Dohoda - 15. kapitola

Ahojte, naozaj som chcela na Mikuláša, ale nestíhala som. Tak hádam nevadí, že meškám dva dni. :) Ďalšia bude chvíľu trvať, lebo je pracnejšia  kôly prekvapku pre vás. Pôvodne to v pláne nebolo, ale nakoľko sa pozrieme aj na príbeh Moniky, rozhodla som sa príbehy pekne prepojiť a pre to bude musieť Tony ukázať zo svojho talentu trošku viac už teraz.

Náramne sa teším a dúfam, že sa vám  kapitola bude páčiť. Naozaj na nej makám ako na žiadnej čo som do teraz k tejto poviedke napísala.

Ale dosť o tom. Teraz si užite túto. Vaša Ivet. :*

15. kapitola

Jela

Celý deň som bola ako v mrákotách. Veľmi, naozaj veľmi príjemných mrákotách.

Kradol si bozky, malé nevinné pusinky na tvár a bol... No proste antonovský. Očarúval, vtipkoval, podpichoval. Mala som novú prezývku. „ Príšerka“ Bola to taká Antonova verzia pre miláčik, láska, zlatíčko. A náramne sa mi to páčilo.

A ja? Snažila som sa byť ako tá Jela. Ako dievča, čo sa vedelo smiať a uvedomovalo si, že vyzerá celkom k svetu, aj keď nikdy príliš nevystavovala svoje telo na obdiv. Takže áno, snažila som sa byť priemernou, skoro dospelou adolescentkou, ktorej sa páčil chalan a ona sa mu tiež páčila  a tak si to dávajú navzájom vedieť.

Nemyslela som na to, či ma bude ľúbiť. Či ja budem niekedy ľúbiť jeho. Vedela som, že tak deväťdesiat percent vzťahov nikdy naozaj nezačína. Tie knižné verzie zaláskovania sú síce krásne a majú to klišoidné pozlátko, ktoré všetky milujeme, ale život tak nefunguje. Žiadny temný chlapec so záhadnou minulosťou, žiadne dievča so zlomeným srdcom. Len dvaja obyčajní ľudia. Milovala som to. Tú jednoduchú špecifikáciu nás. Dvaja skoro dospelí, skúšajúci čo im ich spoločne strávený čas dá.

Spolužiaci po nás pokukovali. Vedela som čo si myslia. Červenala som sa za to a nenávidela, že to tak naozaj vyzerá.

Bola som ako jedna z jeho úlovkov. 
Videla som ho, nie raz. Očarúval, balamutil. Urobil zo svojej obete na okamih svoj stredobod, Slnko. Tak ako so Simonou, Silviou, čert nech ju vezme. Bozkával a dotýkal sa jej. Naznačoval okoliu, že je jeho. Aj keď len na krátko.

A teraz som bola ja jeho Slnkom. Nevnímal, teda, aspoň sa tváril, že ho nič okrem mňa nezaujíma. A ja som sa tvárila, že nevidím našich spolužiakov, ich pohľady a uškŕňanie, ktoré jasne hovorilo, že zajtra budeme už len minulosťou.

To ma škrelo viac ako jeho minulosť. S tou už nič nenarobí. Ale skutočnosť, že už aj mňa vnímajú ako prítomnú zajtrajšiu minulosť ma vytáčala. Bola som ako ktorékoľvek iné dievča. Tiež som túžila byť tá výnimočná.

A bola som. Vedela som to.  Možno ma nebude milovať. Možno sa so mnou o týždeň dva rozíde, ale stále som to bola ja, ktorá ho prinútila, nie priamo, samozrejme, chcieť vyskúšať Monogamiu. Zrejme si budú všetci šepkať celý čas a dokonca aj o dvadsať rokov, keď si dame stretko a ja budem mať na prste jeho obrúčku a v bruchu jeho dieťa stále budú s napätím očakávať, kedy ma Tony odkopne.

„Poď so mnou v sobotu von,“ navrhol tíško, zatiaľ čo sledoval naše prepletené prsty na lavici.

