čtvrtek 29. června 2017

Dohoda - 8. kapitola

 Deň štrnásty: Nedeľa

Anton

Keď som ju tam zbadal ako stála s očami dokorán, nebol som schopný pohybu. Trvalo mi asi sedem minút, než som zo seba tú jaštericu dokázal stiahnuť.

Bolo celkom vtipné, že som sa pokúšal ju zo seba odhodiť, keď ešte pred minútou som ju na seba tisol. Ale dôležitá skutočnosť, ktorá ovplyvnila moje konanie bola, že dievča, pre ktoré som sa nechal obchytkávať, tou malou, nevkusnou kurvičkou, v snahe na ňu zabudnúť, hľadelo na mňa ani nie tri metre ďaleko.

Všetko to bolo šialené. Trinásť  dní, poznal som ju osobne pár dni. Hlúpe dva týždeň, ľudia! Ktoré všetko zmenili. A ja som nedokázal prísť na to, kedy do pekla!

A potom, keď sa mi to konečne podarilo a dievča s polonahým zadkom a hrudníkom odkráčalo preč, ona bola preč tiež, a moja sestra mala šťastie, že ju milujem inak by som z nej vytriasol všetky kosti pre jej hlúposť.

Pustiť ju samú von, len v tých hriešnych šatôčkach?

Vedel som, že je to moja vina, to ja som ju vyhnal von. Monika a Peter šli so mnou odhodlaní mi pomôcť ju hľadať.

Peter šiel k autám, ja s Monikou sme zostali spolu. Keď mi týpek pri hlavnom vstupe povedal, že skutočne videl ryšavé dievča, na ktoré som sa pýtal, srdce mi vynechalo úder. Šla dozadu, pre Boha živého, potratila úplne rozum?

Aj keď som bol presvedčený, že to urobila preto, lebo sa sama za budovou cítila bezpečnejšie ako pred barom, kde stálo príliš veľa ľudí,stale mi v jej počínaní chybala logika. Kto sa cíti sám viac v bezpečí ako v mase ľudí?

Jej odhalené smotanové stehno omotané okolo bokov toho skurvenca ma pripravili o schopnosť normálne dýchať. Keď som zazrel ako sa jeho prst zahákol do čiernej čipky a začal ju ťahať, zatiaľ čo ona plakala neschopná ho zastaviť, myseľ mi potemnela a jediné, čo som videl bola jeho prasačia tvár, ktorá čakala na moje päste.

Bez váhania som ho strhol z jej bezmocného tela a vrazil mu v otočke jeden dobre miereny  úder. Bol väčší ako ja, silnejší, no ja som mal výhodu prekvapenia a taktiež jeho opileckej poruchy koordinácie. Nemienil som mu prenechať dosť času, aby sa pozviechal z asfaltu, bol to risk, ktorý som si nemohol dovoliť. Ak by mal aj napriek opilosti  dosť sily,  stvrdli by sme tu na pekne dlho A ja by som zrejme skončil tiež dokrvavený. To by jej k pokoju nepomohlo. Jela sa potrebovala dostať domov. Ja, som sa potreboval dostať domov a postarať sa o ňu.

A tak som mu vyliezol na hruď a z celej sily trieskal na striedačku do jeho tváre.

Uvedomoval som si, že ma budú hánky neuveriteľne bolieť, ale teraz som bol nabitý adrenalínom a ten mi bránil cítiť bolesť.

Keď ma moja sestra zavolala s plačom na krajíčku, pobehol som si k nej a vzal ju do náručia. Chvela sa ako malé mačiatko zatúlané príliš ďaleko od mamičky a ja som ju bez váhania k sebe tisol stále silnejšie. Len pre pocit, že je už v bezpečí, môj, rovnako, ako pre ten jej.

Vidieť ju v mojom tričku bolo neuveriteľne sexy. Nikdy by som si nepomyslel, že to tak môže byť, že sa mi bude nejaké dievča zdať sexy v mojich veciach, že by som nejakej ponúkol, aby si moje veci obliekla a už vôbec, že by som nechal dajakú z nich prespať u mňa, v mojej posteli.

