51.
kapitola
Vychutnával si skladanie košieľ do
úhľadných komínikov, ako nič za posledných pár mesiacov.
Mal oficiálne zmaturované a jediné,
čo ho držalo v dome toho sadistu, boli jeho nezbalené veci.
Tešil sa domov. Tešil sa na matku
a jej pečenie, na jej grilované kurča s dusenou ryžou
a zeleninou. Na vôňu prášku, ktorý používala a hlavne
a predovšetkým na ňu a život s ňou.
Aj priatelia mu chýbali. Tí z jeho
detstva, aj tí, s ktorými chodil na školu, ktorá mu aj niečo dávala.
Bude zvláštne byť v meste, kde nebude
on, ale ako sám zistil, život pokračoval.
Neprešiel deň, čo by si na neho
nespomenul, čo by sa netrápil, či on myslí na neho.
Ale boli to hlúpe a detinské
myšlienky, ktoré neviedli k ničomu. Len k depresiám
a smútku.
A on nechcel byť zatŕpnutý, starý
teploš, oplakávajúci svojho strateného milenca.
Dúfal, že by mohol nájsť rozumné a dobré
dievča. Chcel proste žiť, pokúsiť sa milovať niekoho a prestať sa ľutovať.
Vedel, že len ťažko dokáže spretrhať putá
so svojim otcom. Bolo to nemožné. Boli spojení krvou a časom, keď bol
dobrým otcom.
Ale tie spomienky mohli byť pokojne
skreslené detským vnímaním. Bolo to už dlho, čo ako otec stratil smer. Alebo,
možno len on dospel a začal vidieť, čo pred tým nikdy nevidel.
Od košieľ prešiel k tričkám,
popiskujúc si pre dobrú náladu. Dokonca ani myšlienky na Nika ho nedokázali
rozosmutnieť.
Nie dnes.
Bolo síce nadránom a všetci
normálni ľudia spali, ale on nedokázal. Bol vzrušený, nadšený
a napätý. Tak sa rozhodol využiť nespavosť na niečo produktívne.
Poličku za poličkou, zásuvku za zásuvkou
prenášal do kufrov. Len aby hneď zavčas rána mohol vyraziť.
Zrejme by bolo asi správne sa s tým
mužom rozlúčiť, povedať maj sa. Možno pojeb sa.
No nebol tu dokonca ani keď bolo krátko po
druhej ráno a tak ho teda rozhodne nemusel trápiť.
Zvonenie telefónu ho prekvapilo v
tak skorú rannú hodinu. Neveriacky pokrútil hlavou, s úsmevom,
zdvíhajúc svojmu bratovi.
Bol pripravený na všetko, no na
otázku kde je tvoj otec nikdy nemohol byť.
„Neviem, nie som jeho pestúnka.
A poslednou dobou sa mi rozhodne nezveruje, kam má namierené a kedy
sa vráti,“ odpapuľoval otrávene.
„Nedvíha telefón a ja s ním
potrebujem hovoriť. Bol s Didianou. Vie kde je,“ oznamoval, akoby ho to
malo fakt zaujímať.
Po tom, čo tá hlupaňa vyskočila
z jeho auta a pripravila ho o kľúče svojím hodom do diaľky, stratil
záujem o jej osobu.
Nestaral sa viac o nič. Po svete
behalo plno stroskotancov ako ona. Ak by mal pre každého trpieť nespavosťou
uženie si schyzofréniu a skončí v kazajke na práškoch do konca
svojich dní.
Aj keď možnosť, že by ten starý despota
mohol vedieť, kde sa skrýva, ho zaujala viac, ako celá tá neúspešná snaha
slovenskej polície, nájsť stroskotanú feťácku existenciu.
„A ako by mohol? Nik ju nevidel celé
mesiace. Jej rodičia už pomaly chystajú prázdnu rakvu...“
„Volala... Volala mi a vravela niečo
o otcovi. Potrebujem, aby si mi zavolal hneď ako príde domov. Som na
ceste.“
Akcia: Zachráňme tú hus,
zrejme nemá konca kraja.
„Pochybujem, že sa vráti ešte dnes. Je po
druhej ráno, braček, a on tu stále nie je. Ale sľubujem, že ako náhle
dostane ten svoj zadok domov, vytlčem z neho všetko, čo sa týka
hentej, a dám ti vedieť. Je to všetko, čo si po mne chcel o druhej
ráno? Alebo ti nebodaj mám prichystať dáke občerstvenie, keď prídeš?“
„Toto nie je sranda, Ted.“
Pretočil oči a schválne si povzdychol
do telefónu pekne nahlas.
„Dobre, dobre. Zachránim ti zadok, keď si
to ty tak kráľovsky poondil. Spokojný? Ale varujem ťa, je to poslednýkrát, čo
pre teba niečo robím v súvislosti s ňou.“
„O dve hodky som tam,“ štekol a ani
sa nerozlúčil než sproste zložil.
Neveriacky pozrel na hluchý telefón
a pokrútil hlavou nad výchovou.
Bol nevďačný smrad rovnako ako otec.
Niekedy skutočne uvažoval, či náhodou Dan nebol jeho biologickým synom.
Mali rovnako odpornú náturu.
Tak ako sľúbil, skúsil zavolať tiež
otcovi, no padol do odkazovky znova a znova.
Tak to nechal tak a pokračoval
v balení.
Práve balil svoje knihy, keď sa dvere s rachotom
otvorili a po dupote nasledovala spŕška nadávok.
Ocko si ulial viac ako jeho starnúce telo
bolo schopné zvládnuť.
S prekríženými rukami pobavene
sledoval jeho boj s dverami, ktoré nedokázal zatvoriť a tíško sa
hihňal, keď do nich tresol päsťou, vyhrážajúc sa im rozsekaním sekerkou.
„Prestaň sa tam rehotať a poď mi
pomôcť s topánkami!“ nakázal, pľujúc na všetky strany, čo Tadeáša popohnalo
k ďalšiemu záchvatu smiechu.
„Ach, oci, oci...“ Kýval hlavou, kráčajúc
k nemu pomaly ako to len šlo. „Pri pití ti zrejme nik nemusel pomáhať, že?
To si zvládol sám. Možno by si si mohol skúsiť sám vyzuť aj topánky,“
provokoval s diabolským úsmevom.
Ten chlap si len odfrkol a bez
okolkov kvecol na zadok.
Nikdy svojho otca nevidel tak zriadeného.
Vyzeralo to, akoby každou ubehnutou sekundou, bol stále viac mimo.
„Volal mi Dantony,“ začal opatrne, keď
k nemu došiel a skutočne sa sklonil, aby mohol otcovi rozviazať
šnúrky na jeho drahých, kožených topánkach.
