Tak som to stihla. Znova je po jednej hodine rannej. Trošku sa mi to vymklo a vyzradila som vám v tejto kapitole viac ako som zamýšlala, ale nakoľko sa celý príbeh renovuje v mojej hlave niet sa čo diviť. To dievča, čo to pred šietimi rokmi začalo písať je už dospelá žena a svet vidí inak.
Prajem príjemné čítanie. Bozká vás vaša Ivet.
Deň šestnásty : Utorok
Zobudil som sa dolámaný. A vyhrabať sa
z postele ma stálo naozaj neskutočné množstvo sily a sebazaprenia.
Možno to bolo aj tým, že som spal bez vankúšov, paplóna
a návlečiek čo som mal na matraci. Bol som melodramatický, priznávam. Ale
po tom, ako som vypil niečo z otcovho baru, čo chutilo ako ekrazit
luhovaný v metanole mi tá kvetinová vôňa, čo po sebe Sima zanechala
v mojej posteli úplne obracala žalúdok.
Ani neviem, prečo som sa tak sťal. Nemal som žiaden
dôvod.
A predsa... Stratila sa medzi panelákmi tak vychcane, že
som ju nemohol nájsť. Mal som podozrenie, že schválne zazvonila na jeden
z bzučákov a ukryla sa v cudzom vchode, len aby mi nemusela
čeliť. Bolo to detinské.
Skoro tak veľmi ako chlastanie. Aj keď, chlastajú
stroskotaní dospeláci, nie?
Ešte aj keď sme
nastupovali do môjho auta ma neopúšťal pocit, že som stále totálne ožratý
a tak som šoférovanie prenechal sestre. Mala povolené šoférovať len pod
dozorom a aj keď bol môj mozog na kašu, stále som bol skoro dvadsať ročný
chlap s vodičákom a odjazdenými kilometrami.
Monika sa tvárila ako dieťa na Vianoce, keď zbožne
pohladila kožou potiahnutý volant a zazubila sa na mňa svojimi tesákmi.
Nemala veľa príležitostí jazdiť. Mala zaparkovaný starý
Ford v našej garáži, jej ale nebol
po chuti. Aj keď starý v našej terminológií znamenalo, že mal niečo málo cez tri roky a prešiel úplnou
revíziou. Takže bol v podstate úplne nový. Možno ešte lepší ako keď vyšiel
čerstvo nalakovaný z automobilky.
Čakal som jedno z jej múdrych prehlásení, no mlčala
celú cestu a tak som ticho využil na krátky spánok. Naozaj krátky, cesta
netrvala ani desať minút. Ale stačilo. Muselo.
Snažil som sa veľmi nezamýšľať nad podivnosťou, čo medzi
nami vznikne. Mal som v pláne sa jej ospravedlniť. No potom ma napadlo, že
je to hlúposť. Tak som dospel k názoru, že najlepšie bude proste nič
neriešiť. Tváriť sa, že sa nič nestalo. Že som nevystrojil žiarlivostnú scénu,
že som nešukal Simu a že nás ona nevidela. A taktiež, že nie som
úplný hlupák. Lebo v skutočnosti som sa na nič hrať nemusel. Nebol som jej
nič dlžný.
Už tam bola. Sedela na svojom mieste. Videl som jej
kučeravú hlavu. Znova mala vlasy v tom ležérnom chaose zachytené elastickou
čelenkou.
Spozornela, keď začula kroky, ale neodvrátila pohľad od
Lukáša, ktorý znova čupel pri jej lavici, opierajúc sa lakťom o roh.
Nepresvedčila sa tak ako obyčajne, či som to skutočne ja. Žiadne jemné
podvihnutie kútikov jej sladkých pier.
Bola sústredená na neho.
Nebudem vystrájať. Nebudem.
Držal jej členok vo svojej ruke a jemne ho stískal,
niečo vraviac, ale príliš potichu.
Spolužiaci im nevenovali žiadnu pozornosť. Jela sa im už zrejme okukala a aj
tá Lukášova znikade vznikajúca priazeň...
