pátek 9. prosince 2016

Čierny vlk - 31. kapitola











31.KAPITOLA
Zamkla som sa, naozaj sa zamkla. Tak, ako som predpokladala, netrvalo mu ani pól minúty, aby stál pred dverami mojej izby a buchotal na ne, nech ho pustím dnu. Sedela som na parapete otvoreného okna, zabalená v deke, aby mi nebola zima a sledovala vločky dopadajúce na kopy snehu pred domom. Bol to jediný spôsob, ako som mohla mať tie prekliate dvere zamknuté.
Buchotanie neprestajne dráždilo moje nervy  a ja som vyskočila z okna späť na podlahu a dlhými krokmi prešla k dverám.
„Prestaň už buchotať! Chcel si spať, tak choď, ja ťa nebudem otravovať zbytočnými otázkami malého decka!" kríkla som, kopajúc do dverí. Predstavila som si, že tá drevotrieska je jeho píšťala a kopala som a kopala.
Možno mal pravdu a nemala som ho siliť, keď o tom nechcel rozprávať, ale kričať na mňa vôbec nemusel. Vyčítať mi, že sa s ním chcem bozkávať a dotýkať sa ho a on pre to nemôže spať? Bol jediný chlap v celom vesmíre, ktorému práve toto robilo vrásky.
„Lili, no tak, ospravedlňujem sa. Už ne teba nebudem kričať, nikdy. No tak, nechcem byť rozhádaný. Pusť ma k sebe, prosím. Môžeme sa maznať, ak chceš a pri tom rozprávať, alebo pri maznaní môžme hrať monopoly ak ti to urobí radosť!" Pritisla som si ruku k ústam, aby som stlmila smiech. Predstava ako hrám monopoly a pri tom sa oblapávam s Patrikom bolo asi tak reálne, ako že sa stanem brunetou s hnedými očami.
„Nemusíš sa siliť, bež spať!" kričala som, stále kopajúc do dverí. Jeho buch-buch prestalo a na chodbe zavládlo ticho.
No ten sa vzdal akosi rýchlo, hodila som sa na posteľ, tvárou k stene a pretiahla som si cez telo, zababušené v deke, ešte paplón. 

Slnko hrialo a ja som ležala na našom vyrúbanom kúsku lesa. Nemohla som to nazývať lúkou, pníky trčiace zo zeme obrastené lišajníkmi a skryté vo vysokej tráve dávali jasne najavo svoju prítomnosť a ilúzie lúky úspešne marili.
Držal moje zápästie a prstom do neho niečo kreslil, ornamenty, vlnovky, úplne sústredený na prácu svojich prstov.
„Čo to robíš?“ spýtala som sa, hľadiac na moju ruku na ktorej sa objavili ako čiernym tušom vykreslené kliky-háky.

 „Čo to je?" priblížila som si zápästie, cez ktoré sa ten divný zhluk vlnoviek tiahol a zasahoval mi takmer až do dlane, k očiam.
„Keltský znak beštie," šepol bozkajúc ma  do dlane, nespúšťal zo mňa tie svoje čierne oči  a ja som v nich mohla vidieť pulz zlata, keď sa odtiahol.
„Je to keltský obrys divokého zvieraťa a je znakom spojenia duše s prírodou. Nositeľovi dáva silu žiť a vybojovať svoje bitky. Chcem aby bola symbolom nás dvoch. Obaja máme za sebou veci, s ktorými potrebujeme bojovať, naša láska by mohla byť putom spájajúcim nás v jedno, ako tento keltský ornament," šepkal mi do pokožky dlane a ja som sa zachvela.
Jeho ruky skĺzli na moje boky, tisol ma k sebe. Nebola som na takéto sladké reči, myslím, že keby to vidím vo filme, asi by som si odfrkla  alebo sa rozosmiala. Teraz mi však nič vtipné na jeho slovách neprišlo. Milovala som toho zvláštneho básnika v ňom, muža čo videl a zaujímal sa o veci, o ktorých by sa mi ani nesnívalo, že by chlap jeho "výzoru" mohol študovať. Keltská mytológia?  Ale ak bola jeho presvedčením, beriem ju za svoju.