Jeho otec však skryl tvár do dlaní
a tvrdo ňou pokýval na nesúhlas.
„Nie, dnes už o ňom ani jedno slovo.
Ani myšlienku,“ fňukal ako malý chlapec a jemu bolo naozaj chvíľu ľúto
toho zlomeného muža.
„Vieš, kde je Didiana, otec?“
„Di... Kto?“ Zažmurkal na neho, klimbajúc
hlavou zo strany na stranu
„To dievča, ktoré hľadá. Čo s ním
chodilo,“ našepkával, pomáhajúc mu zo saka.
Ako náhle ho mal z ramien, stuhol,
neveriacky a so strachom sledujúc tvár svojho otca.
„Čia je to krv otec?“ zvýskol, ohmatávajúc
ho v snahe nájsť ranu, mokvajúce a vlhké stopy. No neúspešne, škvrny
boli suché a nevyzeralo to, že by sa mu tvorili nové.
„Čia je to krv?!“ zvrieskol, konečne
venujúc pozornosť aj jeho rukám. Pátrajúc po ďalších stopách krvi, no okrem
jemného zanedbateľného zafarbenia sa zdali čisté.
Tá opitá hlava zaklipkala
očami, naťahujúc košeľu medzi prstami, aby si ju mohol lepšie
prezrieť.
„Z kade je tá krv?“ spýtal sa Tadeáša, ako
by mal snáď on vedieť odpoveď.
„To mi povedz ty! Nie je tvoja, tak ako sa
objavila na tvojej košeli?“
Poznal svojho otca. Bol to
vypočítavý a krutý bastard, ale nikdy, skutočne nikdy nepoužil svoju silu.
Dokonca ani keď si to zaslúžil. Vždy
našiel omnoho krutejší spôsob trestu ako hlúpy fyzický atak.
Nikdy neudrel ani Dana a to ho
zo srdca nenávidel. Preto nedokázal uveriť, že by jeho otec mohol byť
schopný niekomu ublížiť.
„Neurobil som jej nič, pri čom by mala
krvácať. Len som ju tvrdo vytrtkal.“ Prešiel si po vrchu hlavy
s neprítomným pohľadom akoby sa snažil rozpamätať.
„Veď som už vtedy ani na sebe nemal
košeľu...“ premýšľal, šepkajúc to sebe, úplne ignorujúc svojho syna.
„Mala dáke rany na nohách a tele,
možno keď som ju zastrašoval? Neviem...“ Znel zúfalo a vystrašene, čo
Tadeáša posmelilo a prinútil ho znova venovať pozornosť jemu.
„Kto, otec? O kom hovoríš? Kto mal
rany? Koho si zastrašoval?“
„To dievča, Dantonyho dievča... Bola tam.
Potreboval som vybiť frustráciu, čo mi tvoja matka spôsobila opätovným
odmietnutím. Šiel som a vybral si dievča a chcel som ju...“
„Detaily si nechaj, nepotrebujem obrázok
môjho kopulujúceho otca. Vážne.“ Zastavil ho, než zašiel do prílišných
detailov.
„Vráťme sa k časti, kde si narazil na
ňu, na Danyho dievča,“ popohnal ho so skrúteným žalúdkom.
Vedel, že sa mu to nebude páčiť a
Dantonymu už vonkoncom.
„Nevyzerala ako to dievča, čo si
doviedol na tú večeru. A ja... keď som ju tam uvidel... Vedel som,
že som dostal jedinečnú šancu.“ Vyzeral až fanaticky, keď sa čiperne zdvihol na
kolená a oblapil Tadeášové ramená s vygúlenými očami. „Využil som to.
Taká príležitosť sa nevyskytne každý deň. Celé roky som túžil po tom pomstiť
tvoju matku. Nenávidel som skutočnosť, že sa predávkoval skôr ako som ho mohol
zniesť zo sveta svojimi holými rukami. Že som ho nemohol mučiť a urobiť mu
tisíckrát horšie veci ako on urobil jej. A po dvadsiatich ôsmych rokoch
mi Boh hodil do rúk ju. Pomstil som ju.“ Maniakálne sa zasmial, pritakávajúc
si, keď stiahol Tadeáša viac k sebe.
„Urobil som jej, čo on urobil tvojej
matke. Plakala a prosila a bol to skurvene dobrý pocit.“ Chvel
sa, jeho oči plné šialenosti. Prešiel si dlaňou po ústach až mu na tvári
zostali červené stopy z tvrdosti dotyku.
„Otec...“ Nemal silu viac povedať. Cítil
ako sa mu v očiach nezmyselne tvoria slzy.
Bol sklamaný z muža pred sebou.
Napriek všetkému, čo sa stalo, čo urobil, stále bol jeho otec. Stále k nemu
istým spôsobom vzhliadal. Pamätal si časy, keď bol k nemu dobrý, keď ho
miloval. A vedel, že napriek všetkému, napriek zvrátenosti jeho činov
stále bol milujúcim otcom a jeho chorá logika mu napovedala, že to robí
pre neho. Že odstránenie Nikolasa je tým najlepším, čo pre svojho syna môže
urobiť.
Ale teraz aj to málo lásky, čo mal
v sebe hlboko zakopanej, bolo fuč.
Práve ich zničil všetkých.
„Neverím, že si to urobil otec. Neverím,
že si myslíš, že si tým matku vykúpil z pekla, v ktorom žije celé
roky. Modli sa. Modli sa, aby na to nikdy neprišla, otec, lebo ak sa to stane,
zničí ju to. Zabiješ ju tým. Miluje Dantonyho a ak... Nie, keď sa toto
dostane na povrch, to málo, čo zostalo z dievčaťa ktoré si miloval, zmizne
navždy. Uvedomuješ si, že týmto si stratil akúkoľvek možnosť, že by ťa
prijala späť?!“ V skutočnosti mu bolo u prdele, že to tak bolo.
Ten chlap bol plný sračiek a matke
bolo lepšie bez neho aj keď vedel, že drvivá časť z nej ho stále milovala.
No matka zvíťazila nad milujúcou ženou a už nevydržala hľadieť na to, ako
sa chová k svojim, k jej synom a chcela ho zo života preč.
Stačilo by ak by preukázal snahu byť lepším otcom a otčimom a jej
dobrácke srdce, ktoré stále patrilo tomu skurvencovi, by ho vzalo späť.
„Kde je? Kde je Didiana, otec?“ štekol,
nechávajúc tú chvejúcu sa kopu hnoja bez pomoci.
