Čierny vlk - 16. kapitola

16. kapitola

Prebudenie v nemocnici nebolo príjemné, do ruky ma pichala tá prekliata chyraflexa, hlava a v podstate celé telo ma bolelo a v hrdle som mala sucho.

Mašinka začala pípať intenzívnejšie a skôr, ako trvá jeden nádych, sa predo mnou objavila silueta načahujúcej ruky.

„Zlatíčko!" Hlas mojej matky mi na tvári vykúzlil úsmev.

„Roman, prebrala sa," šepkala, načahujúc ruku niekam za seba, Roman ju objal okolo pása a ruky položil na jej brucho.

„Dievča, čo to vystrájaš? Skoro si nás pripravila o rozum. A ak si chcela, aby sme sa uzmierili, mohla si skúsiť aj menej drastické procedúry," vtipkoval a smial sa.

„Myslím, že liečba šokom je najspoľahlivejšia." Chcela som sa posadiť, no niečo mi v tom bránilo. Zaskučala som frustrovane a prosila mamu o pomoc pohľadom, no tá len nesúhlasne tlačila moje ramená do podušiek a pokrútila hlavou.

„Lež, macko, máš slabý otras mozgu a vytknutý členok, nehovorím ani o tej hrči na hlave." 

Automaticky som si siahla na čelo a sykla, bolelo to ako ďas a ja som naozaj dúfala, že to šitie, čo som cítila pod prstami, nenechá veľké jazvy. Vízia Žofrého mi spôsobovala zástavy srdca.

„Čo sa vlastne stalo?" Pamätala som si len pád zo schodov a Norin vyplašený pohľad s rukou, ktorá sa po mne načahovala.

To ma podrž, Nora mi chcela pomôcť, aj keď to bolo skôr automatické gesto a nie prejav niečoho ako pokusu o pomoc.

„Nikto presne nevie, svedkovia tvrdia, že si proste spadla zo schodov. Náhodou do teba vrazil spolužiak, keď sa ponáhľal domov, a ty si spadla," oboznamovala ma matka s dostupnými informáciami.

„Hm, pamätám si niečo také. Som fakt na zabitie." Smiala som sa, no mojej matke to smiešne neprišlo, mračila sa.

„Našťastie, to nie je tak vážne a pustia ťa domov hneď zajtra, len dnes tu musíš ostať na pozorovanie, kvôli otrasu mozgu a možnosti skrytého krvácania."

Tomi vyskočil na moju posteľ a chytil ma za ruku. Nič nevravel, samozrejme, ten chlapec bude introvert, že ho budú v učebniciach uvádzať ako najvyšší stupeň autizmu.

„Možno by si si mala ešte pospať, zlatko," navrhovala matka. Ten nápad nie je najhorší, možno to bolo tými liekmi, ale ja som skutočne zaspala.

„Tak ako to vyzerá?" pýtal sa po šepky Roman niekoho.

„Fajn, takže si môžme byť istý, že sa nevrátia. Nie, nemyslím, že je to dobrý nápad, možno by si mal už všetko nechať tak, bude to ľahšie, pochopí súvislosti, bude jednoduchšie ju chrániť. Menšie zlo, je lepšie, v tomto prípade, Patrik," naliehal, stále šepkajúc.

Srdce sa mi rozbúšilo a mašinka napojená na mne začala pípať trošku rýchlejšie. Prekliate srdce, stačí počuť jeho meno, kedy sa to, do pekla, stalo?

„Pozri, proste príď domov! Musím končiť, budí sa!" No fajn, teraz už bolo zbytočné predstierať spánok, ten prekliaty stroj ma bonzol!

„Roman? Kde je Patrik? Počula som, ako si vravel, že sa má vrátiť domov."

Usmial sa a pohladil ma po vlasoch, sadajúc si na kraj mojej postele.

„Isté rodinné záležitosti, neboj, všetko je v poriadku, zajtra za tebou príde a pomôže ti domov. Mamka musí odpočívať a ja idem na pracovnú cestu na celý týždeň," vysvetľoval mi, pomaly vstávajúc. „Budem musieť ísť, nechcem nechať Zdenu dlho samú."

„Jasné, ja aj tak zasa zaspím, bež a staraj sa o mamu, o mňa sa tu postarajú sestričky." Bozkal ma na čelo a zmizol.

Čumela som na kvapačku a počítala kvapky, čo mi stekali pomaly do žily. Chcela by som, aby tu bol aspoň na chvíľu, matne som si spomínala, aký bol strhaný, keď ma videl na tej podlahe. Vyzeral, že ku mne nepustí ani zdravoťákov, tak prečo tu teda nie je? Mala by som sa dať už konečne dokopy, nemalo by ma srať, že tu nie je! Silou vôle som si premietala za viečkami všetky chvíle, keď som mu chcela ublížiť, keď bol ku mne bastard. 

