18. kapitola - Dohoda

Ahojte, pridávam zatiaľ len Jelu. Mám rozpísaného Tonyho, ale tento týždeň sa sťahujeme do domečku, takže minimálne dva, tri mesiace, možno celé leto budem časovo indisponovaná.

Budem sa snažiť písať, ale kedy zapojíme internet je otázne, máme tam strašne veľa rekonštrukcíí. 

Želám krásne leto.

Ahojte, vaša Ivet.

 

18. kapitola

Deň dvadsiaty : sobota

Zobudila som sa s trieštivou bolesťou hlavy, ale na tvári som aj napriek tomu mala nezmazateľný, hlúpy úsmev.

Ako mačka som sa lenivo naťahovala v posteli, túlila sa k obliečkam a tíško sa chichúňala do vankúša.

Áno, rozhodne som bola súca na hospitalizáciu.

Ale včerajšok bol tak úžasný v mnohých smeroch, že som bola ako po dvojitej dávke serotonínu, ktorý som mala v minulosti predpísaný od doktora. Ak by som vedela, že stačí jeden večer s Antonom ,ušetril by otec neskutočné množstvo peňazí za odborníkov a lieky čo som do seba nahádzala. 

Byť ako iné  dievčatá. Správať sa akoby bol svet gombička a byť „fyzická“ bolo ľahšie ako som si myslela. Muselo to  byť Antonom. Nepamätám sa, že by som dokázala pred tým byť až taká aktívna vo veciach fyzických prejavov náklonnosti.

Bolo to  tým jeho zvieraťom, čo uvoľnil akonáhle vyšiel na pódium a struny prvýkrát zaplakali, keď do nich tresol prstami. Jeho úsmevom, spôsobom ako na mňa hľadel, ako ma držal, ako mi kradol chipsy z rúk, hltajúc zakaždým aj moje prsty.

Bola som pobláznená. JA som bola do neho úplne, bezhlavo pobláznená.  Nechcela som to. Chcela som byť pripravená na koniec a stále som. Naozaj. Len mi tá predstava kazí opar chorobnej spokojnosti do ktorej som sa zobudila.

Znova som žila. Zdalo sa to tak úžasné. Mala som priateľov. Síce len takých požičaných od neho, ale mala. A taktiež som proste úplne strácala odhodlanie držať si všetkých od seba.

Och, a hej. Tá adolescentka vo mne bola bez seba zo skutočnosti, že má za frajera hudobníka a ako božsky nadaného! Len som si spomenula na auru ktorá sa okolo neho vznášala, keď stál pred mikrofónom a znova som bola pripravená ho obskočiť.

Ale to som musela odložiť na neskôr.

Načiahla som sa po telefóne a po skontrolovaní času som usúdila, že mám ešte hodinku na váľanie sa a tak som otvorila album s fotkami a ako správna puberťáčka si stále dokola pozerala naše spoločné selfíčka.

Posledné dva roky, keď som mala byť presne tento typ dievčaťa a pomaly  dospieť som bola sama, zdeptaná a uzatvorená. Bez možnosti prejsť si týmto štádiom "dospievania." A teraz tu bol Tony a  vo mne sa zobudila šestnástka, ktorá bola celá rozochvená z dokonalého prvého rande a chlapca s ktorým bola. To bola moja výhovorka, prečo som pri opakovanom listovaní v albume bojovala s tlakom na hrudi o zadržovaného, bujarého, radostného smiechu.

Mala som tak asi tridsať fotiek, všade sme sa smiešne tvárili, bozkávali a smiali sa.

Boli tam  však len tri moje favoritky. Na jednej som mala líca vtiahnuté a držala ústa ako ryba, zatiaľ čo on mi s vážnym výrazom a zavretými viečkami dával pusu na líce. Potom tu bola jedna kde škúlil jedným okom, nepýtajte sa ako to dokázal, zatiaľ čo ja som mu prstom šťuchala pod okom, ktoré sa pozeralo do objektívu. V konečnom výsledku to vyzeralo akoby som mu do neho strkala aby sa tiež pohlo ku koreňu nosa. A tretia, kde sme naozaj sladko bozkávali a on nás odfotil akosi krivo takže tam je vidno iba naše spojené pery, kúsok môjho nosa a jeho brada.  Nakoniec vyhrala práve tá  posledná a stala sa mojou tapetou.

Bol to krásny večer. Nechcela som po tom, čo videl svojho otca, doraziť jeho krehké srdce tým špatným o mne. Za ten čas, som ho spoznala dosť dobre na to, aby som vedela, že by ho to zložilo.

Musel najskôr sám vidieť, že som šťastná, spokojná. že vďaka nemu naozaj žijem a nie som už viac tým depresívnym balíčkom. Bola som si istá, že ak uvidí, ako mi pomohol, lepšie znesie to čo sa mi stalo v minulosti.

