ČV-NZ - 30. kapitola

30. kapitola

Jeho malé telíčko stočené do jemnej plienky bolo to najkrajšie, čo som kedy držal v náručí.

 Zabudol som na okolitý svet a vnímal len jeho. Dokonca aj skutočnosť, že sedím pri Em v pohodlnom kresle, zatiaľ čo ona spí, nebola podstatná.

Malý hrdzavý chocholúšik, ktorý sa mu točil až na čelíčku a tuho čierne očká s malými srdiečkovými perami boli dokonalé a jeho malinké ručičky a nožičky...

Bol celý po mne a tá ješitnosť chlapa vo mne sa tetelila blahom, ak by bol dievčatko, nebol by som nadšený, ale chlapisko nemôže byť nebesky krásny. Aj keď rozhodne bol.

Em sa pomrvila a ja som zbystrel.

Spala posledných dvanásť hodín. Sid, ktorá bola to najlepšie, čo sa nám do životov dostalo pre jej staré "pôrodná babica" skúsenosti, tvrdila, že si ho dopraje pekne veľa, lebo je to vraj poslednýkrát čo spí.

Mľaskla a pomaly si oblizla pery. Bola znova krásna, teda nie, že by inokedy nebola, ale únava a kruhy spod očí boli preč, jej bruško sa stiahlo a vlasy mali zasa zdravý lesklý vzhľad. Zatiaľ čo jej pokožka bola znova smotanovo biela.

"Ahoj kráska," šepol som, sadajúc si s malým na rukách na kraj postele.

Jej úsmev sa roztiahol do dokonalosti, akú som vždy miloval a vložil jej nášho syna do rúk, z ktorých vytvorila dokonalú kolísku, tak ako to dokážu len matky.

"Ahoj miláčik, ty si ale sladký, môj malý pampúšik," šepkala mu do tváričky a ja som bol úspešne odstavený.

 No paráda, nemá ani dva dni a už mi ju prebral.

Vzdychol som si s priblblím úsmevom na tvári, s ktorým som skutočne neodkázal urobiť vôbec nič, vtisol bozk do jej zlatých vlasov.

Zdvihla pohľad, venujúc mi jemný úsmev a vtisla hlavu do mojej hrude.

"Papal?" Samozrejme, ako som si mohol myslieť, že by snáď povedala niečo ako obyčajné ahoj Patrik, ľúbim ťa alebo proste len prejavila trochu nehy aj mne.

"Pred chvíľkou si cucol." Vystrel som k nej svoj malíček, ktorý si potvorka malá ukradol a strčil do pusiny tak rýchlo, že som ani nestihol zareagovať a z jeho malých ďasienok sa vystrčili dva ostré zúbky.

"Že chutí famózne," škádlila ma, prehovárajúc k nášmu chlapčekovi.

Akoby je rozumel našpúlil pusu a naznačil cucanie.

Obaja sme sa ako a povel rozosmiali.

Boli to moje lásky, jeden ako druhý mali tú moc úplne ma oblbnúť jediným pohľadom a takmer hneď mi doslova piť krv a pri tom ma prinútiť cítiť sa šťastne. Samozrejme, iným spôsobom.

Sprvu som sa skutočne preľakol, že by ma uhryznutie mojim synom mohlo vzrušiť. Našťastie to naopak trochu štípalo, ale inak bolo všetko správne.

Okolitý svet prestal existovať, nič nebolo dôležité vo chvíli, keď sa naše oči stretli a ja som pochopil, že bola hlúposť čakať od nej pozornosť. To ja som bol ten, kto mal venovať pozornosť jej.

To ja som bol ten, čo jej mal prejaviť lásku a ďakovať jej každý deň po zvyšok života za to, že mi porodila syna.

Úsmev na jej tvári sa rozšíril a jemne naklonenou hlavou študovala moju tvár.

"Si v poriadku?" oslovila ma, pokladajúc dlaň na moju tvár.

"V tom najlepšom. Povedal som ti, ako veľmi ťa milujem? Ako vás oboch veľmi milujem?" Bola to rečnícka otázka, ktorá skôr mala byť vyznaním, no Em, samozrejme, musela podpichnúť a horlivo pokrútila hlavou.

"Milujem vás, Emília, oboch až kým nás moja prekliata smrteľnosť nerozdelí."

"Znovu sa stretneme," prehlásila presvedčená a ja som nemal silu jej protirečiť.

