Dohoda - 6. kapitola

Ahojte, narazila som na malú-väčšiu časovú nezrovnalosť, ktorá mi unikla. Lebo som si tie malé poznámočky dní pôvodne nepísala. Bola som blbé decko a hrozne nesnaživý autor. :D Takže Plán bol dvadsať jedna kapitol - dvadsať jedna dní k naplneniu dohody. Kde mal byť každý deň pekne vypísaný. Ale nevydalo, takže do deviatej kapitoly, to je posledná, čo mám predpísanú, budú menšie časové skoky, potom už pekne chronologicky každý deň.

Mrzí ma to, ale radšej takto, akoby som  nepozornosťou mala stratiť vašu priazeň. Užite si kapitolu. Vaša Ivet

deň deviaty: Utorok

Jela

„To dáš, dievča, si v pohode, si v pohode, sexy a neodolateľná. Tak ako povedal Tony, dnes si vyberieš jedného, nemusíš mu dovoliť absolútne nič. Ak by bol drzí, tak Tony bude čakať vonku a vezme ťa domov," prehovárala som na svoj odraz v zrkadle v krátkych rifľových kraťasoch na traky a ružovom tielku.

Tony pred odchodom domov po tom, čo zjedol polovicu vanilkových rožkov sľúbil, že sa nemusím báť, že pred rande príde a pomôže mi. Dá pár základných pravidiel rande, teda, našich, keďže chcem zaujať Luka a ak by sa chalan choval ako debil, on ho nazval slovom na K a ja odmietam to slovo vypustiť z úst, príde a vezme ma domov. Bude čakať pred kinom alebo pred reštauráciu, podľa miesta na rande v plnom pozore prísť mi ako rytier na pomoc. Jeho slová, nie moje.

Jeho sarkazmus bol prekvapivo chytľavý a ja som ho začala milovať.

Teda, nie Tonyho, ale jeho vtipy, dokonca aj tie na moju osobu.

Aj keď, ak som k sebe chcela byť úprimná, bol pekný. Krajší ako Luk. Samozrejme, šlo o názor a vkus.
 Luk bol špinavo blond, modrooký, namakaný chlapec, z ktorého sex sršal do všetkých strán.

Tony bol hnedovlasý, hnedooký chlapec so s strapatým hniezdom, nie tak vymakaným telom. Síce som ho videla len raz a to krátko, na telocviku, keď si vymieňal tričko, ale aj tak som videla pár vyrysovaných svalov. No stále na Luka nemal. Bol to obyčajne stavaný chlapec. Ale ak by som si mala vybrať medzi nimi dvoma, vybrala by som si Tonyho. Aj keď nemal plech buchiet alebo vianočku alebo akékoľvek pečivo na brucho.

Zatvorila som oči a snažila sa dostať z hlavy myšlienky na jeho úsmev. Nebol to chlapec, z ktorého by som si mohla dovoliť byť mimo. Nechcela som z neho byť namäkko a vlastne som ani nebola.

No stále to nemenilo nič na tom, že som bola obyčajné dievča, ktoré videlo a vnímalo svoje okolie. Nech už ma ľudia videli ako čokoľvek, socku, čudáčku, či príšeru z írskych jazier stále som bola osemnásť ročné dievča. Stále som vedela ohodnotiť krásu chlapa.

Zatvorila som za sebou dvere a pohla sa na autobusku. Chalan sa znova usmial a znova ma pustil s jeho jamkami v lícach a uhrančivými orieškovými očami, bol sladký. Čakala som, či sa neprihovorí, neosloví ma, nepozdraví. Nič neurobil, len ma pustil pred seba tak ako predchádzajúce ráno a ja som s jemným úsmevom prijala, ľudí bolo v takúto rannú hodinu fakt požehnane, a predstava možnosti zachytiť si voľné miesto bolo neodolateľné.

Pískanie ma sprevádzalo celou cestou až do triedy. Bolo to ako ulička hanby pre kurtizány a hriešnice, bola som presvedčená, že tvár mám karmínovú ako šarlátové písmeno. Prehltla som pár opĺzlych narážok na moju zadnicu a hruď ktorú prirovnávali k Pamele a nazývali ich dojidlami a vemenami a inými silnejšími výrazmi, pri ktorých si navzájom vraveli, čo by s nimi robili keby im to dovolím.

Dýchala som zhlboka a ešte viac opovrhovala každou, čo sa v takýchto ponižujúcich rečiach vyžívala a vystavovala všetko na obdiv. Práve pre tú nechutnú pozornosť chlapa.