Nespokojne som sa nakoniec sama vykopala z postele.  Večer som do nej doslova odpadla len v prádle, neodlíčená a s dychom alkoholika.  Potrebovala som sa skultúrniť.

Sprcha bola zázračná. Zabudla som akú moc má na opicu a telo ubolené z tanca.

Už ako človek  a nie dobytok, s dvojitou dávkou Nalgesinu S v obehu,  som sa pustila do varenia. Väčšinou, čo v preklade znamená stále, sa chystám na otca už v piatok. Takže teraz som mala pocit časovej tiesne, zatiaľ čo som strkala do rúry kurča a hádzala zemiaky v šupke do vriacej vody.

Žiadne zbytočné vyváranie. Dnes nie.

Natiahla som sa po  rádiu . Môj rituál k upratovaniu a domácim prácam no nakoniec som to nechala tak. A zo stolíka vzala telefón. Mala som tam svoju novú najobľúbenejšiu pesničku.

Zatiaľ čo v pozadí bol stále počuť šum a ruch baru ja som si  už hmkala.

Naozaj výborný nápad nahrať si ho.

Hral mi opakovane bez prestávky.   Upratovanie môjho malého bytu mi zabralo trikrát viac času lebo aj keď som vedela, že ma tlačí čas, nedokázala som so sebou bojovať dostatočne na to, aby som vyhrala nad nutkaniami stáť nad stolom v kuchyni a sledovať ho ako spieva a hrá na gitare.

Za tri hodiny počas ktorých som upratala byt, uvarila a pripravila cesto na maslové sušienky som sa ju naučila naspamäť.

Moje zalúbenkované ja túžiilo po tom aby dostalo tiež jednu pesničku od neho. Dokonca nemusela mat ani text. Vedela som, že je skôr na komponovanie a  hranie než spev a skladanie textov.

Práve som  si vytiahla prvú várku sušienok, keď mi zazvonil zvonček ,čo spôsobilo, že moje srdce sa pohlo rýchlejšie a žalúdok zauzlil. Nevidela som ho mesiac a predstava, že spolu strávime konečne aspoň trochu času ma robila naozaj konečne spokojnou.

Schmatla som malý telefón a zadržujúc radostné pišťanie som stlačila zámok skôr ako sa niekto ozval.

„Konečne, konečne! " kričala som, otvárajúc dvere stále s telefónom v ruke.

Odpovedal mi dvojitý smiech sanitára a môjho otca, ktorý naplnil moje uši a nútil ma poskakovať na mieste.

Tichou chodbou sa rozozvučal tlmený hukot schodiskového výťahu, ktorý tam dal Tatko nainštalovať a ja som na jeho vrchu nakláňala, kedy sa jeho vozík konečne vyvezie až ku mne.

„Ahoj, Slnko mojich očí," zvolal ocko veselo, kývajúc rukou, keď sa dostal na podestu  a Slavo ma vzal do rýchleho objatia, tíško šepkajúc pozdrav do mojich vlasov.

„Ako si to zvládala, kráska?" spýtal sa ten veľký ujo, čarujúc doxy lízanku z môjho ucha.

Rozosmialo ma to ako vždy, keď to urobil a tak som mu ako poďakovanie strčila do ruky dózičku so sušienkami.

„Celkom aj hej. Niekedy lepšie, niekedy ani nie."

Ľútostivo sa usmial.

Čo sa dalo viac urobiť? Bolo to tak ako to bolo. Bude horšie.

„Pozor, pozor, odstúp od môjho dieťaťa!" Na oko vážne sa vyhrážal otec zatiaľ čo bojoval so zapínaním na ramene výťahu, ktorý jeho vozík držal bezpečne pripútaný k výťahu na schodisku.

„Tak v nedeľu o tretej." Rozlúčil sa náš priateľ a naposledy ma objal, zatiaľ čo ja som sa snažila zadržať smutný povzdych.

Nenávidela som, že máme s otcom tak málo času.

Pobúchal svoje kolená a tak som poslušne sadla a objala ho okolo krku.

„Konečne si doma, chýbal si mi," vzdychla som, opierajúc hlavu o jeho mocné ramená.

„Aj ty mne, láska." Pobozkal ma na čelo, vdychujúc moju vôňu. „Najradšej by som nikdy neodišiel. Nenávidím nechávať ťa samú."

„Nemusíš, oci. Veď sme sa už o tom bavili. Mám pomaly devätnásť. Povinnú školskú dochádzku mám ukončenú. Mohol by si zostať. Máme peniaze a ja by som mohla naďalej roznášať letáky. Možno by som mohla rozšíriť svoju oblasť roznášok iba ako takú malú bokovku. Nepotrebujeme  toho veľa."

Všoféroval nás do bytu a ani sa neunúval so zatvorením dverí. Naši susedia boli všetko postarší ľudia. Boli sme tu v bezpečí.

