Som tvoj - 12. kapitola

Som tvoj 12. Kapitola

Všetci sedeli strnulo na miestach, kam ich jeho a Danova matka posadila a ani sa nepohli. Predchadzajúca pohoda sa vytratila jeho telefonátom.

Nikdy sa to nezmení.

 Meškal.

 Znova...

Bol zahrabaný v kancelárií.

A to mohla byť buďto lož jak nebesia alebo pravda, pre ktorú zrejme nastane druhý veľký tresk. Lebo naozaj musel nastať čas reorganizácie hviezdnej sústavy a zrejme celej Galaxie, ak práve teraz nemal na svojom stole prehnutú  jednu z mladých absolventiek alebo  príliš do práce húževnatú sekretárku.

 „Vanda, Láska. Prepáč.  Mal som toho kopec a chcel som to dokončiť, nech máme potom víkend už len pre seba,“ oznamoval jej skôr ako sa dostal do jedálenskej časti, kde ho už všetci netrpezlivo čakali.

 Aj s Nikolasom, ktorý sa napäl a ruku, ktorú mal doteraz neškodne položenú vedľa Tadeášovej, položil na tú jeho.

Len tak. Žiadne stisnutie, žiadny tras rúk prezrádzajúci jeho neistoty.

Proste len chcel, aby jeho otec videl, že teraz sa už nenechá zastrašiť. A on sa musel nakloniť a vtisnúť krátku pusu na jeho pulzujúci spánok.

Predsa len mierna arytmia z blížiaceho sa stretu s ich  otcom.

Na tvár vtlačila jemný úsmev, no v očiach sa zračila obozretnosť. Neverila mu a len ťažko sa dalo dúfať, že niekedy znova začne.

Jeho mienku potvrdila, keď sa k nim konečne pripojil a sklonil sa k nej, v pokrčenom saku a vykásanej košeli s viazankou len tak prehodenou ako hadom cez jeho široký krk. A ona  sa zhlboka nadýchla. 

Pátrajúc po parfume inej ženy, možno po vôni čerstvého sprchovania z jeho pokožky.

Tiež to postrehol. Nešlo to nevnímať. Vdýchla vzduch tak zhlboka, že znela ako jedna z tých vycvičených svíň, čo hľadajú tie odporne drahé hríby na severe Francúzska.

„Vanda...“ šepol upravujúc jej vlasy z tváre, aby jej mohol pozrieť priamo do očí. Aby ju mohol jedným akože ublíženým pohľadom, pre jej nedôveru, prinútiť cítiť sa zle. Vinne, pre to, že nebola schopná veriť v nich a jeho prísľub vernosti. Akoby presne na pochyby nemala dôvod. Ak bol niekto, kto  z nich dvoch mal nárok na hystérie a pochyby bola to práve jeho matka. Prešla si pri ňom peklom, mal by stiahnuť chvost   a nevyčítať jej nič.

„Nevolá sa tvoja matka Alžbeta?“ zafrflal  nevrlo Nikolas.

Volala. Samuel mal jej meno cez celý chrbát.  Ale vždy bol manipulátor a vedel ako na ňu aj s tou jej slabosťou na mená a ich význam. Len prikývol pridávajúc jedno detské myknutie ramenami. Ťažko sa vysvetľovala logika jeho otca.

„Čo tu robí tento?“ Otočil sa za hlasom a nazlostene pohodil rukou. Akoby bol Nikolas dáky bezdomovec, ktorého sa matka ujala.

„Je to Nikolas. A je priateľom tvojho syna. Myslela som, že by bolo pekné ho spoznať a povečerať spolu. Zblížiť sa...“

To bola pekná hlúposť. Poznali Nikolasa. Chodil k nim... občas. Síce ako Danteho spolubývajúci a najlepší priateľ. Ale aj tak. Matka ho poznala.

„Nechcem ho v mojom dome,“ oznámil otec stále sa mračiac na jeho priateľa.