Ale bola som silná a nemienila sa vzdať. Aj keď som túžila ísť domov prezliecť sa vykašlať na všetko.

 Upokojovala som sa, že ani jeden z nich sa ma nedotkne. Až na Luka, na chlapa, ktorého som nenávidela viac ako čokoľvek. A preto to urobím, ponížim ho a zničím.

V triede to žilo smiech, vrava a lietajúce gule z papierov naplnili malý priestor triedy. Všetko utíchlo. Bolo to už trápne, tie spomalené päťminútové zábery pri každom mojom vstupe do miestnosti.

Sústredila som sa na chôdzu k svojej lavici. Skôr ako som k nej stihla prísť stál tam Adrian a odsúval mi stoličku. Trochu skúmajúco som na neho vytiahla obočie a jeho tvár s jemným strniskom ozdobil nezbedný úsmev, keď mi pokynul, aby som si sadla, ako gentlemani v minulom storočí.

Tak som si teda sadla pokladajúc batoh k nohám lavice do uličky a on mi ju ochotne zavesil na háčik z vnútorného zvaru lavice.

Vyvalila som oči, ale neriešila to, chlapi pre trochu uspokojenia urobia všetko.

Očkom som švihla na Luka, hľadel na mňa iba krátko, premeral si ma a s nakrčeným nosom sa odvrátil. Celé toto odporné divadlo a vystrkovanie častí tela, ktoré som sa snažila posledné dva roky skrývať sa javilo zbytočným a mne sa chcelo nad sebou samou plakať.

„Líštička, čo keby sme si niekam v sobotu vyrazili?" ozval sa Adriana a ja som si odškrtla kolónku s nápisom: pozvanie číslo jedna. Dúfala som, že nie je posledné, bola by som Tonymu na posmech.

Nechcela som sa zaoberať, prečo ma trápilo práve toto.

„Volám sa Jela a v sobotu už niečo mám," odpovedala som a na tvári sa mi objavil  úsmev. Ocko príde  domov.

„Oh, hm, a dnes večer? Mohli by sme zájsť, do kina alebo sa prejsť po námestí k rieke, kúpil by som ti zmrzlinu." zakýval obočím a ja som len pokrútila hlavou.

„Ja neviem, Adrian, premyslím si to, áno?" Ak prejaví ochotu čakať, mám to vo vačku, Tonyho slová, nie moje...

„Jasné, stavím sa, že dievča ako ty je na roztrhanie, ale so mnou bude väčšia sranda ako s ktorýmkoľvek s ktorým sa máš stretnúť," sľúbil mi a ja som len bez slova prikývla.
Dievča ako ja... Ešte minulý týždeň som bola triedna príšerka... Dnes som  dievča na roztrhanie. Posranci.

„Premyslím si to, ďakujem za návrh." Ďakujem? Fakt som práve poďakovala za pozvanie na rande?

Švihľa som pohľadom na Tonyho, ktorý sa mračil a neskrýval pohľad na nás. Do pekla, toto si zlíznem, mala som byť sebaistá a odmeraná. Nie ďakovať za pozvanie ako dáka chudera. Toto isto nebolo to, čo chcel aby som robila.

Zhrýzla som si peru a venovala mu jeden ospravedlňujúci pohľad na čo on len zhlboka nasal vzduch a otočil sa späť k tabuli pozerajúc do blba.

Nevedela som, prečo je nahnevaný, až tak, ak sa mi nepodarí dostať Luka, stále to bude moja prehra, s ním to nemá absolútne nič. On svoju prácu má.

„Vadí mi, že po tebe tak čumí." Počula som Adriana a ja som mu venovala jeden nechápavý pohľad.

„No ako na teba pozerá, akoby si mu patrila, prosím, len mi povedz, že nemáš dnes plány práve s ním. Je to kamoš, ale ak si vyberieš jeho budem ho musieť zabiť," prehovoril vážne a ja som venovala rýchli pohľad na Tonyho, ktorý práve horlivo rozoberal niečo so spolužiakom sediacim pred ním.

„Nie, nie je môj typ," odpovedala som a bola rada, za svoju šikovnosť a nepovedala to čo som pôvodne mienila, Nie som jeho typ, to by mohlo vyznieť hlúpo.

„Odľahlo mi, je typom väčšiny dievčat tu, aj s Lášom boli fakt lámači, než sa z nich stali nepriatelia a tak sú dva tábory a my obyčajní si nemáme s kým zarandiť, lebo v okolí nie je dievča, ktoré by nebolo aspoň s jedným z nich," posťažoval si a ja som, sa zasmiala.

