Dohoda - 12. kapitola

Ahojte, dievčatá. Ospravdlňujem sa, ak tam bude viac preklepov a chýb ako obyčajne. Ale písala som to do tretej rána a dnes som len urobila rýchlu korektútu aby ste nemuseli  čakať znova ďalší týždeň, nakoľko mi začínajú nočné až do pondelka a potom znova ranné. Takže nebudem mať znova   čas.

ďakujem za trpezlivosť. Užite si kapitolku.

Vaša Ivet.

12. kapitola

Bol som stratený vo svojich myšlienkach... No dobre, nebudem klamať... Bol som plne sústredený na nič  na lavici, len aby som po nich stále nepozeral.

Zostal s ňou sedieť celú hodinu a ani po zazvonení sa nechystal k odchodu.

Jasné, že som to len usúdil z faktu, že som nepočul vŕzanie stoličky a ani nepostrehol periférne žiaden výraznejší pohyb trápneho ružovo modrého trika.

Ako som vravel, bol som zahĺbený v sebe, keď mi na lavicu dopadol štós papierov v euro obale a úhľadné písmo našej triednej obludky, ktorá už vlastne bola najviac sexy dievča našej školy si získalo moju pozornosť aj s úvodnou rétorickou otázkou.

Čo to je?

Moja koncoročná práca.

Bola pravda, že do konca splatnosti zostávalo už iba málo cez štyri dni, ale aj tak som si nedokázal odpustiť prekvapený pohľad venovaný jej tvári.

Oprela sa dlaňami o lavicu a ani sa nesnažila pred triedou a hlavne Lukášom zamaskovať fakt, že sa so mnou práve chystala komunikovať.

To nebolo dobré. Vedel som to skôr ako otvoria tie svoje ružové na zblaznenie šťavnaté ústa.

„Končím s tou hlúposťou! Máš to hotové, včera som na tom pracovala do noci  a dokončila to bez teba. Dúfam, že nevadí. Prečítaj si to a ak sa ti tam nebude niečo páčiť zmeň to alebo trvale odstráň. Je mi to jedno.“

Nezmohol som sa na slovo. Iba som na ňu civel ako teľa a cítil sa ako retard.

Nemal som v pláne s tým robiť vôbec nič. Veď si ani nie som istý, či slovám, čo sme tam použili skutočne rozumiem.

Sveťo bude vidieť ten diametrálny rozdiel. A naozaj mi nezostávalo nič iné ako  dúfať v to, že ma nevyleje a pre vzťahy s mojim otcom privrie oči... možno trvale zatvorí...

Ale aj tak, nechcel som tam zmeniť ani písmenko.

„Počkaj!“ vyhŕkol som  nakoniec, naťahujúc sa po jej ruku.

Netrhla sa, no ani ju nenechala dlho pod tou mojou.

„... čo znamená končíš? Veď som ti ani nič nepomohol. Okrem maličkostí tvojho zovňajšku...“ Nechcel som aby to skončilo.

Nie kôli Lukášovi. V skutočnosti som nenávidel predstavu, že na ňu položí čo i len v myšlienke jeden jediný prst. Len, moja sestra ju mala rada. Ja som ju mal rád. Po dokončení sa všetko vráti k stavu pred dohodou.

A potreboval som na ňu dohliadnuť. Nemala nikoho. Šestnásť dní som bol jej tieňom a ani jeden raz jej otec nezavolala, nenapísal, neprišiel domov.

Nemohol som ju nechať samú.

„Končím. Už to viac nechcem urobiť. Bola to hlúposť. Od momentu ako ma to napadlo, som to vedela. Navyše, skôr než začneš s prehováraním... On ma nechce lebo mu pripadám sexy, zvodná ja neviem... nedostupná. Chce ma, lebo si myslí, že ma chceš ty. Chce ťa nahnevať. Bojovať tým som alfa blbý vypatlaný spôsobom. Čo úplne pokazilo pôvodnú myšlienku toho celého... Ja ani neviem ako to nazvať.“ Rozhodila rukami a frustrovane povzdychla, keď sa hneď zaprela znova  dlaňami, aby uľavila boľavému členku.

„Nebudem ťa prehovárať. V skutočnosti mi odľahlo. Nechcem aby sa okolo teba motal, aby sa ťa dotýkal a čokoľvek sa snažil s tebou robiť.“ Tak, bolo to vonku.

Cítil som sa uvoľnene takmer beztiažovo, keď bola tá hlúpa dohoda anulovaná a ja som konečne mohol prestať myslieť na jeho ruky na jej krásnom tele.

