sobota 10. června 2017

Dohoda - 2. kapitola

Deň tretí - streda





TONY
Cítil som sa ako kokot, úplný debil. To dievča možno nemalo ani na chleba a ja aj s ostatnými som sa jej posmieval. Cítil som sa preto pod psa. Dokonca až tak, že mi to nedalo večer zaspať. Nevedel som si ani predstaviť aké to musí mať ťažké, o všetko sa postarať, zaplatiť si školu, zabezpečiť si bývanie a ešte si kúpiť niečo na jedenie. Nemohol som sa už teraz diviť, že chodila zobliekaná ako zo sekáča, bola takmer stopercentná možnosť, že práve tam nakupovala, ak vlastne nakupovala.
Bol som odhodlaný, jej pomôcť s tou jej pomstou, teraz viac ako ešte dnes počas dňa. Ak jej to urobí aspoň trošku radosť, v jej ťažkom živote, nech sa páči.

V noci som sa prevaľoval v posteli a nebol schopný zaspať, akoto, že bola sama bez dozoru? Že si ju nevzal niekto z rodiny k sebe? Bolo mi jej ľúto. Ja som nikdy nemusel riešiť peniaze, preto my prišlo nereálne aby bol niekto v mojom okolí na tom zle. Žil som v kurevskej bubline dokonalého života, plného pekného, či už vecí drahých a kvalitných alebo pekných ľudí.
Ráno bola rovnaká ako inokedy. Zahľadená do tento krát svojho hárka a niečo divoko písala. Zasa mi nevenovala ani jeden pohľad, a ja jej každý jeden. Nútila ma premýšľať o tom, čo robí vo voľnom čase, koľko má po škole zamestnaní aby to všetko utiahla a hlavne, čo je s jej rodičmi.
„Hej, ty obluda, si nemysli, že len preto, že si sa prihovorila, aby ma nevyliali zo školy sa niečo mení, si rovnako odpad, ako si aj bola, a kamarátov si tu neurobíš, no nie je tak dievčatá!?" smial sa Lukáš a kopol jej do nohy stoličky.
Zdvihla hlavu zatlačila si okuliare späť na koreň nosa, kedy mu venovala jeden znechutený pohľad a bez reakcie sa vrátila späť k svojej práci.
„Čo to furt čmáraš?" vytrhol jej hárok. Načiahla sa, no on ho zdvihol do vzduchu a cúvajúc začal čítať.
Moja duša prázdna, len pre teba, bolesť.
Moja duša malá, len pre teba, si ako na mňa ušitá lesť.
Moje srdce bolí, keď sa na teba dívam,
A viem, že inak ako ostatný ťa vnímam.
Si mi bližšie ako ktokoľvek iný,
bola by som radšej keby si naďalej len cudzí.
Tvoja prítomnosť v mojom svete je akási mýlka
Zničil si ma, bola to len chvíľka
Zničil si môj život, a život môjho otca milého
Pre teba mám pocit akoby som pri pohľade na neho hľadela na niekoho iného,
Zobral si nám radosť z letných dní z prvej vločky v zime
Každý nádych plný strachu a bolesti, ktorá sa nikdy nepominie.
Už nemôžem ďalej takto byť
nezostalo vo mne už absolútne nič."