„A taktiež sme sa bavili o tom, že potrebuješ dokončiť školu a dostať titul. Nebudem ti tu na príťaž a kaziť možnosť splniť si sen."

Zamračila som sa, vstávajúc z jeho kolien.

„Moje sny už dávno nie sú tie isté.  Vlastne som premýšľala, že by som na výšku nešla. Z tých peňazí by som mohla kúpiť malý byt niekde blízko pľúcneho ústavu, aby si to nemal ďaleko na rehabky a mohli by sme bývať spolu. Byť spolu každý deň." Napadlo ma to prvýkrát, keď mi zavolal, že sa mu priťažilo a nebude môcť prísť. To bolo pred mesiacom. Trvalo štyri týždne kým sa dostal z infekcie dosť na to, aby mohol byť so mnou.

Ak by sme bývali obaja v tom meste mohla by som ho vidieť aj keby mu nebolo znova dobre.

„Nebudem o tomto s tebou diskutovať, láska. Na výšku pôjdeš a hotovo. A určite nebudeš meniť na posledný rok školu iba kôly mne. Vravela si, že tu máš pár priateľov. Nestojí to za to, aby si všetko čo si tu získala  zahodila pre mňa. Nie som tu dosť dlho na to, aby si postavila svoj život na druhé miesto..."

„Oci!" Dupla som si ako trucovité, maznavé dievčisko ktorým som v istom bode môjho života dávno bola a ani som sa nesnažila ukryť slzy, ktoré mi svojou otvorenosťou vymačkal zo srdca.

„Jelinka. Vieš, ako to je. Zhoršuje sa to." Na dôkaz zaťahal za plastovú trubičku, čo mu viedla až do nosa a zaksichtil sa ako každý chlap, uvedomujúci si svoju slabosť.

„Ale veď ja viem! To je ten dôvod, oci! Chcem byť s tebou čo najviac..."

„Ber to ak tréning do budúcna," zasmial sa,  znova vtipkujúc o jeho blížiacej sa smrti. Bol to odporný morbiďák.

„Nenávidím tento humor a ty to vieš!" Obvinila som ho, hodiac  svoje telo do gauča. „Ani nad tým neuvažuješ. Už som dospelá, robím vlastné rozhodnutia. Dva roky žijem v podstate na vlastnú päsť. Peňazí na účte, čo si mi založil, som sa ani raz nedotkla, ocino.  Zvládam to. Viem sa postarať o všetko. Jediné čo chcem je byť s tebou viac. Si jediná rodina čo mám. Jediný na kom mi skutočne záleží!"

 „Ah, Jela. V poriadku. Urobíme dohodu. Ešte jeden rok. Dokončíš si strednú tu a na výšku sa prihlásiš tam. Ja zariadim ten byt. Aj keď sa mi nepáči, že by si znova mala nechať prax u tej návrharky ."

Pri zmienke Moniky Poláčekovej mnou až trhlo. Ďalšia poondená vec.

„Vlastne už to nie je úplne možné. Ja už nechcem študovať dizajn. Vlastne neviem, čo so mnou za rok bude..."

„Sú to dva roky a tá žena nezabudla. Musela si ju ohromiť, ak ti drží to miesto vo svojom štúdiu. Nebol práve to dôvod, prečo  si sa chcela sťahovať práve sem?"

Áno, to bol. Pred dvoma rokmi som myslela, že by som mohla byť niekto iný. Začať od znova. Ale potom som sa stretla s nárazom do steny a uvedomila si, že ani život na druhom konci sveta mi nepomôže utiecť pred všetkým čo sa mi stalo, pred všetkým, čo som urobila potom. Stala som sa nýmandom a postavičkou na posmech plnou depresií, stihomamu a odvaha kontaktovať ju a odpovedať na jej email boli nereálne. A tvoriť v tom čase bolo niečo úplne nereálne. Moju myseľ okupovali šialené veci. Na umenie nebol priestor.

A teraz, po dvoch rokoch, je jej dcéra moja priateľka a s jej synom randím. Nebola by som v očiach okolia  viac ako dievča cez posteľ. A tým ja niky nebudem.

 A navyše, Jela Matyásová, čo posielala portfólio bola zbohatlíčka. Nie chudinka z okraja mesta. A Poláčeková bola jedna z tých popolušiek, čo zabudla, že bola dávno na dne a nemala nič okrem húževnatosti.

A taktiež ma videla ako ráno vyliezam z izby jej syna. A označila ma presne za to, za čo by ma videli všetci ostatní. Bála som sa, akoby na to zareagoval Tony. Bože, všetko sa to začalo hromadiť.

„Ja už nechcem. Vieš, tak trochu sa to pomotalo. A jej deti sú moji priatelia. Nechcem, aby si mysleli, že som ich využila k ceste za ich matkou."

„Prečo by si to mysleli? Svoje náčrtky a prácu si posielala, keď si ich nepoznala. Sú to už roky. Nik by na to tak nemohol hľadieť." Naliehal a odôvodňoval.