Aj na jej tvári sa objavil na krátky okamih úsmev. No hneď ho zmazala mámsalámistickým výrazom a povytiahla pestované obočie až na čelo.

„O to sa ti už starať nemusíš. Ja sa tiež nestarám čo , kde a s kým robíš.“

Odkaz na včerajšok tam buď bol, alebo mi to len tak pripadalo, neviem. Ale facka to bola riadna.

Znova ma prepadla potreba jej vysvetliť ten včerajšok. Ospravedlniť sa.

Bol som taký úbožiak.

„Vraciame sa k fáze odporu, že si tak hnusná a uštipačna? Naozaj som si myslel, že si rozumné dievča. No úprimne, Lochnesa. Máš pocit, že máš dôvod alebo lepšie vyjadrenie je právo po mne štekať? Myslel som, že sme priatelia, ale dobre tak. Svoju esej mám, čo urobíš s Lukášom už viac nie je môj problém. Len dúfam, že tento tvoj postoj voči mne neprenesieš aj do vzťahu k mojej sestre. Má ťa rada a zlomila by si jej srdce.“

Jej výraz sa zjemnil a vyzerala trošku prekvapená, akoby jej niekto práve povedal, že Ježíško nenosí darčeky, ba čo viac, je to len postava, ktorej existencia nikdy nebola skutočne doložená.

„Och, prepáč. Ja... Nechcela som štekať. Len tá noha a Lukáš s tým jeho... Tou snahou o neviem čo. Som celá rozhádzaná a nevrlá. Netuším prečo som po tebe tak vyštartovala.“ Položila si ruku na čelo a pokrútila nad sebou hlavou.

To mi dodalo odvahy a posmešne, provokačne som ju potľapkal po ruke, ktorú stále nechala na mojej lavici.

„Naša bezchybná Jela, napravená bezbožníkom Antonom. Kto by to bol kedy povedal.“

Jej smiech naplnil triedu aj napriek tomu, že v nej dostatok hluku aby sme prepočuli zvonenie oznamujúce začiatok ďalšej hodiny, alebo koniec prestávky, záleží od pohľadu.

„Spávať s každým dievčaťom v meste, a hlavne s tou  čo má priateľa z teba robí kurevníka bez chrbtovej kosti.“

Práve ma urazila a rehotala sa ako pominutá. Zabolelo to. Aj keď, samozrejme, to bola pravda pravdúca. Akurát ja by som ešte pridal titul úbožiak. To tiež nie je ďaleko od pravdy.

„Stále spĺňam kritéria bezbožníka.“

Neprestala sa usmievať a naozaj veľmi jej to pristalo až som sa zabudol smiať tiež a proste ju len sledoval.

Postavil som sa s úmyslom zahrať sa na gentlemana a pomôcť jej na miesto, no nedokázal som odolať potrebe dotknúť sa jej voňavých a jemných vlasov. A tak som použil starý otrepaný fígeľ.

Áno, presne ten.

 Natiahol som sa a zastrčil jej jednu malú kučeru za ucho a dovolil si prstami obkresliť celú lastúrku až ku krku.

„Dnes ti to naozaj pristane,“ šepol som spúšťajúc z nej ruku aj keď som naozaj nechcel.

Jemne sa zachvela, prikyvujúc akoby súhlasila. A zrejme naozaj súhlasila. Začal som si byť takmer istý, že to jej rozhodnutie skončiť s tou šarádou, nebol len o našej dohode. Ale aj o Dievčati, ktorým chcela byť posledné dva roky. Že toto dievča, bude skutočná Jela.

„Ďakujem.“

Podoprel som ju naznačujúc, že som ochotný jej pomôcť na miesto, no to už sa staval aj Lukáš a mne vzkypela žlč.

Dosť, že sedel pri nej! Nechcel som aby bol jej tieňom.

A taktiež som nechcel, aby sa okolo nej motal a ublížil jej. On v tom bol majster. Dievčatá pre neho boli iba hračky a nikdy mu na ich skutočne nezáležalo. Rád sa posmieval tým, čo dali a naivne dúfali, že by s nimi chcel ísť do vzťahu.  Nechcel som aby i tým či niečím podobným prešla Jela.

Len som ju chránil.

Tíško sykla a zastavila sa.

„Bola si s tou nohou u doktora?“ vyzvedal som, otáčajúc ju schválne znova tvárou k sebe, aby som ju mohol podoprieť a svoj bok a natlačiť ju tým  na seba a ukázať hentomu, že má zaradiť spiatočku.

Povzdychla si, uvoľňujúc sa v mojom náručí a hanblivo pokrútila hlavou, ako malé dievčatko, ktoré načapali, robiť niečo zlé.

