosť, Em, nebudeš tu v bolestiach!" zavrčal som na ňu, no ona odsotila moju ruku, naťahajúc si XXL tričko v pästiach, akoby ho chcela zo seba strhať, akoby jej bolo pritesné.

Žalúdok som mal ako na vode pri pohľade na ňu a bolesť, od ktorej som jej nevedel pomôcť.

"Nie!" chrčala a ja som teda čo najrýchlejšie zbehol do kuchyne, pripravil jej nulku, ktorú mala tak rada a dúfal, že som ju nezohrial až príliš.

 Ešte som sa nedostala tak ďaleko, aby som bol schopný ju ochutnať a bol som si istý, že ani nikdy nedostanem. To bolo niečo, čo som u nej mohol tolerovať, ale nikdy zdieľať.

Pomohol som jej posadiť sa a podal jej šálku. Ruky sa jej triasli ako narkomanovi a s jemným ďakujem si odpila, keď som jej priložil šálku k popraskaným perám.

Malé úlomky jej pier, jemné ako prach, sa vznášali na hladine červenej tekutiny a z jej suchých rán sa drobili ďalšie a ďalšie.

"Absťák, to prejde," presviedčala ma, no ja som si tým nemohol byť istý. Rozprávala mi, že pitie vlčej krvi vyvoláva závislosť, vedel som  o tom už pred tým. Ale nemyslel som, že by to mohlo byť takto vážne, neveril som, že by to bolo takto vážne.

Ruky sa mi chveli, keď som jej prikladal pohár znova k perám. Už som ju stratil a nechcel som to zažiť znova, ale ako som to mal zastaviť, keď som sám nevedel, čo s ňou je?

Čo keď sa všetci mýlili? Čo keď moja krv nie je lepšia, sýtejšia, mocnejšia, čo keď na upírov pôsobí presne naopak? Ako tichý zabijak, najskôr dopraje rauš ako žiadna a potom pomaly zabíja?

Nikdy som jej nemal dovoliť zo mňa piť, nikdy som ju nemal nútiť.

Za všetko, čo sa ten čas stalo, toto bolo to najhoršie. Nebolo slov, čo by vyjadrili moje pocity pri pohľade na moju jedinú lásku, ako sa doslova rozpadala v prach, zatiaľ čo sa v kŕčoch chvela, stočená do klbka.

Ani som si neuvedomil, že revem, kým mi na päsť, ktorú som si kŕčovito pritláčal k ústam nedopadla prvá slaná kvapka. Nevedel som, čo mám robiť. Ako náhle som sa priblížil na viac ako dva kroky, začala prosiť nech sa nepribližujem a to ju pripravilo o sústredenie nestonať nahlas a jej roztrasené pery opustil výkrik plný agónie.

Zvažoval som, či by skutočne nebolo proste lepšie prinútiť ju sa napiť, aby jej bolesti, alebo čokoľvek to bolo, pominuli alebo ju nechať a čakať, či to prejde. Ani jedno ani druhé nezaručovalo pozitívny výsledok a ja som behal po izbe ako lev v klietke.

****

Nedvíhal, ten nemecký smrad bol vypnutý a ja som zúfalstvom zavrčal, na čo ona odpovedala zastonaním. Skúšal som mu volať asi stokrát, výsledok stále rovnaký. Nebol si som istý, či by mi dokázal pomôcť, ale potreboval som niekoho. Bolo mi jedno koho, stačil aj on. Potreboval som ju v poriadku.

Jej telo sa prestalo chvieť a ona vydýchla. Úľava nachvíľu skrášlila jej tvár a ja som sa k nej pohol. Bolo po záchvate a ona bude už okej. Bol som presvedčený.
Otrel som si oči a pousmial sa nad svojou zbytočnou hystériou. Je predsa upír, niekto kto je mŕtvy už predsa nemôže umrieť. Zhlboka som sa nadýchol, spokojne krútiac nad sebou hlavou. Všetko bolo okej.

Moje srdce v hrudi zakoplo a ja som otvoril ústa dokorán, lapajúc po vzduchu. Bol však príliš riedky a ja som nedokázal poňať dostatok, aby som mal pocit dostatočného nádychu. Zaprel som sa rukami o stenu a sledoval ju, ako tam kľudne ležala. Naše srdcia znova zakopli a mne stiahlo hruď v imaginárnom zveráku, z ktorého nebolo úniku.

A potom stíchli.