Oči som mala dokorán, dvíhajúc zápästie k svojej tvári. Spomínala som si, že som ten ornament videla na prvom liste skicára, keď som sa vlámala do jeho izby. Pamätala som sa na ten divný pocit deja vú.
Srdce mi bilo ako splašené. Otočila som sa za jemným šuchotom v mojej izbe a takmer skolabovala, keď sa vysoká postava vyšvihla z môjho parapetu a pohla sa dlhými nohami k mojej posteli.
„Si tak prenádherná, keď spíš, ani nevieš ako veľmi mi pohľad na tvoju tvár chýbal." Pristúpil k posteli, stiahol mi ruky zo srdca, kam som ich v úľaku priložila a bozkal ma do každej dlane malým, krátkym bozkom.
Jeho oči boli znova úplne zlaté, jantárovo výnimočné. Neodolala som a načiahla ruku, prechádzajúc mu po lícnej kosti a obočí. Hnev bol v prach a ja zmietaná pocitmi zo spomienky, ktorú mi podsunulo podvedomie som bola neschopná cítiť k nemu zášť. Bola som preplnená tým pocitom tak veľmi, že to až chvíľami bolelo.
„Ľúbim ťa." Môj mozog sebou hádzal v kraniu ako splašený. Snažil sa mi dať vedieť, že toto bol prestrel. Nikdy to žena nemá povedať prvá. Nikdy! Kris tvrdí, že tým muža proste odplaší. Muž si musí byť istý svojimi citmi natoľko, že to sám vypustí ako prvý z úst. A až potom, príde rad na ženu a jej výlev.
Patrik však búral mýty o mužoch už len svojou existenciou. Na jeho tvári sa totiž rozlial ten najkrásnejší úsmev, dlane zovreli moju tvár a  pery sa pritisli na tie moju s ľahkosťou motýlích krídel.
„Ľúbim ťa, Emília." Na moje meno dal tak silný dôraz, až mi telom prebehol mráz. Povedal to mne, nie koťátku, nie Lili, povedal to mne.
On naozaj vedel, ako mi pohladiť dušu. Bolo neuveriteľné, ako na mňa mohlo zapôsobiť moje celé meno z jeho úst. Lili, aj to jeho mača, bola som to ja, zakaždým a predsa som proste nemohla zabrániť môjmu šialenému srdcu trepotať sa pod silou môjho mena s jeho chrapčákom.
Posunula som sa ďalej, robiac mu miesto vedľa mňa no on zostal stále pri mojej posteli kľačiac na podlahe ako pri modlitbe.
Potiahla som ho silnejšie za ramená, no nepohol sa.
„Zabil som dievča," šepol bez toho, aby odtrhol pohľad od mojich rúk, ktoré chytil do dlaní. Čakala som na pokračovanie, no to neprichádzalo a ja som naozaj v tej chvíli nevedela, či bude pokračovať, či sa ho mám spýtať na viac, alebo ho len objať.
„Bola možno v tvojom veku a ja som jej pokrútil krkom. V tej chvíli som mal naozaj na okamih pocit, akoby som v dlaniach zvieral tvoju hlavu. Nemohol som sa ti ozvať, nemohol som ti napísať, zabil som ťa, síce to bol len výplod mojej mysle, ale tak hrozne som sa za to nenávidel. Cítil som sa ako on v  tej chvíli. Bola príliš mladá!" Prešiel si po krku a doprial mi jeden pohľad do jeho čiernych očí.  
Naprázdno som prehltla a vzala jeho tvár do dlaní. V upokojovaní som nikdy nebola dobrá, zakaždým môj pokus vystrelil úplne inak, ako som mienila. Tak som si len jeho hlavu pritisla k hrudi a prstami prechádzala po jeho vlasoch.
„Pila zo mňa a ja som ju nechal, nerozumiem tomu, doteraz sa snažím pochopiť, čo sa stalo. Vnímal som ju ako upíra po dobu, kým sa naše pohľady nestretli. Vedel som, že ju budem musieť zabiť vo chvíli, keď som videl hlad v jej očiach. No keď sa mi zahryzla do krku, bola si to ty čo sa zo mňa kŕmila, nie ona. Nebyť Adama, myslím, že by si ma  niekam odtiahla. Dala na ruky jantár a bol by som v peknej sračke."
Hlas sa mu na konci už nechvel, už nemyslel na to dievča. Slabá žiarlivosť dobiedzala a ja som sa ju snažila odstrčiť do kúta, teraz na ňu predsa nebolo miesto. No tá mrcha hlodala.
„Nezabil si mňa, ja som tu, veď vidíš." Jeho oči sa znova upriamili na mňa, s jemným úsmevom na perách ma k sebe konečne pritisol.