Objal som ju ešte tuhšie okolo pásu a jej ruku si prehodil cez krk.

Nebolo to len pre to, že ma sral Lukáš a jeho naničhodná existencia, ktorá sa k nám pridala a vyzeral, že má v pláne ju vykliesniť z mojich rúk a vziať ju k jej lavici, ale aj preto, že som nechcel, aby sa jej priťažilo a mal som v pláne ju zobrať k doktorovi.

A hej, nechcel som ho v jej blízkosti.

Vyhupol som si ju do náručia a ona s malým zapišťaním omotala obe ruky okolo môjho krku, zvierajúc ma, až ma takmer priškrtila.

Schválne som vystrelil lakeť, keď som sa otáčal k dverám a  buchol toho blbca do rebier.

Bolo prekvapujúce že mlčala a nepovedal ani slovo. Ale zrejme vedel, kedy jeho čas skončil a bol vyšachovaný niekým iným. Aspoň som v to dúfal.

„Tony, čo to robíš? Daj ma dole, čochvíľa zvoní!“ Nariadila panovačne ma capkajúc po ramene, no ja som ju ignoroval.

Potrebovala doktora. Dostane ho.

„Upokoj sa, Lochny. Zájdeme za riaditeľkou, povieme, že si si ublížila a ja ťa beriem na pohotovosť,“ odpovedal som, pohadzujúc si ju trošku v náručí.

„Lukáš hovoril, že nepotrebujem doktora,“ opáčila a znova zatlačila od mojich ramien.

„Lukáš hovoril? Od kedy sa necháš riadiť jeho radami a rozumami? Pokiaľ viem ja, nemá titul z medicíny. Takže, pokiaľ mi doktor nepovie, že si v pohode, nedá ti dačo na bolesť a nedohodne si s tebou ďalšiu kontrolu alebo ťa neodporučí k inému odborníkovi, Názor toho lajnom smrdiaceho buzíka v ružovom ma nezaujíma.“

„Lajnom smrdiaceho Buzíka v ružovom!“ Vypŕskla do smiechu a jej hlboké chrchlavé haha mi znova obsypalo celé telo zimomriavkami.

Jela

Bola som v pohode. Iba natiahnutý sval. Dostala som masť a akési tabletky od bolesti, ktoré podľa mňa skôr fungovali na princípe placeba.

Tony sa však zdal nespokojný a celú cestu domov, nakoľko bol pekne panovačný a nedal pokoj že som sa na zvyšok týždňa nenechala vypísať, hrešil ako pohan.

Bol nervózny, lebo  som podľa neho podstúpila príliš málo vyšetrení a doktor   sa viac sústredil na moje dievčatá  ako na vyšetrenie nohy.

Bol to stratený prípad.

V skutočnosti bol nahnevaný, lebo prišlo na Lukášové slová a nebolo nič vážne.

„Povieš mi, čo si vlastne robila?“ Začal ockovsky a to som už nezvládla a vybuchla v neutíchajúci smiech.

Bol neskutočný.

Čo som robila? Snažila som sa mu ujsť. Snažila som sa ujsť pred hlúpymi a neopodstatnenými myšlienkami jeho zrady, ktorú vlastne nevykonal. Takže hej, utekala som... pred svojou hlúpou ženskou náturou.

„Spadla som? Žeby? Bol si so mnou u doktora, keď  sa ma pýtal na to isté...“

Prižmúril na mňa výhražne oči, no nebála som sa. On by mi nemohol nahnať strach nikdy.

„Myslím, že by bolo dobré, ak by si si zbalila dáke veci a kým ťa noha neprestane bolieť bývala by si u nás.  Máme dve hosťovské,  možno, že by Monika bola rada, ak by si bola  ten čas s ňou v izbe. Ach, čo to trepem? Zošalela by radosťou.“

Prekvapením som až spustila hlavu k hrudi a moje ústa boli  dokorán.

Kde sa toto vzalo? Ako ho mohla napadnúť taká blbosť?

„Prečo by som to robila? Nie som imobilná. Tá noha zajtra už pravdepodobne vôbec nebude bolieť.“

Bol to hlúpy nápad a zbytočný.

„Možno by som mal povedať Lukášovi aby ti to navrhol. S ním súhlasíš hneď,“ zaútočil nezmyselne.

„Možno by si mal tú možnosť ponúknuť Silvii.  Stavím sa, že by bola bez seba ak by sa v noci nemusela zakrádať domov a ty by si ušetril benzín!“

„Volá sa Simona,“ opravil ma, ignorujúc môj opätovaný útok rovnako nezmyselný ako bol ten jeho.

