úterý 11. dubna 2017

ČV-NZ - Epilog






Tak, moje najdrajši a máme tu  koniec.
Ďakujem  za podporu, za vernosť, za krásne slová.
Dúfam,  že vás koncom veľmi nesklamem. Koniec koncov, dozviem sa z reakcií pod článkom, že? :D

Vaša dojatá a  naozaj vám, dievčatá moje najdrahšie, vďačná Ivet.


Teraz sa sústredím na Dohodu.  Dúfam, že sa vám bude tiež páčiť. Aspoň trošku.

 Epilóg

Sledoval jej malý zadok a hrdelne zavrčal frustráciou.

 Boli to roky a on zúril.

 Vyzerala tak unavená. Jej ramená boli mierne zhrbené a kroky opatrné, akoby skutočne mala rovnako ako on, tesne pred stovkou. Pravdou však bolo, že bola mladá a krásna, presne tak ako pred rokmi.

"Poď, maličká, trošku ku mne. Vyzeráš ustato." Posunul sa viac k stene na svojom gauči, ktorý už ani neskladali a nechali ho pre neho stále rozložený.

Tak starý a nemohúci zostal.

Prekliaty čas.

Otočila sa k nemu a so sileným úsmevom pokrútila hlavou.

Potrebovala to dokončiť, mal prísť Aaron aj s priateľkou, ďalšou... a ona potrebovala, aby bolo všetko tip-top.

"Prídu deti," pripomenula mu, upravujúc vázu s čerstvými kvetmi.

"Nie sú alergický na prach, tak nebuď zlá a poď ku mne," prikázal jej, laškovne pohybujúc obočím.

Vedel, že tomu proste neodolá.

 Bola zvláštne stvorenie. Aj napriek jeho šedinám a ovisnutej koži úplne všade ho stále úprimne milovala a zostávala s ním.

Usmiala sa, keď videla iskričky v jeho očiach a za pochodu vystúpila z pohodlných mäkkých papučiek, aby sa mohla šuchnúť k nemu pod deku.

Zodvihol ju a nechal, aby k nemu vkĺzla a uložila hlavu na jeho rameno.

Automaticky vkĺzla rukou pod jeho tričko, ktoré ešte stále dokonale obopínalo jeho svaly aj keď ich namiesto pevnej a pružnej pokožky skrývala jemná tenká koža. No aj tak bol pre ňu ten najkrajší muž na svete.

Každá vráska, či hlbšia alebo len jemná, okolo jeho očí a kútikov úst, bola pripomienkou rokov, čo spolu prežili, lásky a starostí o ňu. Svet bez neho bol pre ňu len v predstavách peklo. Nedokázala sa utešiť ani skutočnosťou, že majú spolu syna, ktorý chodil na návštevy vždy keď mu to čas dovolil.

Bála sa chvíle, keď Patrik odíde a ona zostane bez neho sama a ten čas sa blížil každým dňom, každým nádychom. Cítila to.

Aj napriek tomu, že bola fyzicky stále krásna a mladá, jej duša bola unavená a stará, uväznená v tele osemnástky. Potrebovala si oddýchnuť.

 Bola tak unavená, tak hrozne ubolená zo života.

Pritisla sa k nemu tesnejšie, skrývajúc tvár v jeho krku, zhlboka inhalujúc jeho vôňu, voňal stále dokonale, ako les a plody, ktoré ponúkal.

Zachvel sa ako zakaždým, keď skryla svoju tvár v ohybe jeho krku a ramena. Boli to roky, čo sa z neho naposledy napila a on len pri predstave, že by to znova urobila prinútil svoje staré práchnivejúce srdce k rýchlejšiemu pohybu.

"Napi sa," šepol, odťahujúc hlavu ďalej, aby jej urobil dosť miesta, aj keď dopredu poznal jej odpoveď.

Vedel, že túži po jeho krvi, rovnako on túžil po jej kusancoch. Tá chvíľka, keď boli spojení bola dokonalá a on si ju potreboval pripomenúť pred tým, než otrčí kopytá.

"Patrik, vieš, že nemôžeme..."

"Radšej umriem pre zástavu srdca pri rozkoši ako v spánku so zaslintanou papuľou. No, povedz, Lili, môžem ja zomrieť v spánku? To je tak pod úroveň čierneho vlka," vrčal podráždene.

"Potrebujem ťa s bijúcim srdcom," snažila sa mu vysvetliť, no on to nemohol pochopiť, bol príliš rozhorčený pre telo, ktoré ho prestávalo poslúchať, zatiaľ čo myseľ bola jasná a pamätala si všetko, čo s telom dokázali.

"Potrebujem byť medzi tvojimi stehnami!" opáčil s našpúlenou pusou.

Bol to taký zvrhlík, aj po rokoch ju vedel prinútiť cítiť sa trápne a bola presvedčená, že ak by v nej kolovala krv, bola by červená až na zadku.

Vyhupla sa pomaly na neho a nechala, aby jej dlhé vlasy vytvorili zástenu, oddeľujúcu ich od okolitého sveta. Chcela si ukradnúť čas len na chvíľu.

Jeho čierne oči zažiarili a nesmelo položil ruky na jej boky.

 Boli časy, keď by z nej to tielko strhol a po nesmelosti by nebolo ani smradu. Prečo tá nesmelosť? Nevedela a nechcela kaziť chvíľku, v ktorej  mu chcela dokázať, že je stále dokonalý a zahorklé myšlienky nie sú opodstatnené.

