ČV-NZ - 28. kapitola

28. kapitola

"Ale no tak, nebuď blbec a poď. Inak poviem chlapom, že si pod papučou," podpichoval ma môj takmer nezletilý kolega, ale ja som sa mu na to mohol zvysoka.

Pod papučou som teda rozhodne nebol, aj keď možno trochu, no sám sa do nej poslušne vopchal.

"Nie som pod papučou, Tim, jasné? To, že sa po práci ponáhľam domov za svojou tehotnou ženou a dieťaťom, neznamená, že som pod papučou," opáčil som, vracajúc mu šťuchanec, pričom som mu z vidličky zhodil trochu rizota.

"Ešte si s nami nebol ani raz a to si tu už takmer pól roka, kámo, tak tú svoju tehuľu zober so sebou, nik sa hnevať nebude. Pôjdeme na terasku, aby ju dym nepriotrávil, aj toho tvojho drobca. Nerob drahoty."

Ach, nerozumel tomu a asi ani neporozumie. Em sa ledva kotúľala a väčšinu času strávila vyvalená na guči s mojou krvou v pól litrovom kríglaku.

 Potreboval som byť s ňou doma a dohliadnuť na ňu.

Sid nám vravela o tom, ako vlci zabili jej rodičov a jej sa podarilo ujsť iba vďaka otcovi, ktorý ju bránil a schytal sadu jantárových šípov, ktoré boli mierené na ňu. Nemohol som dopustiť, aby sa niečo také stalo aj nám. Aby sa niečo stalo Em a môjmu drobcovi.

Samozrejme, na rozdiel od Sidinej matky a otca, my sme mali priateľov. Neboli to práve tlupy, ale lepšie hrsť úprimných, ako stádo zradcov. Tim nemohol pochopiť prečo som tak hrozne potreboval byť s Em, prečo som bol skutočne radšej s ňou doma a vychutnával si pohodu na gauči pred televízorom, ako starý párik manželov.

"Bude tam aj Irena," pokýval na mňa obočím a ja som už len pri zmienke tej malej ryšavky chcel ujsť na druhý koniec sveta.

"Tak to už vôbec nejdem, niet šance. To dievča je stíhačka. Akoby jej veta mám tehotnú priateľku nedávala význam ako ostatným na tejto planéte," zasmial som sa, na čo si len povzdychol.

"Keby tak chcela stíhať mňa, do rite, videl si tie kozy? Ale ja nie som jej liga, kámo," frustrovane šmaril vidličku do taniera a prekrížil ruky na prsiach.

Nebol to zlý chalan a asi by za ním aj dievčatá šaleli. Bol ten typ, blond vlasy, veľké modré oči, akurát to post pubertálne akné, ktoré na jeho čele zostávalo mohlo povrchné hlupane odradiť.

Problém bol, že všetky boli povrchné, len ony rady tvrdili, že sme povrchní bastardi, hľadajúci dokonalé krásky, no oni boli úplne rovnaké. Sem-tam malá jazvička po akné a už prehlasovali, že sú za čisto kamarátsky vzťah. Ťapy blbé.

"Irena je hus, Tim, také dievča je dobré iba na jednu vec..." odmlčal som sa a žmurkol na neho.

"Presne tú vec jej chcem urobiť," žmurkol späť.

 Po podráždenosti nezostalo ani stopy.

"Tak si to ešte nechaj prejsť hlavou, nebudeme dlho, aspoň hoďku, ja mám zajtra nadčas, tak žiadne barové žúrky." Capil ma po ramene, vstávajúc aj s táckou.

Bol som presvedčený, že Em by určite neodmietla, bola príliš veľký extrovert, aby odmietla možnosť pokecať a spoznať nových ľudí. Ona mala dar očarúvať okolie a nemyslím len krásou.

Ani som nevedel prečo, no nakoniec som vytiahol ten hlúpy mobil a zavolal jej.

"Nehnevaj sa, Patrik, ale mám členky ako balóny napustené vodou, takže ich odkrvujem už takmer pól dňa, vyložené na troch vankúšoch. Ale ty choď, Hunko, nemusíš so mnou stále čučať doma. Kolegovia budú happy a aspoň si zlepšíš vzťahy. Nezabúdaj, že čochvíľa budeme traja a tvoj šéf má tendencie pridávať podľa sympatií," zavtipkovala, no ja som sa nezasmial, nechcel som ju nechať samú.