 *****

Na čele som pocítila mäkkosť pier a spokojne som si povzdychla. Pamätala som si ich, pamätala som si ich slanú chuť po slzách, ktoré ich zmáčali.

„Patrik," šepla som, otvárajúc pomaly oči.

„Ahoj, kotě, bál som sa o teba, mal som tomu chujovi rozdrbať hubu!" Bozkával ma do dlane malými pusinkami a ja som sa usmievala.

„Zasa si sa s ním bil!" Zamračila som sa na neho a prstom sa dotkla jeho rozbitej spodnej pery.

„Nie, nemôžem sa ho ani dotknúť v areáli školy, brali by ma rovno do lochu. Mám sa od neho držať ďalej, čo som mu spôsobil otras mozgu. Ale áno, chcel som ho zmrzačiť za to, že ťa zhodil, ale nebil som sa s ním."

„Neurobil to naschvál."

„To mi môže byť jedno, v tej chvíli som bol schopný len myslieť na to, že ublížil už druhej žene môjho života. Len preto, že si šepkala moje meno, som ho naozaj nezmrzačil."

Ani sa nezarazil nad tým, čo povedal, nehľadal únik odvrátením pohľadu, či zmenou témy. Mlčal, jeho pohľad nezlomný a úprimný, dával mi čas spracovať jeho slová.

Ruky som vplietla do jeho vlasov, presne tak, ako som to chcela vždy urobiť, a pritiahla si jeho tvár k svojej. Jeho čelo opreté o moje sa nariasilo jeho zamračením.

„Už nikdy nedovolím, aby sa ti čokoľvek stalo, ochránim ťa, nedostanú sa k tebe!" prisahal mi a ja som rozmýšľala, kto sa ku mne nemá dostať.

„Nora si ku mne nič nedovolí, Patrik, ver mi, má silné slová, ale je posratá, že by som jej zlámala ruky aj nohy."

Usmieval sa, keď ma bozkal na čelo a jeho pery sa púšťali dole po pravom spánku na moje oči, koreň nosa a líca. Nedočkavo som si navlhčila pery, popraskané a suché, a čakala, že ma pobozká, tak to predsa dajako je, nie? Najskôr zbozkávať tvár a pery si nechať na koniec. Ale on asi nečíta tie hlúposti, nevie, ako to má byť, nevie, akú búrku vo mne vytvoril. Jeho tvár sa zaborila do mojej úžľabiny medzi krkom a ramenom a pravidelne dýchal.

„Tak hrozne som sa bál, že už túto vôňu nebudem cítiť. Potrebujem ťa, Em." Jeho oči sa leskli, žiarili slzami prichádzajúcimi odnikiaľ. Zakalili zlato tvoriace celú dúhovku a znova im navrátili ich typickú temnú čiernu.

Zatvoril oči a odvrátil hlavu, možno to bol jeho oneskorený reflex na moje zalapanie po vzduchu a následné zašepkanie slovíčok, môj vlk. Lebo to zlato som vídala v snoch, to zlato ma desilo ani nie pred tromi týždňami každú noc.

Všetko začalo do seba zapadať. Jeho schopnosť dostať sa mi do hlavy, keď spím, jeho čierne oči, jeho texty, kde o sebe písal ako o psovi, jeho výbušná povaha, môj vlk, jeho totem! Jeho totem!

„To si ty! To ty si mi nedal spať! Strašil si ma v spánku, tvoril mi nočné mory!" Bolelo to, ubližoval mi, vedome mi ubližoval a ja som si nemusela veľmi lámať hlavu, aby som vedela prečo.

„Lili, no tak, ja ti to vysvetlím," naliehal, držiac mi ruky pri tele, ako som do neho chcela začať trieskať.

„A čo mi chceš vysvetľovať? Je mi jasné, že si to robil, aby si ma potrestal za to, že som klamala o tých snoch, ale ja neviem prečo som to robila, možno som sa bála, aby som ťa nestratila. Na to si nepomyslel? Prečo si sa mi nepozdravil, neprihovoril? Bol to Adam, je mi ako brat, a ty si to všetko pokazil pre hlúpu pýchu!"

„Ale veď ja už viem, kto je ten chlapec, mrzí ma to, Em, prosím, vypočuj ma!"

Prečo som stíchla, neviem. Možno prísľub vyriešenia môjho prípadu, čo je Patrik zač, možno naliehavosť v jeho hlase ma nútili prikývnuť a dať mu možnosť vyjadriť sa.

