Dohoda - 3. kapitola

Deň štvrtý - štvrtok

Tony :

Bola ako deň pred tým a deň pred tým dňom. Proste ma nevidela alebo nechcela vidieť. A ja som bol... ako deň pred tým a potajme ju sledoval.

Bolo zvláštne pozorvať ju v maskáčovom, rozťahanom roláku, ktorý doslova deformoval jej prsia a rovnako špičkový, úzky pás, ktorý som videl pred očami ešte keď som zaspával.

Taktiež jej otrasná skladaná sukňa, s podtlačou divokého maku, z jemnej vzdušnej látky, bola úplne odporná. K jej škulkám a strapatým vlasom stočených v chaotickom uzle sa nebudem vyjadrovať...

A predsa... napriek ohyzdnosti dnešného outfitu som tam videl tú jebaňu s dokonalými kozami a úzkym pásom, ohnivou, voňavou hrivou. Nevedel som, čo to bolo za zvláštnu vôňu, nebol som pri nej tak blízko a na tak dlho, aby som ju dokázal rozšifrovať, no vedel som, že vlasy žiadnej tak nevoňali, a že som mal pekne veľa vlasov v tvári.

Nie že by som k nej začal cítiť príťažlivosť, len ma skôr začala zaujímať. Napríklad, prečo sa dobrovoľne zohyzďovala a nechala okolie posmievať sa jej. Prečo mala tak panický strach z blízkosti a aj napriek tomu chcela dostať Luka.

 To am privádzalo, k najväčšiemu prroblému. Netušil som, ako to urobiť, aby neskolabovala. Veď ja som sa jej vlastne takmer nedotkol a ona vyzerala na odpadnutie. Jeho ruky budú všade a on nebude gentleman, vezme si to, čo bude chcieť ak ho dostatočne rozdráždi.

Sledovala tabuľu, na ktorú profesor chémie písal akési blbé vzorce a my sme mali určiť, či ide o kyselinu a iné blbosti len vďaka koncovkám a taktiež  názvy podľa ktorých sme mali vytvoriť správny chemický vzorec s patričnými, hlúpymi, koncovkami ný, natý, ičitý...

Také kokotiny, nedokázal som to dostať do hlavy a to som sa po jej odchode skutočne snažil aspoň základ natrepať do mojej šedej kôry.

Nešlo to.

Jej úzka cestička, medzi štvorkami kozami, ma mátožila. Ešte aj teraz mi blysla pred očami a ona, akoby dokázala prečítať moje myšlienky na mňa švihla pohľadom a vystrela mi prostredník.

Usmial som sa na ňu a gesto jej zopakoval. Bola vtipná, obluda jedna. Ak si myslí, že ma dostane na lopatky tak je na omyle, nemusí ma zaujímať. A predsa som sa staral, viac ako o ktorúkoľvek.

Bol som nesvoj po zvonení. Mal som prísť k nej, byť u nej. Bývala v bytovej časti mesta, tej chudobnej. Samozrejme, si to harpyje nenechali újsť a proste vyčekovali, kde je naša nová obludná spolužiačka ubytovaná.

Vedeli sme to napokon všetci, bolo to centrom posmechov. Bývala v malom byte na kraji mesta, kde žila len spodina, feťáci a sockári odkázaný na pomoc štátu.

Tento krát nenaťahovala čas a proste sa pohla, boli sme dohodnutí, nič nebolo treba doladiť.

Sedel som v izbe za svojim sinťákom a len tak si ťukal do kláves. Nemienil som vyraziť skôr a už vôbec som u nej nemienil byť na čas, nech si počká.

Počul som buchnutie dverí a sestrin silený smiech. Poznal som ten druh smiechu, tak sa smiala každá jedna, čo prešla mojou posteľou. Zvodný smiech, ktorý mal naznačiť - si tak vtipný a ja tak povoľná... Jej smiech sa zmiesil s hlbším a ja som v tej chvíli letel zo schodov pripravený ju od toho neznámeho odtrhnúť, poslať ju do jej izby a jemu rozmrdať hubu za tú drzosť dotýkať sa mojej ségry.