"Prídem domov a mohol by som ti trebárs pomasírovať nohy, ak by si chcela a ty by si mi potom umyla chrbát a mohla pomasírovať iné časti tela, hm?" Aj cez telefón som si mohol dokonale predstaviť rumenec v jej tvári a počul som tiché zachichotanie.

"To môžeme aj potom. Pozri, zavolám Sid a Filipovi, aj tak už dlhšie Sid vraví niečo o dákych vyšetreniach nášho pampúcha, tak to odbijeme teraz a ty sa zabav. Aby si nemysleli, že máš doma zmiju alebo čo. A, preboha, len im nevrav, že mi pomáhaš luxovať dom, by ťa hneď odpísali," smiala sa mi do telefónu a ja som pocítil nutkavú potrebu byť teraz hneď pri nej.

Mala pravdu, potreboval som urobiť nejakú chlapskú vec, trebárs dať si pivo a ohodnotiť nejaké holky v bare. Stával sa zo mňa jeden z tých presladených chlapcov z tvorby love stories čo číta.

"Fajn, tak počuj žena! Ja si teraz zbehnem na jedno pifčo, jasné! A ty nebudeš pindať!" zachrapčal som do telefónu a počul Emin chichot v odpovedi.

"Jasné. Doma ťa bude čakať fúria. Ľúbim ťa," povedala nakoniec so slabým smiechom v hlase.

"Aj ja sa ľúbim, aj vás dvoch, tak, pá a isto im zavolaj, nech nie si sama!" prikázal som jej trošku panovačne a sám nad sebou pretočil oči.

"Jasné, uži si pivo," ukončila to bez upozornenia a ja som sa zamračil.

Časy, keď to nevedela zložiť boli očividne preč. Asi to obdobie malo niečo dočinenia s hormónmi, lebo teraz to bola zasa tá stará vyrovnaná Em, akurát s bruškom, v ktorom bolo už nášho futbalistu skutočne pekne cítiť.

****

Bolo to presne tak nudné a nezáživné, ako som si myslel, že to bude. Rozoberala sa práca a ľudia, ktorí nášmu nadriadenému liezli na nervy.

Boli ako babky, klebetiace pred kostolom po spovedi, aby sa mali z čoho vyspovedať pri ďalšej.

Skutočne by som bol radšej doma s Em a vychutnával si pohodu pri dákom hlúpom sitcome na ktorých sa stala závislou a s nacapenou tvárou na jej brušku, provokoval nášho drobca ku kopancom.

Skutočne som miloval pocit, keď mi jeho malá nožička ale rúčka narazila do dlane.

Sedeli sme tu už takmer dve a pól hodiny, mal som v sebe tri veľké pivá a bol unudený na smrť.

Žalúdok sa mi zachvel a v ústach sa mi vytvorili nepríjemné sladké sliny. Musel som ísť domov, nemohol som tu ďalej byť. Povedal by som im niečo, čo by rozhodne nebolo pekné a ja som si tú prekliatu prácu potreboval udržať. V takýchto chvíľach som skutočne ľutoval, že som nedal tú výšku, teraz som ja mohol mať pod sebou ľudí a nemusel sa strachovať o svoj job, len pre názor. Cena za obyčajnosť technika v automobilke.

"Fajn, ľudia, ja už idem, zajtra ideme k priateľkiným rodičom, musím byt ready," usmial som sa na kolegov za stolom a snažil sa vyhnúť očnému kontaktu s Irenou, ktorá vystrčila tú svoju melónovú hruď.

"Ale, Paťo, no tak, veď je len pól desiatej, ešte chvíľu bez teba vydrží, čo? Zostaň!" prehovárala ma a špúlila ústa.

"Soráč, fakt musím."

"Irena, schlaď hormón, on má rodinu," pripomenula jej ďalšia kolegyňa a ja som sa na ňu vďačne usmial.