Po dlhej sprche, pri ktorej som sa snažil schladiť si hlavu po pohľade na ňu v mojom tmavom tričku siahajúcom jej takmer až ku kolenám som neisto vyšiel von. Bol som trošku v pomykove ako sa k nej zachovať. A áno, predstava, jej červených vlasov na mojich tmavých obliečkach mi tvorila sliny v ústach.

V tých čiernych šatách bola hriešna, nikdy som nič tak krásne nevidel s červeným rúžom a vlasmi bola stelesnením rozkoše. No teraz v mojej posteli s uvoľneným výrazom a bez make-upu, ktorý skrýval jej rozkošné pehy na nošteku a líčkach bola ešte krásnejšia, nežným a jej vlastným spôsobom.

Samozrejme, že dievča z pred pár hodín bolo neodolateľné, ale ja som si z nejakého neznámeho dôvodu viac vážil a viac sa mi páčila práve s pehami a v rozťahaných teplákoch a tričku. Teraz, keď mala to moje...

Dokonalá, v mojej posteli, s jemným úsmevom a s vlhkými vlasmi, ktoré teraz mali skutočne farbu červenej medi bola ako sen.

Túžil som sa k nej pritúliť, cítiť jej vlasy na svojej hrudi, ich vôňu, vôňu Vianoc.

Nesmelo som natiahol ruku a odstránil jeden pramienok dokonalej špirály vlasov z tváre a ona tým svojim malým noštekom zakývala ako zajačik, keď ju vlastný prameň pošteklil.

Túžil som okúsiť jemnosť jej pokožky, jej pier.

Trhlo mnou pri uvedomení si myšlienok a ich smeru. Vyskočil som z postele a so zovretým žalúdkom prešiel po tichu na chodbu, kde som si zo vstavanej skrine vybral deku.

Zvažoval som, že by som sa už do izby nevrátil. Dialo sa so mnou niečo, čo som nepoznal, a nechcel som, aby sa to dialo, nie, keď ona tak túži po Lukovi alebo čokoľvek sa to v jej hlave stalo v súvislosti s ním.

No neodolal som, a vrátil sa po špičkách, aby som ju nezobudil a ľahol si tak, ako povedala, na druhý koniec postele. Tá vzdialenosť bola obrovská, aj keď som natiahol ruku, stále tam bolo dosť miesta. Mala pravdu, nebolo šance, aby sme sa v spánku stretli. A tak som len s rukami podloženými pod pravým lícom, sledoval jej pokojnú tvár až kým som nezaspal. S myšlienkou, že by mi vankúš, na ktorom dnes spí, mohol navoňať jej vlasmi. Veď predsa jedno použitie môjho, nemôže úplne potlačiť ten jej, ktorý používa pravidelne.

***
Prebudenie bolo rýchle a okamžité. Buchot v dome nedal možnosť na pokojné vstávanie.
Jela sa strhla iba o chvíľu neskôr ako ja na druhej polovici, celú noc prespala v tej istej polohe na boku ako zaspala. Neuveriteľná skutočnosť.

„Tony," vydýchla a pošúchal si oči.

Strapatá a ospalá bola skutočne sladká.
Najkrajší obrázok, aký som kedy videl.

Zatriasol som hlavou na takéto myšlienky nie je miesto.

„Dobré ráno, Lochnesa," usmial som sa na ňu, maskujúc rozrušenie pre nepokoj v dome.

Samozrejme, neúspešne.

Úsmev v sebe nemá moc zvukotesnosti a tak počula nejasné zvuky a buchot.

Otočil som sa jej chrbtom a pretrel si tvár dlaňami. Ten smrad nechcel klesnúť, a pohľad na jej rozospatú tvár mu skutočne nepomáhal.

„Vypadne, vypadne z môjho domu!"

 Počul som matkin hlas blízko dverí mojej izby a švihol pohľadom k Jele, ktorá sebou znova jemne mykla.