„Samozrejme, takže som vlastne niečo ako posledná možnosť zásunu, kedže ostatné už boli v posteliach tých dvoch," zabávala som sa na jeho blbosti.

„Och, to nie, nemyslel som to tak, pre Boha, no, ja len, že tu nie je veľa dievčat, čo by nebolo vedľa práve z nich."

Jeho roztržitosť ma bavila. Prehrabol si krátke hnedé vlasy a ospravedlňujúco sa usmial.

„V pohode, pobavil si, čo keby si sa vrátil na svoje miesto? Zvoní čo chvíľa," hnala som ho preč stále tíšiac smiech.

„Premysli si to bude mi cťou vziať ťa von," pripomenul mi a ja som len prikývla.

A pretiahnúť ma, je už len bonus, pomyslela som si no mlčala som. Cítila som ako ma na šiji pálil pohľad a ja som sa otočila na neho a jeho rozčúlený výraz tváre mi zmazal posledné stopy smiechu. "Čo?" naznačila som no on nič nepovedal a len sa znova otočil na spolužiaka.

Tony:

Môj sen sa stal skutočnosťou, keď otvorila dvere od triedy a ja som ju mohol vidieť len v krátkych kraťasiach na traky, ktoré je obopínali fakt krásny malý guľatý zadok a odhaľoval jeho časť kde sa spájal do dokonalých dlhých, pevných, hebkých stehien. Mala ten najlepší zadok aký som kedy videl, nebola ten typ vychrtlín. Mala tvary a ja som skutočne nerozumel prečo ich pred svetom ukrývala. Samozrejme, som nikdy nemyslel, že by mohla byť vychudnutá, ako bola trebárs Simona, ona jedla, videl som ju jesť a tak dievča trpiace poruchou príjmom potravy nevyzerá.

Proste a jednoducho bola dokonalá.

Vlasy si nechala kučeravé, rozpustené jemne poskakujúce pri jej húpavých krokoch. Bola odzbrojujúca, a ja som nemal čas ani zastaviť smer svojich myšlienok. Nebolo kedy, nedávala mi priestor.

Osteň zúrivosti ma takmer prinútil vstať zo stoličky a roztrieskať Adrimu hlavu o roh lavice, keď jej pomohol sadnúť a ona s jemným úsmevom sadla na tú krásnu riť. Sledoval som ich a snažil sa zachytiť aspoň slovíčko. Netušil som prečo. Proste ma nasieralo, že sa okolo nej tmolý.

Venovala mi krátky pohľad a pristihla ma tým, ako som ju sledoval. Vypustil som nasrane vzduch a sústredil sa na tabuľu aj keď tam nebolo nič. Vždy lepšie ako čumieť ako flirtuje s tým úbožiakom. Bol som nasraný. Povedal som jej, že si má vybrať najlepšieho, nie najúbohejšieho. Adri bol chudáčik, ktorý bol rád ak si ho nejaká všimla a bol som presvedčený, že v hlave snoval plán ako ju dostať niekam kde budú sami.

Vrava v triede po chvíľke pokračovala, keď si ju všetci okukali a ja som už nemohol zachytiť nič, len jej zvonivý smiech. Bodlo ma v hrudi, nestalo sa mi to ešte nikdy. Ale keď som počul jej smiech, ktorý vytvoril on, mal som pocit, že snáď vybuchnem.

Nebola ten typ, čo by hrala smiech, ešte som ju o čare smiechu nepoučil. A vedel by som silený smiech rozlíšiť. Toto bol úprimný smiech s jej hrúbkou a chrchlaním, ktoré mi stále dokázalo nahádzať husiu kožu a postaviť chĺpky na zátylku.

Žiadne hihňanie, chichotanie pripomínajúce pišťanie myši chytenej v pasci, bol to čistý hlboký zvuk, ktorý dokázal človeka úplne pohltiť a túžil ten zvuk počúvať za každým, keď sa mu svet rútil do pekla. Bol príjemný a smotonavo hlboký, nedráždil človeka, vyvolával úsmev v tichej kópií jeho zvuku.

Nasralo ma, že so mnou sa tak nesmeje. A ten debil jej povie jednu vetu a smeje sa akoby si mala každou chvíľkou cvrknúť.