„Tadeáš, musíš ma pochopiť...
v tej chvíli sa mi to zdalo dokonalé. Prinútiť dievča, ktoré patrí jeho
synovi k tomu, k čomu jeho otec prinútil tvoju matku. Len som ju
potreboval pomstiť. Vrátiť mu to!“
„Ale ty si to nevrátil jemu! Je mŕtvy!
Urobil si to isté, čo urobil ten feťák mojej mame! Prečo odmietaš vidieť, že
Dan s tým nič nemá!? Nemôže za to, otec. Si rovnako odporný ako muž, čo
zneužil mamu. Možno ešte odpornejší, lebo jeho viedli nutkania a chorá
závislácka myseľ. Ty si vedel, čo robíš. Je mi z teba zle. Nechcem
už v tvojej skurvenej blízkosti stráviť ani jednu pojebanú sekundu. Mal si
ju v tom kurvinci, či privátne?“
„Synak...“ Natiahol sa po ňom no Tadeáš
ustúpil.
„Nedotýkaj sa ma. Už nikdy! Dan je na
ceste, na tvojom mieste by som sa kurva modlil, aby to dievča neurobilo dáku
hlúposť a ten posraný telefonát nebola pošahaná rozlúčka samovraha. Dan ťa
roznesie v zuboch a ja mám neskutočne blízo k tomu, aby som mu
dopomohol.“
Nestaral sa viac o nič. Vzal kľúčiky
od auta a stále sa chvejúci zlosťou, sklamaním, frustráciou
a bolesťou sa pohol na kraj mesta, kde bol ten poondený podnik.
Z otca nedostal, kde na ňu narazil.
Ale dúfal, že cesta do kurvinca nebude strata času.
Nevedel, ako by mal to, čo sa dozvedel
povedať Danovi. Bolo jasné, že by mu to mal povedať. Ale ako?
Oznámiť psychicky šikanovanému človeku, že
muž, čo ho celý jeho život deptal, zneužil a prinútil k sexu dievča,
len pre to, že vedel, že mu na nej záleží, bolo akoby ho odsúdil rovno do
pekla.
Poznal svojho brata. Všetko sa ho
príliš dotýkalo. Všetko bral príliš osobne. Všetko ho dostávalo do stavu
tvrdých depresií.
Toto by ho hodilo skutočne za hranu.
Neznášal, že sa do celej veci okolo
tej ženskej znova tak ponoril, ale nedokázal zniesť predstavu, že by brat trpel
viac ako tomu bolo doposiaľ. Posledné dva roky, čo to špinavé tajomstvo okolo
jeho počatia vyplávalo na povrch, sa pokazilo príliš veľa vecí okolo nich. Toto
by mohla byť posledná kvapka k úplnej strate Dantonyho, ktorého si pamätal
z čias detstva.
Ani nevedel, čo vlastne urobí, keď tam
dorazí. Či mu povedia pravdu, ak im ozrejmí situáciu. Čert mu bol dlžen
tento poondený nonsens.
Zastavil škripotom, krížom cez dve
parkovacie miesta, ale úprimne to mal u prdele. Potreboval dostať to
dievča z toho pajzla, prinútiť ju pochopiť, že mu svojim konaním
neskutočne otravuje život a pre to by mohla konečne prestať blbnúť
a vrátiť sa domov.
Tentokrát bol pripravený použiť aj lano,
čo mal v kufri, na prípadné odtiahnutie, ak by bolo potreba. Už
s ním nevybabre.
Chcel svoj pokojný život späť. Ten,
v ktorom mohol bez ostychu depkovať nad svojim nešťastím až do smrti, lebo
miluje muža, ktorého pre otca uštval do náruče inému šušlavému buzerantovi.
Rozrazil dvere s väčšou silou, ako
bolo nutné, čo ho úprimne prekvapilo. Nečakal, že tie na pohľad ťažké dvere
pôjdu otvoriť tak ľahko. No len do chvíle, než ho úplne neohúria atmosféra
v podniku. Nik by nepovedal, že je to kurvinec z malého predmestia.
On teda rozhodne nie. Ale čo on mohol vedieť? V živote
v žiadnom nebol.
Jemné, tlmené svetlo príjemne
dopĺňalo kombináciu bielej a čiernej. Stoly boli uložené
s koženými kreslami do štvorcov vytvárajúc pomyselné malé kupé
s dostatočným zdaním súkromia na tanec na lone, alebo decentné
obchytkávanie.
Dievčatá boli zahalené v sladkých,
zamatových županoch, siahajúcich tesne pod zadok a bolo jedno ako vysoká
bola.
„Ahoj.“ Objavilo sa pri ňom maličké
dievčatko s bielymi vlasmi siahajúcimi jej až k pásu.
„Volám sa Fin. Čo keby si mi dovolil
odprevadiť ťa k stolu. Sin práve začína svoje číslo. Môžeš sa pokochať jej
tancom, zatiaľ čo si vyberieš niečo z našej ponuky. Prvý drink je na účet
podniku.“ Bez pocitu trápnosti, pre vnútenie, sa snažila objať jeho lakeť
a odtiahnuť ho k jednému z voľných stolov.
„Pozri, na toto nemám čas. Nie som tu pre
vašu ... ponuku. Hľadám jedno dievča. Ryšavá, asi stosedemdesiat centimetrov
vysoká. Veľké, hrdzavé oči. Volá sa Didiana...“
Dievča nakrčilo nos, neskrývajúc
opovrhnutie, keď si ho celého premerala.
Až sa musel ošiť pod tým nepekný
pohľadom.
„Nevyzeráš ako niekto, kto je na také
veci.“ Naklonila hlavu, študujúc ho z každého uhlu. „ To si musíš vyriešiť
s Johnnym alebo Klárou. Ona nie je práve ten verejný typ... Však mi
rozumieš.“
Nie rozhodne nerozumel. Chcel jej niečo
povedať, no v tom sa na jej tvári objavil obrovský úsmev a vystretým
prstom mu naznačila aby počkal.
„Belly! Och... Hmmm... Anna!“ kríkla na
dievča, ktoré práve vychádzalo z dverí s označením, že sú to
priestory pre personál a švihla k nim jeden neprítomný pohľad.
„Tu tento chce našu Nene.“ Ukázala na neho
palcom a čiernovláska sebou trhla, rozhliadajúc sa všade na okolo.
„To nebude možné,“ šepla, keď sa
k nim, po pomalom, zvodnom húpaní, konečne dostala. „Odišla. Pobalila si
svoje veci a je preč. Čo keby si skúsil iné dievča. Tu Fin je skutočne
šikovná. Vtipná a inteligentná. Máme tu dievčatá, čo nemajú
v hlave seno...“
„Nie som tu ako zákazník. Je to priateľka
môjho brata, myslím... bývalá. Ach, to je jedno.“ Odmávol to naštvaný, že sa
nikam neodpracoval.