Smiali sa, pokrikovali na seba a ja som nezachytil ani slovíčko.
Odvrátil som hlavu a s treskotom hodil svoj
batoh na zem. Bude to dlhý deň. Bude to dlhý mesiac. O budúcom roku, keď
už po našej spolupráci nezostane ani smrad, vravieť radšej nič nebudem.
Hlava mi treštila, žalúdok skrúcalo a v očiach som
mal hrubozrnnú soľ.
Nepozriem na nich. Moje oči sú tak spokojné, keď sú
zvrátené do lebky, skryté pod viečkami...
Nedalo mi to a musel som sa obzrieť. Proste to
nešlo. Dva týždne som s ňou trávil každý jeden blbý deň. Ani si nespomínam, či
som niekedy s niekým strávil toľký čas, čo som sa s Lukášom pre moju
sestru rozhádal.
Pomohol jej na nohy a ona nesmelo našliapla na
chodidlo. A až teraz som si všimol,
že mala na sebe nový outfit. Niečo medzi starou Jelou a tou novou, čo sa
obliekala sexy a zvodne.
Toto bol rozhodne jej štýl. Ten, ktorý ju vystihoval.
Ako keď si pankáč nageluje číro, dá vyklipsovanú bundu a čierne skiny.
Ona mala na sebe tú otrasnú army košeľu zastrčenú do
rifieľ s vysokým pásom, ktorý naozaj luxusne obopínal jej srdiečkový plný
zadok a zvýrazňoval úzky cédečkový pás. V tých rifliach ho mala ako jedna z tých černošiek tancujúcich
twerking. Sladký otče na nebi!
Lem zapínania bol tak vtipne vyrezaný do vlnovky, takže
obkresľovali tvar jej pŕs napevno
usadených v tej hnusne zelenkavej lanovej látke. Ale teraz to rozhodne
nebolo odpudzujúce. Bolo to na zbláznenie. Tvorilo to predstavy ale nič
neprezrádzalo.
Chcel som schmatnúť tú košeľu do rúk trhnúť ňou až by sa všetky
tie malé gombíčky rozleteli a ja by som sa mohol pozrieť, či sú jej
dievčatá v podprsenke, alebo sú na voľno. Zo spôsobu, ako bola na ne
košeľa utiahnutá mohla byť pokojne na ostro, alebo mala jednu z tých
nepushapkových podprseniek len z čipky a kostice.
Sykla a prinútila ma zdvihnúť hlavu k je tvári.
Ten idiot ju už podopieral, usmieval sa stále niečo vraviac.
Jej tvár bola plná malých, sladkých bodiek a len oči
mala zvýrazené hrubšou vrstvou čiernej riasenky. Nič viac. Iba tá riasenka a predsa
bola krásnejšia, sladšia ako včera, keď na sebe mala nemožné množstvo make –upu,
ktoré zakrývalo jej malé ozdôbky na lícach a nose.
Prikývla a otočila sa ku mne viac zadkom
v snahe dostať sa obandážovanou
nohou do žabky.
Kedy jej stihol nohu obviazať, netuším, ale sral ma. Aj jeho naklonenie a lišiacky úsmev
venovaný mne, keď sa predklonila a tie hlúpe nohavice sa jej ešte viac utiahli okolo
poliek.
Pohladil ju po kríži v upokojujúcom geste a vnoril
prsty trošku viac do jej mäkkého mäsa na boku. Akoto, že mu dovolila sa
o ňu starať? Jemu? Že by použila ten hlúpy trik so zranenou nohou?
Nedalo mi. Vytiahol som telefón a napísal jej.
„Čo sa ti stalo s nohou?“
Hľadel som na ňu kým z batoha nevytiahla telefón
a po prečítaní mi venovala jeden rýchli pohľad.
„Aj tebe ahoj! Lukáš vraví, že je len natiahnutý sval.
Presilila som ju.“
Lukáš vraví...
Vyzeralo to, že sa nakoniec naozaj tá blbosť podarí.
