Dohoda - 1 kapitola

 Deň druhý: Utorok

Anton:

Nikdy by som si nebol myslel, že sa niekedy zobudím so stiahnutým žalúdkom a budem venovať svoju prvú myšlienku ohyzdnosti s ohnivými vlasmi. Ale bolo to tak, a ja som bol kurva nesvoj z celej tej veci.

Musel som premýšľať ako to teraz bude, ak by prišli spolužiaci na to, že dobrovoľne trávim čas s tou ohavou, môj spoločenský život by skončil.

Myšlienky na tú neatraktívnu paródiu na ženu mi však pomohla s mojimi rannými tlakmi v slabinách a ako mávnutím prútika som bol bez bolestnej tvrdosti. Vďaka nej som v sprche strávil iba potrebných desať minút a ušetril si čas na dlhšie raňajky.

Zbehol som rýchlo dole, žalúdok mi už cvičil hladom a vôňa praženice so slaninou kŕče len zintenzívnila.

Monika stála pri šporáku vo svojom tielku a bavlnených, voľných teplákoch pohupovala bokmi do rytmu hudby šíriacej sa z malého tranzistora .

 Jej ranný rozcuch ma vždy dokázal nakopnúť do príjemného dňa. Jej dlhé gaštanovo hnedé vlasy si vždy pred každým spaním zaplietla do hrubého vrkoča. Robila to od mala, a keďže som naozaj nemal skúsenosti s prespávaním u dievčat a taktiež som nikdy neponúkol tú možnosť žiadnej samičke, nemohol som vedieť, či to tak robia aj ostatné.

No žiadna nemohla byť tak rozkošná ako moja malá sestrička keď jej vlasy po spánku trčali do všetkých strán a na čele a pri ušiach sa jej točili do neposlušných vĺn utekajúcich z pevného korbáča jej vlasov.

Po špičkách som sa prikradol až k nej a bez ostychu si ukradol rýchlim pohybom jednu malú zrazeninku vaječiny a skryl ju v ústach. Prehadzoval som si ju jazykom a ona sa smiala na mojom výraze, keď som si uvedomil - pocítil, že páli viac ako som si myslel.

„Ty humusák, kto to má teraz jesť? Tie tvoje špinavé laby drž ďalej od jedla kým nie je podelené!" tvárila sa že kričí a kývla hlavou k stolu, kde boli už pripravené taniere a čerstvý džús.

Naučili sme sa starať o seba navzájom. Matka nebola práve najlepšou kandidátkou pre titul Matka roka. Ju skôr zaujímalo ako zladiť fitko a manikúru, aby jej ostal čas na kávičku s kamoškou a potom zakotviť vo svojom štúdiu a venovať sa čmáraniu abstraktných, nezmyselných návrhov handier, ktoré by na seba nenavliekol dobrovoľne nik.

Otec bol workoholik, rovnako ako ona, aj keď som mal podozrenie, že ho k tomu dohnala práve ona svojou sprostou náturou. Pamätal som si ako s nami hrával na záhrade futbal, ale to už boli roky. Nebol som ani druhák na základke.

Sestra ku mne posunula tanier s čerstvou kápiou, rajčinami a sterilizovanými uhorkami v sladkokyslom náleve. Tie som miloval  k praženici a ona to vedela.

„Dneska akosi skoro," usmiala sa na mňa zatiaľ čo ja som  sa snažil ignorovať kúsok bagetky trčiaci jej z úst.

„Hm..." Čo som jej mal na to povedať?

„Dnes akosi ticho." Znova prehovorila teraz už s prázdnymi ústami a ja som len mykol plecami.

Nemohol som jej povedať, že premýšľam nad najotrasnejším dievčaťom aké som kedy videl, aké kedy svet nosil.

Že tŕpnem, z predstavy, že so mnou bude chcieť pred spolužiakmi komunikovať, že sa mi čo i len pozdraví.

Striaslo ma, a nebol viac schopný zhltnúť už ani sústo.