„Nemôžem. Vieš, že v sobotu chodí domov otec. Chcem s ním stráviť trochu času, nevidela som ho už takmer mesiac,“ šepla som, uprene sledujúc tabuľu a tvárila sa, že vnímam výklad o dejinách osídlenia Ameriky.

Mala som chuť vstať a zakričať námietka, keď profesorka vyhlásila, že okupanti napádajúci nový kontinent zachránili úbohých indiánov a civilizovali ich.

V skutočnosti ich vyštvali z ich zeme. Vzali im ich bohov a vnútili nášho, ktorý je rovnako nelogický ako ich dvadsať a civilizovanie znamenalo nové choroby s ktorými tí úbohí divosi do tej chvíle nemali žiadne skúsenosti a skosili ich obyčajné sople, ako nás mor alebo týfus.

Môže profesor takto okato tlačiť svoj názor študentom počas prednášky? Nie je dáka prísaha, kde budúci učiteľ prisahá na štúrovskú gramatiku alebo cyrilometodejské tuniky, že sa bude pri vzdelávaní študentov striktne pridŕžať holých faktov a  svoje subjektívne názory a postoje nebude vôbec zverejňovať?

„A piatok? Rád by som ťa vzal na rande.“

Ach, to je mi zmena. Ešte pred takmer troma týždňami sa hanbil len pri myšlienke, že by nás niekto zazrel v knižnici a teraz ma pozýva von.

Na rande! Skutočné kino, jedlo, bozk pred bytovkou.

„Piatok znie naozaj skvelo,“ šepla som a on sa sklonil, aby mi mohol dať jemný bozk na spánok a zhlboka sa nadýchnuť mojej vône.

Točilo mi to žalúdok do malej neforemnej fazule. To, ako ma vdychoval.

****

„Potrebujem s tebou hovoriť,“ oznámila mi Monika ešte som si ani nesadla k stolu v jedálni.

Vedela som, že to príde. Lukáš ma upozorňoval, no nečakala som, že sa na mňa vrhne hneď ako ma zbadá. Aj keď, musím jej kvitovať, že nevletela do triedy už dávno a nedožadovala sa odpovedí na svoje zvedavé otázky.

„Nepočká to? Ešte sme sa ani nestihli najesť,“ upozornil ju Tony a položil predo mňa misku s ovocím. Ja som na oplátku pred neho položila dózu so zemiakmi.

Áno, viem.  A áno, nabalila som mu jedlo lebo som dúfala, že to skončí presne takto. A vidíte? Skončilo!

„Čo to je, príšerka?“ Ach, milovala som, ako to slovo znie z jeho úst. Rozhodne to nebolo Lochnesa prednesené ako by vravel hovno. Toto bolo sladké, veselé a úplne naše.

„Robila som si tie zapekané zemiaky, čo ti tak chutili, a tak som ti z nich doniesla.“ Postrčila som k nemu dózu končekmi prstov a usmiala sa, naozaj sa snažiac skryť rozpaky.

„Ty si si naozaj dala námahu a doniesla mi jedlo?“ Znova som mykla plecami.

„Tiež som na teba nemohol od včerajška prestať myslieť,“ uškrnul sa a pripravila som  sa na bozk, no on sa beťársky usmial, siahol po vidličke, ktorá stále ležala na mojej tácke a žmurkol, než sa dal do napchávania svojich úst obrovskými sústami.

„Jela,“ pripomenula sa mi zmierlivo.

„Jasné, prepáč. O čom sa chceš baviť?“ Zahmlievala som.

„Vie to?“ Kývla hlavou k Tonymu a ja som jej pohľad nasledovala. Bol stratený v hltaní obeda a sledovaní dákeho hlúpeho videa na youtube.

„Čo by mal vedieť? Neviem o čom hovoríš, Monika,“ klamala som a ona to vedela. Zatiaľ čo som si do úst vložila kúsok zaváraného ananásu.

„Nemusíš mi vravieť nič ak nechceš, Ale jemu by si mala,“ šepkala diskrétne iba mne a láskavo sa usmiala na svojho brata, ktorý sa rozchechtal na niečom čo sa mu zdalo vtipné na display.