„Prepáč, malé rodinné trable," vzdychol som si, siahajúc po teplákoch, ktoré som nechal večer hodené pri posteli. „Pôjdem to očekovať, zostaň tu, áno? Daj si trebárs sprchu alebo čokoľvek," usmial som sa prešiel k skrini, pátrajúc po čistom tričku.

Len prikývla a sledujúc ma, akosi prevliekam tričko cez hlavu. Prvýkrát ma zamrzelo, že nemám na bruchu skutočné svaly a som len vyrysovaný. Ak by som mal plech buchiet určite by slintala. Takto sa v podstate nemala na čo pozerať, tých pár jemných naznačení šiestich brušných svalov nebol práve odzbrojujúci.

Jej tvár očervenela a rýchlo stiahla pohľad, pristihnutá pri špehovaní.

Nič som jej na to nepovedal, po spoločne strávenej noci a pocitoch, čo som pri nej začal mať by bola podrivačná pripomienka dosť divná a rozrušujúca pre nás oboch. Teda pre mňa stopercentne.

Na chodbe bolo hotové peklo, moja matka s náručou plnou otcových vecí, neviem koľká várka to bola, prešla k vrchu schodiska a vyhodila ich na ich spodok.
Znova sa stratila v ich spálni a s ďalšou várkou jeho osobných vecí si dupala cestu opäť ku schodisku.

Postavil som sa jej do cesty zastavujúc ju.

 „Mama, čo vystrájaš? Preboha živého!"

„Čo myslíš? Vyhadzujem tvojho otca z domu!" ozrejmila mi situáciu a ja som bojoval s nutkaním otrieskať si hlavu o stenu.

„Prečo práve teraz? Ráno? Mám tu návštevu, robíš mi zlé meno," zavrčal som na ňu a ona sa na mňa pozrela s bleskami v očiach.

„Ty si sem priviedol jednu z tvojich malých kurvičiek? Koľkokrát ti mám povedať, že si neželám, aby si ich tu nechával cez noc? Si ako tvoj prekliaty otec, jedna ti nestačí, nikdy nebude!" kričala po mne ako po malom decku a urážala Jelu, ktorú vôbec nepoznala.

„Jela nie je žiadna z tých hlupáň, neželám si, aby si o nej takto vravela, nepoznáš ju, nemáš právo ju urážať!"

„Takže je to jedna z tých prekliatych zlatokopiek, čo vedia, ako sa dostať bohatým, naivným chlapcom pod kožu a prinútiť ich platiť, no pekne, nemyslela som si, že budeš tak hlúpy chlapče. Je jasné, že jej ide o tvoje peniaze! Tie, čo sa zdajú naivné a nevinné sú vždy najhoršie!" obvinila ju zasa a mne vzkypela žlč.

„Podľa seba súdim teba? Dráha matka?"

Jej dlaň dorazila na moju tvár skôr, ako som si stihol uvedomiť, čo som to vlastne povedal.

"Som zničená pre tvojho otca, ktorý podal žiadosť o rozvod a ty ma ideš urážať, vlastný syn? Teraz by si mi mal byť oporou a nie vláčiť si sem pobehlice a ešte ich..." Mama stíchla, keď sa na chodbe objavila Jela vo svojich hriešnych šatôčkach a s kabelkou prehodenou cez pravé rameno.

 Bola takmer dokonalá, nebyť zahanbeného pohľadu so sklopenými očami a neistým prešľapovaním.

„Ja... pôjdem. Hm... ďakujem, že si ma tu nechal prespať. Ospravedlňujem sa," šepla, pretlačila sa cez medzeru medzi mnou a matkou a opatrne prekračujúc otcove košele, nohavice a spodné prádlo, cupitala dole schodmi.

„Jela, počkaj!" zavolal som na ňu a rozbehol sa, chytajúc ju na spodku schodiska za predlaktie.

„Nechcela som byť problém," šepla, vyťahujúc si ruku z mojej dlane.

„Nie si, skutočne nie! Mama je hysterická, pre rozvod s otcom, nemyslela to tak." Neviem prečo som klamal, ale určite nie kôli matke. Skôr to mohlo byť pre Jelu a jej ukrivdený, ubolený pohľad.