Dievča si zahryzlo do pery tak veľmi, až
sa obával, že si ju prehryzne, než sa zhlboka nadýchla s jemným
a smutným úsmevom.
„Myslím, že by ste ju mali prestať hľadať
a prestať sa pre ňu trápiť. Ľudia ako ona vždy nájdu svoj koniec
a blízkym to iba zákonite ublíži. Dovoľ mi malú radu. Prestaňte hľadať
a zmýšľajte o nej ako o mŕtvej. Bude to jednoduchšie...“ Znova
si zahryzla do pery, naštvane odstraňujúc slzy z líc, za čo si vyslúžila
od dievčaťa so snehovo bielymi vlasmi silné objatie.
„Viem, že si ju milovala. Nerozumiem, ako
nám to mohla urobiť a odísť bez rozlúčky,“ utešovala svoju kamarátku
a on mal tiež potrebu jej uľaviť.
Možno to bolo tým, že Didiana nechávala za
sebou len zlomené srdcia a bodrel, ktorý bolo ťažko upratať.
Neurobil to však. Neutešoval brata, určite
nebude dáku malú šľapku.
Nechcel sa ešte vrátiť domov. Nezniesol
predstavu, že bude v jednom dome s ním, že bude dýchať ten istý
vzduch.
Ak by sa zachoval ako ktorýkoľvek iný
človek, na jeho mieste, šiel by na políciu, kde jej rodičia nechali na seba
kontakt a oznámil im, že ich dcéra pracuje ako prostitútka.
On ju vyhnal na ulicu. A v hĺbke
duše vedel, že ak ju nájdu, bude súca už len pod zem.
Pri troche šťastia, jej smoly, ju nájdu
náhodný ľudia a ona skončí slintajúca na vankúš s odpáleným
mozgom. Neschopná sama ani zdvihnúť lyžičku s čajom.
„Kedy odišla?“ Pýtal sa už
s vytiahnutým telefonóm.
Teraz, keď bola vonku z pajzla, kde
boli zákaznici zrejme nútení držať jazyk za zubami, bola pravdepodobnejšie, že
ju nájdu.
„Neviem, tri možno štyri hodiny...“
Ponúkla neisto no venoval jej už pramálo skutočnej pozornosti.
Prikývol, zaželal pekný zvyšok
pracovného večera a pohol sa k autu.
Zavolal na číslo, ktoré mu dali jej
rodičia, no bolo obsadené. Skúsil to ešte trikrát než to vzdal, sadol do auta
a cestou uvažoval ako to povie bratovi, koľko mu má povedať,
a či mu to má vlastne povedať.
Jeho telefón ako na povel zazvonil,
oznamujúc, že mu volá a on ani nemal čas premyslieť ďalší krok.
„Tak?“ ozval sa bez pozdravu a tento
krát mu na to nič uštipačné nepovedal.
„Už je doma, prišiel zdrúzganý na máry...“
„Jeho momentálny stav ma nezaujíma. Chcem
vedieť, čo má spoločné s Di,“ vybuchol, prerušujúc Tedovu snahu získať
trochu času na vymyslenie ochrany všetkých zúčastnených a v tej
chvíli asi najviac práve volajúceho. Tá správa by ho mohla dostať do pevného
objatia s krajnicou.
„Si stále za volantom? Ak áno, zastav.
Vážne... nechcem kupovať oblek na tvoj pohreb.“
„Ted, ja skutočne práve teraz nemám
najmenšiu chuť na tvoj humor.“
„Nesrandujem. Proste zastav.“
„Tadeáš, nenasieraj. Sú už skoro tri
hodiny ráno,“ vrčal no Ted mohol počuť ako zvuk motora na druhej strane
poľavil.
„Otec ju stretol v... V našej
Hriešnej čerešničke. Pracovala tam...“
„V čom? Nie je to ten kurvinec na
výpadovke na diaľnicu? Čo by tam robila?“
Tadeáš si ťažko povzdychol. Niekedy ľudia
odmietajú vidieť odpoveď aj keď im skáče po hlave.
„Dan, braček...“
Počul piskot gúm namiesto odpovedi
a potom len spŕšku nepekných slov.
„Choď po ňu. Prisahám, že ak jej tvoj otec
niečo urobil, zabijem ho.“
„Idem odtiaľ. Jedno z dievčat
vravelo, že odišla. Snažil som sa dovolať aj jej rodičom no...“ Slová mu
uviazli v hrdle, keď ho zastavili preblikávajúce svetlá sanitky
a polície, osvetľujúce tmavú, biedne osvetlenú cestu.
Žalúdok sa mu obrátil v zlej
predtuche. Keď videl, ženu a muža stojacich pri policajnom aute zatiaľ čo
jeden z policajtov niečo vypisoval a ďalší mu kývaním pokynul, aby
pokračoval v ceste oblúkom kužeľov zasahujúc do protismeru.
Z pod fólie mohol zazrieť ruku celú
ušpinenú niečím čo sa v tme a blikajúcich svetlách javilo až čiernym.
Zastavil, vyskakujúc z auta, úplne
ignorujúc, že stojí v ceste výluke vytvorenej z cestných pomôcok.
Žalúdok mal v krku
a v očiach ho štípalo, keď odstrkával policajtova a zdravoťákov
v snahe odstrániť z tela tú hlúpu tenkú alumíniovú fóliu.
„Pane, sem nemôžete!“ Bolo to ako replika
z hlúpeho filmu, akurát teraz to bolo skutočné.
Skutočne sa to dialo a musel tvrdo
prehltnúť zvratky, keď sa mu, stále bojujúc, podarilo konečne odkryť dostatočný
kúsok z tváre aby ju spoznal.
Zabudol bojovať s mužmi, čo ho ťahali
preč. A aj keď ho k tomu dievčaťu nikdy nič skutočné neviazalo pohľad
na ňu bolel akoby s ňou mal celé more spomienok.
Sledoval, ako jeden z mužov
v červenom komplete urovnal škody na fólií, ktoré napáchal a takmer
sa k nej znova rozbehol, keď jej ruka skĺzla z nosítok.
Tá čierňava na jej dlaniach sa v čase
uloženia jej tela do osvetlenej sanitky zmenila na karmínovú červeň a on
už to naozaj neustál a všetko, čo za deň dostal do žalúdka skončilo pri
jeho nohách.
Jeho otec bol násilník a vrah. Možno
nedržal zbraň, ale bol dôvodom a to bolo možno ešte horšie.