„Daj to sem, ty idiot!" Vyšklbla mu to z ruky a pritisla si hárok k hrudi, venujúc mi jeden pohľad.
„Čo je? Chystáš sa spáchať samovraždu? Nikomu by ľúto nebolo!"
Otvorila ústa, zaklapla ich a zhrýzla si peru. Videl som, ako sa jej chcelo plakať.
„Ale čo, príšerka nám bude plačkať," smial sa, vystrkujúc jej prostredník.
„Kurva, Lukáš nechaj ju tak!" Nedalo mi, mal som plné zuby jeho infantilného správania. To nevidel, že má skutočne na krajíčku?
„Môžeš byť rád, že odmietla návrh riaditeľa, aby ťa vylúčili, na tvojom mieste by som ju ignorovala a neprovokoval, môžeš skončiť ako nevyštudovaný sockár za šikanu!"
Všetky pohľady sa upriamili na mňa no ja som sledoval len tú jeho na ktorej sa objavilo prekvapenia a potom sa však zmenil na výsmešný úškľabok.
„Ale, čo to, čo to, my tu máme ochrancu zvieratiek, kedy sa z teba stal milovník oblúd? Nie, nemusíš odpovedať. Ty aj tvoja sestra ste pekne jebnutí, pri vás sa človek nemôže čudovať! Jeden si domá brnká na gitaru, ako poondiaty Iglesias, a druhá roztiahne nohy každému za jedno pivo a ešte si ho zaplatí!"
Prestal som vidieť! Jed mi naplnil žili a ja som mu túžil rozmlátiť papuľu.
Prekrúcal pravdu, nenávidel som, že špinil moju sestru, a vymýšľal si na ňu pičoviny. Za to musel skapať.
Postavil som sa prudko, až sa stolička s rachotom zrútila na zem, a pohol sa k nemu.
„... tak ty sa chceš biť? Pre ňu?" Kývol rukou k Lochnese a znechutene ohrnul peru.
„Moju sestru si, kokot, viac do huby neber!"
„Ja ju? To ona mňa mala a nie raz!" Jeho vyjebaný provokatívny úškľabok som zrušil päsťou narážajúcou do jeho oka a on sa zrútil na zem.
V triede to umrelo. Všetci v tichosti čakali, čo sa bude diať. Luk neváhal a skočil po mne a napriahol sa. V ceste mi stála Lochnesa a ja som skutočne nechcel, aby som ju svojou váhou zvalcoval a tak som bol nútený trhnúť sebou dopredu a vlastne som sám vrazil tvár do jeho päste.
„Zvoní, zachvíľu je tu učiteľ, prestaňte chalani!" upozornila nás spolužiačka a Luk sa na moje prekvapenie skutočne odtiahol, prikladajúc končeky prstov na spodok oka.
„Ty si taký kokot, Tono,.."
„Ale ty vedieš, ešte sme neskončili!" varoval som ho, vracajúc sa na svoje miesto.
Len si odfrkol.

****
Celý zvyšok dňa bolo ticho, samozrejme sme neušli šepotu na obednej prestávke. Spolužiaci a žiaci z iných tried riešili našu potýčku a znova riešili moju sestru. Bolo mi to tak ľúto, vedel som, že to počuje rovnako ako ja, a aj jej kamošky, ktoré s nami sedeli za stolom.
„Nemal si sa za mňa byť, Tony, on za to nestojí." Mykla plecom a ďalej sa špárala vo svojom obede.
"Mončiči, nik nebude na teba kydať, to nedovolím, nech už to bolo akokoľvek, on to nemá tak pretáčať. ja tiež nerozoberám s kým a ako som spal a neurážam ani jednu," vnímal som, ako sebou mykla, a jej kamošky mi venovali jeden pohľad typu flirtujem s tebou tak už ma pretiahni.

Rozhliadol som sa po jedálni a hľadal ju. Naozaj som nemal potuchy prečo, nikdy som ju nevnímal. Do pondelka som ani netušil, ako sa vola. Jej finančné problémy mi predostreli predstavu, ako sedí v triede a je hladná, potreboval som urobiť dobrý skutok. Nejako odčiniť to, ako som sa k nej správal. Áno, ľutoval som ju.
Ospravedlnil som sa sestre, zbehol ešte kúpiť bagetu a pohol sa do triedy. Bolo ešte asi dvanásť minút do konca obednej pauzy a tak by mohla stihnúť zjesť aspoň polovicu bagety, čo som jej kúpil.
Tak, ako som predpokladal, sedela v triede a sklonená nad knihou si masírovala dlaňou zátylok.
„Hej, Lochnesa" oslovil som ju a ona na mňa pozrela cez tie otrasné škuľky.