****

Na moje prekvapenie, si ma vôbec nevšímala. 
Sedela na svojom mieste a čumela do knihy. Ani raz nezdvihla pohľad aby skontrolovala dianie v triede, aby sa na mňa pozrela. Lukáš sa znervózňoval, vraj riaditeľovi povedala, že si neželá aby bol akokoľvek sankciovaný. Jediný ja som vedel prečo to spravila. Luk si myslel, že len chcela aby sa cítil zle za to, že ju urazil.

Bola väčšia mrcha ako som si myslel.

 Luk neskrýval svoj hnev a na plné hrdlo vykladal všetkým zážitok z riaditeľne a ona sa pousmiala, skutočne sa na jej ružových perách objavil malinký úškrn. Nik ho nevidel, nemohol, nik jej nevenoval pozornosť.

To naopak ja som jej venoval všetku. A to som sa bál, že práve ona bude tú svoju venovať mne. Holý fakt však bol, že som bol menej ako vzduch, tak ako včera. 

Spokojne som sa od nej odvrátil. Strach z vyzradenia bol pasé. To dievča je skutočne dobré.

Profesor sa k incidentu vôbec nevyjadroval a plynule prešiel k ďalšej látke, pri ktorej nezabudol podotknúť, že sa blíži koniec roka a bolo by na mieste zabrať práve teraz a poopravovať si známky.

Samozrejme, sa musel s tými škulavími očami zamerať na mňa. Idiot poondiaty!

Po vyučovaní som si počkal kým všetci zmiznú. Potreboval som jej niečo povedať. Zmeniť plány. Predstava, že by do našej verejnej knižnice prišiel niekto známi, že by nás tam niekto videl ako spolu komunikujeme, sedíme pri sebe... mi vyhádzala vyrážky ešte aj na zadku.

Nebolo inej možnosti, ako ju proste vziať k sebe domov. Nie, nebol som s tým práve spokojný, ale radšej s ňou budem u seba doma zašitý pred očami mojich priateľov a možných pichačiek ako sa stať stredobodom posmechu.

„Počkaj" oslovil som ju a ona bez toho aby na mňa pozrela zasunula stoličku pod lavicu. No kto to, pre boha, kedy urobil? Na to boli upratovačky, nie?

„Rýchlo ponáhľam sa, pre tvoju esej som si musela dáke veci prehodiť, tak nemám času nazvyš!" odsekla, opúšťajúc triedu sledujúc špičky svojich otrasných sandál na suchý zips.

Pochytila ma panika, bola už len pár krokov od dverí triedy, bolo to len pár krokov na chodbu, len pár krokov od potencionalnej možnosti, že nás spolu niekto uvidí.

Zaťal som ruky v päsť sám si dodával odvahu dotknúť sa jej. Nie, že by som sa bál, že by bola špinavá, vedel som, že je čistá... Taktiež som netrpel žiadnou psychickou poruchou, tvoriacou mi predstavy, že tá nižšia kasta je špinavá už len z princípu. Skôr sa mi robilo mdlo pri predstave, že sa dotknem tej otrasnej silonovej látky jej červenej blúzy.

No nakoniec som nabral predsa len dosť odvahy a schmatol ju za rukáv v snahe ju zastaviť.

Jej ryšavý pohľad spočinul na mojej ruke a konečne mi venovala jeden krátky očný kontakt pri ktorom prudko trhla svojou končatinou uvoľňujúc ju z môjho skutočne nie silného stisku.

„Príď dnes ku mne, v knižnici bude veľa ľudí..."

„A mohli by nás spolu zmerčiť, že áno? No to by bola katastrofa, ktorá by ti potom len dala, keby ťa videla so mnou?" povedala na oko zhrozene a sarkasticky sa usmiala.

„Nechcel som byť hnusný, ale ako chceš, Lochnesa... nemienim sa s tebou promenádovať po meste. Takže áno, nechcem aby nás spolu videli, tak o štvrtej u mňa a nemeškaj!" Prikázal som a s úmyslom odísť som ju chcel obísť.