Tešil som sa už domov na sprchu, ktorá bude musieť byť pekne dlhá, aby zo mňa nebolo cítiť cigaretový dym, ktorý Em nenávidí a potom na chvíľu, keď sa k nej šuchnem a ona mi svojimi malými rukami bude hladiť chrbát, až kým nezaspím. Miloval som náš život.

Emina matka bola u nás v podstate varená pečená a ja som bol preto rád. Em ju potrebovala nielen preto, že bola jej matkou, ale aj ako psychická podpora, len žena dokáže skutočne pochopiť, čo tehotná prežíva.

Prekvapivo si rozumela aj so Sidheag, ktorá rada rozprávala príbehy zo svojho života a detstva, vďaka ktorým sme vedeli, že naše malé bude úplne normálne, ako ktorékoľvek, len s tým rozdielom, že bude piť krv, ale na rozdiel od iných upírov vraj znesie aj zvieraciu, čo bolo vlastne logické, keď sa bude živiť mäsom. Žiadne krvilačné monštrum. Vďaka Bože.

Aj keď istý čas, kým nebude natoľko rozumné, aby pochopilo rozdiel medzi nami a inými ľuďmi bude musieť byť doma. Naozaj by bolo nepríjemné, ak by si kuslo do decka v škôlke alebo do samotnej vychovávateľky alebo by použilo rýchlosť a silu. Bolo celkom možné, že by to neskončilo práve najlepšie.

Sid sa stala akýmsi podivným členom rodiny. Aj keď vízorovo bola osemnásť ročná ščanda, nedokázal som na ňu tak hľadieť. Pociťoval som k nej rešpekt, aj keď som to, samozrejme, nedal najavo. Miloval som ju podpichovať a miloval som, ako dokonale ma dokázala zotrieť. Ale to bolo tým naším genetickým balíčkom, čo jej otec odovzdal.

Často na tú tému vtipkovala, že som niečo ako jej mladší strýko alebo bratanec z druhého kolena, na čom sme sa vždy zabavili.

Áno, mal som to dievča skutočne rád.

Bol som nútený ísť po svojich, tri pivá na mňa síce nepôsobili ako na ľudského muža, ale nafúkal by som rovnako ako on. Prísť o vodičák som si nemohol dovoliť. A malá prechádzka v teplej májovej noci mi aspoň mohla pomôcť dostať zo šiat trošku barového smradu.

Žalúdok sa mi zhupol a moje telo sa pod intenzitou bolesti zrútilo na zem. Cítil som ostrú čepeľ, ťahajúcu sa po mojom krku a pripravila ma o schopnosť sa nadýchnuť. Držiac si krk som lapal po vzduchu a v očiach sa mi tvorili slzy, ako som nebol schopný ani žmurknúť.

Niečo bolo špatne, nebol som však schopný akokoľvek pozbierať svoje telo z asfaltového chodníka.

 V hrdle som cítil hrču a roztrasene si siahol na krk, kontrolujúc si ho. Cítil som krv v ústach, aj na krku, no krk bol celý, bez škrabanca. Bolesť nemala opodstatnenie a predsa tam bola, silná a intenzívna. Vyšterchal som sa na štyri a snažil sa spamätať.

Po pokuse dostať sa do kopy sa vo chvíli stala snaha dostať sa čo najskôr domov. Bola to sekunda, kým mi konečne došlo, že to nie ja som bol v bolestiach...

 Bola to sekunda, kým som pochopil, že nie ja som mal čepeľ noža pod krkom.

Vnútornosti som mal ako vo zveráku pod intenzitou strachu a nepokoja a len tak-tak som udržal obsah žalúdka. Ako šialený som sa rozbehol domov k mojej žene a dieťaťu, ktorí ma potrebovali a ja som strácal čas hlúpym pivom.

 Šľak aby to všetko trafil!

 Bežal som svojou prirodzenou rýchlosťou a nestaral sa o možnosť, že by ma niekto mohol zazrieť.

Lapajúc po vzduchu som sa snažil svoje telo udržať na nohách, bolesť bola stále silnejšia a moje zúfalstvo ma pripravovalo o rozum.

Dvere som rozrazil a schody bral po dvoch s kľúčom som sa nezdržoval a proste vrazil do nášho malého bytu, kde som už bolestný vzlyk neudržal a spadol na kolená, vrážajúc päste doplávajúcej podlahy.