Bolo zvláštne strašidelné uvedomenie si, že som ich prestal vnímať a videl za nimi tie obrovské oči.
„Čo je, Tony? Pozri, ak ide o ten rysujúci sa monokel, nemal si do neho skákať, ospravedlňovať sa ti nebudem, nie je to moja vina," povedala odmerane a prekrížila ruky na prsiach.
Tony, tak mi vravela iba moja sestra, pre všetkých som bol proste Tono. Páčilo sa mi Tony, mal som skutočne otrasné meno, matka ma nenávidela ešte pred tým, ako som sa narodil.
Vystrel som ruku s bagetou a štuchol ju do ramena.
„Čo?" vyhŕkla, zízajúc na šunkovú bagetu so zeleninovou oblohou.
 „Nebola si na obede," mykol som plecom a znova jej podával tú prekliatu bagetu.
„Nikdy som na obede nebola, nechodím na ne. Môžeš prestať štuchať do mňa tým  hlúpym pečivom?"
„No, ja... myslel som, že by ti padla vhod, teda... isto si hladná a tak." Fakt som bol v rozpakoch?
„Čo? Vyzerám ako niekto, kto potrebuje, aby si mu kupoval žrádlo? Ja si nosím z domu, jasné? Nie som odkázaná na tvoje almužny. To, že vieš čo vieš, ti nedáva za úlohu starať sa o moje brucho, jasné? Nepotrebujem tvoju ľútosť, proste sa tvár, že o tom nevieš, alebo čokoľvek. A bež na svoje miesto, bude zvoniť!" vrčala na mňa celá červená v tvári.
"Tá báseň," šepol som no ona do mňa sotila a pokrútila zbesilo hlavou.
"Nestaraj sa! Do toho ťa nie je absolútne nič!"
"Okej, sa nepoondi, dnes po škole znova u mňa, a nemeškaj! Ešte ma zabi, že sa starám, Lochnesa!" odfrkol som a pohol sa na svoje miesto. Počul som, ako sa nadýchla k odpovedi no to do triedy vošli prvý spolužiaci.


JELA

Idiot, čo si myslel?

 Nemal sa do mňa čo starať, to nebola jeho úloha, zatiaľ mi v ničom nepomohol. Iba čo ma pripravuje o zdravý rozum aj s celým tým jeho postojom " som král sveta".  Ja, som mu vymyslela celú jeho hlúpu prácu, dokonca sa snažím ovládnuť a nevykastrovať ho pre tú hlúpu prezývku č mi dal. Ignorujem jeho narážky a on mi ešte  bude kupovať bagety!

 Hlupák.

 Bola som na seba nahnevaná, za to, že nedokážem poriadne hrešiť, chcela som ho práve v tejto chvíli vykrstiť toľkými prídavnými menami oplzlého charakteru, že by sa z toho spamätával celý deň.

No nechala som ho tak. V skutočnosti som jeho pomoc naozaj potrebovala. Vyrastala som bez matky. Takže žiaden ženský vzor, skutočne som nemal potuchy ako zaujať chlapca.

 Otec bol super no bol z decáku, takže žiadna milujúca babka, dedko, strýko, nič. Boli sme len my dvaja, od môjho narodenia až po dnes.

Sledovala som ho, ako podvedome štipkal do fólie v ktorej bola tá bageta zabalená a hľadel von cez okno. Chlapec ako on isto premýšľal nad zábavnejším trávením času, ako sedieť v škole.

 Možno skladal hudbu. Texty. Túžila som ho počuť hrať. Zaujímalo ma, či tvorí vlastné alebo len Cover. Čo by povedal na tie moje...

Naše pohľady sa stretli nečakane. Bola som príliš zabraná v myšlienkach, aby som stihla uhnúť pohľadom a on na mňa nakrčil nos ústami znázorňujúc "Čo čumíš, Lochnesa"...

 „Trhni si" naznačila som ja a on sa zaškeril vystierajúc mi prostredník. Na čo som ja odpovedala pohladením si spodku brady spojenými prstami, bolo to gesto, ktoré všetci poznali, a aj jeho význam, a nepovedala som to nahlas, takže som v skutočnosti nezhrešila.

Vypúlil na mňa oči a pochvalne pokýval hlavou vystierajúc na mňa palec. Nepochopila som, prečo, ale bola som si istá, že po škole u neho mi sám povie čím som ho tak náramne pobavila, zatiaľ čo on mňa vytáča.

Po vyučovaní sme obaja naťahovali čas, stávalo sa to rutinou dňa a mňa štvalo, že to tak je.