Dobre pre ňu.
Jela:
Mala som plán. Chcela som ráno naklusať do školy. Lukáša
poslať do kelu, Tonymu odovzdať hotovú prácu a ukončiť túto hlúpu šarádu,
ktorú som sama usnovala.
Avšak všetko sa zmenilo, keď som pri biednom pokuse
o útek pred ním a jeho rýchlym športiakom zle uložila nohu
a hrbolček zeminy pokrytý zelenou trávou mi odstavil nohu.
A ja som pri krivkaní v kombinácií
s pravidelným jojkaním neupútala pozornosť môjho „Rytiera“ Lukáša, ktorý
ma spoznal. Zastavil svoju dodávku plnú
smradľavého krmiva pre zver a vmanipuloval ma na miesto spolujazdca, po
tom ako som rozdýchala panický záchvat z predstavy, že ma chcú chlapi v tej dodávke uniesť
a predať do Sýrie ako sexuálnu otrokyňu.
Takže som namiesto toho nechala jeho mozoľnaté ruky aby
mi skontroloval chodidlo so slovami, že
s tým má skúsenosti a pozná, keď je členok vyvrtnutý.
Odviezol ma domov, odporučil ľadovanie a pokoj. Ale
to som si nemohla dovoliť. Potrebovala som chodiť do školy. Od toho
závisel nárok na štipendium.
Bolo zvláštne počúvať ho rozprávať o farme, ktorú
s rodičmi vlastnil. Z toho ako sa prezentoval v škole vyzeral
ako niekto, kto nevie ako vyzerá motyka a jediné čo ho zaujíma je jeho
telo a dokonalá vizáž s účesom vyšperkovaným do dokonalosti. No on
o zvieratách rozprával s takou húževnatosťou, až som na tú krátku
chvíľu v aute zabudla, s kým zdieľam ten malý priestor prevoňaný
granulami a neviem čím všetkým.
Chcela som ho odpáľkovať ráno v škole, no on akoby
ma nepočúval, len sa hneď začal strať o moju nohu akoby som bola jedna
z jeho kobyliek v stajni.
Ale dobre. Úprimne, pomohlo to. Niečím mi tú nohu natrel,
zafixoval ju a dokonca mi dal balíček arašidov v čokoláde.
Neflirtoval. Nemal hlúpe, nemiestne a lacné poznámky.
Len tam proste bol.
„Počuj, v sobotu otvárajú reštiku...“ začal odrazu,
keď sa bez vypýtania si povolenia sadol na voľnú stoličku a začal vyberať
učebnice matematiky.
„Toto nie je tvoje miesto, Lukáš!“ upozornila som ho
podráždene.
Nechcela som s ním sedieť celú hodinu, nechcela som,
aby ma s ním videl Tony sedieť. Nechcela som, aby ma sním videla celá naša trieda.
Zatváril sa prekvapene, čo ma prinútilo sa trošku schladiť. Bola som hlúpa, ak som sa cítila previnilo
voči niekomu, kto ma
ponižoval a nikdy si nenechal ujsť príležitosť na
výsmech? Bola. Ale to som bola ja. Prosto
hlúpa naivka a “dobrotivá duša“.
„Ďakujem za starosť a pomoc včera. Neviem, či by som
sa doplazila domov, ale dopredu ti vravím, že ty a ja sa nikdy nestaneme. Tak si ušetri
čas, vráť sa na svoje miesto. Ignoruj ma tak ako posledné týždne, keď som sa ťa
zastala u riaditeľky a nájdi inú
obeť.“
Prikývol akoby zvažoval možné argumenty a kradol si
čas, no nakoniec sa len prisunul bližšie akoby mi chcel niečo diskrétne
pošepkať.
„Viem, kto si. Viem to celé roky...“ šepol, ukazujúc mi
jeho dokonalý úsmev aj keď jeho oči boli naozaj podivne smutné.
Ten jeho vlčí šker nebol pre mňa, bol pre možných poslucháčov.