„A adresu čo? Si ju mam vycucať nebodaj z prsta?" Postavila sa mi do cesty s prekríženými rukami na prsiach zatiaľ čo ja som na ňu musel vygúliť oči.

Všetci vedeli kde bývam. Nebolo šance, že by nevedeli, ak sa party nekonala u Luka konala sa u mňa.

 „Ty si robíš prdel, že? Všetci vedia, kde bývam," zasmial som sa a pokrútil hlavou.

„Tak si predstav, že ja nie, nie si stredom môjho vesmíru aby som sa starala. Tak dávaj nemám celý deň!" odvrkla a dokonca ma popohnala prstami vo volajúcom geste, kedy spojenými prstami kmitala k sebe a od seba.

Len som pokrútil hlavou a z batoha teda vybral zošit a napísal jej adresu. Vytrhla mi ten kúsok z ruky skôr ako som ho stihol celý odtrhnúť a pakovala tú svoju otrasnou riť, v ešte otrasnejších mendžestrákoch preč. No kto dnes pre boha nosí mendžestrakové nohavice? V tridsať stupňových teplotách ešte k tomu?

Ale mňa to nemusí trápiť, budem mať svoju prácu. Aj keď som fakt chcel splniť tú výzvu. Chcel som ho vidieť pokoreného.

*****

Doma som bol sám. Ako vždy takýto čas. Matka v práci, otec buď v práci alebo so svojou sekretárkou, to bolo verejným tajomstvom, a sestra s kamoškami niekde v centre buď sedela v kaviarni, nakupovala, alebo len lovila jedného zo svojich ďalších potencionalnych priateľov.

Zvonček zazvonil krátko, no dosť dlho na to, aby som ho počul. Zdvihol som sa a pomaly sa dotrepal až k dverám. Neotvoril som a čakal na ďalšie zazvonenie, ešte by si myslela, že som ju čakal.

Zvonček znova zazvonil, tento krát intenzívnejšie a ja som sa pousmial.

„Dobre, dobre, len sa nezblázni, viem že ma už túžiš vidieť..." šomral som nahlas, keď som otvoril dvere a ona nakrčila nos a stiahla pery do kyslej grimasy.

„To určite," odvrkla len a vstúpila dnu.

Svoje otrasné mendžestráky vymenila za gate typu aladin z rozprávky a otrasnú červenú silonovú blúzu vymenila za károvanú flanelku.

Na nohách mala otrasné a neslávne sandále na suchý zips a ja som mal čo robiť aby som nenakrčil nos znechutením, vedel som presne kde začať s jej novým ja.

„Tak, budeme tu len tak stáť, alebo sa pustíme do roboty, ja skutočne nemám v pláne tu s tebou skysnúť viac ako bude nutné," ozval sa hrom a ja som sa znova zachvel. Do pekla ten jej skurvený hlas!

„Hej, nebuď drzá, môže sa stať, že ťa otočím a po našej dohode nezostane ani pamiatky." vyhrážal som sa jej spokojne sa škeriac.

Prekrížila ruky na prsiach a venovala mi jeden výsmešný úškrn.

„No... neviem kto bude viac škodný. Ja sa bez poníženia Luka dokážem dostať ďalej, moja budúcnosť nezávisí od toho, ale tvoja esej.... No? Kto skončí ako bezdomovec ak neprejde treťákom?" smiala sa mi do ksichtu a ja som zúril, lebo, do piče, mala pravdu.

Zaksichtil som sa na ňu a až keď som to urobil som si uvedomil, ako detinsky môj čin musel vyzerať.

„Fajn ty mudrlantka, poď teda hore, budeme v moje izbe," odvrkol som a pobehol si ku schodisku.

Jela:

Bol to zlý nápad. Vedela som to už ráno, keď som vstala z postele a chystala sa do školy.