Jej utkvelá predstava o tom, že ak sa znova zaľúbi  bude to jedine do mojej reinkarnovanej duše, som neriešil.

 Mala to z tých kníh, čo čítala a miloval som ju až príliš na to, aby som si dokázal želať jej samotu vo večnosti.

Ak jej myšlienka na to, že by v inom mužovi mohla milovať moju dušu pomáhala vyrovnať sa s faktom jej budúcnosti bezo mňa. Nechcel som jej to kaziť skutočnosťou, že moja duša sa už na svet nevráti, pre jej nesmrteľnosť je jej duša uväznená v nesmrteľnom tele, bez nej si nemôže tá moja zopakovať krásu života, znovuzrodenia, hľadania tej jej.

"Samozrejme, navždy moja a navždy tvoj." Vtisol som jej bozk, opatrne si ju pridŕžajúc za temeno, aby som neumačkal nášho syna.

Tiché uvoľnenie hrdla nás prinútilo prerušiť sladkosť bozkov a s tichým zavrčaním som sa obrátil na, o sekundu mŕtvu, Sid.

"Sorry, ľudia, ale dorazili," oznámila nám s pohľadom upreným na mňa a hneď sa aj pratala, pre jej šťastie.

Načiahol som ruky k malému a Em mi ho neochotne podala, uhladzujúc si vlasy dlaňami.

"Musela som byť pekne dlho mimo, keď už stihli priletieť," šomrala, upravujúc plienočku, ktorá dokonale zakrývala telíčko nášho malého, no ona ju musela upraviť aj tak, lebo v mojich rukách nebola správne...

"Klasicky, dvanásť hodín, nič extra," usmial som sa na ňu, bozkávajúc ju na vrch hlavy.

Pod schodmi už netrpezlivo poskakovala Zdena a ako náhle zbadala Em, stiahla ju z posledného schodu do medvedieho objatia.

V tej chvíli som bol skutočne rád, že ten kyslík nepotrebuje, v Zdenimon zveráku by bola čo chvíľa modrá.

Zdvihla hlavu a všimla si mňa na schode, teda skôr malého, ktorý dal tichým zamrnčaním o sebe vedieť a už bola pri mne, s vyškerenou tvárou mi ho brala z rúk.

"Ahoj, Áronko, joj, ty si ale sladký chlapček, poď nech si ťa babka vystíska."

"Aaron, mami, skutočne sa nedá každé meno poondiť zdrobneninou. Znie to otrasne. Ak máš nutkavú potrebu vymyslieť mu dajakú sladkú prezývku, nech sa páči. V tom ti brániť nebudem, ale v žiadnom prípade môjho syna nevolaj Áronko," šomrala s rukami prekríženými na prsiach a mračila sa na svoju matku.

Ja som sa len smial, bola rozkošná. Keď vymyslela, to u nás nie veľmi známe meno, varoval som ju, že jej matka vymyslí slovenskú zdrobneninu a jej sa to páčiť nebude... Neposlúchla, tak nech sa teraz nesťažuje.

"Ach, Bože, tá tvoja matka, ale neboj, Áronko," uškrnula sa na svoju dcéru, "babka si ťa nedá," usmievala sa na bucľatú tváričku, ignorujúc Emine zasyčanie.

"Aspoň, že na neho nešušleš," kývla nad svojou matkou rukou a Zdena sa na ňu usmiala.

"Na deti sa nemá šušlať, ani na teba som nešušlala a nemáš žiadnu rečovú vadu," obhajovala svoje výchovné metódy.

"Si tá najlepšia mama na svete, ja dúfam, že budem aspoň z polovice tak dobrá," šepla Em, jemne ju objímajúc.

Zdene sa nahromadili v očiach slzy a jemne sa odstrčila od Em, tiskajúc k sebe pevnejšie malého.

"Roman, no tak, nestoj tam ako stĺp, poď sa pozrieť aký je náš maličký nádherný," lákala ho, otáčajúc malého tak, aby mu Roman mohol vidieť tvár.

Em stuhla, vystierajúc ruky k malému, keď sa k nim Roman pohol.

Snažil sa kvôli Zdene, po Vianociach mu dala ultimátum a on sa radšej držal bokom, aby mu náhodou neušla aj s jeho dcérou pri nepekných poznámkach na tú jej staršiu.