„Je to môj dom. Zabudol si na majetkové vyrovnanie po rozvode?  Chcem ho tu. Dúfala som, že po tom, čo si sa odhodlal zapracovať na našom vzťahu a na vzťahu s našimi synmi by si chcel vyriešiť aj toto.

 Presne týmto tvojím odmietavým postojom to predsa všetko začalo.“ Nedala sa matka, usmievajúc sa na neho.

 Trošku kruto a výsmešne.

 Čo bola pozícia, v ktorej ju za celý svoj život nevidel ani raz. Manipulátorka.  A on bol na  chvíľu pyšným synom.

A zrejme ani jeho otec nemal skúsenosť s touto pózou lebo na ňu gánil s pootvorenými ústami, akoby sa mu otvorene vyhrážala smrťou.

Nestihol však zareagovať. Nikolas vyskočil z miesta, pustil jeho ruku a pohol sa priamo k Samuelovi.

Na krátky okamih sa Tadeáš strachoval, že by sa odhodlal fyzicky zaútočiť na jeho otca.

Nebol by to rovný boj. Nikolas bol štíhlejší. Pre jeho problémy, vyzeral skôr ako muž dostávajúci sa z  anorexie, zatiaľ čo  jeho otec, aj napriek vyššiemu veku, prekypoval viditeľne lepším zdravím a fyzickou kondíciou.

Ale Nikolas nebol barbar.  A zastavil sa pred Samuelom, s rukami v ležérnom, mám salámistickom geste strčenými iba prstami v tesilákoch.

„Potrebujem s vami hovoriť,“ oznámil. Neprosil.  A Tadeáš zareagoval ako žena zmietaná neuspokojenou vagínou, keď sa v jeho bruchu začalo zbierať vzrušenie z pohľadu na toho prekliateho chlapa.

Jeho otcovi sa viditeľne tón a spôsob akým k nemu Nikolas pristupoval nepáčil, lebo odmietal zareagovať inak ako nadvihnutím pravého obočia a zhnuseným premeraním si toho krásneho bojovníka, akoby bol práve vysrané hovno.

„Bude to iba chvíľa. Nie viac ako tri minúty. Ak mi nebudete skákať do reči možno to nepotrvá ani minútu.“

Zabíjal ho flegmatizmom, čo z jeho hlasu urobil čistý hriech. Chcel počuť  ten hlas stonať jeho meno. Presne tým hlbokým barytónom.

Po matkinom drcnutí lakťom, súhlasil iba pokývaním hlavy smerom k jeho pracovni, kde sa obaja muži pomaly rozišli, zatiaľ, čo Tadeáš venoval konečne pohľad jeho matke.

„Ako si to mohla urobiť, mami?“ neodpustil si, keď zaklapli ťažké dvere. „On nemal potuchy, že tu bude ja Nik, že?“

„Ak by vedel, odmietol by... Musela som trošku intrigovať. Chcem, aby konečne vytiahol hlavu zo zadku a začal rešpektovať tvoje rozhodnutie a inak by sme k tomu nikdy nedospeli,“ obhajovala sa vôbec sa netváriac previnilo, ale ona to zrejme vôbec nechápala.

„Mami, dostala si Nikolasa do nepríjemnej situácie  a mňa tiež. Vieš, čím sme si prešli. Vieš, že sa otec Nikolasovi vyhrážal, že mu zničí život a aj jeho rodičom? Nebolo to len o ultimáte  pre mňa. Vyhrážal sa a teraz si Nikolasa postavila pred neho ako kosť pred hladného psa.  Si jediná na svete, ktorá odmieta vidieť, že to nie je dobrý človek. Pozri, čo  urobil Dantemu, nám všetkým,“ naliehal ani nevedel z akého dôvodu.

Nemal v pláne matku prosiť,aby ho vykopla z domu a už ho do ich životov nikdy neťahala, nechcel naliehať, aby otvorila oči. Aj keď mal eso, ktoré by ju zrejme prinútilo prehodnotiť jej odhodlanie dať mu šancu a nútiť ich typicky ženským manipulovaním, aby mu ju tiež ponúkli.