Prišiel som neskoro, našli ju, vzali ju... Vzali mi ich.

Neschopný pohybu som sledoval červenú mláku, z ktorej sa ťahalo pár čiar po celej chodbe až do spálne.

Pred očami sa mi tvorili obrazy, ako sa snažila ubrániť, ako sa snažila uchrániť nášho malého, zatiaľ čo ja som tu nebol a bol vonku...

Podrezali ju ako prekliate prasa.

Vybuchol som do svojej podoby. Bez varovania si prevzala moc nad mojím telom a dala mi silu postaviť sa na nohy a ísť za jediným mužom, čo toto mohol mať na svedomí.

 Musel umrieť.

Nestaral som sa o nič a proste si skrátil cestu skokom z okna. Vo svojej tretej forme som bol rýchlejší a potreboval som stisnúť jeho krk a donútiť ho trpieť za to čo urobil.

****

Dom bol tichý a tmavý len v Heleninej izbe svietila malá lampička, bez ktorej nezaspala.

To bol jediný dôvod, prečo som sa zhlboka nadýchol a vrátil sa do ľudskej podoby. Nechcel som, aby ma moja sestra tak videla.

Dvere otvorila Zdena, tisla si k telu župan a s vytreštenými očami sledovala moju tvár.

Vedel som presne ako vyzerám. Musel som byť pekne odpudzujúci, s vycerenými zubami a šialeným pohľadom pripravený zabiť, roztrhať ho.

"Kde je?" zavrčal som, tlačiac do jej ramien, aby som sa dostal dnu.

"Patrik, čo sa deje? Je všetko v poriadku?" pýtala sa ma, no ja som ju nepočúval, potreboval som ho dostať do rúk a vybiť z neho, kam ju dal odvliecť a potom ho zabiť.

"Kde je?" zavrčal som znova, rozhliadajúc sa po kuchyni okolo seba.

"Do pekla, Paťo, čo tu robíš takto neskoro?" objavil sa na schodoch v tých svojich otrasných pyžamových nohaviciach, trúc si unavene zátylok.

Len pohľad na neho ma napĺňal agóniou.

Premiestnil som sa k nemu rýchlo, ako som len dokázal a schmatol ho pod krkom, ťahajú ho zo schodov dole s úmyslom ho vziať von.

Zdena kvílila, otec chrčal a ja som sa škeril do jeho modrajúcej tváre.

"Kde je!" zavrčal som na neho, uvoľňujúc trochu stisk.

Otec sa zaprel rukami do mojej hrude, no nemal šancu, bol to starý dedek a ja som bol navyše čierny vlk, so mnou sa nik nemohol hrať preťahovanú.

"Zošalel... si... u... už... na... či... sto?" chrčal, ťahajúc moju ruku zo svojho krku.

"Kam si ju nechal odvliecť! Čo? Odpovedz!" Hlas sa mi chvel a rukou som si rýchlo zotrel tie skurvené slzy.

"Patrik, prosím," ozvala sa Zdena, ktorá stála natisnutá na druhej strane miestnosti.

 Bola rozumná a poučila sa, že sa nemá rozzúrenému vlkovi jebať do cesty.

Nestaral som sa o ňu, len ďalej ceril zuby do tváre toho hajzla.

"Paťo?" otočil som hlavu a videl môjho sladkého anjelika ako pod pazuškou držala malého fialového zajačika a rúčkou si utierala unavené očká. Bol som taký bastard...

Obrátil som sa na otca, ktorý využil moju chvíľkovú nepozornosť a vykrútil sa mi zo zovretia, cúvajúc ďalej.

"Zober ju hore, Zdena! Hneď!" zavrčal som, keď neposlúchla na prvýkrát a už len odpočítaval dupanie nôh po schodoch.

Ako náhle stíchli a stratili sa za dverami Heleninej izby som  bez váhania vyceril zuby, pripravený ho skántriť.

"Čo sa, do pekla, deje? Nemôžeš mi aspoň odpovedať? Práve si vystrašil svoju nevlastnú matku a malú sestru na smrť!" Tak ešte on mi bude vyčítať moju necitlivosť a krutosť?