Stiahol som ju k sebe a nechal ju stuhnutú v mojom objatí, otočenú tvárou k nim, aby mala aspoň trošku pohody, ktorá ju pravdepodobne úplne opustila po priblížení sa môjho otca k nášmu synovi.

Keď vytvoril zo svojich veľkých rúk kolísku a nechal Zdenu, aby mu ho do nej vložila, Em uniklo tiché zastonanie a nechty sa mi zaryli do zápästia. Štípalo to ako sviňa, ale držal som, sledujúc Romanov každý pohyb.

Vydýchol, potriasol hlavou, ukazovákom prechádzajúc po červenom chocholúšiku.

"Hm, hm," uvoľnil si hrdlo, venujúc mi jeden pohľad a sústredil sa na Em, ktorá stuhla. "Je krásny, celý Paťo, keď bol malý, len tie vlásky má po Viktórii," šepol, ťukajúc jemne prstom do nošteka.

"Myslím, že je to skôr výsledok mojej a Eminej farby vlasov, matka s tým nemá nič," upozornil som ho a ani som nevedel, prečo ma pripomienka mojej matky rozčúlila.

Možno preto, že on robil všetko to, čo by ju sklamalo od hnusných pohľadov na Em, až po moje odvrhnutie. Ale už som bol veľký chlapec. Nepotreboval som ho.

Emin lakeť tvrdo narazil do mojich rebier.

"Chce byť milý," zasyčala na mňa medzi zubami.

Aký to obrat, asi jej tie hormóny ešte stále otravujú telo.

"Samozrejme, asi máš pravdu," vzdychol si celý nesvoj a podal malého trochu neobratne Zdene, ktorá si ho hneď s tichým "ťu ťu" pritisla k sebe.

"Hej, já taky!" Mierne strčil do otca, ktorý stál stále pri Zdene, aby sa mohol dostať bližšie k svojmu synovcovi.

Na jeho tvári sa objavil úškrn, keď prstom podráždil jeho nadutú pusu. Malý na to zareagoval presne tak, ako som očakával a bratov prst skončil v jeho ústočkách.

Sykol, vytrhol si prst z jeho zovretia a zamračene sa pozrel na mňa.

"Hej, si ho dej do laty, ať se naučí, že se cizí lidi nekoušou!" hromžil so skrývaným úsmevom.

"Nemáš ho dráždiť a ty vlastne nie si tak celkom cudzí, že?" opáčil som, s výrazom pyšného otca.

Sid a Filip sa objavili pri nás a takmer s obrazom dokonalej rodiny sme sa všetci pobrali do Sidinej obývačky, teraz na pár rokov mojej a Eminej.

Chlapček sa musel naučiť rozoznať rozdiel medzi našim svetom a svetom, ktorý zdieľame s ľuďmi. Nemohli sme riskovať, že by niekomu nechtiac alebo chtiac ublížil. Musel sa naučiť, čo je správne a čo nie a tu, kde nebolo takmer nič, iba malá dedinka medzi ničím a ničím, to bolo správne miesto.

"Keď bude veľký, bude frajerom našej malej, že Lipi Lup," usmievala sa ako slniečko, pýtajúc si súhlas od Filipa .

Len prikývol, sledujúc moju tvár na ktorej sa postupne z pobavenia pre prezývku tvorilo zamračenie.

 Tolerovať som sa ho už naučil, bol som mu vďačný za pomoc, ale byť s ním do rodiny? To môjho syna radšej zatvorím doma.

No nechcel som Sid kaziť sny, tak som teda len prikývol. Jej utkvelá predstava, že ak môže upírka po pití krvi čierneho vlka otehotnieť, tak môže aj upír po pití krvi čierneho vlka získať späť svoju plodnosť bola utiahnutá za vlasy, ale ak nebol môj syn dôkazom, že je možné všetko, tak už nič.

Filip nevyzeral, že by sa ešte trápil pre Em a skutočne pôsobil viac než šťastne pri Sidheag. Keď spomínala ich vysnívané dievčatko, len sa jemne usmieval, no v očiach mal ten napätý výraz, že by nedokázal splniť sen. Bolo mi ho trochu ľúto, tá potreba robiť ženu šťastnou je najzodpovednejšie, čo chlap v živote musí robiť.

Em sa na mňa natisla, venujúc mi uprený pohľad, sľubujúci večnosť. Miloval som tú ženskú najviac na svete.