A ja som vďaka tomu bola ešte zmetenejšia.
Moje srdce bilo ako splašené a do očí sa mi nahrnuli
slzy. Nemohol vedieť. Nikdy som nebola medializovaná. Jeho otec sa postaral aby to tak zostalo. A mne
to istých chorým sebeckým spôsobom
vyhovovalo.
„Nevieš nič!“ vyštekla som, trhajúc zápästie z jeho jemného
objatia.
„Marian Mikreš. Syn Jána Mikreša, spoluvlastníka reklamnej
spoločnosti... Ach, ako sa len volala... Bola tak vtipne poskladaná z jeho
mena a mena priateľa s ktorou ju zakladal...“
Tváril sa, že premýšľa
a mne sa zadrhol dych. Nebolo možné aby to vedel.
„Mik-mat... Áno, tak to bolo. Aké to máš priezvisko?
Matyásová, že?“
Čo týmto všetkým chcel získať? Prečo mi to vravel, prečo
sa vyhrážal?
„Prečo mi to všetko vravíš? Čo chceš? Ak si myslíš, že
vyhrážaním ma prinútiš s tebou spať, tak zabudni. To sa nikdy nestane!“
Na chvíľu sa zarazil akoby som mu tým nápadom ublížila,
no nakoniec jeho hlúpy úsmev znova našiel cestu na jeho plné pery a mykol plecom.
„Nie som odkázaný na vydieranie pre trochu obcovania. Len
ti v skratke vysvetľujem, čo som robil celé dva roky čo tu žiješ.“
Ten chlapec bol vypatlaný a potreboval odbornú
pomoc. Verbálna šikana nie je niečo za čo sa vyslúži nominácia na Nobelovku.
Môj nechápavý pohľad ho prinútil k ďalšiemu úsmevu, len
povzdychol s chlácholivým výrazom. Natiahol ruku a uhladil mi huncútik
z kučery za ucho.
„Viem, že ste s otcom utiekli na druhý koniec štátu,
aby ste sa skryli pred tým, čo sa ti stalo, čo si musela urobiť. A ver,
ani to hlúpe oblečenie v skutočnosti neničilo tvoju jedinečnosť. Je na
svete iba zopár žien, ktoré môžu bez ostychu vyhlásiť, že nepotrebujú šminky,
lebo ak ich použijú, začne to byť naozaj nefér voči tým ostatným, čo bez nich
vyzerajú ako vygrcaná rezanca. A často aj s nimi. Ja poznám len dve.
Jedna mi zlomila srdce a vyšmykla sa mi krátko po tom ako som ju na chvíľu
konečne získal a tá druhá ma práve teraz počúva.“
Musela som zažmurkať lebo naznačil, že moje zobliekanie
bolo zbytočné, podľa neho som aj tak bola... pekná?
Kde je v tom tá logika, ak vám aktér všetkých posmeškov
oznámi, že ste mu vždy prišli príliš pekná?
„Moje slová a názor majú dosť veľkú váhu. Stačilo
povedať, že si odporná frigidná príšera a aj tí, ktorým si sa zdala
zaujímavá pre vlastný štýl , vyjadrenie a múdra pre pohotové reakcie na otázky
profesorov ťa obratom videli ako nýmanda. Odpútal som od teba pozornosť.
Nie, nemusíš mi ďakovať...“
Bol to idiot.
„Si idiot.“
„Možno, ale zabralo to a nik ťa neobťažoval a nesústredil
sa v skutočnosti na to kto si.“
„Som nikto.“ Opáčila som, dovoľujúc si šťuchnúť ho do
tvrdého bicepsu. Bol ako skala a to
ho ani nenapínal.
Žena vo mne chcela tú tvrdosť preštudovať detailnejším
pomačkaním no odolala som.
Bol to blbec, čo mal v rukách tromfy. Ak by ľudia zistili
kto som, čo som urobila, prečo som tu. Verbálna šikana by bolo to v čo by som
sa modlila po nociach.
„Teraz už áno. Si jedna z davu. Vláčiš sa Monikou...