„Keď som prišiel domov a zbadal ťa vo svoje posteli, takmer som sa šťastím zmyšil. Nechcem sa s tebou hádať pre hlúposti, ako je moje pochrámané ego vlčieho bojovníka."
„Som naozaj rada, že si uvedomuješ svoju chybu," škerila som sa, znova ho ťahajúc do svojej postele. „Mám však ešte jednu otázku, ako ti môže zhluk živice ublížiť. Ja tomu akosi nerozumiem."
Vtisol sa ku mne do postele, preťahujúc cez seba paplón.
„Neviem presne, nikdy som sa s tým skutočne nestretol. Ako isto vieš, jantár má v sebe mágiu, používal sa od počiatku na liečenie dutín, či iné zápaly v tele. Keď sa však stretne s inou mágiou, je jasné, že sa prebijú a vznikne niečo úplne iné."
Nemala som tušenie o účinkoch jantáru, no mlčala som, bol tak informovaný o všetkom, že som až niekedy mala strach, aby sa na mňa nevykašlal, pre nedostatočnú sčítanosť. Asi by som mala presedlať z fantasy na niečo zmysluplnejšie.
„Rovnako ako ti odborníci do liečivých kameňov neodporučia mať viac kameňov v domácnosti, pre možné zlé sily vzniknuté vzájomným pôsobením kameňov na seba. Tak vplýva jantár na nás. Blokuje nás, naša mágia je potlačená, a stávajú sa z nás zraniteľní. Vlk v nás je utlačený a my nie sme schopní ho ovládať po dobu, kým  je jantár v našej tesnej blízkosti." Pri jeho slovách ma oblial studený pot, predstava, že vďaka tomu kusu "krvi stromu" by mi ho zniesli zo sveta... ach.
„Načo im ale potom ste, ak vás držia v tých jantárových okovách, ste smrteľní rovnako, ako ktorýkoľvek človek a vaša krv nemá účinky, aké by mala bez toho zhluku živice."
„Vtip je v tom, že vlk je našou pevnou súčasťou, rovnako, ako sa môžeš ovládnuť a nestruhnúť mi, potlačiť hnev do úzadia. Rovnako to môže byť aj s vlkom. To, že sa ovládneš zákonite neznamená, že ten hnev tam nie je. To že ho neovládam neznamená, že tam nie je. Ako náhle krv väznená magickou silou jantáru opustí moje telo, jej sila sa navráti. Mágia sa v nej prebudí a pôsobí úplne rovnako."
Pritisla som si hlavu tesnejšie k jeho hrudi. Nechcela som na niečo také myslieť, nechcela som myslieť na to, že z nejakých nevysvetliteľných dôvodov ma zabil a videl ma, ako sa z neho kŕmim. Nechcela som ho trápiť a seba vlastne tiež nie. Nie je samozrejmosťou dňa, aby sa vám priateľ priznal, ako vám trhal hlavu od tela.
„Ako to s nami bude potom?" spýtala som sa. Teraz ma napadlo niečo naozaj závažné, na čo som vlastne nepomyslela celý čas, čo viem o ňom to tajomstvo.
„Nie som si istý, či rozumiem tvojej otázke," sklonil sa ku mne, študujúc moju tvár.
„Si nesmrteľný a ja zostarnem. Raz budem špatná, zvráskavená starena. Čo bude potom? Budeme vystupovať v spoločnosti ako matka so synom, babka s vnúčikom? A čo naše puto? Neublížim ti tým, keď umriem na starobu? Naše puto oslabne pod vplyvom času, aby si znášal moju stratu ako ktorýkoľvek iný ľudský muž?"
Jeho oči znežneli a na perách mal zasa ten jemný úsmev z mojich snov. Bola som dosť zmetená z tých jeho stránok. Spôsob, akým ich na striedačku púšťal na vychádzku bol fascinujúci. Nebolo to ako u Erika. Bolo to synchrónne a postupné, človek mohol priam sledovať v tvári zmeny môjho muža.
„Em, ja, ale nie som nesmrtelný, som nezraniteľný, to nie je to isté. Starnem, pozri na môjho otca, má takmer po  päťdesiatke." Vyznie to veľmi hnusne ak poviem, že mi odľahlo? Lebo, do pekla, mne zo srdca odpadol sto kilový šuter.
Jeho ruky sa znova utiahli okolo môjho pásu a vtisol mi bozk na čelo. Pritisla som sa k nemu a ako skutočné mača priadla blahom, keď jeho prsty prechádzali po mojom chrbte hore a dolu a ja som spokojne zaspinkala ako miminko.