Videl som zmes dvoch tiel. Bolo mi jasné, že to dlhovlasé je moja sestra, ktorá pchala ruku chalanovi do športových teplákov, zatiaľ čo on jednou rukou stískal pravú polovicu jej zadku a druhou niečo vystrájal vpredu na je hrudi, so svojou o sekundu dolámanou rukou.

„Daj ruky preč z mojej sestry. Počítam do päť!" zavrčal som, púšťajúc sa zo schodiska plnou rýchlosťou.

Mal som dokonalú predstavu, ako mu tie špinavé paprče dolámem a napchám mu ich do jeho vlastného zadku.

„Ignoruj ho," povedala moja sestra a ruky, ktoré z nej šikovne a skutočne múdro stiahol, mu vrátila na ich pôvodné miesto, venujúc mi jeden úškľabok typu, daj sa vypchať.

„Hej voľačo som povedal," skríkol som, keď sa vrátili k predchádzajúcej činnosti. Schmatol som ho za rameno a sotil ho do vchodových dverí.

 „Ty debil, okamžite prestaň, je to môj priateľ!" kričala na mňa, ťahajúc ma ďalej od chlapca, ktorý zbledol a naprázdno prehltol, sledujúc moju päsť pred svojou tvárou.

Toto hovno má byť jej frajer? Ani sa mi nepostavil, aby si obhájil miesto po jej boku. Kopa sračiek nebude robiť do mojej sestry.

„Poslednýkrát! Zmizni!" zvreskol som mu do tváre a on sa ospravedlňujúco pozrel na moju sestru.

„Zavoláme si Mony," šepol.

„Tak to teda nezavoláte!" opravil som ho, odťahujúc ho od dverí, aby som ho mohol pekne chlapsky vyhodiť z môjho domu.

No tá mala provokatérka ho chytila za ruku a stiahla k sebe.

„Je to moja vec, koho si sem donesiem, ja sa ti nestarám koho si sem vodíš ty! Tak sa odprac do svojej izby alebo vypadni do mesta, dnes mám návštevu, a zostane cez noc, či sa ti páči alebo nie, nie som decko, Tony!"

Vzdychol som si a venoval jej pohľad plný výsmechu.

„Ach, sestrička, ešte si sa nepoučila? Len ťa chránim, nechcem aby to dopadlo ako s tým..."

„Nie som Lukáš, jasné? Ja mám tvoju sestru skutočne rád!" papuľoval soploš a ja som sa len tak, tak udržal, aby som mu jednu netresol do toho jeho prasacieho ksichtu.

„Ty mlč s tebou sa nik nebaví, môže to skončiť tak, že si budeš zbierať zuby po podlahe, no čo, chceš si zbierať zuby z mojej plávačky?"

Pokrútil hlavou a ja som sa spokojne usmial do chvíle než si moju malú sestru neprirazil k boku a nevystrčil tú svoju hranatú bradu.

„Chodíme spolu, chce ma tu a tak tu teda budem."

„Nedovolím, aby si ju pretiahol! Jasné?! Skončíš vykastrovaný hneď v tejto chvíli ak nezmizneš a prinútim ťa tvoj vercajch zožrať!" sotil som do neho a moja sestra sa znova pohla medzi nás, vystierajúc ruky.

„Kurník, šopa, Tono, tak prestaň, chodíme spolu už dlho, jasné? Peter nie je ako Luk, má ma rád, a ty nemáš právo ho zastrašovať. Je to môj život. Tak vypadni a nájdi si dajakú hlupaňu alebo si zbehni na pivo, je mi to jedno, ale Petrovi daj pokoj!"

Ach, čo nevidela, že sa ju snažím len chrániť? Nechcel som ju znova vidieť smutnú a uplakanú, poníženú. Dnešní chlapi sú svine. Viem to, sám som jedným z nich.