„Prepáč, naozaj som nechcela spôsobiť problémy. Ja už musím ísť, mám niečo na práci. Prepáč."

„Odprevadím ťa, čo ty na to?" navrhol som, skákajúc bosými nohami do botasiek.

Pôvodne som mal v pláne si s ňou dať raňajky, ktoré by som pripravil ja a potom ju zobral domov, no teraz bolo skutočne asi najrozumnejšie ju čo najskôr dostať z domu, moja matka bola sviňa, netušil som, ako ju ešte dokáže vyurážať. A nemal to ani v pláne.

„Nie, to je v pohode, ja... Zvládnem to sama," usmiala sa strnulo a mňa to zamrzelo, videl som ju usmievať sa úprimne, keď sa smiech odrazil v jej ryšavých očiach a teraz tomu tak nebolo.

„Ospravedlňujem sa za matku...  čo keby som to odčinil dnes večer? Pri tom filme?"
Len mykla plecami, a otvorila dvere od môjho domu.

„Ak budeš mať čas a chuť, aspoň preberieme ďalšie kroky a naučíš ma flirtovať a prinútiť chlapca po mne túžiť. To rande s Adriánom dopadlo katastrofálne. Ani sa ma nepokúsil  dotknúť..." vzdychla, znova so smutným úsmevom a ja som na oko s pochopením prikývol.

V skutočnosti som sa však tešil z neúspešného rande a gratuloval Adriánovi, lebo si predĺžil život na dobu neurčitú, vďaka tomu, že ju nechal na pokoji.
Nebol hodný jej ružových, plných pier.
Nebol som si istý, či na svete existuje chlap, ktorý by si ich zaslúžil.

„Dohodnuté, donesiem tie pivá a ty urobíš tie dobré rožky," navrhol som a ona otváral ústa kývajúc hlavou no aj som sa usmial.

„Jedno pivo ťa nezabije, Lochnesa, aj keď pri tvojich balónoch je riziko, že už nezoženieš podprsenku," zasmial som sa a ona na mňa nechápavo zdvihla jedno obočie.

Pokrútil som hlavou nad jej výrazom a kývol hlavou k jej krásnym dvojičkám.

„Z piva rastú kozy, to si nikdy nepočula? No ty to rozhodne nepotrebuješ," prikyvoval som si.

 Zasmiala sa krútiac hlavou, skrývajúc červeň sklonením hlavy.

„Ach, Tony... Ahoj večer."

Stratila sa za dverami  a ja som ich zadržal, sledujúc jej postavu vzďaľujúcu z našej príjazdovky. Bosky s lodičkami v ruke cupitajúc po asfaltovej ceste, vyzerala dokonale, ale to ona stále.



Jela:

Celá nesvoja som kontrolovala čas. Bolo pól deviatej a on nechodil, rožky boli pripravené už ich len hodiť do rúry. Chcela som aby boli čerstvé. No on nechodil. Bolo pravdou, že sme si nedohodli presný čas, ale už som si tak akosi uvedomovala, že nepríde.
Nebola som naivná, pochopila som.

Po tom ako ma jeho matka vyurážala som sa cítila skutočne hrozne a doma sa vyplakala do vankúša. Chcela som jej niečo povedať, upozorniť ju, že nie som tým za čo ma považuje, ale bolo to vlastne jedno. Jej názor  bol irelevantný, keďže s jej synom som netvorila pár alebo čokoľvek čím nás ona videla.

V každom prípade, som sa udržala od pripomienok a svojej obhajoby. Tony to zvládal s prehľadom a skutočne som nechcela, aby sa ešte viac s ňou pochytil ako tomu už bolo, len kôli mne. Bola rozrušená pre rozvod, to je všetko. Tak to povedal Tony a tak som tomu verila.

Aj keď pravdivosť jeho slov strácala silu, pre jeho stálu neprítomnosť, napriek tomu, že on sám chcel dnes prísť.

Nechcela som sa zaoberať prečo ma to tak hrozne nahnevalo, prečo sa cítim ublížene.