„Je to dobrý chalan. A má  ťa rád. Ale potrebuješ špeciálne zaobchádzanie, Jely. Nech sa už akokoľvek budeš snažiť byť ako iné, dobehnete ťa to. Dostanete sa do bodu, keď na teba bude príliš. Potrebuje vedieť, že ty potrebuješ na niektoré veci viac času, potrebuje vedieť prečo,“ šepkala mi takmer do ucha, aby to nezachytili uši  jej kamarátok a hlavne tie Tonyho.

Mala pravdu.  Vedela som,  že áno.

„Poviem mu to. Ja, len mám strach, že sa  zmení, keď mu to poviem. Nechcem, aby ma vnímal ako poškodený tovar. Som pre neho  panna... znie to omnoho lepšie ako tá čo...“

„Nie je to niečo za čo sa musíš hanbiť. Nikdy by som ťa netlačila do toho aby si sa s tým komukoľvek zverovala, ale Tony je vášnivý. Má rad fyzické prejavy  náklonnosti. Ak ho neupozorníš, Jela, prekročí hranicu, nechtiac ti ublíži, zatlačí na teba a zničí vás to oboch. Nechcem ho vidieť zničeného pre výčitky, nechcem teba vidieť trpieť.“

„Poviem mu to. Ale až zajtra. Berie ma na rande a proste mu to vysvetlím. Máš pravdu. Musí to vedieť, čím skôr tým lepšie. Ja len neviem ako a kde začať.“

Cítila som na sebe jeho pohľad. Video ďalej hralo, ale už sa nesmial. Namiesto toho preskakoval pohľadom zo mňa na svoju sestru a znova na mňa.

„Čo mi musíš povedať, Jela?“

Anton:

Snažil som sa necítiť ukrivdený. Snažil som sa nevystrájať. Nemalo ma prekvapiť, že to vie aj Monika. Bola jej kamarátka. Zrejme, ak by som nebol jej brat vedela by do najmenšieho detailu moje bozkávacie techniky.

„Môžeme to odložiť na neskôr? Naozaj to nie je niečo, čo by som mala chuť rozoberať tu.“

Prikývol som. Čo som mal robiť?  Tlačiť som na ňu nechcel. A fungovali sme dokonale aj bez jej tajomstva.

Ale, samozrejme, ako každý normálny človek, som chcel vedieť čo sa deje. Čo mi musí povedať. Čo sa tak strašné stalo.

Vyzerala, že bude zvracať alebo odpadne a ja som nechcel, aby medzi nami panovalo napätie po pár hodinách vzťahu.

„Upokoj sa, príšerka,“ usmial som sa a jemne pohladil jej spodnú peru palcom. „Povieš mi čokoľvek potrebuješ keď budeš pripravená. Moju  sestru si nevšímaj. Na jej názore a radách nezáleží. Ak je niečo, čo sa týka nás dvoch budeme to konzultovať len my dvaja  bez angažovania tretej osoby. Nech je to už ktokoľvek.“

Musel som povedať niečo naozaj správne, lebo jej tvár sa vyhladila do jemného úsmevu a napätie jasne povolilo.

„Na to, že som prvá s ktorou naozaj oficiálne chodíš a nie viac ako štyri hodiny máš naozaj vyzreté názory a naozaj upokojujúci postoj k riešeniu problémov.“ Natiahla sa, omotala ruky okolo môjho krku a vtisla mi sladký bozk na pery chutiaci po ananásovom kompóte, ktorý som jej doniesol.

„Snažím sa byť dobrý a pozorný priateľ. Vieš, pred tým než niečo poviem a urobím, si všetko premyslím.“ Ponúkol som priťahujúc si ju ešte bližšie, až bola nútená zaprieť sa svojou malou dlaňou o moje stehno, aby získala rovnováhu a oporu.

Tíško sa zasmiala, zaplietajúc ruku do mojich vlasov a s tou na stehne sa podoprela a vyšvihla sa pomaly obkročmo na moje nohy.

Sväté hovno! Čakal som všetko, ale že ma moja hanblivá a neskúsená príšerka osedlá bol nad rámec tajných predstáv a prianí.

„Ide ti to naozaj dobre,“ pochválila ma, skláňajúc sa k mojim perám a tak som ju nechal, aby ma pobozkala a jazykom sa tlačila, ako skúsená bozkávačka, do mojich úst.