„Ak ti ublíži neplač mi na ramene!" Otočil som sa k nemu s päsťou zaťatou a pripravenou k úderu. „A ty sa snaž jej neublížiť lebo ťa zabijem a tvoje vnútornosti dám zožrať túlavým psom!" Vzdal som boj a schmatol kľúče a od auta a bez ďalších reči sa pohol k Lochnese.

No čo, prídem skôr, aspoň ten čas využijeme a zbehneme kúpiť tie čočky, nech sa už náš plán niekam pohne.

Zastavil som pred bytovým komplexom pografitovaným nezmyslenými skratkami, odkazmi a vulgarizmami a vybehol po šiestich schodoch, hľadajúc jej meno. Nebol som si istý, ako sa vola priezviskom a tak som stisol hneď vrchný zvonček, kontrolujúc svoje auto. Moje BMW Z4 tu bolo ako päsť do oka a skutočne som sa o môjho miláčika bál.

„Áno, " zachrapčalo to a ja som si uvoľnil hrdlo, nakláňajúc sa viac k reproduktoru.

„Ja... hľadám spolužiačku... Jelu, no neviem na ktorý byt mám zazvoniť," priznal som sa zaprel sa dlaňou do šedého brizolitu steny.

„Tretie poschodie, šiesty byt, Matyasovi. No poď, pustím ťa," ozval sa bzučiak, zakričal som ženskej ďakujem a odrazil vchodové dvere, vybiehajúc hore.

„Si tu skoro," zašomrala púšťajúc ma dnu.

„Setra má návštevu a to posledné, čo  chcem je počuť pred orgazmické stony mojej malej sestry," posťažoval som sa a ona sa zasmiala tým svojím hrubým hlasom. Moje telo nezabudlo zareagovať husinou a zachvel som sa.

„Dúfam, že sa nenahneváš, ak sa hneď nezačneme venovať tvojej eseji, potrebujem si ešte dovariť, daj mi tak pól hodinku."

Prikývol som, nasledujúc ju do bytu.

Mala na sebe jednoduché rozťahané tepláky a XXL pánske tričko, pravdepodobne jej otca. Pristihol som sa pri myšlienke či má pod ním podprsenku. Zatriasol som hlavou a venoval pozornosť jednoduchej izbe, zrejme obývačke cez ktorú ma viedla. Bola tam sedačka ktorú pokrývala  fialová deka a malý konferenčný stolík jednoduchý, hranatý ako mala babka na ňom čipkovaná dečka v tvare kvetu či niečoho podobného.

Všimol som si ďalšie dvere s malým sklom uprostred, asi spálňa.

„Dáš, si niečo? Ale pivo nemám," spýtala sa ma z kuchynského kúta, kde mala len sporák malú kuchynskú linku z dvoch skriniek, okrúhli stolík s dvoma stoličkami.

„Hm, ja neviem, kávu, máš kávu?" Prikývla na súhlas sklonila sa, aby mohla otvoriť dvierka od rúry a uvoľnila tak skutočne peknú vôňu až mi zaškŕkalo v brucho. Otočila sa na mňa a prekvapila ma jemným úsmevom. „Za chvíľu to bude, ak chceš môžeš si dať so mnou." Prehodila si utierku cez rameno a ja som ju nespoznával, bola tak iná, milá, priateľská, usmievavá.

Len som pokrútil hlavou no môj žalúdok zaprotestoval a pekne nahlas. Nevedel pochopiť, že to dievča má pravdepodobne vypočítané denné dávky jedla a môj apetít by jej to mohol pekne narušiť.

„Neboj, budem mať toho dosť, ak ti ide o to." Zatvorila rúru a z vrchnej poličky vybrala kávovú dózu.

Zaváhala a potom na mňa pozrela a mne sa zdalo, že sa začervenala.