„Lochnesa, dnes, príď skôr, mám plán, a pri tvojom vzhľade to zaberie najmenej tri hodiny, ohava!" prehodil venujúc mi jeden pohŕdaví pohľad a tak som mu vystrela prostredník.

Prišla som už o tretej. Skutočne som nevedela prečo som poslúchla ale bolo to tak.

Stál už vo dverách v ruke držal fľašu od piva a spokojne sa škeril do slnka.

„Rýchlo, neplaz sa, ešte ťa niekto uvidí krista pána!" Schmatol ma za rukáv a potiahol ma dnu, vystrkujúc hlavu z dverí. Asi aby skontroloval, či nás nik nevidel.

„Prečo som mala prísť skorej? Aby som pozerala na teba, ako piješ uprostred týždňa?
Zasmial sa venujúc mi krátke žmurknutie.

 „Dnes sa znovu zrodíš!" vyhlásil teatrálne a zhlboka sa napil z fľašky.

Bez rečí som ho nasledovala hore do jeho izby. Človek by si mohol myslieť, že po druhýkrát to bude príjemnejšie a menej rozpačité, no znova som sa zasekla pred jeho dvermi sledujúc kľučku, kým mi medzi mňa a dvere neprestrčil svoju ruku a s prudkým odsotením neotvoril dvere. Vystrel ju v geste pozvania odpil si posledný glg z fľašky.

„Musíme niečo urobiť s tvojou vizážou a potom sa pomaly pustíme do Lukášovho zlomenia," oznámil mi a capol sklenenou fľaškou o Pc stolík.

Nútilo ma to premýšľať, koľko pív už mal za ten čas čo sme boli doma, ale nechcela som to riešiť nebol to môj problém.

„Daj si to dole!" Ukázal na moje šaty a ja som s híknutím cúvla, sťahujúc si flanelku tesnejšie k telu. Bol úplný blázon.

„Čo? Zabudni!" pokrútila som hlavou a ona sa rozosmial zapierajúc rukou o stôl.

„Bože, Lochnesa, len tú falnelku, zatiaľ. Nerozumiem ako môžeš mať na sebe flanelu v takom hice, je to šialené... sa musíš potiť ako také prasa. A to je pekne nechutné!" Nakrčil nos a hodil sa do kresla na kolieskach.

„Prečo si to mám dať dole?" Bránila som sa stále tiskajúc košeľu v pästiach.

„No, prečo asi? Chceš byť sexy? Tak sa kurva prestaň chovať ako mníška a poslúchaj ma. Inak ti neviem pomôcť. Nikoho nezaujíma tvoj pekný mozog, chlapi chcú vidieť kozy a riť, najlepšie s čo najmenšou námahou predstavivosti, jasné? Tak si daj dole tú hlúpu, otrasnú stavbársku košeľu, a ukáž materiál!" chrochtal, skrývajúc smiech za hrané pohoršenie a ja som mala slzy na krajíčku ako som mu chcela rozmlátiť hlavu.

Napokon som si tú košeľu teda pomaly rozopla a stiahla si ju z ramien. Mala som na sebe aladynky z predchádzajúceho dňa natiahnuté až nad prsia. TAk tvorili Overal, ktorý bol pohodlný a veľmi Toho neukazoval.  S mojou bľúbenou prepranou košeľou bol dokonalý.

„Mám opité oči, kurva, mal som len dve pivá!" šomral, keď vstal a priblížil sa ku mne.

 „Čo?" pomrvila  som sa nepríjemne, keď na mňa chvíľu civel bez žmurknutia.

„Ty máš kozy, ma poser, ty máš skutočne pekné kozy," šepol, fascinovane hľadiac na moju hruď a ja som sa začala cítiť viac než nepríjemne.

 Prekrižujúc si ruky na prsiach som sa otočila pripravená zdvihnúť si flanelku z kraja jeho postele a odísť, on si zo mňa ešte bude aj strieľať? No tak to teda nie.

„Hej, kam si myslíš, že ideš? Ešte sme predsa nič neurobili," upozornil ma, siahajúc na mňa a ja som sa mu vytrhla z rúk.

Dochádzal mi kyslík, nenávidela som, keď na mňa niekto siahali bez toho, aby som na to bola pripravená, aby som s tým súhlasila.