Vyzerala prekvapená. No nakoniec len prikývla s ťažkým povzdychom.

„Ja viem, že nebol vždy vzorným otcom, ale napriek všetkému... napriek správaniu, ktorým sa prezentoval...  Miluje vás.“  Otočila sa k Danovi, ktorý len sedel a ignoroval všetko s novým postojom: seriem sa na vás, mňa nerozhádžate, s telefónom  v rukách.

„Vždy ťa miloval, Dante.“ To jej vyhlásenie prinútilo menovaného zdvyhnúť hlavu od displaya jeho smartu  a jeho palce, ktoré boli neustále v pohybe zastavili.  „Stále to tak je. Len je pre neho ťažké to prijať, pre všetko. Chcel si ťa sprotiviť, ale nakoniec nikdy toho nebol naozaj schopný. Vždy sa staral, vždy tu bol pre teba. Aj keď nikdy nedopustil, aby si to vedel. Pamätáš, keď si bol malý a bol si šikanovaný pre tvoju snedšiu pleť? Keď ti nadávali a bili ťa? Keď sme sa to dozvedeli neváhal ani sekundu aby jeho typickým zastrašovaním upozornil vedenie školy, že ak sa jeho chlapca ešte raz niekto dotkne zrovná školu so zemou a ich zdiskredituje. Stačilo, že si povedal, že by si chcel študovať právo a už sa všade chválil, že jeho syn bude právnik pracujúci v jeho firme. Sám sa bráni láske, čo k tebe prechováva, ale ver mi, láska. Nevieš ani polovicu vecí, čo pre teba urobil zatiaľ, čo sa k tebe na oko nechoval pekne...“ Nadýchla sa. Po tom predslove to naozaj potrebovala a otočila sa na Tedeáša, zrejme plne pripravená s plným arzenálom výlevov, ktoré by ho maly obmäkčiť a presvedčiť, že aj jeho  tatko miluje a všetko zlé, čo mu urobil, a povedal a každá jedna vyhrážka bola vlastne z lásky a strachu o svoje dieťa.

Tadeáš bojoval s nutkaním pretočiť oči. Tu bola ukážka matkinej bezhraničnej naivity.

Všetko malo omnoho jednoduchšie vysvetlenie ako tá hlbokomyselná, popieracia vec z romancí.

Musel sa ho zastať, čo by ľudia povedali, ak by si  nezastal dieťa, po tom ako prasklo to so šikanou?  Samozrejme, že sa chvastal. Bol hrdinom, dal decku feťáka zázemie vďaka ktorému je z jednej  skrachovanej cigánskej existencie plnohodnotná ľudská bytosť s tiutlom. Bol veľkodušný a možno svätec, keď dokázal milovať výsledok znásilnenia, dať mu domov, lásku, istoty, svoje meno.

Všetko bolo o prestíži, o zlepšení a udržaní mienky ľudí.

Ale musel byť jediný, čo vnímal veci z toho uhľu pohľadu, lebo Dan naprázdno prehltol a v jeho očiach sa zračila neistota zmiesená s nádejou malého chlapca túžiaceho po láske a uznaní otca.

„Naozaj?“ šepol hláskom dieťaťa a matka len s jemným úsmevom prikývla.

Bolo mu na vracanie.  Myslel si, že jeho brat mal už dosť skúseností s otcovou náturou a spôsobom prejavu  takzvanej náklonnosti, aby vedel, že matkine reči sú len dezilúzia, ktorú si tá žena vytvorila, len aby mohla bez výčitiek milovať to monštrum. Možno to bol istým spôsobom obranný mechanizmus jej psychiky, ktorý vznikol na základe vďaky a pocitu dlhu pre ujatie sa jej v tej neblahej situácie do ktorej sa pred rokmi dostala.  Možno dokázala so sebou jednoduchšie existovať po vsugerovaní si, tejto hlúposti.

Dvere od pracone sa tvorili a ako prvý z nich vyšiel Nikolas s jemným úsmevom víťaza s rukami stále bezstarostne zastoknutými vo vreckách a ako sa približoval k Tadeášovi jeho úsmev rástol vo vycerenie tesákov šelmy.