„No, mám len mletú. Kávu pije len otec a on zásadne mletú, ale ak chceš, mám tri v jednom, tak by som ti mohla urobiť to." Pomrvila sa nepohodlím a ja som len mykol plecom.

„Piješ tri v jednom? " opýtal som sa a ona prikývla.

„Na raňajky s rožkom a maslom, najlepšie raňajky na svete." Znova sa na mňa usmiala.

„Tak si teda dám turka, aby som ťa neukrátil o raňajky." Vrátil som jej úsmev no ona sa zamračila a otočila sa na mňa.

„Normálne som sa pýtala, tak prestaň, chceš teda to tri v jednom? Nie som zasa až taká socka, aby som si nemohla kúpiť tú prekliatu kávovú žbrndu. Jasne?" Pľuvala jed a ja som len pokrútil hlavou. Pochopil som, že bude najlepšie sa k jej situácii ani nevyjadrovať, bola na to, ako sa zdalo, pekne háklivá.

„V poriadku, Lochnesa, nemyslel som to ako urážku alebo čo, bol to pokus a priateľský rozhovor, jasné? Urob mi teda čo chceš, je mi to skutočne jedno," odfrkol som, sadajúc si na jednu zo stoličiek.

Vytiahla jednu malú šušťavú tubičku kávy a roztrhala ju, vysypávajúc do pohára a potom vzala veľkú šálku a hodila do nej z akéhosi červeného púzdra malý sáčok čaju.

„Kde máš vlastne rodičov?" prerušil som ticho a ona sebou mykla.

"Otec je... na pár dní preč a mamu nepoznám," povedala bez emócií a podal mi kávu s cukorničkou.

„Zomrela?" Skúsil som no ona sa zasmiala sústredene hľadiac do svojho čaju.

„Myslím, že by to bolo lepšie, ak by zomrela, aspoň by som vedela prečo sa vykašľala na mňa a na otca," šepla, odsúvajúc šálku a znova sa pohla k sporáku tento krát vyťahujúc zapekaciu mysu a položila ju na vrchné platne.

„Tak, čo, dáš si? Je to skutočne dobré, sama som to vymyslela," usmiala sa a ja napriek tomu, že som mal v pláne odmietnuť som sa uvedomil, že prikyvujem a ona s úsmevom nabrala. Skutočne nešetrila a postavila predo mňa obrovskú kopu pečených zemiakov s rajčinami paprikou a cibuľou a asi kuracím mäsom.

Hľadel som na to a ona sa zarazila.

„Je to dobré, skutočne, neboj, neotráviš sa," povedala podráždene a ja som sa na ňu pozrel trošku zmätene.

„Och, vonia to skutočne krásne, ja len, že si tak iná, ako v škole či u mňa, nerozumiem ti, tak trochu si ma prekvapila tým to všetkým." Rozhodil som rukami.

Chcel som byť odporný a podrývačný, ale ako môžete byť hajzel k niekomu, kto sa s vami podelil o jedlo aj keď sa chováte, ako kus hovada? Nešlo byť k nej povýšenecký a odmeraný, keď mi nabrala dve svoje porcie.

„Som doma a keď som doma som to ja, necítim sa dobre u druhých a vlastne necítim sa dobre v spoločnosti nikoho, teda okrem otca. Vytvorili sme si vlastné útočisko pred svetom, ale ty tomu neporozumieš, tvoj život je na míle vzdialený od toho nášho, tak sa tým proste nezaoberaj a pusti sa do jedla kým to nevychladne." Pobádala ma a ja som teda bez ďalších reči vzal vidličku a pomaly sa pustil do ochutnávky. Bolo to viac než dobré, bolo to famózne a ani som si neuvedomil, že som to do seba začal hádzať až kým sa nezasmiala a ja som sa začervenal, skrývajúc to za smiech.

„Bolo to výborné, skutočne a to som si myslel, že najlepšie varí moja sestra," prehodil som a odsunul tanier, hladkajúc si brucho. Aby verila, že som si fakt pochutnal.