„Prečo na tom tak strašne záleží, oci? Nie je to jedno?  Môžem robiť čokoľvek iné."

„Záleží na tom, lebo je to tvoj sen, zlatíčko moje. Záleží na tom, lebo si výborná a miluješ to. Chcem aby si v živote robila čo ťa naplňuje a robí šťastnou. O nič iné mi nejde. Vravela si mi, že znova šiješ. Po dvoch rokoch si sa k tomu vrátila. Ak by to pre teba tak veľa neznamenalo nikdy nezačneš znova."

„Ja už sa o tom nechcem baviť! Urobíme si kávu!" Kráľovná ukončovania tém na scéne.

„V poriadku. Tak mi povedz niečo o tvojich priateľoch."

„Nie je veľmi o čom. Všetko som ti povedala cez telefón," povedalo som poza chrbát, zatiaľ čo otec zaparkoval vozík pri stole v kuchyni.

„A čo ten chalan?"

„Oci! Nebudem ti vravieť o mojom frajerovi. Neverím, že som ti vlastne niečo také povedala."

„Chová sa k tebe pekne?"

Pretočila som oči.

„Je úžasný. Zdvorilí a slušný. Teda ku mne. Je dosť svojský keď príde na spôsob vyjadrovania, ale ku mne je naozaj dobrý."

„To je dobre. Netlačí ťa do vecí, na ktoré nie si pripravená? Vieš, nemusíš robiť nič, čo nechceš. Zlatíčko, ak nie je ochotný počkať, nie je ten pravý."

„Oci! Bože na nebi! Tam ani nezachádzaj prosím! Ježiši,  Mária, Pane Bože, ty sa mi zdáš!"

„Ja  som naozaj šťastný, že po tom čím si si prešla randíš. Naozaj nemáš predstavu ako ma táto skutočnosť upokojuje. Aj keď to znie asi divne... Ale potrebujem sa ubezpečiť, že poznáš svoju cenu a že nebudeš niečo robiť len pre to, aby si si udržala priazeň muža."

Do kelu! Do kelu!

„Oci, v tomto smere môžeš byť v pohode. On si myslí, že som no, vieš, ešte s nikým nebola, takže na všetko ide pomaly. Je, ako som ti už povedala, úplne úžasný. Prestaňme rozoberať môj neexistujúci sexuálny život, znova pekne prosím!" Položila som pred neho kávu a sama si sadla so svojím cappuccinom oproti nemu.

„Tak mi prepáč, snažím sa byť dobrý otec. Tiež som mal osemnásť a viem ako taký hormónmi zmietaný mužský mozog funguje. Však sa len pozri. Kývol medzi nami." Rozosmial ma tým.

Rád poukazoval na jeho mladistvý vzhľad a nerozvážnosť,  ktorou výsledkom som bola ja. Aj keď viem, že moju matku miloval a mňa miluje ešte viac. Byť otcom na plný úväzok a študentom naraz v devätnástich nie je ľahké.

 „Povedz mi niečo o ňom."

„Ja neviem čo chceš počuť. Je ku mne dobrý. Pomohol mi dostať sa z mojej ulity." To čo bolo štartérom nášho priateľstva sa otec nikdy nedozvie... „Robí ma šťastnou a bezstarostnou. A vieš, čo?" rozohnila som sa a zbehla k linke po telefón.

"Je muzikant. Trošku nešťastný, lebo jeho otec ho núti ísť na práva lebo neverí, že by sa hudbou dalo zarobiť dosť peňazí, ale aj tak. Včera ma zobral do baru a ľudia ho úplne milujú oci! Mal si to vidieť čo s nimi narobil keď vyšiel na pódium. Úplne ich všetkých rozsekal. Ľudia spievali jeho pieseň, ziapali a holky sa naťahovali po jeho nohách a rukách ako by bol skutočná, veľká hviezda. Toto napísal  a zložil keď mal necelých šestnásť, oci. Je to rodený génius. Nikdy nechodil na hudobku, žiadne hodiny klavíra alebo gitary. Je samouk!"

Spustila som video a znova sa stratila v jeho hudbe. Nikdy sa z toho neprejem. Nikdy!

Všimla som si otcov úškrn, ale ignorovala ho. Myslím, že sa mu len páčilo moje rozohnenie a skutočnosť, že som mu dala niečo málo o mojom priateľovi. Asi sa mu páčilo, že trošku z jeho ohnivej Jely bolo nazad.

„Znie to, ako by text písal elektrotechnik. Ale musím uznať, že je to naozaj dobré."

„Dobré? Len dobré? Oci, tá alegória! A spôsob ako to krásne doplnil agresívnou hudbou? Úplne môžeš cítiť hnev a bojovnosť!"