A zrazu sa mu odchod už nezdal tak
povznášajúci. Pred týmto nikdy neujde.
To on bol začiatkom jej konca.
A neveril, že by sa s tým niekedy mohol naučiť žiť.
52.
kapitola
Sledoval ju za kasou a na tvári mal
ten hlúpy, neprítomný úsmev. Ktorého sa nedokázal zbaviť už celý deň.
Bol konečne zmaturovaný. Cítil ako mu tých
pár frťanov vodky, čo si dal so spolužiakmi, po ústnych, začalo zahmlievať
myseľ. Možno oni boli dôvodom jeho rozjarenosti.
Pokladňa za ňou bola zatvorená, tak to
využil, a prešmykol sa za jej chrbát.
Takmer rozhodila všetku cibuľu
v mikroténovom vrecku, keď ju prekvapil rýchlou pusou na odhalenú časť krku.
„Chceš na svoju ženu za pultom priviesť
infarkt?“ peckovala ho so smiechom, zbierajúc cibuľu, čo sa vykotúľala zo
sáčka.
„Mám povznesenú náladu, drahá súdružka.
Práve ťa k smrti vystrašil čerstvý zmaturant.“ Buchol si do hrude v opičom
štýle a znova sa sklonil, aby jej mohol dať krátku, rýchlu pusu na tvár.
„Ach, ty môj čerstvý Zmaturant. Som stále
v práci. Tak choď a osláv ešte trošku s kamarátmi, ale nech si
pri zmysloch. Aj ja mám pre teba pripravenú oslavu,“ vyháňala ho, neodtŕhajúc
pohľad od kasy.
„Hmmm, ty, iba v tej sexy, pracovnej
zásterke znie skutočne dobre,“ provokoval ju aj keď vedel, že sa zahráva
s trpezlivosťou zákazníkov.
Zasmiala sa, štuchájúc ho do slabín
svojim ostrým lakťom. „Si hrozný. Šéfka mi dá zasa čistky, že si ignorant
a ja porušujem pracovnú moráku.“
Pretočil očami a skryl úsmev za
odkašľanie. Jej vedúca ho milovala.
„Mohli by sme sa zahrať na hriešnu
a neukojiteľnú predavačku a nadržaného zákazníka,“ navrhol
s perami na jej krku, posypávajúc ho malými bozkami.
„Alebo nepoškvrnenú, mladú predavačku
a zlodeja s nutkaniami,“ ponúkla, pridávajúc sa k jeho
plánovaniu na večer.
„Milujem tvoju zvrátenú myseľ,“ šepol,
pripravený ju už nechať skutočne pracovať.
Do konca jej šichty jej zostávali tri
hodiny. To bolo akurát času na rýchlu sprchu a prípravu niečoho malého na
zub a napustenie vane s penou. Aby po dvanástich hodinách trochu
zrelaxovala.
Fiškus výraz, s obočím až na čele,
pokrivil jej tvár keď nemo ústami naznačila pár štipľavých slov.
„Ja milujem tvoj penis,“ artikulovala iba
jemu no vzápätí sa obrátila späť k zákazníčke. „Bude to trinásť eur
presne.“
„Terez s otcom odišli na víkend do
kúpeľov. Tak si zbaľ dáke veci, drahý. Nasledujúcich štyridsať osem hodín
si len môj,“ nakázala a on by bol hlupák ak by sa šiel hádať.
„Chcel som ti pripraviť príjemný,
relaxačný kúpeľ u mňa. Mama so Silvom sú tiež preč.“
To ju rozosmialo až prestala blokovať
a bola nútená sa ospravedlniť po tom ako nablokovala dvakrát detské
plienky.
„Vidíš to? Niekedy človek musí dávať
rýchlovky na zadnom sedadle a inokedy má oba byty prázdne. Premýšľam, že
by sme si dali kolečko, vieš, tour de bar zmeniť na tour de posteľ.“
Rozrečnila sa v typickom Katarína
štýle. Úplne kašľajúc na zákazníkov, ktorých by ich rozhovor mohol pohoršiť.
„Daj mi kľúče, žena. Pripravím ti kúpeľ
u teba a postarám sa aj o toho Kerberusa našeho. Navyše, máš
pohodlnejšiu posteľ.“
Ohodila ho svojimi kľúčmi a vyplazila
na neho jazyk.
„Och, ty alibista. Vravíš to len pre to,
lebo si nútený sa na mňa tisnúť celú noc. Ako by mohlo byť moje jedno lôžko
pohodlnejšie ako tvoje letisko?“
Prakticky nebolo, ale cítil sa
lepšie, keď boli v posteli v ktorej nik okrem nej nespal. V jeho bola
Zuzana a hlavne Didiana, na ktorú sa snažil nemyslieť. Zatiaľ čo Kataríne
to nevadilo, on sa cítil previnilo nevedel voči ktorej viac.
Dokonca zvažoval kúpu novej, no to by
bolo do očí bijúce.
„Vyzdvihnem ťa.“ Kývol na ňu jej kľúčmi
a ona mu poslala vzdušný bozk.
Vedel, že prázdne byty nie sú náhoda. Jej
otec a jeho matka boli obaja príliš veľký šialenci. Zrejme si uzmysleli,
že mladí potrebujú súkromie, aby mohli jeho veľký deň poriadne osláviť.
A bol pripravený z toho vytĺcť
maximum.
Deň sa zdal fantastický, ako každý jeden,
od kedy sa s ňou dal do kopy. A večer mal byť ešte lepší.
Po tom, čo sa jej otec pozviechal, po
mozgovej príhode, a okrem takmer nebadateľne poznačenej reči a jemnej
motoriky bol v poriadku, sa Kata upokojila. Ustálila a mohli sa
venovať len sebe.
Vedel, že nenávidí prácu za pokladňou. Ale
po čase to vyzeralo akoby si zvykla a vždy, keď chcel naviesť hovor na
školu, len ho odmávla, že ju otec potrebuje.
Vedel, že má pravdu. No Tereza bola
u nich v podstate ubytovaná a bol si istý, že by to zvládli aj
bez nej. Nechcel však zbytočne tlačiť. Ak mala pocit, že je užitočnejšia doma,
nemienil sa hádať.
Dúfal, že by s ním mohla ísť na
prijímacie do Brna. Využili by to ako krátky výlet a oddych. Nikdy spolu
neboli nikde len oni dvaja. A predstava hotela, kde by sa o nich staral
niekto iný a oni by sa povaľovali, spoznávali mesto sa mu stále viac a viac
pozdávala.