„Zvláštne, väčšina by povedala, že najlepšie varí matka. Ale ďakujem, môžem ti pridať ak by si chcel?"

„Och, nie ďakujem myslím, že som sa nažral až do zajtra." Odpil som si z džúsu, ktorý mi položila pred ksicht a spokojne si potľapkal po bruchu. Teraz už len ľahnúť a spať tak fajn mi bolo.

„Tvoja matka nevarí?" spýtala sa opatrne.

Všetci o mojej matke vedeli, že je to panička, a matkou sa stala len preto, aby si udržala otca a postavenie, ktoré jej otec umožnil a, samozrejme, peniažky. Bez neho by nikdy nemohla otvoriť tú svoju hlúpu značku.

Zasmial som sa, krútiac hlavou. Už len predsatva mojej matky v zástere je nonsens.

„Moja mama... niekedy mám pocit, že ani nemám matku, keby ma ráno čakalo od nej pekné slovo alebo jedo či len káva, prisahám, že by som sa dobrovoľne nahlásil na preliečenie na psychiatriu," vtipkoval som a ona sa smutne usmiala.

„Rozumiem, keď som bola malá snívala som aké by to bolo keby sa matka objavila pred dverami a proste bola so mnou a s otcom. Teraz ak by sa tu objavila nakopala by som ju do zadku a poslala kade ľahšie." Odpila si z čaju a vzdychal si.

„No, mali by sme sa pustiť do práce, ja dnes ešte musím dačo porobiť tak aby sme to mali z krku som si istá, že aj ty máš lepšie plány, ako tráviť čas po škole so mnou." Nemal som, ale to som jej nepovedal. V skutočnosti, ak by som nebol u nej alebo by sme sa proste nemali stretnúť bol by som vo svojej izbe a pravdepodobne skladal.

„Čo keby sme esej nechali esejou, na dnes a šli k tomu očnému? Esej máme predsa takmer hotovú, nie? Ona počká, ale získať toho debila bude ťažký oriešok," snažil som sa byť milý, ale neviem či mi to šlo.

Prikývla odkladajúc riad zo stola.

„Len si zbehnem obliecť niečo iné, počkaj tu," upozornila ma a tak som prikývol.

Videl som ju ako otvorila vstavanú skryňu . „Daj si niečo pekné, trebárs podobné čo si mala minule, nech mi nerobíš hanbu, Lochnesa!" podpichol som ju a ona si odfrkla a zmizla v chodbičke, ktorou ma viedla dnu.

Po chvíľke sa vrátila v legínach a rozťahanom triku na jedno rameno vlasy mala v jej neodmysliteľnom uzle.

Zostal som civieť. Vôbec som nerozumel prečo sa tak zobliekavala, teraz to bolo docelku dobré, ale neriešil to, potriasol hlavou a pokynul jej rukou aby sme už šli. Nie toto vôbec nebude tak ťažké, ako som si myslel. Usmial som sa pre seba, keď som  sledoval jej chrbát pri tom ako zatvárala dvere od bytu. Zozadu v tých legínach bola skutočne sexy.

A zrazu som vedel presne koho potrebujeme do týmu, aby to všetko dopadlo naším víťazstvom. Bola pekná a ja som skutočne nemusel vynaložiť tak veľké úsilie ako som si pôvodne myslel, ale stále som bol len chalan a nemal potuchy ako sa manipuluje s make-upom a riasenkou a podobne.

Preto ma napadlo to jediné, moja sestra bola výborný parťák do týmu pretiahnime Lukáša, ona si jeho potupu užije najviac z nás troch.

Jela:

Sedeli sme v jeho aute v tichosti. On sústredene sledoval cestu a ja som si musela priznať, že sa mi páčilo pohodlie jeho športového auta. Sedačky boli dokonalé prispôsobené a dopriali chrbtici dokonalý komfort, v aute bola príjemná svieža vôňa kombinácie kože a akéhosi osviežovača vzduchu, možno to mohlo byť more alebo niečo také. Pustil potichu hudbu a bola som prekvapená že to bol Louis Amstrong. Dodávalo to jeho autu potrebný luxus no zároveň príjemne zaplnilo ticho jazdy.