 Zatlačil som si rukou na hruď, neschopný prinútiť ho pokračovať v činnosti. Kým jej srdce bilo, bol som si istý, že je v ako takej pohode, teraz som bol zrazu sám, zvykol som si na zdvojený tlkot, zvykol som si na symfóniu našich sŕdc.

 Teraz sa však rozbiehalo len to moje, samé a monotónne.

Nebolo čo riešiť, potreboval som jej srdce v pohybe. Dvoma dlhými krokmi som bol pri nej a rýchlo sa bez váhania uhryzol do zápästia.

Na jej pery nedopadla ani prvá kvapka predtým, ako som jej ho priložil k perám a ona sa mi po ňom hodila tak rýchlo, že som stihol zaregistrovať len jej dlhé vlasy.

Zahryzol som si do pery, keď mi do jemnej kože prenikli jej zuby a v tom istom okamihu ma takmer túžba pripravila o schopnosť zostať pri zmysloch.

Jej pleť sa zo sinavej znova krásne sfarbila do smotanovej a rany na perách sa scelili. Srdcia naskočili takmer okamžite a kŕče boli preč.

Sedel som na kraji postele a sledoval jej pery, obomknuté okolo môjho zápästia ako pekne pomaly sala a jazykom láskala rany, ktoré som si urobil. Spokojne vydýchla, poslednýkrát jazykom prešla po ranách a potom ju odstrčila a s jemným úsmevom na perách si pretiahla prikrývku až cez hlavu.

 Celý roztrasený som si ľahol späť k nej. Tento krát ma neodstrčila a spokojne sa obrátila, tvár zabárajúc do mojej hrude.

Pritisol som ju k sebe a modlil sa, aby sa nehnevala, keď príde k sebe, že som jej dal zo seba piť. Teraz som sa tým však nemienil zapodievať a zamuchlal nás do prikrývok, tisnúc ju k sebe najviac, ako som vedel.

Spala ani nie hodinku, spokojne vydychovala pritisnutá tesne na mojom tele.

Sľúbil som si, že už nedovolím, aby sa od moje krvi odstrihla na viac, ako na dobu, kým budem v práci. Utvrdilo ma v tom aj jej spokojné ahoj, keď otvorila oči.

Bola okej, akoby sa dnešné dramatické ráno nekonalo a vtisla mi bozk na pery, štverajúc sa na moje telo.

"Em, myslím, že by..."
"Nebudeme sa o tom baviť, proste sa o tom nechcem vôbec rozprávať," zahriakla ma, väzniac mi ruky nad hlavou.

"Bál som sa o teba, ty hlupáčik, budeme sa o tom baviť, už to nikdy nechcem zažiť, takže teraz si vypočuješ, čo mám na srdci. Jedno je ležať a nevedieť o sebe a druhé sledovať, ako niekto na kom ti záleží má také bolesti, že o sebe nevie. Ver mi, že ani to druhé nie je dvakrát príjemné, mám skúsenosti z prvej ruky. Takže od teraz zo mňa budeš piť! Či sa ti to páči alebo nie. Či to skončí milovaním alebo len spokojným spánkom. Je mi to úplne jedno, proste sa napiješ."

"Skončil si?" posmievala sa s naklonenou hlavou na bok, sledovala s pobaveným výrazom moju zamračenú tvár.
"Ani z ďaleka," sľúbil som, no ona ma umlčala bozkom. Vždy vedela, ako ma pripraviť o reč.

"Ale ja mám hlad," oznámila takmer detsky, čo sa úplne vylučovalo s jej pusou nacapenou na tej mojej.

Zdalo sa mi, že je maznavejšia ako som si ju pamätal. Ale neriešil som to, ja som si ju rozmaznal, presne tak, ako so vždy chcel.

*****

Smial som sa, keď mi vyskočila na chrbát a popoháňala čo najskôr domov, po výdatných raňajkách.

 Strihli sme to zozadu, aby sme nemuseli cez celý bar. A ona ma hneď, ako sme sa ocitli skrytý v ich budove kostola, prirazila o stenu a jej mršný jazyk bol v mojich ústach. Prekvapilo ma to a po dnešnom ráne som nebol celkom schopný reagovať, stále som ju videl rozsypávajúcu sa ako piesočnú vílu.

"Ale no tak, len ma zober hore, nie som tak rozbitná, rada dokážem," provokovala, no ako náhle som si ju vyhodil do náručia a vybehol hore, zarazila sa a s vycerenými zubami vbehla do ich bytu.