Bol si vedomí, že to budú mať ťažké, ak sa
na tú školu dostane. Pár krát sa pristihol, ako si želá, aby tie skúšky
neurobil. No keď sa zveril Kate, že premýšľa iba nad štúdiom niekde blízko ich
rodného mesta, spustila s ním hádku, že ešte dva dni mal zaľahnuté
v ušiach.
A tak ho prinútila jej sľúbiť, že
vydá zo seba všetko a bude sa pekelne snažiť dostať na tú školu. Kvôli nej
a Lubovi, ktorý do neho investoval čas a energiu.
Nie že by za to nemal zaplatené.
Ale aj tak. Keď ju držal v náručí
a jej jemné pískanie ho šteklilo na kľúčnej kosti, bola predstava odchodu
až bolestná.
Pritisol si jej malé telo ešte tesnejšie
k sebe a ona spokojne zamľaskala, hrabkajúc prstami v chĺpkoch
na jeho hrudi.
Položil ruku pod jej koleno nohy, ktorú
mala prehodenú cez tie jeho, a zdvihol ho vyššie, kradnúc si ten pocit jej
nahého, hebkého tela, zatiaľ čo spala.
Mala tú najjemnejšiu pokožku. Pevnú
a hodvábnu. Voňajúcu mliekom a dokonalosťou.
Zaspával, keď sa jeho telefón rozvibroval
a pomaly sa posúval po jej nočnom stolíku.
Chvíľu trvalo než sa vymotal z jej
objatia, do ktorého sa sám, strategicky, zamotal zatiaľ čo ona bola už
v hlbokom spánku.
Meno volajúceho ho prekvapilo a do
žalúdka poslalo tisícky malých, nepríjemných chrobáčikov.
„Jakub...“ Počuť o druhej ráno plač
ženy bolo na jeho nervy priveľa na spracovanie.
Aj keď tým tak akurát mohol skúšať klamať
iba seba. Zlá predtucha ho prinútila vyskočiť z teplej postele pre
mravčenie v jeho žalúdku.
„Gréta, je všetko v poriadku? Ste
v poriadku?“ šepkal, po očku sledujúc Katarínu, sústredený na pískanie
malej myšky v pasci.
„Nevedela som komu zavolať. Vlado je na
služobnej ceste a ja... Nezvládnem tam ísť sama...“ Zadúšanie vzlykmi mu
úplne znemožnilo porozumieť slovám ženy, ktorá bola dlhé roky jeho druhou matkou.
Sadol na kraj postele, hryzúc peru, aby
zastavil slzy, čo sa mu tvorili v očiach. Boli hlúpe keď ani nevedel
o čo ide. Zbytočne predbiehal.
Vzal si čas na dva hlboké nádychy, než
prehovoril, používajúc otrepané frázy v snahe ju upokojiť a dostať z nej,
v plnohodnotných vetách, čo presne sa stalo a kam nedokáže ísť sama.
„Našli moje dievčatko... Ona je... Ach,
Bože... Ona... Vzala si živ... t...“ Neuvedomil si kedy sa dostal na nohy alebo
kedy otvoril okno v snahe dostať do pľúc trochu vzduchu.
Dusiac sa každou molekulou, čo vdýchol,
bol schopný len počúvať plač ženy na druhej strane linky.
Mal byť silný, vedel, že ho potrebuje, že
to bol dôvod prečo volala, ale neodkázal to. On sám mal pocit, že ak mu niekto
čo najskôr neukáže ako dýchať skončí mŕtvy. Udusený ťarchou emócií.
Zabudol na to kde a u koho je
a až tichučké a nesmelé Jakub ho vytrhlo z jeho vlastného sveta, kde
bojoval so slzami a neschopnosťou, pre zadržiavané vzlyky, upokojiť jej
matku.
Skrčil sa pri tom nežnom hlásku. Nedokázal
na ňu ani pozrieť, nemohol vidieť jej sladkú tvár. Skončil by v jej
náručí, nariekajúci a zlomený, a to nemohol.
Musel tu byť pre ženu, ktorú sklamal
neschopnosťou a sebectvom.
„Kde ste?“ vytlačil zo seba
s bolestivou hrčou navretou v hrdle.
Ak by použil viac slov nedokázal by už
zastaviť vlnu bolesti.
„Pred nemocnicou. Mám... Je tu váš
spolužiak... chcú, len potvrdiť jeho tvrdenie...“
„Budem tam,“ zaškriekal, trhane sa
dostávajúc do svojich šiat, ktoré boli po celej izbe.
Nevšimol si, kedy sa posadila a ani
tomu nevenoval pozornosť. Dokonca ani jej. V jeho hlave bolo prázdno
v rovnakej chvíli ako mu myšlienky plnili hlavu až z nich bol
nerozlúštiteľný a úmorný guláš.
„Čo sa deje?“ spýtala sa ospalým
a sladkým hláskom, ktorý ho v iných chvíľach hrial a miloval ho.
Hlavne zavčas rána, keď si ju bral a ona ešte ospalá, zobudená jeho
potrebou, tíško šepkala a stonala.
Teraz ho bolel. Pripomínal mu, že trávil
čas nesprávnym spôsobom. S nesprávnou ženou v nesprávny okamih.
Namiesto toho, aby sa sústredil na Didianu
a snahu dostať ju z tých patálii, sa sústredil na Katarínu a na
potrebu byť medzi jej nohami.
„Čo sa deje?! Čo sa deje?! Didiana je
mŕtva! To sa deje! A ja som tu strácal čas, zatiaľ čo ona niekde už
nezvládala život a rozhodla sa ho proste ukončiť. Nemal som byť tu. Mal
som sa starať o ňu. Mal som jej pomôcť nájsť smer. Do pekla so všetkým!“
Hodil telefón cez celú miestnosť až skončil rozletený po celej podlahe.
Nič mu nepovedala, len na neho hľadela
a nechala slzy stekať po jej lícach.
„To nemôže byť naozaj tak. Nemôže byť
mŕtva.“ Krútiac hlavou vyskočila z postele a začala na seba, rovnako
oko on, hádzať veci.
„Čo robíš?“ spýtal sa, sledujúc ju
hopsajúcu do ponožiek aj napriek tomu, že tričko mala natiahnuté iba na jednej
ruke a prevlečené cez hlavu.
„Idem s tebou, nech už ideš
kamkoľvek. Sme pár.“
Pokrútil hlavou.
Nechcel ju tam vziať. Nemohol by sa
vyrovnať s tým, že by tam bol dôvod jeho zlyhania. Jeho rozptýlenie
a príčina prečo zanevrel na dievča, ktorému sľúbil, že bude vždy jej
priateľ a nikdy ju neopustí. Nechcel, aby jej matka videla, že bol u nej
zatiaľ čo Didiana bojovala so svojimi démonmi, ktorí nad ňou zvíťazili.