„Fajn, tak spusti a nič nevynechaj, najlepšie bude ak začneš pekne od začiatku.“

„Je to na dlho, Lili, sestrička, čo má nočnú, ma pustila iba na chvíľu, aj to iba preto, že ťa bolo treba preventívne prebudiť a poznám sa s jej bratom a chodil som mu pomáhať píliť drevo na zimu. A navyše, isto potrebuješ spať. Vysvetlím ti, aký som debil a zvyšok ti zodpoviem, keď prídeš domov. Sľubujem."

Nesúhlasne som točila hlavou držiac ho za ruku. „Spala som celý deň, chcem počuť všetko."

„Fajn, ale musíš mi sľúbiť, že nebudeš šalieť a nebudeš sa ma potom báť a chcem ešte pred tým počuť, čo ku mne cítiš."

„Ako? Odkedy si obžalovaný môže klásť podmienky? Takto kajanie nevyzerá," podpichoval som ho, vyhýbajúc sa zámerne odpovedi na jeho podmienku.

„Em, pokiaľ si nie si istá svojimi citmi, nemôžem ti to povedať, potrebujem vedieť, čo ku mne cítiš, mohlo by to ovplyvniť tvoje vnímanie nás. A ja nechcem, aby sa nám to pokazilo, len pre to, že som to na teba vybalil a ty ešte nie si pripravená." Masíroval mi ruku prst po prste a ja som mala chuť slasťou zastonať, bolo to príjemné.

„Keď mi Roman povedal, že si v nemocnici, že si na operačke, chcela som tam byť miesto teba, Patrik, neviem prečo mám pocit, že k sebe patríme, cítila som to prvý deň, no ty si bol tak odmeraný. Ak ti poviem, že ťa ľúbim, nebude to dosť, lebo aj napriek tomu ako sa ku mne správaš, deň bez teba nechcem už nikdy, chcem, aby si sa stal neoddeliteľnou súčasťou mňa. Spokojný?"

Jeho dlane uzamkli moju tvár medzi sebou a zablokovali mi tak možnosť pohnúť hlavou čo i len o milimeter.

Jeho pery sa dotkli mojich a ja som šokom stuhla. Nevedela som, čo mám robiť. Veru, osemnásťročné dievča dostalo svoj prvý bozk od svojho nevlastného brata, taká hanba. A nemyslím tým, že ma bozkal môj brat, skôr, že som ako poleno nebola schopná mu odpovedať.

Jeho mäkké pery jemne tisli moju spodnú a ja som len vplietla prsty s jeho vlasmi, ťahajúc ho k sebe bližšie. Keď jeho pery vtiahli moju peru dnu do jeho úst a on jemne cuckal moju gambu, takmer som sa zjančila. Pustil ju a ja som nesúhlasne zastonala, no netrvalo dlho a jeho sladké pery, chutiace po hašlerkách, sa hrali s mojou vrchnou, bolo to hádam ešte intenzívnejšie ako keď takto trápil spodnú. 

Pootvorila som ústa, vypúšťajúc niečo medzi stonom a smiechom a on to využil, aby mi do úst vnikol jazykom. Zľakla som sa, prvá a posledná skúsenosť pri pokuse o jazýčkovú skončila dávivými zvukmi a výsmechom môjho spolužiaka, že som blbka, čo sa nevie ani bozkávať.

Pri Patrikovi nič také nenastalo, láskal vnútro mojich úst a ja som jeho pohyby začala opakovať. Kombinovala som prácu pier a jazyka zdrvená silou emócií prebudených mojím pripojením sa.

Zachvel sa mi v náručí a zavrčal hrdelne, až mi naskákali zimomriavky. „Tak veľmi si mi chýbala, láska," šepkal mi do pier, spomaľujúc a zadúšajúc plamene v mojom tele.

Tak veľmi som mu chcela povedať, že aj on mne. Nemohla som to však spraviť, nepamätala som si nás, nepamätala som si naše bozky, ani dotyky. A on touto, v inej situácii možno krásnou hláškou, pokazil všetko, čo sa pokaziť dalo.

Pokazil môj, "náš prvý bozk" pripomienkou jeho "nášho prvého bozku", ktorý si ja nepamätám.

Odtiahla som sa od neho a pochopila, ako to myslel, že by mohol ovplyvniť vnímanie nás, ak by mi povedal všetko. Nenávidela som fakt, že on má spomienky na náš vzťah a toto je len krásne pokračovanie niečoho zabehnutého, klapajúceho, zatiaľ čo pre mňa je to niečo úplne nové. Zatiaľ čo on ma poznal, vedel, čo mám rada, vedel, ako sa ma má dotknúť, ja som to mala len teraz zisťovať. A nebola som si istá, či budem taká, ako v tých snoch, či ho nesklamem svojím reálnym ja.