Upokojovala som sa myšlienkou,že sa bude tváriť, že som mu to nikdy nenavrhla, že s tým nikdy nesúhlasil. Mohol požiadať ktorúkoľvek s radosťou by mu napísala tú esej a ako bonus by od nej získal koitus.

No on si ma po vyučovaní odchytil a dokonca navrhol aby sme boli u neho.

Nie... nebol zlý... bol to hrozný nápad. Nemalo ma to nikdy ani napadnúť.

A teraz som proste stála pred dverami jeho izby. Tak intímne. Sem si vodil svoje hračky a tu spal a sníval, učil sa. Bolo to nepríjemné vedomie. Bojovala som s nutkaním spýtať sa prečo nejdeme do obývačky. No spomenula som si na jeho sestru a na fakt, že je o ročník nižšie. Pravdepodobne mal strach z prezradenia mojej prítomnosti v ich dome.

Otvoril ich a s posmešným úškľabkom ma pustil dnu. Musel vidieť aká mi je tá situácia nepríjemná. Mala som podozrenie, že to urobil práve preto.

Rozhliadla som sa a musela si zahryznúť do pery aby som nevydala zhíknutie od prekvapenia. Predstavovala som si jeho izbu ako zmes špinavých šiat a oplzlých plagátov. No v skutočnosti to bola pekná čistá izba s čerstvým voňavým vzduchom. Mohol to byť pokojne jeho deodorant. Som si takmer istá, že som už tú vôňu v jeho blízkosti cítila.

Namiesto oplzlostí mal na stene plagáty hudobníkov. Napríklad Lil Armstrong, Mozart, Jimih Hendrix a iných známych hudobníkov či skladateľov. Mal ich skutočne plné steny. V rohu jeho veľkej izby bol obrovský sintetizátor s klávesou a malými a väčšími tlačítkami. Dokonca mal na ňom položený otvorený zošítok a pero.

No to ma podrž, on skladal, skutočne hral na tej obrovskej mašine.

Pri stene mal opretú gitaru a dokonca som na stene zbadala saxofón. Predstava Antonyho ako hrá na saxíku ma pobavila aj keď z časti rovnako uchvátila.

Nepotrebovala som sa ani pýtať čo je jeho vášňou, jeho izba kričala, čo by túžil robiť. Až mi ho bolo ľúto, jeho budúcnosť bude smutná a prázdna.

Uvoľnil si hrdla a zamračil sa.

„Skončila si s očumovaním, Lochnesa? Môžeme sa pustiť do práce?" Jeho hlas mnou trhol. Ako môže byť niekto, kto má tak krásnu záľubu ako je hra na klavír či gitaru tak odpornú povahu? Nedávalo to zmysel.

Znechutene som sa na neho pozrela a nemusela do kyslého úškľabku vôbec siliť.

„Fajn, tak povec, čo máš za tému?" vyzvala som ho, sadajúc si do tureckého sedu na jeho mäkký koberec. Dúfala som, že nie je poškvrnený jeho smilnením. Nebol by normálny ak by preťahoval tie kravy na koberci, keď mal tak obrovskú posteľ, že moja by sa tam vpratala dva a pól krát.

Nadvihol na mňa obočie no nič nepovedal a sadol si na kraj svoje letiskovej postele.

„Uzákonenie trestu smrti na Slovensku," odpovedal otrávene a poškrabal sa na hlave púšťajúc svoje telo do matraca.

To si robí srandu, tak silná téma to proste musel mať jednotku aj keby nechcel. Ako mohol dostať za päť, veď okolo toho sa dalo polemizovať hodiny.

„Nie je to z tvoje hlavy, že?" prehodila som aj keď som si bola istá odpoveďou.

„Vyzerám ako niekto, kto sa zaujíma o osud basistov?" opáčil a ja som sa musela úprimne usmiať. 

Nie.

 Vyzeral ako niekto, kto je úplný vypatlanec, ale to som mu povedať nemohla.