Sledovala som ho, ako rytmicky vyklepkával prstami do volantu a jeho pery sa v tichosti jeme treli jedna o druhú pravdepodobne si brmkajúc v doprovode Amstrongovej trúbky.

Auto zastavilo a ja som sebou mykla, keď poistka dverí cvakla a on sa zaškeril, kývajúc hlavou k dverám na mojej strane.

„Tak bež, ja ťa počkám tu, predsa len nechceme ani jeden, aby nás spolu videli, nie?" Prikývla som, vystúpila z auta a venovala pohľad zadnej stene budovi našej polikliniky.

„Hej, Lochnesa! " Vyklonil sa z okna spolujazdca a vystrel ku mne ruku v ktorej v končekoch prstov držal päťdesiat eurovú bankovku.

„No tak, prestaň, sme dohodnutí, že vrátiš, tak ber, je to pôžička, nie milodar." Vzala som si teda peniaze a skutočne sa cítila trápne, no ako povedal, mala som skutočne v úmysle mu to vrátiť, takže som si nemusela robiť hlavu a cítiť sa hlúpo.

Keby to tak naozaj fungovalo...

Doktor mi spravil zvyčajné vyšetrenia sietnice, a potom som mala prečítať pár písmenok a potom mi napísal papierik s ktorým som mala ísť do optiky.

Ani nie po  hodinke som vychádzala z budovi polikliniky a v ruke stískala šošovky a výdavok. Tridsať päť eur a šesťdesiat centov, no pochopíte, taká cena za dve malé hlúposti o veľkosti nechta na malíčku.

V ruke držal plechovku coly a spokojne si odpil, venujúc mi úsmev, podávajúc mi ďalšiu. Pokrútila som hlavou a on do mňa znova šťuchol chladnou, orosenou plechovkou.

„Nepijem tieto sladené hnusy, ale, no, ďakujem."

„Prečo ich nemáš? Myslel som, že už s nimi vylezieš." Na perách mu pohrával jemný úsmev a sledoval moju tvár.

„No... nemyslela som, že by to bolo potrebné, veď je po škole, a doktor ma varoval, že istý čas to bude trošku nepríjemné."

„Ako myslíš," naštartoval a vycúval. Podala som mu peniaze a on kývol hlavou venujúc sa riadeniu.

„Nechaj si ich," pokrútila som hlavou a položila ich na palubovku.

„Ľahšie sa mi vráti menej, ako viac," priznala som sa cítila som sa preto hlúpo, nie všetci majú bohatých rodičov, tak prečo cítiť rozpaky? Nikdy som nebola ten typ. Ale pravdou zostávalo, že pred tým som bola bližšie k Tonyho kaste.

Pred tým by som neriešila hlúpych tridsať eur...

Nič na to nepovedal a sledoval cestu, znova pridávajúc trošku hlasu na jeho hudbe.

Vystúpili sme z auta a rýchlo ma ťahal do bytu, nerozumela som prečo, tu sa jeho kamaráti z lepšej časti mesta nemali dôvod potulovať, tak nemusel mať strach, že by nás zazreli spolu.

Ale nekomentovala som to a nechala ho, aby ma za ruku ťahal do môjho bytu.

„Tak a nasaď si ich, od teraz budú tvojou súčasťou, aby sis na ne čo najskôr zvykla," prikázal mi a ja som pokrútila hlavou.

„Zajtra to postačí," oponoval som no on si prekrížil ruky na prsiach a oprel sa ležérne do dverí otcovej izby.

„Musíš si na ne zvyknúť, sama si to vravela, tak ak zajtra nechceš vyzerať ako uplakaný moriak mala by si ich dať a začať trénovať oči." Mal pravdu, do kelu s ním. Len som si porazene povzdychla a odpravila sa do kúpeľne.