"Hallo, Engel," počul som toho čuráka a rozladene vošiel za ňou do bytu.

 Radovánky sa skončili.

Okná boli ako inak do korán a on sedel na parapete jedného z nich, zatiaľ čo sa v chladničke hrabalo akési dievča s fialovými vlasmi a pokerovaným chrbtom a rukami.

"Dovoľte, aby som vám predstavil Sidheag, ale priatelia ju volajú proste Sid," zoskočil z okna a objal ju okolo pásu, vtískajúc jej bozk na rameno.

Dievča sa na nás otočilo a obdarilo nás dokonale bielym úsmevom. Prekvapením som otvoril ústa, keď nám odhalila svoje tetovania na rukách a hrudi.

Em do mňa šťuchla a zamračene našpúlila pusu.

"Ahoj, som Emília a tento čumil je môj nevychovaný priateľ." Podala jej ruku a dievča, ktoré nemohlo mať viac ako osemnásť ju prijalo.

"Čakala som na túto chvíľu tak dlho" prehodila, venujúc mi jeden veľavýznamný pohľad.

Tak to som veril, každý sa chce stretnúť s mojou maličkosťou.

Pristúpila ku mne a prezerala si ma rovnako zaujate, ako ja ju. Bola zvláštna nie len vízorovo.

 Jej zelenkavé oči boli príliš pozorné a voňala skutočne neuveriteľne. Bola sladká ako figy a cukrová vata, no bolo tam aj niečo z lesa, svieže a nespútané, ako v každom z nás vlkov. Nedokázal som to rozlíšiť. Skutočne som mal silné nutkanie sa k nej skloniť a čuchnúť si.

Em sa na mňa mračila a Filip si uvoľnil hrdlo, čím ma úspešne vytrhol zo sústredeného pozorovania toho čuda.

"Ty normálne slintáš!" obvinila ma šeptom Em.

 Pokrútil som hlavou, taká blbosť.

 Bol som si stopercentne istý, že neslintám. A navyše, pokerované holky neboli môj typ. Miloval som jemnosť a smotanovú farbu pokožky iba jednej ženy.

"To teda určite nie, ty to necítiš? Niečo s ňou nie je v poriadku," upozornil som na skutočnosť, ktorá Em pravdepodobne unikala a odpoveďou mi bol jemný smiech dievčaťa, ktoré sa oprelo do Filipovho ramena.

Musel som priznať, že som bol skutočne prekvapený tým, ako si navzájom potrebujú byť blízko. A po očku sledoval Em, ktorá si to buď nevšímala alebo sa jej dostatočne darilo skrývať prekvapenie.

"Posaďte sa, bude to na dlhšie," pokynula rukou na stôl a ja som teda chytil Em za ruku a posadil sa, ťahajúc ju na svoje kolená.

"Nemôžem uveriť, že som sa dočkala tak závažného prehrešku ako je vzťah čierneho vlka a upírky," vydýchla fascinovane a stisla Em ruky vo svojich.

Nemohlo mi uniknúť, ako mala na každom nechte na čiernom podklade malé biele kostričky.

 Oh, čudné stvorenie.

"Čo si zač?" Nedalo mi a ona stiahla ruky z moje ženy a zaprela si do nich bradu.

"Som to, čo vy dvaja." Žmurkla na mňa.

 Nemal som náladu na hry a už vôbec nie od ščandy, čo by mala teraz niekde sedieť doma a tešiť sa z nových korčúľ alebo šušu bábiky.

"Som výsledkom hriešnej lásky," znova tajomne zachrapčala a jej oči sa zúžili do malých čiernych škáročiek, nahrubo nanesenými čiernymi očnými tieňmi.

"Ach, dievčatko, nechaj si, prosím, tie inotaje, jasné? Nemám čas ani chuť na tvoju potrebu pútať na seba pozornosť, tak čo keby si konečne povedala, čo máš na srdci, ak máš ako prispieť, tak to, prosím, urob, ak nie, tak to proste povedz na rovinu a nezdržuj ma," vrčal som, no ona sa znova usmiala.

"V prvom rade, nie som dievčatko, mám minimálne päťdesiatkrát viac rokov ako ty. Ale dobre, asi sme nezačali najlepšie, tak pre moju dobrú vôľu od začiatku, áno?"

Vzdychol som si.