„Nájdite si izbu!“ zafrflala Monika a Jela sa hneď odtiahla akoby si až teraz uvedomila, že sme v jedálni plnej ľudí a rýchlo zliezla späť na svoju stoličku.

Venoval som sestre jeden pohoršený „ďakujem ti pekne“ pohľad a chcel si ju nasilu vtiahnuť späť no potom som to začul.

„Pozri na ňu. Ešte nedávno bola frigidná obluda  a teraz jebe prvú ligu.“

„Ale musíš uznať, že jebatelná je kurevsky.“ Pokračoval niekto v rozhovore za našimi chrbtami a ja som sa už staval.

„Takýmto tempom vytrtká celú školu. Ešte dnes ráno bola s Lukášom. Možno ak sa postavím do radu aj mne sa z jej lásky trošku ujde.“

„Tony! Nie! Nechaj to tak!“ Snažila sa ma zastaviť a zarovno so mnou sa postavila. Neviem, či to chcela urobiť, alebo som ju potiahol ja tým, že som ignoroval jej päsť žmoliacu môj rukáv, za ktorý ma držala, ale  aj tak to bolo jedno.

Tí zmrdi si práve šepkali kokotiny o mojom dievčati.  O Jele.

„Anton!“ zakričala znova, keď som uvoľnil jej prsty a bez varovania som  kopol do stola, za ktorým ten chuj sedel.

Trhol sebou keď ho jedálensky stôl na kovových nohách aj s jeho stoličkou uväznili medzi sebou a on sa stretol s mojim hrozivým pohľadom.

Imo bol  väčší ako ja. Vedel som, že s Lukášom tvoria partiu. Chodili spolu do posilky a naháňali sa za svalmi  pre malé skapaté slimáky v ich trenkách. Ale bolo mi jedno, že pravdepodobne skončím zakrvácaný.

Ten diot sa obúval do Jely a povedal, že je kurva. Dievča, čo potrebovalo pomoc s flirtovaním, nemohlo byť kurva!

„Jebe ti, Poláček?!“ Odsunul od seba stôl a postavil sa. Výstražne mi ukazujúc svoju výšku a svaly.

Úbožiak!

Nestrácal som čas odpoveďou a vrhol sa na neho.

Moja päsť tesne minula oko a trafil som sa do líca, ale výsledok bol rovnaký, zatackal sa a skončil na zadku.

Ignoroval som pulzujúcu bolesť v ruke a usmial sa. Pripravený na predslov o tom, ako sa nemá obúvať do mojej kočky, no zabudol som na jeho kamoša, ktorý sa na mňa vrhol s rovnakou vervou ako ja na toho, čo sa zbieral zo zeme a dostal som lakťom do krku.

Tá tupá pálivá bolesť bola neporovnateľne horšia ako tá pulzujúca v mojej ruke.

Nikdy som nebol skutočný bitkár. Jasan, keď sa dostal Lukáš do prúseru, bol som tam, stál po jeho boku a pomáhal. Ale inak som sa fyzickým konfrontáciám naozaj vyhýbal.

Takže som nebol pripravený na boj proti dvom. A to presne sa dialo. Tí chudáci sa na mňa vrhli, akoby som bol ja ten s nevymáchanou hubou, čo uráža niekoho babu.

Schmatol som Rasťa  za ramená a kopol mu do gulí, no Imo sa už pozbieral zo zeme a otočil ma k sebe. Jeho päsť bola v sekunde v mojej tvári a ja som zaúpel. Kurevsky to bolelo.

Počul som Jelin a Mončin krik, no nemal som čas zaoberať sa tým čo na mňa pokrikujú.

Snažil som sa udržať v hre čo najdlhšie. Bojujem  tu o obhájenie cti mojej frajerky. Nemôžem skončiť na sračky bez toho aby tiez nemali pár zakrvavených rán.

Práve som sa snažil podkosiť toho hubatého s naštiepenou kostrčou, keď som zazrel ohnivú hrivu aj keď dnes dokonale hladkú ako sa mi mihla po ľavej strane a než som stihol zakričať, nech sa tu  neproducíruje, lebo sa nechtiac ujde aj jej, postavila sa mi po boku a ako Scot Adkins v neporaziteľnom Boykovi jej noha vystrelila hore bočným kopom a trafila toho druhého do tváre.