Mohol aspoň napísať, dať vedieť, že nepríde, takto sa mi rožky rozmočili z kečupu a na kocky nakrájanej šunky a kukuričky z konzervy. Ak to čo najskôr nehodím do rúry bude z toho humus a nie rýchle pizza rohlíky.

A môj žalúdok, ktorý bol prázdny tiež vrčal, že som tak hlúpa hus a odkladala našu večeru práve pre neho.

A tak, kašlajúc na neho, som tie rožky na päť minút strčila do rúry a striehla pri presklených dvierkach trúby, sledujúc ako sa syr tavil a kečup pekne bublal. Môj žalúdok dokazoval neuveriteľné kaskadérske kúsky a ja som ho tíšila aktívnym prehĺtaním prebytočných slín.

Už nkdy sa nevyhladujem pre žiadneho chlapa.

Rýchlo som tie dobrotky vybrala z rúry a zamestnala sa umývaním podlahy kým nevychladli, len aby som sa na ne nevrhla kým boli ešte veľmi teplé.

Skutočnosť, že som dnes už podlahu vydrhla minimálne trikrát nebola dôležitá. Vždy keď som bola nervózna alebo nesvoja, alebo sa nudila tak som upratovala, to som mala po otcovi.

Zvonček zazvonil akurát vo chvíli, keď som vylievala vodu z vedra do záchodovej mysy.

„Lochnesaaaa, ahooj, ohnivkáááá," praskanie reproduktora nedokázalo celkom utlačiť opilecké preťahovanie slov.

„Ohnivka?" zopakovala som a na druhej strane sa ozval smiech.

„Pustíš ma?"

„Si opitý," upozornila som ho, mala som skúsenosti s opitými, nechcela som si to zopakovať.

„Potrebu.. .em .. ťaaaa, ach, nebu...na mňá zlá a... Lochny..."

„Nepustím ťa, si opitý, bež sa domov vyspať Tony, zajtra máme školu." Chcela som odísť od reproduktora no on znova zachrapčal Tonyho ston mnou trhol.

„Ty. S...a Bojí... ííš? Ach, veeď, jáá ti nikd... dy neu..toto blí...žžžím."

Povzdychla som si, skutočne som sa ho bála, opitý ľudia vedeli ublížiť, no a my sme sa poznali iba krátko, teda osobne a nie len ako spolužiaci. Nevedela som aký je, keď je opitý.

Marian bol kamarát, a vykľul sa z neho násilník. Potriasla som hlavou na neho som teraz nechcela myslieť. Nemohla, inak by som asi skutočne nechala Tonyho vonku. A podľa jeho hlasu a fučania, kňučania a prosieb ktoré neustále napĺňali ticho v byte bol pekne mimo.
Nechcela som riskovať, že by skončil niekde pod kolesami auta.

Po pozbieraní všetkej odvahy som stisla tlačítko a on mi ešte stihol zakričať niečo čo mohlo znamenať ďakujem rovnako ako to mohlo znamenať čokoľvek.

Cesta mu trvala príliš dlho, a ja som sa o neho znova začínala báť, pre predstavu, že sa skotúľal zo schodov, akurát som sa chystala ho ísť pozrieť, keď sa objavil na vrchu schodiska vo chvíli, keď som za sebou zatvárala dvere od bytu.

„Ach, Bože, ty si sa doriadil," zhodnotila som jeho rozochvený úsmev a nekoordinované hojdanie teľa.

Potiahla som ho do bytu a keď sa mi podarilo ho úspešne posadiť na gauč a prinútila ho sedieť bez pokusov vstať a objať ma urobila som mu pekne silnú kávu a na tácke mu doniesla jedlo.

"„Dostaň do seba aspoň tri a vypi tú kávu a minerálku. Potom, keď sa trošku pozviechaš, mi povieš, čo ťa v takomto stave priviedlo ku mne." Nechcela som byť odmeraná, ale bola som naštvaná.

Pravdepodobne bol v nejakom bare, užil si s jednou z tých čo dajú na jedno prosím a za zaplatenie drinku a potom, keď už nemal do čoho pichnúť, a nechcel ísť domov, prišiel ku mne. Po tom ako sa vykašľal na dohodnutý spoločný večer.