 Už neskrýval pobavenie, nahlas sa smial. „Si také dieča, zlatíčko. Som šťastný. Chcem toho chlapca spoznať. Mám pár kontaktov, možno by som mu vedel zariadiť  stretnutie s niekým z brandže, ak jeho otec nie je ochotný zaťahať za motúzky. Toto odvetvie je bohužiaľ naozaj o známostiach a postavení. Ak nemáš nikoho, kto by sa prihovoril je malá možnosť, že sa dostaneš do povedomia."

Neveriacky som hľadela na môjho otca. „Naozaj, oci? Naozaj by si to pre neho urobil?"

Mykol plecami a pomaly si odpil z kávy s nežným úsmevom na jeho neoholenej tvári. „Stará sa o teba zatiaľ čo tu nie som. Vyzeráš šťastná a vďačím mu za to, že si  začala chodiť do spoločnosti. A taktiež sa mi nepáči, že zazobanec, neumožní svojmu decku študovať čo chce aj napriek tomu, že vďaka konexiám by z jeho syna mohol byť najslávnejší spevák behom roka aj keby nemal talent."

„Tony ho ale má!"

Znova sa zasmial, cmukajúc trošku posmešne.  „Ccc , a to je dôvod, prečo mu pomôžem, ak to bude chcieť."

Vstala som a silno ho objala. Odmeňujúc ho pusou na husté mahagónové vlasy. „Ďakujem, že nejančíš a veríš mi. A že chceš môjmu priateľovi pomôcť."

„Milujem ťa, láska. Urobím všetko aby si bola vždy šťastná a spokojná," Jemne sa usmial držiac ma o kúsok dlhšie.

„Zaslúžiš si trošku maslových sušienok!" Pokus o odľahčenie vyšiel, otcovi sa beťársky rozžiarili oči, zatiaľ čo si trel brucho.

Upiekla som štyri plechy a za ten čas sme s otcom prediskutovali všetky možnosti po maturite. Našli cez telefón pár vysokých škôl v tom meste a otec si neodpustil poznámku, že tam je dokonca aj škola dizajnu a návrhárstva. Musela som sľúbiť, že podám žiadosť.  Bolo úžasné plánovať. Ani jeden z nás nespomenul viac jeho chorobu a tie zlé možnosti v budúcom roku. Ja som nemyslela na to, ako to bude so mnou a Tonym fungovať po maturite. Ja zostanem tu a on asi odíde do Blavy alebo možno do Prahy, ako Verešová, aby urobil práva.

Ale nik mi nezaručil, že nám to vydrží ešte aspoň mesiac nie to ešte rok. A už po tom bolo príliš odvážne premýšľať ako by sme to zladili.

Zvonček zazvonil krátko a vzápätí sa rozozvučal aj môj telefón oznamujúc správu  s Tonyho menom. Nezmohla som sa na viac než na úsmev, keď som videla nás dvoch bozkávajúcich sa ako z obálky románu.

Hlava mi ide vybuchnúť, ale napriek tomu sa musím usmievať ako retard a myslieť na chuť tvojich sladkých úst. Som z teba úplne pomätený, príšerka. Želám krásne ráno, uži deň s otcom. :* 

Vzdychla som si, pritískajúc telefón k hrudi. On vedel ako na dievča, aby z neho a jeho slov padali do mdlôb.

Práve prišiel domov. Tiež musím neprestajne myslieť na včerajšok.  <3

Telefón sa znova rozoznel tento krát ukazujúc Lukášovo číslo.

„Do kelu! To je ignorant!"  vzdychla som si, keď som svoje obavy potvrdila vykuknutím z okna.

 Jeho auto stálo takmer na obrubníku. Vstúpilo z neho jeho identické, staršie dvojča a jemná žena s opálenou tvárou a takmer bielymi vlasmi vyťahanými zo slniečka.

„On sami len sníva!"

„Zdá sa, že budeme mať návštevu," povedala som k otcovi, ktorý si ma zvedavo obzeral.

„Naozaj? A koho?" Nikdy k nám nik nechodil, nemal kto.  A otec vyzeral napätý rovnako ako ja.

„Môj kamarát a syn tvojich priateľov, o ktorých si sa mi zabudol zmieniť."

„Och..."

„Áno,  tatko, och. Už aspoň viem, prečo si robil také drahoty, keď som s tebou vyjednávala miesto kam sa chcem sťahovať."

„Nebolo to tak, že by som pred tebou chcel túto časť svojho života skrývať, len som si nebol istý, či si pripravená do našej bubliny pustiť niekoho nového. Oni neboli jediný ľudia, ja... stretol som v tom čase ženu a ..."

„Ja viem, Lukášovú tetu." Prešla som k bzučiaku a bez pozdravu otvorila. Nebudem ich predsa vyhadzovať, keď už sú tu. „Lukáš mi niečo málo povedal. Len nevedel, prečo si sa na nich nakoniec vybodol.  Vyzeralo to, že jeho teta to znášala dosť zle."