„Akoby na tom skutočne záležalo...“ odvrkla som, vytrhávajúc si ruku z jeho a snažila som sa tú svoju blbú nohu prinútiť k spolupráci.

Odpoveďou mi bol jeho smiech. „Znova zdrháš, tak ako včera?“

„Nezdrhala som včera a nezdrhám ani dnes, idiot. Prečo by som to ako robila?“ Skôr ako som sa dostala k prvému schodu som už bola znova vyhodená v jeho náručí a aj keď som bola nahnevaná nedokázala som zastaviť výdych.

Tá noha naozaj bolela.

„Daj ma dole, Anton!“

„Nie!“

„Uhryznem ťa! Prisahám, že ak ma do dvoch sekúnd nedáš na zem zahryznem sa ti do krčnej tepny!“

Zasmial sa a dokonca naklonil hlavu aby mi urobil miesto a ukázal mi svoje citlivé miesto na krku.

Vzal ma až do bytu, uložil na gauč a dokonca mi šiel naliať vodu do pohára k tabletke, ktorú ma prinútil požiť. Ako som spomínala, panovačný chlap. Urobil nám rýchle obložené chlebíky so syrom a rajčinou. A bez rečí sa sám pustil do jedenia. A tak som šla jeho príkladom a tiež radšej naplnil aústa.

Chlapi dokázali byť pekné tŕne v zadku. Jeden nedokáže pochopiť odíď na svoje miesto a ďalší ešte vyžiera vašu špajzičku Ako by mu to patrilo...

****

„To včera so Simonou ma mrzí,“ začal od razu až mi zabehol kúsok čokolády, čo našiel v mojej tajnej skrýši za koreninami.

„Nemôžeš za to, že je aká je. Vždy sa rada obúva do iných... Do mňa obzvlášť.“

„No, neospravedlňujem sa za ňu.  Ahm... Ja... myslel som, že si na rande. Nenapadlo ma, že máš prácu v cez deň a tak som... Bol som nahnevaný a žiarlil som a...“

Nie, nie! Sem nechcem ísť! Veď sa mu po včerajšku ani poriadne nedokážem pozrieť do očí, lebo  viem, čo s ňou robil.

Nechcem o tom hovoriť ani  myslieť.

„Som unavená, mal by si ísť domov. Chcem si ľahnúť. A určite máš lepšie veci na práci ako tu so mnou tvrdnúť.“ Ignorovala som všetko čo povedal.

Nechcela som sa s ním rozprávať o jeho sexuálnom harašení včera večer. Nerozumela som prečo on mal tú potrebu to vyťahovať.

„Jela, chcem sa s tebou o tom normálne porozprávať,“ tvrdohlavo si stál za svojim no ja som už na to nemala silu.

„Prečo by si to robil? Je mi jedno čo si s ňou včera robil. Nepotrebujem tvoje prepáč. Nechápem, kde si nabral pocit, že to musíš urobiť.“

Zahryzol si do pery a povzdychol niečo šomrajúc pod nos.

„Záleží mi na tebe a chcem aby si vedela, že ak by som vedel, že si nešla na rande nikdy by som s ňou...“

„Takže je to moja vina, že si ju šukal!? Lebo som ti nepovedala, že idem roznášať letáky? Počúvaš sa?“

Rozhodila som rukami a ak by ma nebolela noha zrejme by som už dupala po byte. Načo to vyťahoval?

„Reagoval som hlúpo a mrzí ma to. Chcem aby si vedela, že už to neurobím.“

Tak toto ma prinútilo k bolestnému smiechu.

„Okej, a čo s tým mám?“

Tento krát si on frustrovane povrčal a postavil sa z kresla aby si mohol sadnúť ku mne na gauč.

„Záleží mi na tebe a nechcem aby to medzi nami viselo. Chcem šancu. Niečo medzi nami je. So žiadnou inou som to nikdy necítil... Napätie a naozaj dobré. Musíš to cítiť.“

Či som to cítila? Sväté laskonky, ako by som nemohla? Po dvoch rokoch bol prvý chalan, o ktorom som snívala s otvorenými očami. Pri ktorom som mala hriešne myšlienky ako ktorékoľvek iné dievča. A sentimentálne ako že mi hrá na gitare, na klavíri. Že mi skladá pieseň, ktorú mi zaspieva a plno iných hlúpych nepatričných predstáv... Jeho pery a ruky a všetko to, čo mi do teraz spôsobovalo dáviví  reflex a nútilo vyhľadať moju terapeutku v telefónnom zozname.