Sklonil sa k nemu, keď bol pri  ňom, s rukami stále vo vreckách a vtisol mu bozk na pery. Dlhý, mäkký, bez jazyka.

No bolo v tom toľko pohodlia a bezprostrednosti, až stratil pojem o mieste a sám ho schmatol väzniac jeho vysmiate líca v dlaniach, aby mu mohol uhryznúť do pery a prinútiť tak pre neho otvoriť ústa.

Poslúchol okamžite a vsal Tadeášov jazyk, láskajúc ho akoby mal byť ten bozk posledný a zároveň nikdy nemal skončiť.

Nevedel, čo sa v tej miestnosti odohralo, no muselo to byť zlomové. Nikolas bol milovník bozkov. Vychutnával si bozkávanie. Niekedy viac ako samotný sex, ale nikdy  ho nebozkával takto precízne.

Umieral túžbou vedieť, čo sa tam stalo. Prečo sa tváril ako kocúr, čo si ukradol celú štanglu dusenej šunky a zhltol ju na jeden záťah.

Nakoniec sa od Teda odtiahol prechádzajúc palcom po jeho opuchnutej pere a s úsmevom skúseného zvodcu, ktorý práve jediným bozkom navždy zlomil srde nevinnej malej naivky, sa posadil. Venujúc pohľad, s pravým obočím až na čele, jeho otcovi, ktorý vychádzal z pracovne zúrivý, no jasne sa držiac na uzde.

Nikolas nemal súdnosti. Natiahol sa po Tadeášovi a tento krát jeho jazyk neomylne naliehal na tuho zovreté pery v snahe dostať sa mu do úst.

Cítil sa ako mlynský kameň.. Nie... ako rozbuška.  Rozhodne ho ten prekliaty blondiak využíval.

Snažil sa nájsť Samuelovu hranicu.

Provokoval ho. Bol drzý  a aj keď sa v tej chvíli cítil ako Nikolasova zbraň nevadilo mu to. 

Odtiahol sa od neho, pery opuchnuté opakujúc gesto, aby mu mohol vlhkosť z nich odstrániť palcom a diabolsky vykrútil tie svoje.

Umrie  pre toho chlapa. Alebo príde o rozum. Je dosť možné, že budú musieť byť na úteku, ako Bon’o‘ a Clyde. Len bez lúpeží, vrážd aj keď... Ak bude takto naďalej provokovať jeho otca, skončia na konci  ich príbehu mŕtvi.

 Priložil si Tedovu ruku k ústam a cmukol mu do nej bozk nepúšťajúc ju ani keď si ju odtiahol od pier.

Večera prebehla v tichosti. Len jeho brat sa počas večere pár krát ospravedlnil, že niekto na ich stránke zažiadal o radu a on bol práve v systéme online.

„Vyzerá spokojne,“ poznamenal Samuel a odpil si z vína, keď bol Dan znova nútený pre potencionálneho klienta opustiť jedáleň.

„Je. Darí sa mu naozaj skvelo. Vďaka Nikovi,“ povedal s úsmevom,   ktorý venoval  menovanému a on sa bez ostychu sklonil a bozkal ho na líce.

Jeho matka sa usmievala zatiaľ, čo otcov príbor rozhodne zaškrípal o porcelán viac ako za normálnych okolností.

Tá hra na nájdenie otcovích medzí ho bavila a tak tiež prispel troškou oleja a vplietol ruku do Nikových vlasov, aby mohol počas večere v jeho jemných vlnách nežne ískať.

Jeho milenec bol ten typ hladenia a škrabkania.  A on si ho mienil predpripraviť, prinúti ho vrnieť a chcieť viac až bude ochotný pre trochu opatery vysypať aj to, čo nie je pravda.

Potreboval vedieť, čo sa stalo v tej miestnosti.