Mala som trošku stiahnutý žalúdok z predstavy, že si budem pchať do očí prsty, ale dlžila som mu takmer štyridsať eur musela som to využiť, keď už mi zaplatil tie prekliate šošovky. S mojimi okuliarmi som nebola práve sexy.

Po chvíľke som vyšla von a našla ho sedieť na gauči pohodlne uvelebeného a na nohách si držal vankúš, proste pohodička.

„Hneď je to lepšie," prikývol a hodil vankúš na bok a stiahol nohy do tureckého sedu.

Nebola som si tým istá trošku to rezalo a pálilo.

„Tak čo keby sme sa teraz pustili do tej eseje?" navrhla som, žmurkajúc viac, ako obvykle.

„Ja, niečo som vymyslel, a skôr, ako to odmietneš si ma vypočuj!" povedal, ťapkajúc na sedačku .

Pretočila som očami a sadla si teda k nemu.

„Viem ti pomôcť byť sexy, naučiť ťa chovať tak, aby z teba bol na tvrdo, ale s líčením ti naozaj neviem pomôcť. Nie som bukvica, aby som vedel robiť špičkový make-up, tak som myslel, že by nám mohla pomôcť moja sestra. Myslím, že ona chce vidieť Luka na lopatkách rovnako ako ty, ak nie viac."

Nechcela som, aby do toho bol zatiahnutý ešte niekto, a už vôbec, aby niekto ďalší vedel, že ho chcem vlastne prinútiť aby chcel mať  so mnou sex.

Bože, znelo to tak úboho aj jemu? Lebo ja som sa začala cítiť úboho.

Ale potrebovala som to. ani neviem prečo. Nemala som v pláne s ním skutočne spať. Len som chcela aby ma chcel. A ja som sa mu mohla vysmiať a ponížiť ho

Áno, bolo to úplne úbohé.

No mal pravdu v tom, že on ma nenaučí sa líčiť- aj keď, Jela z pred troch rokov bola v líčení jednička- a tak som teda prikývla. Lebo už som dávno nebola tým dievčaťom.

„Fajn, tak zajtra by prišla aj ona so mnou, čo?"

Ach, toto nedopadne dobre, poznala som jeho sestru. Často som ju videla v knižnici v podstate sme boli staré známe vďaka láske  prechovavanej k romancám , ale aby bola v mojom byte? Aj ona? Ach.

„Jasné, myslím, že to bude fajn, ak mi ukáže, ako zakryť tie pehy na mojej tvári." Teraz som trošku klamal.  Mala som hodinové školenie s odborníčkou, ktorá ma naučila triky špecialistov pracujúcich s hviezdami.

Ale pre neho a všetkých v tomto meste som bola trotel. Pravdepodobne bol presvedčený, že som v živote nemala v ruke žiletku a som všade úplne chlpatá. Ale presne toto bol zámer. Takto som to chcela. Bolo to bezpečné.

Prečo do kelu pracujem na tom aby som tri roky svojho skrývania zahodila za hlavu?

Zamračil sa, naklonil hlavu a palcom mi prešiel po nose až na časť kde sa spájal s tvárou  do líc a kde som mala najviac tých malých hnedých bodiek.

„Ja by som ich teda určite neskrýval, sú rozkošné." Zarazil sa, stiahol ruku a posunul sa ďalej a ja som jeho gesto zopakovala.

„Lukáš má však rád dokonalé. A ty, Lochnesa, si všetko, len nie dokonalá, takže budeš potrebovať pekne veľa sajrajtu na tvár, aby o teba čo i len zavadil pohľadom." Samozrejme, on aby si nekopol, keď môže.

Nič som mu na to nepovedala.

„Tak fajn, kde sme to skončili pri tej tvoje eseji?" Pošúchala som si nos v snahe dostať preč jemnosť jeho prstov.