„Nechcem, aby si šla. Volala mi jej matka,
aby som prišiel a bol pri nej pri identifikácii. Nemôžem sa sústrediť na
ňu, seba a ešte teba. Ozvem sa. Už vážne musím ísť.“ Snažil sa prekĺznuť
medzi ňou a posteľou tak, aby sa o ňu neotrel. Ani nevedel prečo
vlastne.
„Nechceš, aby vedela, že si bol
u mňa, že si u mňa spal a aby si domyslela, že sme mali sex...
To je skutočný dôvod, že?“ Bola unavená a so zhrbenými ramenami sadla na
posteľ, nevenujúc mu ani pohľad.
„Nechcem. Nechcem, aby vedela, že som
zanevrel na jej dcéru kvôli inej žene. Že som sa na ňu vykašlal
a sústredil sa na banality a zbytočnosti, ako sa ti dostať medzi
nohy, namiesto toho, aby som venoval čas snahe dostať Didu zo sračiek, do
ktorých sa norila. Nechal som ju za sebou aj napriek tomu, že som vedel, že je
s ňou zle. Nechal som ju ísť. Našiel som ju dvakrát v priebehu
poondených dvadsiatich štyroch hodín a... a nechal som ju ísť!
Sledoval som, ako sa odplazila do náručia inému a namiesto investovania
svojej energie na ňu, som sa upriamil na teba. Celé tie mesiace. Dokonca aj keď
som bol so Zuzou, som stále myslel na teba a nie na to, čo je
s Didou. Neurobil som nič, aby som jej pomohol. Krútil som sa okolo teba,
hral tvoje hlúpe hry na doťahovanú, dúfajúc, ako malé šteňa, že mi venuješ
pozornosť.“
Nepovedala mu nič, len si chrbtom dlaní
utrela slzy a prikývla, než sa postavila a otvorila svoje dvere od
izby dokorán.
„Myslím, že si už stratil viac ako dosť
času. Mal by si ísť, nebudem ťa už zdržovať. Objím za mňa tetu Grétu.“
Prikývol, prechádzajúc k dverám.
„Ozvem sa,“ šepol, nakláňajúc sa k nej po
bozk, no ona odvrátila tvár, nevenujúc mu ani pohľad.
„Nemusíš. Nechcem byť dôvodom tvojich
ďalších zlých životných rozhodnutí. Poznáš cestu k dverám.“
„Katka, nebuď... chladná. Prosím... Ja len
neviem, čo teraz. Ako sa zachovať, aby nikomu nebolo ublížené viac ako už je.“
Venovala mu tvrdý úsmev, prekrižujúc ruky
okolo svojich ramien, aby mu zabránila v kontakte a cúvla o krok
ďalej.
„Nie som,“ znova sa usmiala, „len som
smutná a šokovaná. Nedokážem to spracovať. Neverím tomu. Myslím, že ak
zaspím, budem schopná samú seba presvedčiť, že to bol len zlý sen. Vzniknutý na
základe výčitiek a pocitu nepohodlia, že klátim muža svojej najlepšej
kamarátky. Myslím, že sme obaja v istom okamihu stratili správny smer...“
Trvalo iba jeden nádych, kým sa mu
podarilo dešifrovať, čo sa mu snaží naznačiť.
„Čo mi tým chceš povedať?“ šepol úplne
vygumovaný a vyčerpaný.
„Nič, čo si ty už nepovedal. Choď už,
nenechaj tú úbohú ženu samú. Práve sa dozvedela od cudzích ľudí, že je jej
dcéra pravdepodobne mŕtva.“ Kývla hlavou, no tak ako pred chvíľou, sa kontaktu
s ním vyhla cúvnutím.
Zahryzol si do pery, nevedomý ako ďalej.
Chcel zostať pri nej, držať ju a dostať z jej hlavy myšlienky, že by
robili niečo zlé. No sám nedokázal prestať cítiť ťažobu pre jeho rozhodnutie
tváriť sa, že Didiana neexistovala.
Poznal ju tak dlho ako ju miloval
a vedel, že je trošku komplikovaná a závislá na ľuďoch a pomoci.
Často potrebovala usmerniť, ľahko podľahla a rada sa nechala viesť.
Mal to vedieť. Mal bojovať a až potom
sa starať o Katarínu. Alebo lepšie rozložiť čas medzi ne. Mohol urobiť
viac omnoho viac.
Nakoniec sa vykašľal na to, čo ona chcela
a vzdialenosť zrušil jej tvrdým pritiahnutím za šiju na svoju hruď.
„Odpusť tie slová...“ šepkal do jej čela
a ona prikývla, tlačiac ho dlaňami od seba.
„Len už choď.“ Potľapkala ho po hrudi, kde
držala stále svojej ruky a jemne mu stisla tričko v pästiach. „Nemusí
to byť vôbec ona, že?“ prosila, spôsobujúc mu tým ešte väčšiu bolesť.
„Netuším...“
*****
Nemusel ani vystúpiť, aby ju spozoroval.
Stojacu pod lampou, ktorá osvetľovala malé parkovisko pred nemocnicou.
Jej vlasy farby medi vyzerali viac červené
a jeho to na sekundu skutočne zmiatlo. Nikdy si neuvedomil, ako strašne sú
si podobné.
Stála so sklonenou hlavou
v pyžamových nohaviciach a šedom svetri s veľkými gombíkmi
a papučiach s mäkkou uzavretou špičkou. Pohľad na ňu mu lámal srdce.
Zrejme ju vytiahli z postele
a ona bola tak šokovaná, že vyletela z domu v tom čom bola.
Stiahol si svoju mikinu a bez
pozdravu či upozornenia, na seba, jej ju prehodil cez ramená. Bol síce koniec
mája a noci už neboli až tak chladné, ale ona sa viditeľne klepala.
Objal ju, pomaly prechádzajúc rukami po
ramenách a nakoniec ju stisol tak silno ako on sám potreboval byť objatý.
Obaja odkladali to nutné zlo. Na jazyku ho
štípali slová poháňajúce ju dnu, kde na ňu zrejme čaká vedúci pitevne, alebo
ktokoľvek, čo má na starosti túto časť.
Nechcel na ňu však tlačiť. On sám nebol
pripravený na niečo také.
Ako by mohol? Pravdepodobne tam leží telo
dievčaťa, ktoré miloval, ktoré ho milovalo. S ktorou mal naplánovaný celý
život.
Snažil sa udržať v pokoji. Ale
spomienky a jej vôňa sa zmiesili so strachom. A jemu unikol tichý
ston. Nemohol plakať. Nie teraz, nie pri nej.