„Pusť ma! Okamžite daj zo mňa tie paprče preč!" Narazila som do dverí nespúšťajúc oči z jeho tváre som na slepo šmátrala po kľučke pripravená na útek.

Vyvalil na mňa oči s rukami zodvihnutými v zdávajúcom sa geste cúval pospiatky na druhý koniec izby.

„Hej, Jela, v pohode, jasné, nič sa nedeje, sme v pohode!" prehovoril na mňa s naklonenou hlavou sledoval moje oči v ktorých sa hromadili nezmyselné slzy.

Musela som si začať opakovať, že nie som jeho typ, že on má radšej blondýnky s nulovou IQ kvalitou.

Moje meno z jeho úst znelo divne, tak žensky a inak, ako keď ma osloví otec, alebo profesor, musela som vypadnúť a dať sa do kopy, jeho pátravý pohľad sa mi nepáčil.

Pohol sa ku mne , no napokon sa zastavil a vošiel si rukou do vlasov.

„Pozri, ja ti fakt, nič neurobím jasné? Nerozumiem, prečo sa do toho chceš pustiť, keď neznesieš nikoho blízkosť," šomral no ja som nemala chuť mu odpovedať a proste sa pohla z jeho izby.

Nenechal ma ísť a zastavil ma poťahaním za flanelku, ktorú som mala rozopnutú prevlečenú cez ramená.

„Musím ísť, nechaj ma, myslím, že bude lepšie, ak od teraz budeme chodiť ku mne." Povedala som mu trhajúc mu z rúk spodný lem košele.

„Fajn, ako chceš, ak ti to pomôže nejančiť," mykol plecami s nahodeným výrazom čistého nezáujmu, aj keď som až príliš dobre poznala jeho nezáujem a toto to rozhodne nebolo.

„Ale dnes by sme mohli dokončiť aspoň vizuálnu premenu, pre môj pocit, že som niečo urobil, ty si mi tú esej takmer celú spravila za jeden deň," nadhodil s jemným úsmevom a ukázal mi rad bielych perál v jeho ústach.

„A čo teda chceš so mnou dnes urobiť? Varujem ťa polož na mňa ešte raz ruku a ja ti ublížim!" vrčala som vracajúc s do jeho izby.

„Nedotknem sa ťa, sľubujem. Počkaj tu, ja... zbehnem si po pivko," pohol sa no v tom sa zastavil a trošku nesvoj sebou mykol, „... ahm, dáš si niečo? Džús alebo, čaj, vodu? Myslím, že ty asi pivo nepiješ? Či?" Znova si prehrabol vlasy a ja som sledovala ako sa mu tie čokoládové pramene rozsypali späť na miesto kde boli pred tým .

„Voda postačí, hm, ďakujem?"

Prikývol no znova sa zastavil „Perlivú, jemne sýtenú, nesýtenú? Ochutenú?" vybalil na mňa a neodkázala som skryť prekvapený výraz kedy mi sánka padla až ku kolenám. Kto má   toľko druhov minerálok doma?

V skutočnosti som si pod pojmom voda predstavovala natočenú vodu z vodovodu možno s troškou ľadu.

„Och, to je jedno... vadilo by ti ak by som otvorila viac okno? Máš tu horúco ako v pekle," vyzliekla som si flanelku a nečakala na jeho odpoveď a otočila sa otvoriť jeho okno z vetračky na plno.

„Ty máš kerku?" Počula som za sebou a bolo mi jasné, že na pivo aj moju vodu zabudol.
Podvedome som si siahla na siedmy krčný stavec a ignorujúc ho otvorila okno.

„Vidíš, nie?" otočila som sa k nemu a on sa zaškeril.

„Znamená to niečo? Isto áno, ty nie si typ čo si nechá vytetovať ružu na zadok len preto, že je to moderné," polemizoval.

Úprimne som sa musela usmiať, lebo ma potešilo... Čo vlastne?

 Že by mal o mne vyššiu mienku ako o ostatných dievčatách? Tou vetou to predsa nepovedal, len pripustil fakt, že nie som v stáde oviec ktoré veci robia bez dôvodne.