„To  bolo to najmenej. Čo jeden neurobí pre človeka, na ktorom mu záleží, že?“ Bolo všetko čo povedal, než sa vtisol viac do Tadeášovej ruky, ktorá ho jemne na zadnej časti hlavy pridržiavala zatiaľ čo jeho prsty mu masírovali kožu.

Bol to taký jeho maznáčik a túlivec. A naozaj sa tešil až ho prinúti plakať spokojnosťou zatiaľ čo ho bude mať na štyroch.

Jeho otec už otváral ústa, no vyrušil ich Dan, ktorý vyzeral trochu otrasene. „... prepáčte, ja... Musím bežať. Máme naliehavý problém. Naozaj ma to mrzí.“ Ani na nich nepozrel, stále ťukal do telefónu.

„Potrebuješ zviesť? Navrhol Tadeáš automaticky. Síce jeho brat vyzeral, že sa naozaj vzchopil, ale vodičák mu nevrátia najbližšie tri roky, a dostať sa do mesta mohol byť cez víkend problém.

„Nestrachuj sa, zavolám  si taxík. Čakať na mestskú si nemôžem dovoliť... „ Sklonil sa k matke a nežne ju pobozkal na spánok, než zaváhal a vystierajúcu ruku k pozdravu, ktorú mal v pláne podať otcovi, stiahol  a len jemne upravil matke jeden prameň za ucho.

„Nebuď smiešny. Zveziem ťa.  Zajtra mám rannú šichtu v kaviarni. Myslím, že som súci akurát na sprchu, telku a potom posteľ.“ Dohováral bratovi, ktorý  cmukol cez kúti k úst s malým výsmechom.

„Jasné... Telku a posteľ... okej, tak makaj. Fakt som tam už mal byť,“ súril ho no nečakal a poholsa sám v pred k vchodovým dverám.

„Je z neho workoholik,“ vzdychla matka trošku sklamane stále sledujúc jeho chrbát.

„No, myslím, že workoholizmus je priateľnejšia a prospešnejšia závislosť. A ak ho drží od chlastu, môžeme byť len vďační, že sa sústredil na svoju karieru,“ poznamenal otec nalievajúc si ďalší pohár vína.

„Samozrejme, aby sa človek závislí na práci, nezastal iného trpiaceho rovnakým problémom, že?“ zapriadla matka, nakláňajúc sa, aby ho mohla bozkať na líce.

„Ted, ja čakám!“ ozvalo sa z chodby a tak sa len usmial, vtisol matke, rovnako ako Dan, pusu, otcovi kývol hlavou a pohol sa  k autu, aby jeho brat náhodou nedostal infarkt.

Nechal Nikolasa nech sa s jeho matkou rozlúči podľa vlastného uváženia. Bol to veľký chlapec. A on zatiaľ podišiel k bratovi, ktorý už stepoval pri aute, nedočkavý.

„Čo je tak súrne? Myslel som, že ty nemáš na starosti...“

„Volala mi Emina matka. Niekto bol  v ich byte, zatiaľ čo neboli doma.“

„Jej matka  má tvoje číslo? Voľačo mi nehovoríš, braček? Ty a  malá sestrička... Máte to vážne?“ Och, bol ako klebetnica, ale nemohol si pomôcť. Prečo mu to brat nepovedal?

To u nej trávil všetok čas?

„Robíš si srandu? Práve som ti povedal, že sa im niekto vlámal do bytu a teba trápi toto?  Rastie ti vagína alebo čo? Má ho len jej matka. Dal som jej ho, aby zavolala ak by sa niečo prihodilo. Ema o tom nevie. Okej? Si spokojný pán mením sa na vagínu? Môžeme  už konečne ísť?" Šklbol hlavou k Nikovi, ktorý práve vychádzal z dverí a poslednýkrát prijal bozk od ich matky.