Bolo zbytočné čokoľvek tomu maznavému decku povedať.

"Volám sa Sidheag Aonghas. Ale v dnešnom svete som pre Sid, je to prirodzenejšie a nevyvoláva otázky. Som dcérou čierneho vlka, ktorý sa zaľúbil do upírky. Som jediná svojho druhu."

Svet sa zatočil a nebyť Em, ktorá mi zaprela svoje telo do hrude, pravdepodobne by som sa zrúbal zo soličky.

 Nebolo možné, aby to bola pravda. Bola tu možnosť, že by sme mohli mať dieťa niekedy v budúcnosti? Kúsok mňa a Em, dokonalú malú krásku a malého nezbedníka? Srdce mi bilo ako splašené, keď Em pritisla svoje ruky na jej ploché brucho.

Raz tam bude dieťa, výnimočné a krásne po nej.

"Bože," vydýchla Em.

 Vedel som presne, ako sa cíti. Cítil som sa rovnako, tá možnosť rozochvela celé moje vnútro.

"Moji rodičia sa spoznali pri boji, kde mali jeden druhého zabiť, no nakoniec to dopadlo tak, že sa zamilovali. Matka mi ten príbeh rozprávala ako rozprávku na dobrú noc. Kedy sa vraj ich srdcia potom, ako sa z neho napila, rozbúšili v jednom rytme a otec namiesto toho, aby ukončil jej život ho začal chrániť ako svoj." Filip ju objal, ťahajúc ju do svojho náručia.
"Mein kleines Glück, nemusíš o tom rozprávať," šepkal jej do vlasov, no ona len pokrútila hlavou znova sa otáčajúc na nás.

"Prepáčte, som trošku rozcitlivená, keď na nich myslím, moji rodičia kvôli mne museli neustále utekať, nerozumeli ich láske. Ale boli šťastní. Matka mi zverila všetky informácie, aby som bola pripravená, ak by sa stalo, že by ich chytili a ona by už nemohla byť so mnou. Chcela, aby som pripravila všetky pári, ako boli ona s otcom, verila že nie sú poslední. Netušila som však, že to potrvá cele tisícročie. Matka by bola nadšená."

"Ja nechcem byť bezcitný, ale ako to súvisí s nami?" Nedalo mi, odbočila od témy a ja som potreboval zistiť, čo je s Em.

"Je to o vás, Patrik, všetko, čo som povedala, je o vás. Keby si mi neskákal do reči, pokračovala by som," vzdychla, utierajúc si končekmi prstov zaslzené oči. "Em sa nedeje nič vážne, matka mi rozprávala, ako potrebovala rovnako mäso a otcovu krv. "

Zalapal som po vzduchu, keď som to konečne pochopil.

"Chceš povedať, že som, že čakáme dieťa?" Neveriacky sa Em naklonila k nej a Sid sa len usmiala, prikyvujúc.

"Podľa toho, čo mi povedal Filip, som viac než presvedčené, že je to tak. Jedného dňa matka proste začala jesť mäso. Sprvu si vraj mysleli, že sa začína vďaka otcovej krvi meniť na vlčicu, no ako ubiehali mesiace a matka sa guľatila pochopili, že som na ceste. To isté sa deje aj vám. Som tak nadšená. Konečne ďalší ako ja, neviete si ani predstaviť, aké je to hrozné byť sám, jediný na celom svete."

"Ja viem, že si deti nechcel, Patrik, ale ono je zázrak, nemôžeme sa...."

"Trepal som, potreboval som, aby si mi verila, že mi nezáleží na ničom, len na tebe, láska, stále je to tak, ale teraz som asi ten najšťastnejší chlap na svete. Ver mi to."
Usmiala sa, objímajúc ma okolo krku.

"A aké bolo tehotenstvo, myslím, ja som mala ráno neuveriteľné bolesti a..."

"Bolesti? Pila si z Patrika, že áno, to malé potrebuje jeho krv, ty potrebuješ jeho krv. Tvoje telo sa musí prispôsobovať rastúcemu dieťatku. Ak by si nepila krv, mohlo by sa stať, že by proste v tebe zostalo, ale pre nedostatok miesta a živín by proste... Patrikova krv ti pomáha udržať tvoje telo ľudské, nemôžeš ju proste prestať piť."

Em sa zachvela, tlmiac vzlyky v dlani.

"Patrik, čo som to len urobila, čo ak som nášho malinkého zabila?"