Pohľady sa nám stretli a jej úsmev stuhol, sledujúc môj výraz tváre. Otočil som sa k spolužiakovi a vrátil sa k preberaniu plánu cez víkend. Plán bol jasný ožrať sa a zbaliť kurvičky, dáke z iného mesta a užiť si. Nič náročné. Mal pravdu, dievčatá v tomto našom malom meste sa minuli a už môj posledný záťah so Sisi, bol priamym dôkazom, že už nie je kam pichnúť. Chcelo to nové mäso.

Pred obedom sa tam objavila moja sestra prekvapila ma jej prítomnosť no ešte viac ma prekvapila, keď sa pohla k Lochnese s úsmevom jej voľačo povedala na čo sa usmiala a prikývla. Ešte si voľačo štebotali pri čom sa Lochnesa neprestávala usmievať a potom spolu vstali a  ségra mi venovala krátke žmurknutie a príšere znova zmizol z tváre úsmev, keď sa naše pohľady stretli.

Čo to bolo s tými ľuďmi, že ju dokázali prinútiť k úsmevu a len pri pohľade na mňa sa mračila?

Prekvapením som takmer vrazil do pultu s jedlom, keď som ju zbadal sedieť na mojom mieste, pri mojej sestre, so svojou plastovou dózou v ktorej mala jedlo.

Dáky chalan za mnou do mňa drgol a tak som sa pohol ďalej, nabral si trochu hranoliek, zobral malé balenie kečupu a jeden vyprážaný syr a pohol sa k stolu, pri ktorom to vyzeralo ako pri premietaní miss 2014. Samí chlapi z iných tried, vyšších tried. Všetci sa zhlukli okolo nášho inak v podstate kľudného miesta na jedenie, a pýtali sa Lochnesy odkiaľ je, kedy sa prisťahovala a ako sa vola. Debili, boli to magori a ja som na jej tvári videl pobavenie, keď sa špárala vo svojich cestovinách a poslušne odpovedala na otázky typu nie som nová, už sme chodím fakt dva roky, nie, nechodím s nikým, áno, popremýšľam." Zbadala ma a konečne sa na jej tvári roztiahol ten prenádherný úsmev , ktorým očarúvala moju sestru a Adriana.

Posunula sa vykladajúc nohu na stoličku , ktorá bola pri nej naznačujúc mi pokývaním hlavy nech si sadnem k nej. Videl som ako sa niekto zo stoličky snažil jej nohu odstrániť aby si k nej mohol sadnúť a v jej tvári sa objavila hrôza a prosila ma nech si pohnem.

A ja som poslušne pridal, odhadzujúc chlapca jednou rukou od stoličky rýchlo sa pod šmykol nohami pod stôl a jemne objal jej členok a odtiahol ho, venujúc jej krátke pohľadenie malej kostičky členku.

Oči sa je rozšírili a ja sa na ňu zazubil, keď sa v jej tvári objavil jemný rumenec.

"Tak, Jela, no tak, nenechaj sa prosiť, poď v sobotu na zápas, každý gól venujem tebe," sľúbil chalan, ktorý sa zapieral dlaňami o moje operadlo a ja som ho zúrivo odstrčil od seba ďalej.

 V prvom rade som nenávidel, keď mi niekto stál za chrbtom a potom pokazil môj útok na tú sexy užovku, ktorá zjavne na rozdiel od ostatných útočníkov na mňa reagovala.

Vo chvíli, keď som si uvedomil, čo som si práve pomyslel, som do neho sotil ešte silnejšie a podráždene si odfrkol.

„Keď ste z nej tak posraní, tak sa kurva s ňou bavte pri nej a nie za mojim chrbtom ty kokot. Pál z poza môjho chrbta kým ti pekne vravím. Tá chudera sa isto celá poondi! Neviem, čo ste z nej tak na tvrdo, je to tá istá príšera, čo ste sa jej ešte pred pár dňami posmievali. Akurát ma na sebe kilo fresky a ukázala riť, to je všetko. Tak asi som tu jedený, čo v jej obludnosti nevidí rozdiel. Pokiaľ ju chceš stále pretiahnuť, pokúšaj sa pred ňou a nie za mojím chrbtom, rozumieme sa?!" ziapal som po jedálni fakt vytočený.

Boli to debili. To skutočne stačilo tak málo, aby zabudli aká je v skutočnosti odporná a nechutná s tými jej pehami, strapatou hlavou, jamkami a malou čiarkou v strede brady? Hrubým hlasom z ktorého naskakovali zimomriavky? Nech idú všetci do riti. Stačí ukázať riť a cecky a sú z nej hotoví.