A ona je priateľská, sladká a... dobrá partia pre zapadnutie do kolektívu.“
Čo to bolo v tom jeho hlase? Intrigánka vo mne sa
chystala na útok. Mala som prečítané neskutočné množstvo knižiek, kde bol zlý
chlapec zaľúbený do sladkého dievčaťa a pre
jej dobro sa jej vzdal, alebo pre záchranu priateľstva s jej bratom.
„Rozhodne nie si tá obľúbená
Jela, hviezda každého večierku, ale blížiš sa tam. Každým dňom s ňou,
každým novým módnym kúskom, len dokazuješ, že sa stará umelkyňa vracia na
scénu.“
Moje ústa boli
dokorán. Vedel príliš veľa detailov, aby
to bola len náhoda. O mne. Veci, ktoré už dávno neboli pravdou.
„Ako... Odkiaľ to
všetko vieš? Ako vieš o mojom návrhárstve? O mne?!“
„Spoločnosť tvojho
otca pre nás robila reklamu a marketing, aby sme sa zviditeľnili. A z pracovnej
sféry sa stalo priateľstvo. Myslím, že tvoj otec dokonca preťahoval moju tetu.
Ale to nie je dôležité. V každom prípade, keď bol tvoj otec na pracovnej
ceste tu a nechal ťa samú, boli s mojim otcom viac kamaráti ako
spoločníci. A pár dní po tom ako ho
doktori ubezpečili, že si mimo ohrozenia prišiel k nám a zveril sa.
Nevedel som kto si, ale chcel som to vedieť a tak som skúsil klasiku...
Google plus tvoje meno. Zvyšok bol len o preklikávaní
Fb profilu a... Potom tvoj otec predal svoj podiel a tvoj profil bol tiež
preč. Google mi už viac neukazoval tvoje nové príspevky, náčrtky a proste ste
zmizli. A bum zrazu si tu bola. Skrývajúca sa v malom meste. Myslel
som, že sa tvoj otec ozve. Boli niečo ako priatelia no ignoroval hovory, neodpovedal na emaily. Chvíľu
som rozmýšľal, že by som o tom povedal otcovi aj matke, lebo boli smutní,
že ich priateľ ignoruje. No nakoniec som
mlčal. Myslel som, že potrebujete obaja čas. No po dvoch rokoch je tvoj otec
stále...“
„Ocko zomiera!“
vyhŕkla som ani som nevedela prečo práve jemu.
Ale vyzeralo to, že
ocka pozná. Z čias, keď sme boli ešte šťastní.
Zaklapol ústa,
ktoré držal do korán a znova ich otvoril. No nakoniec len mlčal. Čo na to
aj mohol povedať?
„Zrejme sa neozval pre
to, že v čase, keď sme sa sťahovali mu bolo diagnostikované CHOP v štvrtom
štádiu. Je dvadsaťštyri hodín denne na kyslíkovej maske a okrem víkendov
je v nemocnici. Len cez soboty chodí domov, aby sme aspoň chvíľu boli
spolu. No v nedeľu po neho chodí sanitka
a berie ho späť do liečebne vzdialenej dvadsať kilometrov.
Hľadel na mňa tými
svojimi veľkými modrými očami a naozaj
vyzeral, že sa na mňa vrhne a vystíska zo mňa dušu.
Bolo hlúpe povedať
to svojmu úhlavnému nepriateľovi, ale vedel moje temné tajomstvo celé roky a nepovedal
ani slovo. Vedel, čo som urobila a predsa tu sedel a nik na mňa
neukazoval prstom a nekričal vrahyňa.
„Myslíš, že by som
to mohol povedať svojim rodičom? Vysvetliť im, čo sa stalo s ich priateľom.
Dopriať im trochu času, ak by o to tvoj otec stál? Mohli by vám pomôcť.
Tebe...“
„Spýtam sa ho.“
Zazvonilo a on
zostal sedieť. A ja som ho nevyhodila.
Žádné komentáře:
Okomentovat