"Ako dlho si nepila?" Ráznosť jej hlasu mnou prešla ako nôž, nevedel som, čo by som robil, ako by som Em utíšil a presvedčil, že je všetko v poriadku, ak by sa nášmu dieťaťu niečo stalo.

"Týždeň, šesť dní, ale dnes vypila viac ako obvykle," odpovedal som za Em, ktorá tíško vzlykala, nadávajúc na seba a prosiac ma o odpustenie.

"Ukľudni sa, láska, no tak, všetko je v poriadku, veď si sa napila a boli sme aj na love, nášmu krpcovi teraz nechýba absolútne nič. Tak pokoj," utešoval som ju a dúfal, že neklamem.

"Patrik má pravdu, ak si hneď po pití mala chuť na mäso, je to okej, dieťatko je trošku možno vyšokované, ale inak je v poriadku. Moja matka raz bola bez krvi štyri dni, keď otec musel odísť a ak by sa vrátil iba o deň neskôr, dnes by som tu možno nebola. To dieťa v tvojom brušku je ako taký malý parazit. Vysáva z teba krv, čo si vezmeš a čím bude väčšie, tým viac jej bude potrebovať, ak nedostane krv, nebude rásť. Ale ty sa predsa postaráš o to, aby boli obaja spokojní, že?" Venovala mi jeden suchý úsmev, na čo som je odpovedal zaškerením. Nemal som ju rád.

"A ako znášala tvoja matka tehotenstvo?"

"No, ako každá iná, Em, až do pôrodu, potom sa o jej telo postarala upíria podstata a dala ju do poriadku... Neboj, navždy zostaneš krásna."

"Takže zostala nesmrteľná," vzdychal si Em ťažko a položila ruky na bruško.

"Je mi ľúto, Em, ale neživé proste neožije. Môžeš svoje telo udržovať živé Patrikovou krvou, ale zostane také len pokým bude v tvojom systéme jeho krv. Nemá moc navrátenia života. Zostaneš tým, čím si."

Em sklamane vzdychla, stískajúc moje ruky. Dal by som všetko, aby sa znova stala ľudskou bytosťou, vedel som, ako po tom túži.

 Jediné, čo ma teraz ukľudňovalo bolo, že naše dieťa zdedí po nej nesmrteľnosť a ona nebude sama na večnosť, keď ja umriem.

"No tak, pijavička, mysli na naše dieťa, aspoň s ním budeš navždy. A budeš sa o neho môcť starať," snažil som sa ju potešiť, no ona len pokrútila hlavou.

"Ja viem, že to bolo hlúpe, ale dúfala som, že by to tak mohlo byť, že by to malinké mohlo ovplyvniť aj toto, keď mi potlačilo moju mentálnu silu. Ale asi máš pravdu, aj keď som dúfala, že odídeme z tohto sveta spolu, ja a ty a potom sa znova narodíme."

"Ty si prišla o schopnosť úplne?" prehovoril Filip a jeho hlas ma prekvapil, bol príliš dlho ticho a jeho nemecký akcent mi pílil uši.

"Neuveriteľné, to dieťa si vzalo tvoju moc, no tak to budeme skutočne kamaráti," smiala sa Sid.

Mne to vtipné teda neprišlo, toto čudo sa okolo môjho dieťaťa nebude motať. Ešte z neho spraví emáka, nenávidiaceho všetko alebo ho bude učiť čiernej mágii a vzývať diabla.

"Je fajn vedieť, že zostaneš s nami v kontakte. Pre krpca bude asi naozaj dobré, keď ťa bude mať po ruke, aby si mu mohla pomôcť, nám pomôcť. Predsa len, je to iné ako vychovávať obyčajné dieťa."

No, keď to Em povedala takto, moja averzia nebola práve rozumná. Nemali sme potuchy, aké to dieťa bude a taktiež ono potrebovalo niekoho, kto mu porozumie. A Sid bola presne to, čo potrebovalo. Jediná ako ono.

"Samozrejme, že ostanem, aj keď sem-tam budem musieť ísť domov, ale nenechám si jediného, ako som ja ujsť medzi prstami," priznala sa nám, aká je egoistka, no mne to bolo jedno.

Em sa usmievala, držala naše ruky na svojom bruchu, v ktorom odpočívalo moje dieťa a ja som nemal potrebu podpichovať ju alebo čokoľvek riešiť, či povedať.

Topil som sa v šťastí.