„Tak fajn, téma je to dobrá, sadaj, za tú tvoju mašinu." Kývla som na počítač, "nájdeme si odrazový mostík." Poslúchol a sadol za PC stolík a spoločne sme sa pustili do práce.

Nebolo to zlé. Keď  pri ňom niekto bol a popoháňal ho, skutočne bol schopný reagovať a prispievať do práce vlastnými názormi. Bola som prekvapená, že to šlo tak hladko.

Mala som predstavu, že je úplne vypatlaný, no on bol len príliš lenivý, aby sa trápil sám, potreboval nakopávať.

Očami som behala po monitore a zakaždým si musela opraviť okuliare lebo mi padali na nos. Nenávidela som to.

A on na mňa hľadel celý čas. Takmer sa zdalo že nedýcha a mňa to iritovalo. Nenávidela som, keď na mňa niekto civel. A jeho pohľad mi už vôbec nerobil dobre. Bol povýšenecký a znechutený a ja som bojovala s nutkaním otrieskať mu niečo o hlavu.

A potom prudko vstal posielajúc svoju stoličku na kolieskach k stene, ktorá bola neďaleko a načiahol ku mne ruky.

Srdce sa mi pohlo v pred a snažilo sa vybúrať si cestu cez rebrá. Cúvla som, vystierajúc pred seba ruky. Nenávidela som, keď sa ma niekto chcel dotknúť. A on sa o to zjavne pokúšal.

„Čo to? Drž sa späť, kurevník" upozornila som ho narážajúc do jeho postele.

„Upokoj sa, Lochnesa, len som ti chcel dať dole tie otrasné škuľky." 

V jeho hlase bolo pobavenie čo ma prinútilo aby som sa  začervenala. Samozrejme, prečo by sa ma chcel dotknúť? Som blbec, chalani nestoja o príšerku ako som ja. Sama som si dala záležať aby som ňou bola.

Stiahla som si teda okuliare sama a zažmurkala.

„No do riti! Lochnesa, veď ty máš tie oči obrovské! Myslím, že viem, kde začneme hneď na začiatku. Potrebuješ kontakné šošovky. Kurva, Lochnesa!" zopakoval neskrývajúc prekvapenie.

„Nemám na to, nemôžem si dovoliť ísť k očnému a už vôbec si kúpiť drahé šošovky." Pokrútila som hlavou. Snažila sa skryť tvár, aby nevidel ako som hanbou očervenela.

„To si robíš srandu? Veď to nie je ani tridsať éčok," čudoval sa  tipicky zbohatlíckym spôsobom.
 Nevedomo, že nie všetci sme mali bohatých rodičov. Ja som na rozdiel od neho bola na všetko sama a tá malá almužna čo dostával otec od štátu nestačila poriadne ani na nájom.

„Som na všetko sama, ty zbohatlícky debil! Ja nemám rodičov, ktorí by mi kupovali čo si zažiadam! Ak niečo chcem, musím zamakať! Nemáš právo sa mi posmievať, lebo vieš hovno o tom, čo je život!" kričala som na neho a triasla sa od nervov.

Musela som odtiaľ vypadnúť. Mohlo ma napadnúť, že on to nepochopí, načo som mu to vlastne vravela?

Bez potreby sa sním lúčiť som sa pohla, z jeho zlatom vykladaného domu, domov.

„Hej, Lochnesa, počkaj!  Pomôžem ti, pozri, pre teraz to zatiahnem," navrhol, no hneď som zbesilo pokrútila hlavou na nesúhlas.

„Ale, no tak, nebuď tvrdohlavá a pyšná. Ak chceš, urobíme splátkoví kalendár, či čo a budeš mi peniaze postupne vracať. Netušil som, že nemáš rodičov." Zašiel si rukou od vlasov a ospravedlňujúco sa na mňa pozrel.

„Vrátim ti to do posledného centu, " sľúbila som a podala mu ruku na spečatenie.

 Prikývol a bez váhania mi ju stisol.