„Chcel som ťa vziať po sviatkoch na Novy rok sem. Milena a ja sme mali v pláne začať spolu žiť a...  No potom sa stalo to s Mariánom a nechcel som na teba tlačiť. Bál som sa, že to proste nezvládneš. Povedať ti o tom mi prišlo úplne malicherné, keď si bojovala s tým strašným zážitkom."

„Oci, nikdy by som ti nezazlievala, že miluješ a že žiješ. Bola by som za teba šťastná. Myslím, že som bola v rozpoložení, že by som nám sama pobalila veci a nasťahovala nás  k nej."

Zasmiali sme sa. Aj keď ten smiech bol viac než trošku horký.

„Chcel som ti to povedať potom ako si sa dostala z nemocnice, ale to mi krátko na to bola diagnostikované tá prekliata obštrukcia a ja... Bolo dosť zlé, že som mal zvalcovať tou správou teba, byť ti na obtiaž a všetko okolo. Nechcel som do toho zaťahovať ešte Milu. Mala čerstvých dvadsať deväť, celý život pred sebou, ako by som mohol očakávať, že strávi čo i len rok s niekým ako ja?"

„Ach, ocino."

„Urobil som to len pre jej dobro. Ak by som mohol odbremením od tohto aj teba."

„Julo!" Bytom zaznel jemný, káravý, ženský hlas. „Ja neverím, že si nám nedal vedieť, že s tvojou dcérou žiješ tu!"

„Heny, vyzeráš stále tak dobre. Ani kúsok si nezostárla," usmieval sa otec, úplne ignorujúc jej zamračenú tvár.

„Kde je Ľubo bo a  Lukáško?"

„Lukáš sa práve snaží Ľuba presvedčiť, aby nevolal Milene. Vieš, vlastne čo si spôsobil? Boli sme priatelia, Július. Spával si s mojou malou sestrou. Aspoň toľko si mohol mať v sebe a povedať, že na nás kašleš!"

„Mrzí ma to, Henriet. Naozaj. Pozri sa ako som dopadol. Nechcel som do tohto ťahať ešte niekoho. Naozaj sa cítim zúfalo pre to, že som z toho nemohol vynechať moje dieťa. Pútať ku mne vás a nútiť vás na mňa hľadieť a trápiť sa. Obávať, čakať koniec? Nie. Stačí že si tým musí prechádzať jeden človek ktorého milujem."

Akoby ju šľahol po tvári, otočila sa na mňa. „Si ešte krajšia ako na fotkách," usmiala sa, po kriku v jej hlase ani pamiatka.

Tiež som sa na ňu usmiala, nešlo to inak. Bola krásna a naozaj sa zdala milá aj keď na otca kričala.

„Rada vás poznávam." Natiahla sa ku mne a vzala moju ruku do svojej, priťahujúc si ma k boku.

„Uvedomuješ si, že si toto sladké dievčatko nechal všetkým prechádzať samé? Myslíš, že je ľahké báť sa o svojho blízkeho a nemať to komu povedať? Zveriť sa? Musíš byť naozaj blázon ak si ju chcel týmto pretiahnuť úplne samú. Iba Boh vie koľko času ti zostáva a nezariadiš jej nikoho na koho by sa mohla obrátiť, keď bude najhoršie?"

„Tak to nie je. Zabezpečil som jej budúcnosť. V banke je účet na jej meno má tam dosť peňazí a s úrokmi z toho budú žiť ešte aj jej deti. Nikdy by som niečo také nedopustil. .."

„Ty a tie tvoje peniaze. Hovorím o blízkej osobe. Mal si nás kontaktovať,  kôly nej!"

„Láska, nechaj už Jula tak." Vošiel do bytu vysokú muž, úplne rovnaký ako Lukáš, len jeho vlasy boli o trochu tmavšie a začali jemne šedivieť.

„Čau." Načiahol k otcovi ruku a jeho hlboký chrapľavý hlas rezonoval poloprázdnou miestnosťou.

   Práca na farme bola podpísaná na každom kúsku jeho osobnosti. Od opálenej tváre a mozoľnatých obrovských rúk až po vejárik vrások zo slniečka.

„Rád ťa vidím," odpovedal môj otec, cúvajúc vozíkom aby si mohli sadnúť na gauč.

 „Divne to znie od niekoho, kto nás nekontaktoval dva roky," predniesol posmešne Lukášov otec a rozvalil sa na gauči, ťahajúc ruku svojej manželky na svoje stehno.

Bol na nich pekný pohľad. Ako si potrebovali byť blízko a dotýkať sa. Nedivým sa, že ich má Tony rád. Ak toto videl každý deň a potom doma musel hľadieť ako sa jeho rodičia vraždia pohľadom a neustále hádajú, musel byť naozaj smutný.

„Julo," ozval sa veselý hlas.

„Lukáš," odpovedal otec a načiahol sa po ponúkanej ruke.

„Mohol si dať vedieť dopredu. Trubiroh. Okrem kávy a pár sušienok nemám nič nachystané."