"Povedz, kam si ju nechal odvliecť a ja ťa nechám žiť," zavrčal som na neho, tlačiac ho do linky.

"Je niečo s Em?" hral sprostého, rukami sa zapierajúc do mramorovej dosky.

"Nehraj kokota, Roman, potrebujem to vedieť hneď! Tvoji ľudia ju podrezali ako dáke prekliate prasa na porážke, ak čo najskôr nedostane moju krv, naše dieťa zomrie! Tvoje vnúča... otec," vypľul som na neho znechutene.

"Nikoho som neposlal, Patrik, nikdy by som to neurobil, prisahám, si môj syn, nikdy by som ti niečo také neurobil."

"Prečo myslíš, že ti budem potom všetkom veriť? Zriekol si sa ma, vyjadril si dosť jasne, ako ti Em prekáža!" vrčal som mu do tváre a snažil sa zúfalstvom nerozrevať.

Bolo to niečo, čo proste zabolí. Vlastný otec sa postará o moju smrť, lebo ak Em a malému ublížili a ja im nedokážem pomôcť... Druhýkrát to už  nezvládnem.

Jej srdce už v mojej hrudi nebilo a ja som sa cítil prázdny, oklamaný, zradený a neschopný.

Otcove ruky sa natiahli, vyceril som zuby, čakajúc útok, no on ma schmatol do náručia a stisol ma, tak, ako keď som bol dieťa a buchol sa a mama nebola na blízku, aby pofúkala ranu.

Nechcel som plakať, chcel som byť zúrivý a chcel som mu ublížiť, chcel som zabiť všetkých, čo by s tým mohli mať niečo spoločné. No namiesto toho som ho nechal, aby ma objal a ako malý chlapec som  reval na jeho ramene, búchajúc päsťou do  toho druhého.

 Bol proti mne celý vesmír. Len ja môžem prísť dvakrát za život o jedinú ženu, ktorú som kedy miloval a o dieťa, ktoré som s ňou vždy túžil mať.

"Musíš sa pozbierať, Paťo, nájsť ju. Toto nikomu nepomôže a už vôbec nie jej a vášmu dieťaťu."

Odtiahol som sa od neho. Mal pravdu.

Nedokázal som mu pozrieť do očí ani sa ospravedlniť. Tá priepasť medzi nami len tak nemohla zmiznúť a hanba, ktorú som cítil za to, ako som sa na neho vrhol tobôž nie.

 Len som prikývol, cúvajúc ako rak pospiatky, vracajúc sa znova do Žiliny, kde bol zasa jediný človek, ktorý mi naopak od tohto, mohol skutočne pomôcť.

****

Búšil som na jeho dvere neuveriteľne dlho. Bolo to netypické pre jeho dokonalý sluch a rýchlosť.

Keď sa však objavil strapatý a len v teplákoch, natiahnutých nízko na bedrách, zatiaľ čo Sid sedela schúlená v jeho tričku a snažila sa byť neviditeľná, pochopil som, že som bol pravdepodobne práve nominovaný za kazišuka.

Nemal som však čas riešiť ich novú verziu vzťahu, keďže sa obaja prezentovali ako najlepší priatelia a skoro až súrodenci. Ale na druhej strane, čím bude ďalej od Em, tým lepšie, nech si trebárs preťahuje aj biologickú sestru, je mi to šumák.

"Patrik?"

"Sorry, decká, ja, potrebujem tvoju pomoc, Filip." Vošiel som dnu a krátko kývol na Sid, ktorá sa medzi tým stihla navliecť do krátkych šortiek.

"Stalo sa niečo?"

Či sa stalo niečo? Stalo a všetko.

"Oni ju našli a niekam mi ju odvliekli, Filip, nemám potuchy kam. Rozdelili sa, pravdepodobne do viacerých smerov, aby ma zmiatli. Nedokázal som zachytiť jej stopu, bolo ich minimálne šesť."

Nebol som si istý tým číslom, možno som preháňal alebo len nebol schopný sa sústrediť. Potreboval som jeho nos.

"Ako to myslíš, že odvliekli? A kde si bol, do pekla, ty?" vrčal mi do tváre.

 Nepomáhal mi, už aj tak som sa cítil na chuja.