Ako som vravela, "nemala" som byť naštvaná, ale bola som.

„ Hne.. váššš sssááááá !" všimol si a hodil rukou po jednom rohlíku.

Vzdychla som si, sledujúc jeho boj s rukou a ústami, a potajme sa bavila, keď si rohlík chytil do oboch rúk ako dieťa a konečne sa trafil do úst.

„Mali sme dohodnutý večer, čakala som ťa a ty si sa namiesto toho sťal pod obraz boží s jednou z tých dievčat, čo si nechajú vravieť jenorázovka a potom mi sem prídeš akoby nič. Takže áno, som naštvaná, ale som človek s hlúpou náturou a nedokážem ťa nechať len tak opitého na ulici."

 „Ne boool som so žiadnoooo," pokrútil hlavou a hodil sa do opierky gauča.

 „Samozrejme, a ja som krásna labuť, čo sa mení pri splne na jazernú princeznú..." odfrkla som si a on sa usmial, odhaľujúc všetky zuby.

„...mysleel som si, si krá......snáááá," myklo mnou a vstala z kresla v ktorom som sedela.

A bolo to tu.

„Ty si fakt úplne na mól," Zhodnotila som no on sa zasmial niečo si šomrajúc opilecky pod nos.

Zjedol štyri kúsky, vypil kávu a dal si dva poháre minerálky, nie dobrovoľne, natlačila som to do neho.

Po troch hodinách a mokrom uteráku na zátylku, vymáchanom v studenej vode, ako tak vytriezvel jeho sklený pohľad začal byť trošku príčetnejší.

„Tak, a teraz mi povedz, čo tu robíš," povedala som mu, keď som mu podala ďalšiu šálku pekne silného turka s mliekom a bez cukru.

„Ja vlastne ani neviem. Potreboval som niekoho normálneho a jediný normálny človek si tu ty," vzdychol, skrývajúc tvár v šálke.

v inej situácii by mi to zrejme lichotilo, no teraz bolo už niečo krátko pred pól nocou a ja som rovnako ako on musela do školy.

„Videla si ten výstup pre rozvod," vzdychol unavene palcom a ukazovákom si pretrel oči.

„Tak to bola len kvapka. Oni si myslia, že ja a sestra sme akýsi módny doplnok alebo čo. Žiadajú, aby sme si vybrali, medzi nimi. Hádajú sa o nás ako o chatu v horách ako o autá v garáži, ako o pojebané veci. Setra prerevala celý deň, a ja som sa ju snažil utešiť, matka vyhádzala otcovi všetky veci a on ich na opak zbierala a pchal späť, že ten dom je jeho a ona nech si ide na ulicu, kde ju našiel." zatvoril oči a oprel hlavu do gauča, viac nepovedal.

Bolo to pre mňa nelogické opíjať sa pre rodinné trable. Ľudia, čo to robia, čo riešia problémy alkoholom, nie sú dosť silný, aby sa problémom postavili. Vždy som si myslela, že to nie je Tonyho prípad. Mýlila som sa, bolo mi ľúto, že sa opil, že nebol dosť silný.

Samozrejme, ja som si niečím takým ako rozpad rodiny v čase, keď si to plno uvedomujem nemusela prejsť. Moja matka nás opustila, keď som bola batoľa, takže som nemohla celkom dobre odhadnúť a pochopiť, ako to zasiahne človeka.

„Je mi to ľúto, Tony, skutočne," myslela som to úprimne, ja som síce rodinu , teda myslím plnohodnotnú, nikdy nemala, ale snívala som o nej, musí byť pre neho ťažké, keď hľadí ako sa mu rozpadá.

„Bol som na ceste k tebe, ale bol som tak vynervovaný z matkiných rečí a otcových slovných vyhrážkach, že z neho nevymláti ani cent, lebo má najlepších priateľov právnikov, že som sa potreboval ukludniť, nechcel som k tebe prísť rozzúrený a už vôbec som nechcel pokaziť náš večer, no z jedného rýchleho bol ďalšia a potom ďalší..."