Sklonila sa a jemne spojila ich pery. Chutil dokonale a nenásytne pritlačila, prehlbujúc bozk.

Dokonalý, tak dokonalý.

Jeho srdce zakoplo, cítil to a bol presvedčený, že ona to musela počuť. Prekliaty zradca. Ani chvíľu nemohol hrať s ním.

Jej pery sa vzďaľovali, no on odmietal niečo také pripustiť.

Pritiahol ju späť a pomaly sa s ňou pretočil, pri čom sám seba potľapkal imaginárnou rukou po ramene. Bol stále chlapák.

Rozpustile sa zasmiala, odstraňujúc si vlasy z tváre.

 Bola nádherná, jeho anjel.

Bolo mu na nič z predstavy, že ju tu nechá samú a nechránenú.

"Milujem ťa, ty môj macho," šepla, ťahajúc ho za tričko k sebe.

Chcel prinútiť toho v teplákoch, aby sa zobudil, tak hrozne, no ten zradca sa mu smial a vystieral mu prostredník.

 Frustrovane si vzdychol, odtiahol sa z nej a skryl tvár v dlaniach.

Ak by sa ho niekto spýtal, čo je najhoršie na svete, odpovedal by bez zaváhania: mať pri sebe super sexy ženskú, ktorá vás ako bonus miluje a vy aj napriek tomu, že s ňou chcete mať divoký animálny sex, nemôžete. To je hotové peklo.

Odtiahla mu ruky z tváre a usmiala sa neho, bozkajúc ho do dlane.
Bola to jej vina, nemala ho blázniť. Dobrý úmysel sa obrátil v zlo a on si hrýzol do pery, odmietal na ňu pozrieť.

"Patrik, si okej?" Hrala blbú, ako za každým, keď sa to stalo.

"Mala by si ísť, nechať ma tak, nestojím za nič, daj ma do starobinca. A nájdi si poriadneho chlapa," vrčal a ona sa usmievala.

Srandičky.

No keď sa stretla s jeho tvrdým pohľadom pochopila, že on to myslel úplne vážne a ona vzlykla nad hrubosťou jeho slov.

"Milujem ťa" šepla, no on si odvrkol.

Nevedela, čo mu má na to povedať, nemala čo povedať, poznala ho a bola si istá, že ho proste musí nechať vychladnúť.

Tak sa k nemu len pritisla aj napriek tomu, že on ju neobjal okolo pásu, tak ako to robieval.

Nenechala sa odradiť jeho chladom, ktorým trucoval skôr seba ako ju a sama omotala jeho ruky okolo svojho tela.

Držala, ani sa nepohla, kým sa jeho telo neuvoľnilo a nepocítila jeho teplé pery na vrchu svojej hlavy.

"Odpusť, ty za to nemôžeš, že som impotent." Kyslo sa usmial, uhládzajúc jej vlasy.

"Odpustené, ty môj durďoš."

Bol tak hlúpy, nevedel, či to každý chlap tak ťažko prežíva svoje dožívanie alebo len jeho narcizmus ho nútil byť v depresiách, ale už to chcel mať za sebou. Zdržoval Emíliu od plnohodnotného života s kýmkoľvek iným.

Chcel koniec, chcel odísť. Nevedel presne, ako to funguje po oddelení duše od tela, no dúfal, že vlci majú skutočne akýsi posmrtný život z produkcie amerických režisérov, kde bude z neba môcť sledovať Em a ich syna.

Nebude sama, bol pripravený.

Zhlboka dýchal a snažil sa sústrediť. Nevedel ako sa umiera.

No keď jeho srdce po pár meditačných nádychoch zakoplo, poťahalo mu kútik do úsmevu.

Cítil Em, ako pri ňom stuhla a stisla jeho tričko na hrudi, kde nechala chvíľu ruky, sústredená na jeho srdce.


Niečo bolo zle, tieseň ju naplnila a ona prichádzala o kyslík. Zhlboka sa nadýchla, ladiac dýchanie s Patrikovým.

Jeho srdce znova zakoplo a ona stisla pery silnejšie. Chcela mu pomôcť, niečo urobiť, čokoľvek. No nedokázala sa pohnúť. Strácala moc nad svojim telom.

Preplietol prsty s tými jej a stisol jej ruku. Cítila teplo jeho dlane šíriace sa celou jej bytosťou a príjemné mravčanie, akoby ju otváralo, cítila sa tak ľahká, vzduch bol sladší, Patrikov stisk intenzívnejší a tlkot jeho srdca takmer nepostrehnuteľný a predsa úplne ohlušujúci.

Cítil ju, bolo to tak nádherné. Mal pocit, akoby snáď celá bytosť splývala s ňou a on mohol vidieť jej krásnu tvár, zlatavý prízrak z rozprávok, vznášajúci sa nad jeho tvárou.
Voľnosť bola prekrásna. Smrť v jej náručí bola dokonalá.



Dve nadpozemské bytosti vytvorené ako zo zlatého prachu sa vznášali nad schránkami, v ktorých prebývali. Kým nesplynuli v jedno, vytvárajúc jednotu dokonalosti na ceste za odpočinkom. Až budú pripravené oddeliť sa, aby mohli znova zažiť krásu stretnutia, lásky a znovuzrodenia, na veky spolu jeden pre druhého.