Čierny vlk - 11. kapitola

11. kapitola

Usmievala som sa a pospevujúc si Ich habe keine Lust, som sa pohla do kúpeľne. Naozaj mi to tie tri dni neuveriteľne chýbalo.

„Dobré ráno, zlatíčko." Stereotyp rána moju matku nikdy neomrzí.

„Dobré," smiala som sa a siahla po jablku, čakajúc na wafle.

„Čo ti niekto vymenil piesoček, Koťátko, že si taká vychechtaná?" dobiedzal a smial sa mi do ksichtu.

„Nie, ale vykadila som sa ti pred dvere," odfrkla som na oko podráždene a preafektovane si odhryzla z jablka. Ako hrdinovia z filmov, až trochu vyšplechnutej šťavy pristálo Patrikovi na jeho kenksichte.

Nakrčil tvár a tou obrou labou si prešiel po celej tej kráse, zotierajúc kvapky preč.

Áno, aj toto mi chýbalo

„Ty si ale neposlušné mača. Nestačí, že mi necháš svoju srsť na vankúši, opľuješ ma, ešte mi aj bobek hodíš k dverám," krútil hlavou a odpil si z kávy.

Tak fajn, tu už som sa naozaj nemala chuť smiať, je možné, aby mi dáke vlasy popadali na jeho vankúš a on ich našiel?

„No, rýchlo sa napapaj, zlatíčko, nech môžeme vyraziť. Teraz, keď Patrik nemôže šoférovať, to musím všetko postíhať," súrila ma mama, pokladajúc predo mňa tanier.

Iba som na neho hľadela a on sa spokojne škeril štýlom: Mám ťa, vedel som, že si zo mňa namäkko.

Zostal doma, rekonvalescencia, aj keď to slovo celkom nevystihuje situáciu. V nemocnici mal zostať ešte minimálne dva týždne, doktori tvrdili, že aj napriek takmer zázračnému uzdraveniu, sú tu isté možnosti rizika. Ale on je ako veľký, taký je blbý.

„Ahoj, prosím tě, jak je na tom ?" zastavil ma Igor, na moje veľké prekvapenie bez svojej opičky na špagátiku. A však skôr, ako som mu stihla odpovedať, pricupitala k nemu a zavesila sa mu do ruky. Nehovorím, opička.

„Je doma, podpísal reverz, ale myslím, že to vieš, si jeho kamoš, tak o čo tu ide?"

„O nic, jen se ptám na kámoše."

„Hm, najlepší kamoš a nemáš číslo? Tak už to vysyp, nie som blbá!"

„Týýý jo, holčičko seš fakt ostrá. No dobře, poprosil mě, abych na tebe dal pozor, spokojená?"

„Čo? A to už prečo? Vyzerám ako nespôsobilá sa o seba postarať?" Ach, už som si fakt myslela, že ma ten hlupák po vzhliadnutí jeho obrázkov ničím nevytočí, ale zjavne som sa mýlila.

„No to ne, ale víš, jsou tu jisté věci, nebo spíš lidi, kteří tě ohrožují. A on na tebe dohlížel, teď nemůže, tak sem tu já," vysvetľoval mi a ja som naozaj nerozumela ničomu, čo práve povedal.

„Ako on na mňa dával pozor, hej?"

Smial sa a prikyvoval. „Trošku se mu to vymklo a tak z toho udělal pro ostatní hnutí proti Slovence. Ale úmysl to byl z čista dobrý, teda z počátku."

Som ja debil alebo ten chlapec trepe dve na tri?

„Koukni, chtěl, aby se od tebe všichni drželi stranou. Po tom, jak si to nandala Noře, to s tebou nevypadalo moc růžově. Je na této škole něco jako miláček, to víš, mít za rodinu profesora... No a jak tak strašil ostatní, Nora se pustila do odboje, a tak jsou tady dva fronty, jeden se k tobě bojí přiblížit, že jim tvůj brácha udělá z huby kaši, a pak ten druhý, který čeká, až se Patrik vzdálí a oni ji budou moci udělat z té tvé," vysvetľoval a jeho opička pritakala, akoby bola do všetkého až príliš zainteresovaná.

Ja toho blbca asi dokončím, robí zo mňa nemohúcu! Robí zo mňa fiflenku, neschopnú sa o seba postarať a ešte tým zaťažuje aj tohto poskoka jeho.