Nerobím si srandu. Bolo tam všetko. Od zaťatých pästí, dokonale prepnutých svalov až po seknuté zloženie nohy.

Bola kurevsky žhavá. Možno som mal byť v rozpakoch, že mi na pomoc prišla moja priateľka, že ho zvládla sknokautovať tak, že už naozaj nevstala a len sa schúlil na zemi, ako malá šľapka, Ale nešlo to. Moja príšerka mláti chlapov.

Ani som netušil že by niečo také mohla žena zvládnuť, nie to ešte moje ustráchané, malé, ryšavé Lochnesiatko.

Myslím, že som sa zamiloval.

No Imo sa nevzdal a znova sa na mňa vrhol.

Jeden úder a zazrel som Lukáša, ktorý  schmatol Jelu okolo pásu a sotil ju dozadu, za seba. Až  vtedy som si všimol, že Rasťo, sa už pozviechal na nohy a  pľuval krv, kričiac na ňu.

Počas boja s mojim protivníkom mi muselo niečo zásadné utiecť, lebo Lukáš sa rozohnal a chlapec dostal ďalšiu ranu do tváre.

„Poláček, Daňko! Do riaditeľne! Ihneď!“

S Lukášom sme na seba pozreli a vymenili si nechápavý pohľad. Prečo len mi dvaja?

„Čo to kurva? Prečo si sa hral a na Stathama? Kurva! Teraz som v prúseri. Fakt dík, kokot,“ šomral Lukáš, zatial čo ťahal za triko takmer do kómy skopaného spolužiaka.

„Nik ťa o pomoc nežiadal!“ vrčal som, rozrážajúc dvere od jedálne.

 „No, niekto tú šialenú ženskú musel dostať  zo scény. Možno by si mohol stráviť trochu viac času tým, že jej vysvetlíš, že sa do bitky medzi chlapov nemá miešať.“

Mal som to v pláne, hneď ako sa dostanem z riaditeľne.

 „O čo tam šlo?“

Ignoroval som ho a odpovedal len vztýčeným  prostredníkom.

Nebol som povinný vysvetľovať mu to. Nežiadal som o pomoc a nestál o jeho účasť.

Klopkanie profesorky, čo mala dohľad v jedálni a neustále frflanie Ima ma naozaj vytáčali.

Vedel som, že to vyzeralo blbo. Napadol som spolužiaka. Možno budem vylúčený a otec ma vydedí. Matka tú hanbu neznesie a rovno ma aj vyhodia na ulicu.

Riaditeľka bola zrejme neprítomná, lebo keď sme vošli do riaditeľne sedel tam jej zástupca. Muž vo veku môjho otca s jazvou ťahajúcou sa cez pravé obočie, ktorá vždy z jeho tváre vytvorila komickú grimasu.

„Pani profesorka, štyria? Nemáme v týchto dňoch práce vyše hlavy?“

Profesorka angličtiny si povzdychla a postrčila do našej lajny aj Ima.

„Skočili do seba v jedálni,“ povedala, prestupujúc pred nás k jeho lavici za stolom riaditeľa.

„Chlapci, zdá sa vám, že toho mám málo? Pani riaditeľka skončila zo zdravotných dôvodov práce neschopná a všetko je teraz na mojej hlave. Tam kde sa vám zdá, že už na vás nekladieme toľký lak, na nás naopak je. Koniec školského roka je pre vedenie školy vždy najhorší.“

Nikoho z nás tie litánie nezaujímali, ale zrejme to zo seba ten prepracovaný páprda potreboval dostať, alebo len využil možnosť urobiť zo seba pána dôležitého.

„Nájde sa niekto, kto mi vysvetlí o čo tam v tej jedálni šlo?“ Položil konečne otázku a ja som hneď využil možnosť. Všetko mu pekne jase vysvetľujúc.

„Kopol si mi do stola, Poláček, a potom mi drbol!“ štekol Imo, ignorujúc riaditeľa, ktorý ho zahriakol za nevhodnú  variantu slova.