„Je to keltský znak, zabraňuje vnútornému rozdvojeniu a pomáha zachovať mlčanlivosť a tajomstvo." povedala som mu sadajúc si na jeho stoličku a s vystrčenou bradou na neho kývla.

Jeho pohľad jasne naznačoval, že uvažuje o mojich možných tajomstvách. A ja osm nemal v pláne mu povedať ani to najmenej mizerné, a že ich mám v talóne viac než dosť.

„Tak a kde teda chceš začať? Varujem ťa, že môj overal dole nepôjde."

„Bez tej ohavnej flanelky je tvoj ohoz docelku sexy, a to posledné čo chcem je vidieť ťa v bombarďákoch Lochnesa," smial sa sadajúc si na zem, kde som sedela včera ja.

„No začneš? Alebo tu budeme na seba ešte dlho pozeraťť?" podpichovala som ho a on našpúlil ústa ťukajúc si prstom po brade.

„Ja teraz už ani vlastne neviem čo urobiť, všetko sa vyriešilo, keď si dala dole tú košeľu, možno by ešte pomohlo dať preč tie otrasné škuly a veľdielo je hotové!"
No tak to sa teda fakt posnažil.

„Zasa si zo mňa robíš srandu, Tony? Ja sa skutočne snažím ti pomôcť s tou esejou, a ty si na oplátku zo mňa uťahuješ?" vyčítala som mu a on si vzdychol stavajúc sa na nohy.

„Teraz sa ťa dotknem jasné?" upozornil ma a ja som na neho vyvalila oči.

 Ale bolo to v pohode, keď ma človek upozornil dokázala som sa pripraviť. A tak som ho nechala, aby siahol na moje okuliare a pomaly mi ich stiahol z očí. Zažmúrila som a párkrát zamrkala. Chcela som sa na neho pozrieť no jeho ruka sa znova zdvihla tento krát zamieril do mojich vlasov a jedným ťahom stiahol moju elastickú čelenku ktorú som mala ako gumičku.

Vlasy sa mi rozsypali až pod ramená a on vydýchol cúvajúc dozadu, až narazil do postele a takmer spadol.

„Lochnesa, nezľakni sa, teraz ti musím niečo povedať. A som z toho pekne v prdeli, asi viac ako budeš ty," odmlčal sa neveriacky krútil hlavou.

Nadvihla som na neho jedno obočie a prekrížila ruky na prsiach čakajúc hlúpy vtip na moju adresu no on na prázdno prehltol pohol sa ku mne.

„Si, do rite tam, kus, si fakt šukatelná, teraz, bez škuliek, dokonca aj tie vlasy sú dobré. Po čom ti to tak kurevsky voňajú? Musím byť ožratý, potrebujem ešte jedno!" odmlčal sa.

„Dnes sme skončili, zajtra u teba." Povedal zrazu chladne a ani na mňa nepozrel.
Musel trpieť poruchou osobonosti. Nebol kompletný.
Nezmohla som sa ani na slovo, len som tam sedela hľadela na jeho chrbát.
Jemu alkohol naozaj nerobil dobre. Ale komu áno? Mala osm osobné skúsenosti, keď z môjho najlepšieho priateľa urobil monštrum.

Vyskočila som z miesta, kde som sedela a bolla priprvená utekať domov. Zamknúť sa na sedem zámkov a snažiť sa zabudnúť na to, na  čo môj mozog nedokázal.

„Dám ti adresu," povedala som nakoniec no on len pokýval hlavou.

„Viem kde bývaš, všetci vedia kde bývaš."

Chcela som sa opýtať odkiaľ, ale potom ma napadlo, že až tak veľké mesto skutočne nie sme a hlavne, nestáva sa často, že by sa niekto prisťahoval.

 Pamätala som si keď som sa prisťahovala s otcom pred dvoma rokmi, bola som hitom, nie len preto, že som bola nová ale hlavne pre svoj výzor.

Odišli sme spolu dolu on si to zamieril do kuchyne a mňa nechal samú odísť k vchodovým dverám. Ešte som ich ani neotvorila keď som začula šialený smiech.

„Do psej matere, ona je sexy, alebo som kurva ožratý," smial sa na plné hrdlo. Odišla som z jeho bytu ponížená a urazená.

A ani som netušila prečo sa tak vlastne cítim.