"A kde ste boli vy? Namiesto posúvania vášho priateľstva na vyšší level ste mali byť u nás a dohliadnuť mi na ňu," opáčil som, strieľajúc pohľadom striedavo na oboch.

"Prečo, preboha, by sme to mali robiť? Je to tvoja žena. Mám nárok na osobný život. Nie som povinný ti ju strážiť, toho postu si ma úspešne zbavil!" odfrkol si podráždene.

"Vravela, že prídete, že vám zavolá, mali ste tam byť!" obviňoval som ich, aby som nemusel myslieť na to, akú pravdu mali jeho slová.

Mal som ju strážiť, starať sa.

Namiesto toho som bol s ľuďmi, s ktorými si vlastne nemám ani čo povedať. Bolo ľahšie zvaľovať vinu na iných.

"Nik nám nevolal. Teda, ona určite nie," odpovedal a pritiahol si Sid do náručia, keď k nemu pricupitala.

"Ono sa to stalo. Znova to urobili, znova," zavzlykala, skrývajúc tvár vo Filipovej hrudi.

Bolo mi zle, chcelo sa mi vracať a tĺcť a revať. Všetko naraz. Hľadel som na Sid a jej bolesť mi skazeným spôsobom pomohla dostať sa z nervového záchvatu. Mohlo to byť tým, že som nenávidel bolesť svojich blízkych.

"Musím ju nájsť, prosím, ja... ospravedlňujem sa, Filip, nechcel som sa chovať ako šulin, prosím, len mi pomôž, oni ju podrezali, akoby vedeli, že... že moju krv potrebuje. Celý byt sa mi, kurva, kúpe v mojej krvi." Zašiel som si rukami do vlasov a kým mi ich Sid nevytiahla, ani som si neuvedomil ako silno som si ich zaťahal.

"Nezbijú ju, Patrik, oni chcú aj teba, chcú ťa potrestať za prehrešok, len ju odstavili, vyslabnutý upír je ľahší súper. Musel to byť niekto, kto vedel kde ste, kto vedel o vašich krokoch a aj o tom, že čaká dieťa," upozorňovala ma na niečo, čo mi bolo jasné.

"Fajn tak, aký je plán?" prehovoril Filip.

 Zatriasol som hlavou, nevedel som ani ako sa volám, nieto ešte snovať plán.

"Ja skutočne netuším," šepol som zúfalo.

"Pustíme sa po pachových stopách a jedna nás hádam zavedie k Em," navrhol Filip a ja som mu nikdy nebol tak vďačný, ako práve v tej chvíli.

Malo to však jeden zádrhel, boli sme traja a vzduch prúdi, stopa slabla a moje lásky nemohli byť už ani chvíľu bez krvi. Každá sekunda znamenala riziko pre moje dieťa.

"Potrebujeme viac ľudí," upozornil som a Filip prikývol.

"Postarám sa o to, je nás tu viac než dosť, čo si skutočne vychutnajú nakopanie vlčej rite," zaškeril sa a ja som sa usmial.

Mal som upírich priateľov, čo mi boli bližšie ako rodina.

Ak by mi to niekto povedal pred rokmi, asi by som sa urazil a zmordoval ho. Ja a priateliť sa s upírmi? Snovať plány s upírmi ako napadneme vlčiu svorku?

Nemožné!

 A predsa to tak skutočne bolo. A tí upíri, ktorých Filip síce nespomenul menom, ale vedel som, ktorých myslel, mi boli novou rodinou, ktorá pri mne a Em skutočne stála.

Tak sa stalo, že z čierneho vlka, milujúceho smrť upírov sa stal čierny vlk, bojujúci po ich boku.

Ale účel predsa svätí prostriedky.

"Ďakujem ti," šepol som mu a on s jemným pokývaním hlavy potľapkal po mojom ramene.

"Musíme sa pripraviť, nebude to ľahké, tak kašlať na emócie a ísť si za cieľom bez citu a tvrdo!" Vedel som presne na čo narážal.

Bolo viac než možné, že medzi nimi budú vlci, ktorých som poznal a ja som hneď pomyslel na jediného, ktorého zrada by bola asi najhoršia.

 Ale to stále neznamenalo, že by som ho nechal žiť alebo čo i len zaváhal pri boji.