Jej pohľad ma až bolel a ja som sa neochotne obzrel späť k nej, využívajúc, že ten hlupák poslúchol a tak to kľudne mohlo vyzerať ako ho prenasledujem pohľadom.

V jej očiach bola bolesť a mne stiahlo vnútro, nezmyselne a neopodstatnene. Nemal som sa cítiť zle pre slová, ktoré som povedal. Neklamal som, bola to čistá pravda, bola len opičkou v ružových šatách, to je všetko. Akonáhle sa dostala domov, zhodila zo seba masku sexy jebane, stala sa z nej otrasná príšera v teplákoch a rozťahanom triku.

Ignoroval som jej slzy v očiach a taktiež potrebu sa jej ospravedlniť a znova sa sústredil na svoj obed.

„Hej, čo keby ste odpálili a nechali ju najesť? Dnes to máš pekne plné, vyzerá to, že na mňa asi fakt nebudeš mať čas," ozval sa hraný, sklamaný hlas Adriana a to bola posledná kvapka do môjho pomysleného hrobu. Ešte ten herec mi tu chýbal.

„Možno aj áno, si moja záchrana," zaštebotala, vzala misku a len tak odišla žmurkajúc na moju sestru, ktorá neváhala názornou  ukážkou poradiť naprávanie pŕs.

Už len z diaľky som počul, ako sa ich dohadovanie strácalo v šume jedálne.

Šľak aby to všetko trafil.

****

Keď som k nej po škole konečne prišiel mal som skutočne zlý pocit. Povedal som odporné veci a to ublíženie v jej ryšavých očiach ma gniavilo.

A ako som sa obával vyzeral akoby vyplakala more sĺz.

„Ospravedňujem sa za to v škole. Hral som len svoju rolu. Mrzí ma, že som ti ublížil."

Odfrkla si, škeriac sa sileným úsmevm, keď ma vpustila do bytu a pohla sa bez čakania na mňa do kuchyne.

„Nenámyšľaj si. Tvoje slová by sa ma nikdy nemohli dotknúť. Som v pohode."

„Prečo klameš, vidím, že si plakala, že  ťa niečo trápi," staral som sa, pristúpil k nej hruďou sa dotýkajúc jej chrbta.

„Gratulujem, máš super pozorovacie schopnosti!" Otočila sa na mňa a jemne ma od seba odtlačila.

„Prečo mi nechceš povedať čo sa ti stalo?" dobiedzal som a skutočne sa zaujímal, nie pre zvedavosť, za ten týždeň sa stala niečím ako mojou skoro kamarátkou a staral som sa o ňu. Nebolo na tom nič zvláštne, tak prečo mi nechcela dôverovať?
No dobre, sám by som si na jej mieste nedôveroval...

 „Lebo ťa do toho je hovno?!" vybafla na mňa rozzúrená no nie natoľko aby si neuvedomila, že zahrešila a pricapla si ruku na ústa.

„Je ma do toho dosť!"

„Prečo by bolo?" Neprestávala oponovať, čo si vyslúžilo môj rozmrzelý úškrn.

„Lebo chcem, tak sa teraz posaď a povedz, čo ťa trápi, nech nejdeš na to rande s očami červenými od plaču."

„Budeš sa mi smiať," šepla, sťahujúc nohy na stoličku a oprela si bradu o kolená.

„Nebudem , sľubujem."

"Zajtra sa mal vrátiť otec. Nevráti sa, všetko sa pokazilo a ja som stále sama a už ma to nebaví. Báť sa ako to bude zajtra... a... tešila som sa, ale všetko sa kazí a ja s tým neviem urobiť absolútne nič, a už... ja už nevládzem byť stále sama." Z očí sa jej vykotúľali prvé slzy, ktoré rýchlo zotrela a zatriasla hlavou akoby sa snažila vyčistiť si myšlienky.

Pristúpil som k nej a objal ju, nevedel, čo viac urobiť, nevedel som aké je to byť sám, mal som sestru, matku, otca, priateľov. Bolo mi tak ľúto jej sĺz. Tak som ju len držal, kým sa neutíšila a pripísal si bod k dobru, keď ma objala aj ona okolo pásu a zatlačila tvár viac do môjho tela.

V utešovaní som bol dobrý, moja sestra plakala nespočetne veľakrát a vždy mi vravela, že som ten najlepší vyplakávací plyšák na svete. Nikdy som jej neveril, do chvíle kým sa Jela neodtiahla a so zahanbeným úsmevom dlaňou neprešla po mokrých fľakoch na mojom tričku.