„Vravel si o Jele, že je to šľapka, čo dá každému a že si rozhodne počkáš kým dá aj tebe!“ Znova to vo mne začalo vrieť na plno, nie že by som sa naozaj úplne upokojil.

„Čo že si urobil? Ty chceš vážne umrieť, retard?“ Zaútočil Lukáš prudko až  sebou Imo aj Rado trhli.

„Upokojíme sa! Hneď!“ zvolal zástupca a postavil sa, aby nám ukázal svoju veľkú a mohutnú stavbu tela a snažil sa nás tým zastrašiť.

„Mám dcéru a naozaj sa mi nepáči predstava, že by o nej niekto rozširoval také nepekné veci.“ Začal a ja som sa víťazne uškrnul. Debil dostane zdrbané.

„Mám manželku a ak by som započul, ako niekto špiní jej meno, česť a povesť tiež sa nezdržím.“

„Pán zástupca, nemyslím...“ šepla zdesene profka, v snahe nenápadne upozorniť, že v jeho postavení asi nie je naozaj vhodné takto otvorene prejavovať svoj subjektívny postoj na našu potýčku.

Zastavil ju zdvihnutou dlaňou a ani sa na ňu nepozrel.

Namiesto toho upriamil svoj pohľad na mňa a ruky strčil do vreciek svojich rifieľ.

„Nabudúce, prosím, ak sa budete musieť zastať cti svojho dievčaťa, skúste najskôr verbálny spôsob a ak už nebude dotyčnému rady, nechajte si fyzické vytrestanie  mimo areál školy.  Tým myslím aspoň sto metrov od školskej brány.“

Profesorka sa už neskryte capla do čela a niečo si šomrala.

„Čo však s vami? Nemôžem vás vylúčiť dva týždne pred vysvedčením, to je úplná hlúposť.“ Chvíľu mlčal než si povzdychol a znova si nás štyroch prezrel.

Imo bol na tom najhoršie, dostal od troch riadnu nakladačku, keď počítam aj moju Lochnesu. Ach, potreboval som sa už odtiaľto dostať vybozkávať z nej tú bitkárku.

„Nechcem vám pre mladícku nerozvážnosť zničiť možnosť dostať sa na vysnívané vysoké školy. Verím, že vy,“ ukázal na dvoch vypatlancov, čo si brali do huby moje dievča, „sa spolužiačke ospravedlníte a začnete sa k ženám správať s rešpektom. Nezabúdajte, že aj vaše matky boli dievčatá  vaše sestri  a babky.. Nik nechce, aby sa špatne rozprávalo a ženách na ktorých nám záleží a ktoré milujeme a je jedno či je to  vaša matka alebo priateľka. Takže nebudem z tohto incidentu vyvádzať veľké postihy. Ale všetci štyria si na letné prázdniny plány nerobte. Strávite tu každý deň a pomôžete nám dať tie počmárané lavice, čo so spolužiakmi každý rok demolujete do poriadku. Chystáme sa renovovať sprchy a taktiež nové nátery v triedach.  Myslím, že  predstava vašich zničené prázdniny mi naozaj upokojí kyseliny a vy sa poučíte lepšie ako zo zníženej známky. Takže, vidíme sa na  koncoročnej ceremónií a potom hneď tretieho júla po víkende.“

Chcel som protestovať, no vedel som, že je to naozaj najlepší trest aký kedy táto škola zažila. Mohol som dopadnúť aj horšie za napadnutie spolužiaka.

Opustili sme riaditeľňu a na moje prekvapenie ma tam čakala moja Xena bojovnica. Vyzerala vystrašene a aj keď sebou jemne trhla pri pohľade na tých dvoch, stále zostala upriamená na mňa.

„Vylúčili vás?“ spýtala sa Lukáša, ktorý sa pri nej zastavil prvý a na moje prekvapenie ju krátko  tuho objal.

Už som chcel zakročiť no ustúpil a uvoľnil mi tak cestu.

Mal šťastie, bol som v ráži, raz dva by som mu tú jeho krásnu tvár zmasakroval.