„Prečo, pre boha, by si šiel poza jej chrbát?“

Pretočil oči akoby bol Ted otravné decko. „Nechcem, aby vedela, že sa starám. Hm... ty si nebol ten, čo dostal list, kotrý dokonca poslala po svojej kamoške, kde ti kočka vysvetľuje, že aj keď si naozaj v pohode, keď sa nechováš ako kokot, stále máš minulosť, pre ktorú sú zbytočné reči a ona si niečo také nemôže dovoliť kôli synovi, ktorý je ešte malý. A bla bla... Nemusí vedieť o tom, že som kontaktoval jej matku, že sa starám. Načo by to bolo dobré?“

„Fajn, kam chceš odviezť?“

Zatiaľ čo ťukal adresu do navigácie sa k nim pridal Nikolas, otvárajúc neperlivú  minerálku, ktorú nechal na zadnej sedačke.

„V pohode?“ spýtal sa ho starostlivo Dantony.

„V tom najlepšom, brácho.“

Iritovalo ho ako si boli zasa blízko. Cítil sa ako malý chlapec, ktorému nepovedia všetko, lebo bol táraj. Alebo bol pre nich príliš decko, aby s ním zdielali svoje dospelácke tajomstvá.

„Čo si povedal môjmu otcovi? A nezahmlievaj, Nikolas, lebo prisahám, že budeš ľutovať.“ Začal hašterivo igniorujúc Danove posmešky, že sa sučka rozhodla nedať.

Nikolas sa zasmial, búchajúc Dantonyho do ramena päsťou, čím ho, chvála bohu, úspešne utíšil a so stopami doznievajúceho smiechu v hlase  sa obrátil znova na Tadeáša:

„Nič, čo by nevedel už dávno. Iba som mu pripomenul, že ja nie som ani jeden z jeho synov. Že mu nie som zaviazaný životom, starostlivosťou ani ničím podobným. A, že ho ľahko dostanem do basy, lebo sklony ku korupciám sú stále naozaj zlá vlastnosť. Naznačil som, že sa má držať späť, lebo už nie som to malé chlapča. A naozaj viem byť zlý, keď chcem. Veľmi zlý. Nemám čo stratiť. Na rozdiel od neho som nikto, ale ľahko by sa mohlo stať, že práve vďaka nemu ja budem niekto a on bude vo väzení iba malou, ničotnou kurvičkou pre veľkých chlapcov. A nestratí len postavenie, slobodu a všetko, čo si nakradol a vybudoval, ale aj svoju milovanú ženu. Ktorej veľmi rád ozrejmím, že je to v podstate bezcitný vrah... že znásilnil priateľku  jej syna, aby mu ublížil a tým ju prinútil k samovražde a Dantonyho to úplne zlomilo. Naznačil som, že jeho žena by nezniesla pri sebe človeka, ktorý sa zachoval rovnako, ako muž z jej minulosti, ktorí ju zničil. Nenávidela by, ak by sa dozvedela, že tak strašne ublížil nevinnému dievčaťu a hlavne jej milovanému synčekovi iba pre to, aby sa hlúpo a nezmyselne pomstil mŕtvemu stroskotancovi, ktorému by to aj za života bolo úplne jedno.“

Ticho naplnil Danov  trošku zúfalý hurónsky smiech, zatiaľ čo Ted na neho len hľadel.

„Si taký skurvenec!" rehtal sa Dantony ďalej, v tvári zmes zúfalstva a úprimného pobavenia, čo vykúzlilo naozaj grotesknú grimasu.

Bol na pokraji existenčných neistôt. Musel prechádzať akousi krízou svojho ja. Lebo bol až smiešne nadržaný z tejto krutej a tak podobnej jeho otcovi verzie Nikolasa.

Bol jeho hrdinom. Jeho rytierom. A nech už to akokoľvek smiešne znelo, miloval, že  dokázal byť jeho nekonfliktný milenec tak skurvene bezcitný, že donútil jeho otca skutočne mlčať. Že v ňom bol naozaj drsný právnik. A on rozhodne strávi značnú časť večera tým, že z neho tú právnickú sebaistotu a aroganciu bude opakovane vyšukávať. Až z neho bude znova jeho pradúci kocúr milujúci láskanie, bozky a nežnosti.

 Ale áno, začal matke rozumieť.