Zaťal som ruky v päsť a snažil sa myslieť na niečo nechutné, jej dlaň bola príliš blízko a moja predstavivosť bola príliš živá.

„Ďakujem a prepáč, aj za to tričko," šepla stále hľadiac dlaňou mokré fľaky zatiaľ, čo sa s uplakanými očami stretal s mojimi.

Príliš zlá kombinácia, chytil som jej zápästie sadol si na stoličku oproti nepúšťajúc jej ruku.

„V poriadku Jela, dnes to rande zruš, povedz, že ťa bolí hlava alebo že sa necítiš dobre presuň ho na zajtra a dnes si dopraj oddych." prehováral som jej do duše a ona prikývla.

„Už som ho zrušila písala som mu sms-ku."

„Sms-ku? Ty máš mobil a dozvedám sa to až teraz? Akoto, že on má tvoje prekliate číslo a ja sa to dozvedám až teraz?" vyčítal som jej skutočne urazený a dotknutý.

„Nepýtal si si ho," mykla plecami, sledujúc moje dlane v ktorých som ukrýval jej malú rozochvenú.

„Môžem ťa teda poprosiť o čislo?" Stiahol som ruky a ona si ju automaticky objala tou druhou prikladajúc sij u k hrudi akoby ju snáď bolela.

Zostal som s ňou, takmer do pól ôsmej a sledoval telku, urobila na večeru pizza rožky a spolu sme okomentovali film, ktorý sme sledovali. Nakoniec sme prišli na to, že ani jedného z nás upíri neberú, ale zabavili sme sa na scenári, s prísľubom, že si nabudúce pozrieme na ten film paródiu.

Bolo to prvýkrát, čo som s cudzou holkou proste sedel na gauči a ani sa jej nedotkol a predsa to bol najkrajší večer aký som kedy zažil.

Pravda, nutkanie skloniť sa, dať jej bozk pred tým ako za mnou zatvorila dvere bolo neopodstatnené a nepochopiteľné, keďže to nebolo rande, no bolo tam, takmer som jeho sile nedokázal odolať.

„Ďakujem za všetko, že si ma vypočul, zostal, a strávil so mnou chvíľku, neboj, nebudem to po tebe teraz požadovať stále," zavtipkovala no ja som aj tak zbadal v jej tvári červeň.

„Bol to fajn večer, rád si zopakujem nezabúdaj tú paródiu si sám nepozriem, nebola by to taká sranda. Donesiem pivá a ty urobíš tie božie mini pizzičky," navrhol som a naťahoval čas, nechcelo sa mi od nej.

Áno, nechcel som ju nechať samú, len Boh vie, ako som sa bál, že sa znova rozplače pre jej otca, ktorý v sebe nemal toľko, aby prišiel aspoň na víkend domov, ale taktiež mi s ňou bolo príjemne ako so žiadnou inou.

Možno preto, že po mne nehádzala tie pohľady typu vyzliekam ťa očami, jej ruky neliezli po častiach môjho tela a bola proste úplný opak všetkých dievčat, ktoré som do teraz poznal.

„Dobre, tak keď budeš mať chuť a čas..."

„V nedeľu?" Navrhol som okamžite a ona sa usmiala s jemným prikývnutím.

„Dobrú noc, Jela. Ak by ti bolo smutno napíš, mám hovory zadarmo môžeme prekecať noc až kým sa neunavíš a nezrušíš to v polospánku," navrhol som úplne vážne no ona sa rozosmiala tým jej pohlcujúcim chrapľavým smiechom a ja som si pripísal ďalší bod, rozosmial som ju.

„Ahoj v škole, Tony" usmiala sa a chystala sa mi zatvoriť pred ksichtom.

Zatlačil som rukou do dverí a ona na mňa prekvapene vygúlila tie svoje očiská.

„Zajtra v škole a potom u mňa.Musíme vymyslieť ten plán na vaše rande..." pripomenul som jej a ona prikývla, opierajúc tvár o hranu dverí.

„Ahoj zajtra, Tony," dvere sa zatvorili a ja som sa usmieval ako debil.

Wáu, tak takto sa cítia v tých filmoch chlapi, keď im holka zatvorí pred tvárou dvere a oni sa musia usmiať lebo to bol najkrajšie strávený čas aký kedy prežili?

Nikdy som sa netešil na nič tak ako na nedeľu, dokonca ani na zásun.