„Tak vieš čo, nemusíš sa obťažovať. Uvoľňujem ťa z úlohy tajného bodyguarda a radšej sa venuj svojej priateľke. Dokážem sa o seba postarať aj sama. Teraz ma ospravedlňte, profka ma zabije, ak prídem neskoro na hodinu. O toho blbca sa postarám ja."

Bolo niečo naozaj chutné na jeho starosti aj na tom, že plašil ľudí len aby mi neublížili. No Patrik nerobil chutné veci, nebol ten typ, úplne som ho mala živo pred očami. Jeho čierny pohľad, keď sa vyhrážal každému, kto na mňa čo i len trošku zaškúlil.

Áno, bolo tam to chvenie v bruchu z vedomia, že chcel rozmlátiť hubu každému, kto by mi ublížil. Asi som už fakt magor, lebo sa mi to náramne páčilo – Patrik tlčúci do niekoho kvôli mne... Bola som tak povrchná!

Nikdy to pre mňa žiaden chalan neurobil, ani náznakom by o mňa nezabojoval. A teraz tu bol môj nevlastný brat, ktorý by bol schopný zmasakrovať všetkých v škole. Ach, ten pocit...

Keď som profke oznámila zmenu doučujúceho, len si povzdychla a povedala, nech za ňou Patrik príde skonzultovať postup doučovania. Vraj mu chce dať potrebné materiály a hlavne ho oboznámiť s mojimi najväčšími medzerami. No ja som vedela, že len chce, aby to potom všetko vyzvonil doma a ja som mala doma peklo, že prepad.

Dúfala som, že Patrik nebude taká sviňa a nevyklebetí matke všetko. Aj keď blížiace sa rodičovské združenie na konci mesiaca hralo tak či tak proti mne.

Obed bol ako vždy odporná brečka. Rozmýšľala som, že by som podala návrh o zmenu kuchára, ale bolo málo pravdepodobné, že by sa mi pod to ešte niekto podpísal.

Igor a Teressa na mňa kývali, ešte som ani poriadne neotvorila dvere od jedálne. Odignorovala som ich. Nie som chudera, nepotrebujem strážcov a už vôbec nie s nimi sedieť len preto, lebo na mňa majú dohliadať. Vedela som, že príchodom Patrika do školy sa všetko vráti do starých koľají a ja som naozaj nechcela prísť o svoj stôl.

„Em, tady!“ kríkla na mňa Teressa. „Držím ti místo!"

Len som pokrútila hlavou na znamenie, že si nejdem sadnúť k nim, a pohla sa k svojmu stolu.

No chápete? Zrazu sa chcú priateliť a dokonca so mnou jesť, nech mi vylezú na hrb. Nepotrebujem takých... ani priateľmi sa to nedá nazvať.

Domov som prišla premrznutá, teda skôr prefúkaná. Matka s Romanom behali po potrebných vybavovačkách, aby si tu matka mohla otvoriť súkromnú ordináciu. A ja som musela ísť domov pešo. Už aby mal henten hrdina zdravú nohu a mohol ma voziť.

Moja prvá cesta viedla do kuchyne, čaj bol jediné potešenie, ktoré mi dávalo silu dostať sa domov. Na moje veľké prekvapenie ma už na linke čakal horúci čaj s medom a plátkom citróna, tak ako som to mala rada.

Že by bola moja matka doma a predsa ma nechala mrznúť celú cestu domov?

„Čau, kotě, tak jak pak bylo?" Opieral sa o kuchynský stôl a drzo sa škeril.

„Ušlo to a čo ty, kocoure? Zase si sa celý deň škrabal na koulích?" smiala som sa, približujúc sa k nemu s hrnčekom.

Cúvol, sledujúc moje dlane objímajúce horúcu tekutinu.

„Co pak, Tome? Máš nahnáno? Kam prcháš?" vrnela som do hrnčeka, hladiac na neho pomedzi riasy. Pristala som na jeho hru a musela som uznať, že ma to bavilo.

„Si na mňa nahnevaná, nevieš, čo robíš, budeš to ľutovať!" varoval ma, narážajúc do operadla kresla.

„Hm, takže nakoniec Igor to tvoje číslo v zozname našiel..."