„Jely baby, ak by som povedal, že by som chcel prísť aj s fotrovcami ty by si našla výhovorku, prečo nie. A jedli sme pred tým ako sme sem šli. Aj keď, jedna sušienka by sa naozaj mohla nájsť," smial sa s jeho medveďou labou na bruchu.

„Mali sme dohodu, že sa otca spýtame či chce!" sykla som, ťahajúc ho do kuchynky, kde som do taniera vysypala pár sušienok .

„Ja viem, viem, ale mama bola neoblomná. Povedal som im o jeho diagnóze a matka preplakala hodinu v kuse. Snaží sa ako najlepšie vie. Ale vozík a tie hadičky v jeho nose z neho robia úplne iného muža ako si pamätáme."

„Ver, že to cítim úplne rovnako," šepkali sme si ako naši rodičia v obývačke, čo mi na okamih vykúzlilo úsmev na tvári.

Tak som aspoň urobila kávu a vzala sušienky na stolík v obývačke.

Napätie bolo preč. Otec a Lukášovi rodičia sa smiali a horlivo diskutovali. Až na otcove záchvaty kašľa, to bolo najúžasnejšie popoludnie čo sme s ním zažili od kedy sme sa sem prisťahovali.

A ja som začala byť naozaj rada, že Lukáš neposlúchol a doviedol ich sem.

„Píšeš si s frajerom?" spýtal sa otec s úsmevom cez celú tvár. Rozhodne si vychutnával, že ma môže provokovať.

„Ja... áno. Prepáčte." Strčila som si telefón pod stehno a  zahanbene sa pomedzi riasi pozrela na našu návštevu.

Vedela som, že je to neslušné, ale nebolo to tak, že by som im nevenovala ani pohľad. Konverzovala som s nimi, ale taktiež som nemohla zrušiť Tonyho. 

„Napíš mu, nech príde!" nakázal otec, vyrážajúc mi tým dych.

„Oci, neviem, či je to dobrý nápad." Švihla som pohľadom k Lukášovi, ktorý ak si o tom niečo myslel, nič nepovedal, len si odpil z džúsu a hodil do úst ďalšiu sušienku.

„Chcem ho spoznať. Aká je pravdepodobnosť, že budem mať šťastie stretnúť ešte v budúcne iného tvojho frajera? Už som stratil nádej, že si budem môcť zahrať desivého otca. Neber mi tú malú radosť."

Mne to vtipné neprišlo, vlastne som bola dosť vydesená z predstavy ako zastrašuje Tonyho. Ale Hena a Ľubo sa rozrehotali akoby počuli ten najlepší vtip na svete.

„Nebudeš mi zastrašovať priateľa, otec. Neviem, či by ho netrafil šľak, ak by som mu napísala, že ho chceš spoznať. Bože, mali sme len prvé rande. Neviem, či chcú chalani stretnúť otca svojho dievčaťa po roku nie po prvom rande."

„Ja som najskôr poznal jej otca až potom ju," ozval sa Lukášov otec a vtisol malú pusu na spánok svojej usmievavej žene. 

„Boli ste kolegovia, to nie je to isté," odpovedala mu, obracajúc pozornosť na mňa.

„Bolo to tak, že ho mal otec fakt rád a využil ma, aby ho k sebe cezo mňa pripútal navždy."

„V každom prípade, " pokračoval otec, odvracajúc sa od maznajúceho páru v stredných rokoch, „ s ním len chcem hodiť mužský pokec. No tak.  Tým zastrašovaním som si robil srandu. Ale on musí pochopiť, že po tom všetkom si zaslúžiš to najlepšie zachádzanie."

Pokrútila som hlavu. Nechcem na Tonyho tlačiť. Bola som jeho prvé skutočné dievča. Nechcem aby utiekol z pocitu tlaku.

„Ak to s tebou myslí vážne, príde." Nedal sa obmäkčiť.

„Spýtam sa ho, ale, oci, budeš k nemu slušný. Židne herecké výkony ala som tvrďácky otec."

Znova sa všetci rozrehotali. Dnes s opicou po pretancovanej noci som bola asi za klauna. Ale dobre tak. Aj keď som bola ústredným bavičom, stále to nemenilo nič na skutočnosti, že to bolo veľmi pekné popoludnie a otec akoby ožil. Dokonca sa mi zdalo, že mu d líc stúplo trochu farby.

„Škoda, že tu nie je Mila, milovala by ju," vzdychla si Heny s úsmevom na tvári.

 To bolo mierené na mňa, a mne sa páčila predstava, že by ma otcova milenka mala rada. Myslím, že ak je z polovice tak sladká ako Henrieta tiež by som ju mala rada.

„Ako sa jej darí?" Nesmelo sa spýtal otec a veselosť bola v tej chvíli vysatá do poslednej molekuly.

„Už som ani nemyslela, že sa spýtaš. Má sa dobre. Má syna..."