„Neviem o čom hovoríš. Ak cítiš napätie choď za Slizolou ona ti rada uľavý.“

Jeho tvár sa stiahla do sklamanej grimasy smutného psíka no napokon sa zmenila vzdorovitosť.

„Klameš!“ obvinil ma zrazu  v mojom osobnom priestore a jeho ruka bola na mojom kríži, pátrajúc po spodnom leme môjho domáckeho trička.

„Reaguješ na mňa. Môžem sa ťa dotýkať a ty nešalieš. Vždy sa oprieš do môjho dotyku. Vždy!“ Obkreslil  svojou dlaňou malý kruh na mojom kríži a potom ruku presunul vyššie, tlačiac ma na  svoju hruď.

„Netuším ako to urobiť správne. Nikdy som so žiadnou nechodil. Ale teba chcem. Mám ťa rád...“

„ Pekne to dávaš najavo! Po každej hádke pôjdeš pretiahnuť tú radodajnú zmaľovanú povrchnú vypatlanú hus a budeš čakať, že jedno prepáč pomôže?! Nestojím o to, Anton!“ Vzala som ho za zápästie  a odtiahla mu ruku z môjho chrbta.

 Bola som na prášky z jeho dnešného výstupu. Skončím dnes s migrénou, vedela som to na sto percent.

„Skončil som s ňou aj s ostatnými.“

Akoby to bolo možné. 

To, že sme sa nebavili neznamenalo, že som ich všetkých nevnímala a svojím spôsobom nepoznala. Nevydržal bez sexu ani týždeň.

Neverím, že by zvládol dievča s traumami ako ja. Ani som si nebola istá, či by som zvládla niekoho pobozkať bez dýchavičnosti a omdletia alebo hysterického úteku.

„Nepôjde to. Iba so mnou strácaš čas, Anton. Nájdi si inú. Nie som tá správna na prvý pokus o vážny vzťah.  Nevydržal by si čakať a ja si nemyslím, že niekedy budem naozaj schopná toho, čo... všetkého, čo vo vzťahu muž od ženy očakáva.“

Pokrútil hlavou znova siahajúc po mojej ruke.

„Pôjdeme na to pomaly. Sľubuje, že nebudem na teba tlačiť. Budeme len randiť.  A spoznávať sa,“ navrhol, prikladajúc si k perám moju ruku.

Moje hlúpe srdce sa scvrklo  pripravené vyskočiť mi z hrude rovno do jeho náručia.

„Dobrú noc, Anton. Vidíme sa zajtra v škole. Vytrhla som si ruku z jeho zovretia A prekrížila si ich na prsiach. Iba pre istotu, ak by mal znova náladu sa po mňa načahovať.

„Okej. Chápem. Idem, ale nemysli si, že sa vzdám. Zajtra ťa vyzdvihnem.“ Povedal bez možnosti námietok, no ja som predsa len jednu mala.

„Už som dohodnutá s Lukášom.“

„Lukášom,“ zopakoval neveriacky zatínajúc päste.

„Áno, príde po mňa o siedmej,“ oznámila som mu, stavajúc sa na nohy aby som ho už naozaj pekne možno neslušne dostala z bytu.

„Wau, takže po tom všetkom ako ti ubližoval, ako ťa urážal, šikanoval a urobil z teba terč pre všetkých s ním proste budeš kamarátka. Budeš sa s ním vyvážať v tej otrasnej kraksni a sedieť s sním v jednej lavici. Ale mňa, čo som sa ti nikdy naozaj neublížil a ospravedlnil sa za niečo za čo som vlastne ani nemusel, odpíšeš. Fakt pekné!“ Bol ublížený a nahnevaný.

 No to ja tiež.

„Aspoň teraz viem, ako vážne si myslel to, že ťa to mrzí! Nenútila som ťa aby si sa ospravedlnil, aby si mi to vysvetlil, aby si ... Chceš vedieť prečo som na teba naštvaná? Lebo si mi povedal pred jedálňou, že si myslel vážne, že ma chceš, že nechceš aby som bola s niekým iným. A ešte  v ten večer ťa vidím s jazykom v hrdle najodpornejšej harpye  našej školy a ako by to nebolo dosť, oroduješ tu s bordovou značkou, čo ti nechala na krku. Hej, ale máš pravdu. Nemusel si sa. Je tvoja vec do koho ho strkáš a mňa to nezaujíma!“

Prikývol, tváriac sa namosúrene, keď sa pohol k dverám.

„Nezabúdaj, že do tohto nemôžeš ťahať Moniku.“

„Nikdy by som to neurobila.“ Vzdorovito som vystrčila bradu a nestrácala čas s jeho vyprevadením.