Opierajúc sa rukami o mäkké operadlo kresla sa presunul ďalej a kväcol na gauč, už mi nemal kam ujsť a on to vedel. Zle som sa na neho usmiala, mala som v pláne si jeho bezmoc užiť. Ešte som presne nevedela, čo mu za to vyvediem. Ale nechala som to na improvizácii.

„Kotě, urobil som ti čaj, tak ako ho máš rada! Čierny čaj, sáčok po štyroch až piatich namočeniach von, dve lyžičky medu a jeden stredne hrubý plátok citróna z jeho stredu a nemačkať! Prosím, nechaj ma žiť, som bezmocný, zlámaný," prosil a tváril sa kajúcne, aj keď bol samá nezbeda.

„To ti len tak neprejde s jedným prosím, a aj keď je ten čaj úplne boží, budeš ich musieť urobiť aspoň zo sto, aby som sa trošku prestala hnevať! Čo ti to, do pekla, napadlo, Patrik? Urobil si zo mňa pred všetkými bábku na posmech! Teraz naozaj vyzerám, že som na všetkých poslala svojho veľkého brášku, lebo mám nasraté z toho, že by mi mohli naložiť na ciferník." Položila som čaj na konferenčný stolík, ruky položila v bok a čakala, čo mi odpovie.

„Tak prepáč, že som ťa bránil, že mi na tebe záleží, no! Už sa ti do ničoho nebudem miešať, ale keď ti ublížia a ja ich za to budem musieť zabiť, bude to tvoja vina, ak skončím v lochu!" Kýval na mňa prstom a ja som mala chuť mu do neho zahryznúť. Naozaj som nemala rada, keď mi niekto mával prstom pred nosom.

„Budem ťa chodiť navštevovať, možno ti v koláči donesiem pilník na železo," chechtala som sa.

Bol tak sladký alebo sa mi to len zdalo? Bože, potrebujem sa od neho dostať, hneď! Stáva sa zo mňa vyškerenec a v súvislosti s Patrikom to je hrubé porušenie kódexu, nenávidím do morku kostí, toto sa musí zastaviť!

„Idem do sprchy. Tak sa kajaj!" Tá posledná veta bola skôr pre mňa. Budem musieť dať večer minimálne tri tie krúžky s guľôčkami... ruženec? Áno, budem sa musieť trikrát pomodliť ruženec. Ach, Ateista! Skončím v pekle.

„To je pozvánka?" neodpustil si a mne zabehol vzduch.

Čo to s ním, do pekla, je? Od kedy so mnou komunikuje na takej úrovni? On so mnou vážne flirtuje alebo si to len zle vysvetľujem?

„Nech si zdát" Otočila som sa mu riťou, skrývajúc červeň v tvári.

„Stalo se!"

No nehovorím, chcem späť svojho Patrika, odporného, drzého, egocentrického. Tento flirtujúci Patrik sa mi nepáči! Núti ma červenať sa a Emília Ketzová sa nečervená!

*****

Vedela som, že ak ma bude doučovať on, budem ešte blbejšia z tej gramatiky, ako už som. Dokonca už aj vo vybraných slovách dávať joty namiesto ypsilonov? Vážne? Za všetko mohol spôsob, akým sme sedeli. Síce toto bola už asi tretia hodina doučovania po tri dni, no stále som si nezvykla byť pri ňom tak blízko. Rozrušoval ma príjemným spôsobom a ja som zabúdala aj slovensky.

Jednu nohu mal spustenú z postele, druhú, tú zasadrovanú, mal vystretú na posteli a ja som sedela v tom pomyselnom L čo vytvorili jeho dlhé nohy. Ach, obalená jeho teplom som nebola schopná vnímať nič, ani svoj dych ako po maratóne.

„Tu máš chybu," naklonil sa cez moje rameno a prstom poťukal na slovíčko můžu. „Má tam byť krúžok," šepkal a jeho dych sa mi otieral o ucho.

Pre Ianove oči, robí sa mi mdlo!

Stačilo by pootočiť hlavu a mohla by som sa svojimi perami dotknúť jeho kútika úst.

Bože, znes ma zo sveta!

Jeho pohľad sa znova uzamkol v mojom a on sa usmial. „Čumíš po mne, zasa, máš čumieť do toho zošita a opraviť si tie chyby." Ťukal do zošita no nepúšťal moje oči.