 „Heny, láska..."

„Mama, prestaň!"

Zahriakli ju naraz, čo vzbudilo moju zvedavosť a  na chvíľu nechala sms pre Tonyho tak.

„To je úžasné... myslím... hmmm. Viem ako túžila po deťoch."

„Chcel by si ho vidieť? Mám pár jej fotiek aj s malým v telefóne,"

„Henrieta, ty si bola tá, čo mi to zakázala, čo teraz, do frasa tam, robíš?" zahriakol ju jej muž v márnej snahe zobrať jej telefón.

A ja som začala tušiť, niečo, čo môjmu otcovi  asi tiež doplo.

„Koľko má malý?" spýtal sa pevne, hryzúc si spodnú peru.

„Čochvíľa bude mať dva,"

Videla som otcove pery ktoré sa v nemom počítaní rytmicky pohybovali. 

A ja som počítala s ním. Devať mesiacov tehotenstva plus takmer dva roky, čo už žijeme tu. Teda ja žijem. On je v liečebni.

Hena ho ignorovala, jeho zalapanie po dychu, tiché rúhanie sa, keď zvolal božie meno a len mu pred nos strčila telefón.

 A ja som nemohla, proste nemohla zostať na mieste. 

Na tej fotke bola žena, ktorá by v inom živote mohla byť moja macocha. Na tej fotke bolo dieťa, ktoré by v inom živote mohlo byť môj súrodenec. Na tej fotke bola druhá polovica ktorá chýbala, aby sme mohli byť dokonalá, šťastná rodina.

Bol to sladký baculatý chlapček so svetlými vláskami a hrdzavými očami. Ťažko bolo povedať, či ich má po mojom otcovi alebo po matke, ktorá ich tiež mala farby whiskye.  Nedalo sa presne určiť podoba. Bol to malý človiečik, ale otec ani na sekundu nepochyboval. A ja tiež nie.  Mala som bračeka. Mali sme byť rodina.

Mohli by sme byť.

„Je to naozaj krásny chlapček," povedal otec. „Som za ňu šťastný."

„To je všetko čo na to povieš?" neveriacky hľadela Henrieta očakávajúc zrejme niečo viac.

 Ja som čakala niečo omnoho viac.

No otec sa len usmial. Ešte raz sa naklonil k telefónu a poťahal za hadičku ktorú mal zastoknutú v nose. „Čo by som mal? Má vlastnú rodinu. Iste sa o ňu jej chlap stará dobre. Vyzerá spokojne," trepal. Tak strašne kecal.

„Oci, čo to hovoríš?  Ty vieš..."

„Je to v poriadku, zlatíčko. Dúfam, že jej a malému nič nechýba." Držal ma za ruku a znova pozornosť vrátil na svojich priateľov.

„Je v pohode. Nič jej nechýba. "

„Som rád, že má niekoho kto sa o ňu postará a dá jej čoho ja už nie som schopný," vykrútil tvár do grimasy ktorá mala byť zrejme úsmev no len slepý by mu možno uveril, že je nad vecou.

„Je sama,“ ozval sa Lukáš a jeho slová otcom viditeľne trhli.

„No tak, čo bude, Jelinka. Napíš tomu tvojmu chlapovi, dnes je  deň veľkých správ. Nemôžeme tento deň ukončiť bez poznania tvojho frajera." Ignoroval Lukášovu poznámku akoby ani neotvoril ústa a vrhol na mňa veľký úsmev, ťahajúc moje čelo na svoje rozochvené pery.

Bol zasiahnutý. Vedel, že je to zjavné. Bol zlý klamár a ešte horší ignorant. A toto ho bude stáť zdravý rozum.

Práve som chcela otcovi ukázať rozpísanú sms, keď zazvonil zvonček. A nie ten na prízemí, ale ten na chodbe pred našími vchodovými dverami do bytu. 

„Čakáme niekho ďalšieho?"

„Netuším,“ odpovedala som, stále s telefónom v ruku. „Možno suseda potrebuje cukor alebo kavu.“  Aj keď to bola hlúposť za dva roky neprišiel nik ani raz vypýtať čo i len zrnko čohokoľvek.

„Tak takto je, hej?" privítal ma nevrlí hlas skôr ako som skutočne otvorila dvere a zdvihla pohľad od displaya telefónu.

„Si samé chi-chi, cha-cha, aký si úžasný a myslím na teba, ale pri prvej príležitosti si sem dovlečieš jeho. O čo tu ide, Jela? Zahýbaš mi s ním, alebo cely čas pokračuješ v tej pičovine na vlastnú päsť a dnes to chceš dotiahnuť do konca?"

Zhlboka som  sa nadýchla raz , dvakrat vydychujúc nahlas s hlbokým HHH než som sa na neho pozrela a bez milosti mu zatresla dvere pred nosom. Z takýchto vecí ma nik nebude obviňovať.