„Si v poriadku?“ odpovedal jej otázkou, keď som ju vzal do náručia ja.

Odpáľ!  Chcel som zakričať,  no nechcel som zbytočne čeriť vody a tak som ju len držal za ruku.

„Si?“ spýtal som sa, zatiaľ čo neodpovedala a len sledovala zvedavo moju tvár.

„Mne nič nie je. Poď, musím ti to ošetriť.“ Potiahla ma za ruku a ako prechádzala pohladila Lukáša po ramene.

Snažil som sa nevystrájať. Nakoniec, neskrývala predo mnou to gesto.

Bolo to len priateľské pohladkanie.

„Nie som si istý, či sa mi páči, ako sa navzájom dotýkate a objímate,“ povedal som poslušne zaliezajúc, kam inam než na dievčenské záchody.

„Je to priateľ. Môj, rovnako ako tvoj.“

Chcel som protestovať. Môj už dávno nebol, ale nechcelo sa mi dohadovať.

Pomaly ma odstrkala až k umývadlu, kde som sa oprel a ona mi s papierovou utierkou, ktorú navlhčila, začala utierať krv z rozbitých úst.

„Taká škoda,“ vzdychla, keď vymenila utierku za ďalšiu a znova pokračovala v jemnom ťapkaní. „Práve ma bozkávanie s tebou  začalo naozaj baviť a ty ma od seba odstavíš hlúpym mužským nerozumom.“ Pokrútila hlavou a nežne ma pobozkala na zdravú polovicu úst.

„Rozprávali o tebe ako o... Musel som.“

Sladko sa zasmiala, odhadzujúc mokrý papier do umývadla a sama sa vtesnala do môjho náručia.

„Som tak nahnevaná, že si sa nechal vyprovokovať. Nemysli si, že len pre to, že nejačím, nemám naozaj chuť. Ale nik sa pre mňa nikdy nebil a istý spôsobom je to úplne fantastický pocit. Som divná, viem.“

Chcel som povedať, že vôbec nie, no namiesto to ho som si ju pritiahol k sebe a jemne ju pobozkal na pery.

„Si moje dievča, pre koho iného sa mám biť?“

„Vieš, že to čo si šepkali oni dvaja, si šepkajú všetci, že? Akurát ich si počul. Nechcem, aby si sa už bil kôly mne pre čokoľvek čo budeš od iných počuť. Sú to len slová. Som zvyknutá. Nezabúdaj, že som posledné dva roky strávila tým, že som na seba bola nútená počúvať urážky a reči.“

Frustrovane som zavrčal. Nenávidel som, že som bol medzi nimi aj ja. Ale čo sa stalo už sa neodstane. Teraz je moja a ja ju ochránim.

„Som tvoj priateľ, je to moja povinnosť!“ Chcel som sa dohadovať no ona ma prekvapila keď prikývla.

„Môžeš sa pre mňa biť až keď uvidíš ako ma niekto zastrašuje alebo fyzicky ubližuje. Potrebujem aby si ma zachránil. Ale nie pokiaľ ide o hlúpe reči blbcov, ktorí nikdy nebudú dosť blízko aby mohli zachytiť vôňu parfumu, čo používam.“

Otváral som ústa, že jej pripomeniem super kop Adkinsa, no to už zazvonilo na hodinu a ona ma potľapkala po líci a odtiahla sa z môjho objatia.

Nechal som ju kráčať predo mnou. Mala naozaj pekný zadok.

„Myslím, že by bolo najlepšie, ak by si znova začala nosiť tie otrasné veci. Najlepšie z kontajneru!“

Zasmiala sa a jej zadok sa začal provokatívne húpať ešte viac.

Tak som urobil to jediné. Prikryl som ho svojimi dlaňami a stisol. Koniec koncov, bol mojim majetkom.

A ona to tiež musela vedieť, lebo som nedostal po rukách a ani pokarhanie.  A tak som ho hravo mačkal až k dverám triedy, kde mi pohľadom dala vedieť, že v spoločnosti rozhodne nie.

Prikývol som, otvoril jej dvere a tešil sa na chvíľu, keď budeme zasa sami a dovolí mi dotýkať sa miest na ktoré iní chalani môžu len čumieť.