„Chcem odpovede," zaskučala som, keď sa jeho tvár priblížila a on svojím nosom venoval jeden pomalý eskimácky božtek tomu môjmu. Pre Ianove jamky v licách, čo mi to robí? „Chce ťa rozptýliť, aby nemusel odpovedať!" našepkával mi môj vnútorný hlások.

„Hm, pýtaj sa, koťátko," šepkal mi, otierajúc nos o môj.

„Tak najskôr niečo jednoduchšie, prečo Lili a v zapätí koťátko?"

„Naozaj je toto to, čo ťa zaujíma najviac?" usmieval sa mi do líca, kam sa jeho pery presunuli.

Samozrejme, že nebolo, bolo to len to najmenej strašidelné z celej tej veci spred pár dní. Bezpečné vody pred prívalovou vlnou tsunami, na ktorú som ešte nebola celkom pripravená.

„Lili si preto," šepkal, presúvajúc sa na môj krk, „lebo si čistá, krásna a vznešená. Tvoja opojná vôňa pokožky mi spôsobuje závrat a bojujem každý deň s túžbou naplniť tvojou vôňou celú moju bytosť. Tvoja nežnosť ma núti držať sa ďalej zo strachu, že by som mohol svojimi silnými rukami poškodiť tvoje okvetné lístky. Preto Lili," šepkal mi, s nosom sa jemne trúc o môj krk.

„Ach, Bože!" zaskučala som, moje telo sa triaslo a chcelo viac. Chcela som ho cítiť, jeho pery na mieste, kde sa mi trel nosom.

„Koťatko preto, lebo si rozkošná ako malé mača, keď naježí srsť, zdvihne chvostík a na všetko naokolo prská. Cítiac sa silnou a odvážnou. Núti ma to na teba dohliadať, aby si svojou prchkosťou nenahnevala niekoho, kto by ti mohol ublížiť," jemne sa mi smial do krku.

„Ako je možné, že si sa tak rýchlo dostal z nemocnice? Ako je možné, že sa ti edém veľkosti pinpongáču stiahol ani nie tri hodiny po operácií, ako je možné že máš toľko sily vyhodiť Erika do vzduchu s dolámanou nohou a rebrami."

„Súvisí to s tým vlkom, Em, všetko. Ako som ti povedal, mala si sním prestať, prestať ho stružlikať, ale ty si, ako v podstate stále, neposlúchla."

„Takže to, že som ho hodila o stenu..."

„V tej chvíli som nabúral, áno, čo sa stane s tým vlkom, stane sa mne!" To už neoždiboval môj krk, ale hľadel na mňa s tými jeho nočnými očami a ja som nasucho prehltla hysterický výkrik, čo sa mi rodil v krku.

„Je to pravda, ten článok." Skryla som tvár do dlaní.

„Aký článok?"

„Som isto dáky potomok šamana a svojou mocou som prepojila tvoju dušu s tou drevenou soškou!" oznamovala som mu, čo už isto vedel.

Chvíľu na mňa hľadel bez žmurknutia, ani sa nepohol, akoby si dával v hlave všetko dokopy. No po chvíľke vybuchol v hurónsky smiech zvaliac sa na posteľ a pridržiavajúc si hrudník, ako ho smiech bolel.

„Ježišku na krížku, toto je ešte lepšie, ako tá tvoja teória o Nostradamovi!"

„Bodaj by si si z toľkého smiechu cvrkol do treniek!" zaželala som mu a cítila, ako mi tvár bordovie hanbou. „Tak, ako to teda je? Ako to potom súvisí všetko so mnou? Prečo som ho mala opraviť? Prečo som cítila tvoju bolesť?" kričala som, nebavil ma s tým svojím smiechom.

„Ty si ju cítila?" šepol, po smiechu ani stopy, naopak bola tam spokojnosť, páčilo sa mu, že som trpela? „Lili, ide o to, že my dvaja sme..."

„Kde tolik jste? Mamka Zdenka dělala rýžový nákyp! Tak dělejte, hněte sebou, jsou tam i kousky čokolády!" vtrhol do izby Tom, lákajúc nás na večeru.

„Nemysli si, že sme skončili!" vystrela som na neho výstražne prst.

„S tým som ani nerátal." Objal môj pst svojím a párkrát ním zaťahal zo strany na stranu.