„Jasné, rozumiem, ale opíjaním nič nevyriešiš, Tony, si veľký chlapec, a rozvody sa proste dejú. Aspoň máš rodičov, čo sa o teba bijú. Ja mam len otca a moja matka o mňa vôbec nestojí, neozvala sa už osemnásť rokov. Opíjam sa? Nie. Máš priateľov, sestru, ktorá ťa potrebuje, pomôžete si navzájom."

„A teba? Mám aj teba?" Tak nevinná otázka s jeho pohľadom malého chlapca ma úplne vyhodila z role odmeranej poradkyne a cítila som, ako sa mi do tváre ženie červeň a moje srdce nad nádejou v jeho hlase zakoplo.

„Ak o to stojíš," mykla som plecom v snahe nevyzerať dojato, pre jeho potrebu mať ma v živote.

„Ja sa pýtam, či s tebou môžem počítať, potrebujem to vedieť, nejde o to, čo chcem. Ale o to, či to chceš ty, či to tak cítiš." Svätá Matka božia, zmiluj sa nad mojou dušou.

 „Ach, samozrejme, som tu kedykoľvek budeš potrebovať, sme priatelia," prikývla som a dovolila si natiahnuť sa po jeho ruke a jemne ju stisnúť.

„Mal by som asi ísť, že?" Jemne som prikývla, nechcela som, aby mal pocit, že ho vyhadzujem, no bola som už na odpadnutie a on tiež potreboval akútne posteľ.

„Prepáč ten prepad, ospravedlňujem sa, Jela." Moje meno z jeho úst bola za každým ako malý kopanec elektrickým výbojom rovno do brucha, ale páčilo sa mi to.

„V poriadku, na to sú priatelia, nie? Aby si pomáhali... dobrú noc, Tony, zajtra v škole."

„Nenávidím čas v škole, keď sa od teba musím držať ďalej a tváriť sa, že si mi ukradnutá," vyhŕkol a ja som vytreštila oči od prekvapenia.

 Toľko úprimnosti a   horlivosti  som nečakala od jeho triezvej verzie. A naozaj som si musela uhryznúť do vnútornej strany líca, aby som zastavila ten široký prihlúply úsmev, čo mi jeho priznanie tvorilo na tvári.

„Tak to proste nerob, som oficiálne v škole aj v súkromí kamarátka tvojej sestry, je samozrejmé, že sa budeme poznať bližšie a naše vzťahy sa zmenia aj na pôde školy," ponúkla som mu výhovorku a nechcela si pripustiť chvenie v bruchu pre skutočnosť, že sa už odo mňa nechce držať ďalej.

Všetko bolo šialené, on, ja, všetko okolo nás.

 Chlapec, ktorý bol pred pár dňami len namysleným rozmaznaným zbohatlíckym hlupákom, ktorý pretiahol všetko, čo dýchalo, bol zrazu mojou najbližšou osobou a jeho odhodlanie držať sa odo mňa bolo zjavne tiež minulosťou. Nie len pre to, že chcel priznať, že sa poznáme aj zo súkromia, ale aj preto, že sa ku mne naklonil a vtisol krátky bozk na čelo.

On mi vtisol jemný bozk! Pridržujúc moju hlavu na mieste jeho mozoľnatou rukou! S jeho prstami na zatýlku v mojich vlasoch, do ktorých rýchlo no jemne zaboril prsty iba na pol sekundy než sa odtiahol!

On ma bozkal!
Bozkal!

Ako hrdina z knížky.

 Bola som iba chvíľu od hyperglykemického omdletia s nepríčetným úsmevom na tvári.

„Dobrú noc, Lochnesa," šepol a bol preč s ním aj chvíľa, kotrá zmenilal celý môj doterajší svet.

Ešte vo dverách, stále omamená  som si siahla na miesto, kde boli jeho neuveriteľné mäkké pery, ktoré nechali pálivú stopu na strede môjho čela.

Žádné komentáře:

Okomentovat