Jej manžel bol kilometre a kilometre
vzdialený a ona potrebovala niekoho o koho sa bude môcť oprieť. Aspoň
kým nepríde domov jej muž.
„Musíme to urobiť. Musíme to urobiť hneď!“
Odhodlanie v hlase ho prekvapilo. Stále z jej očí padali slzy
a stále sa triasla, no kroky mala pevné a držala ho silne až mu
odkrvovala ruku.
Umelé svetlo na chodbách ho oslepilo
a s úľavou sa poddal potrebe zatvoriť oči. Boli rozdráždené
a boleli ako by v nich mal nahádzané hrste piesku.
Viedla ho slepého a on sa za to
hanbil iba pramálo, aj keď si zrejme ani neuvedomovala, že mal celú cestu oči
zatvorené a snažil sa tváriť, že nesmerujú k zadnej miestnosti
s veľkými presklenými dverami, v ktorých nikdy nebol a ani vo
sne by ho nenapadlo, že tam bude kôly nej.
Vyslobodil si ruku z jej
zovretia a pritiahol ju k sebe. Jeho päť sekúnd popierania sa minulo,
bol čas byť jej silou.
No ona bola silná. Zazvonila na zvonček
a pery držala pevne zovreté s hlavou vztýčenou ako víťaz.
„Nebude to ona. Neboj Kubko. Naše dievča
je v poriadku.“
Dvere sa otvorili a v nich sa
objavila vysoká žena s okuliarmi a šialenou kučeravou hrivou
poletujúcou okolo hlavy.
„Prišla som identifikovať telo,“ povedala
tvrdo, ťahajúc ho dnu bez toho, aby tej žene dala možnosť prehovoriť.
A však žena sa nedala odbiť.
Zhovievavo sa pozrela na Jakuba a prikývla. Nútiac ju odpovedať na otázky.
Nevnímal nič. Len si opakoval, že ju musí
držať.
Pri ďalších dverách ho však zastavila.
„Prepáčte, ale ďalej nemôžete.“
„Hovno, že nemôžem. Som tu pre ňu,“ ukázal
na svoju druhú matku, „a potrebujem byť s ňou. Je unavená, slabá a ak
tam leží naozaj jej dieťa, bude na pokraji šialenosti z bolesti. Takže tie
vaše byrokratické sračky si môžete strčiť! Nedostanete ma od nej!“
Ženská odula tvár, naprávajúc rám svojich
dioptrií. Čakal, že sa povyhráža ostrahou, no nič také neprišlo.
„Kubko, prestaň. Prosím... Len sa už chcem
vrátiť domov. Potrebujem sa ubezpečiť, že tam nie je... Budem v poriadku.
Sľubujem. Myslím, že by som si dala teplú kávu. Na chodbe som videla automat,
myslíš, že by si mohol zájsť?“
„Gréta, prosím vás...“
„Chcem tam ísť sama.“ Odstúpila od neho
a s jemným úsmevom proste len tak vošla do miestnosti, kde potreboval
byť aj on.
Chcel vidieť na vlastné oči, že to nie je
ona. Že ešte stále nie je neskoro.
Cez dvere počul tiché vzlyky
a nejasné kričané slová, a ako zbabelec sa zvrtol na opätku
a rýchlym krokom sa vybral k automatu na kávu.
Nie je to tak. Nie je to tak.
Trasúc sa vyberal zo zadného vrecka
peňaženku. Bolo jasné, že ona kávu nebude chcieť, on kávu nechcel. Ale mal pre
ňu dôkaz, že poslúchol a nenačúval cez dvere ako malý chlapec.
Zbabelec. Mal tam zostať a čakať kým
sa dostane von a držať ju.
Mašina zapípala a on sa strhol pri
tom jemnom zvuku. Jeho ruky ho neposlúchali, boli skrehnuté a triasli sa,
že nevedel vytiahnuť ani ten hlúpy kelímok s čiernou vodou, ktorú nazývali
kávou.
Potrebujem, aby ste sa vrátili domov.
Nechcel toho Vladovi napísať viac. Nemal
právo oznamovať mu niečo tak strašné on. Len vedel, že ho jeho žena bude
potrebovať viac ako kohokoľvek.
Sám nevedel ako bude ďalej postupovať. Čo
by mal povedať, urobiť.
Otrel si rýchlo pár sĺz a oprel sa
o stenu pri kávomate, dýchajúc zhlboka, hľadajúc pokoj.
Som na ceste. O dve hodiny som tam.
Postaraj sa zatial o nu, prosim. V mensej vrchnej casti linky je
lekarnicka. Su v nej lieky na upokojenie. V plastovej malej flasticke
s fialovou etiketou. daj jej dve. dohliadni aby vypila poriadnu davku
vody. Budem sa snazit príst domov co najskor.
Takže to vedel. Zrejme mu zavolali
a povedali mu, o čo ide.
Spoľahnite sa.
Bolo všetko čo napísal, než sa pred ním
objavila silná postava muža.
„Jakub...“
Nemohol uveriť, že zo všetkých miest ho
stretne tu.
„Tadeáš,“ odzdravil príkro pripravený si
svoje zúfalstvo a hnev na seba vybiť na ňom.
Tadeášová ruka tvrdo dopadla na jeho
rameno a stisol ho. Vyjadroval sústrasť, čo bolo ako facka. Bol tam, on
bol ten spolužiak. Mohol byť koniec ešte ironickejší?
„Je mi to ľúto. Tak strašne. Viem, že je
to moja vina. Všetko som to začal a... Nenávidím sa za to. Keby som...“ Hlas sa
mu zlomil a to prinútilo Jakuba zdvihnúť hlavu a stretnúť sa s jeho
úprimným pohľadom a strhanou tvárou.
Pokrútil hlavou. Nemohol ho za to viniť.
Didana si to vybrala sama. Mala šancu zvrátiť smer ktorým sa vydala. Jej
rodičia stáli pri nej. On jej ponúkal pomoc. Toto nie je vina nikoho
z nich. Len jej. Urobili čo mohli, to, čo bolo v ich silách. Človeku
ktorý nestojí o pomoc niet pomoci.
„Tadeáš, prestaň sa zbytočne obviňovať. Si
rozumný muž. Musíš vidieť, že je hlúposť viniť sa. To, čo si urobil, nemá nič
spoločné s tým, ako to skončilo. Boli to chyby nás, jej blízkych, nie
tvoje. Ty si v jej živote nezohral žiadnu rolu. Povedal si mi, že ak nie
ty tak by to bol niekto iný. A obaja vieme, že to tak je. Bolo to jej
rozhodnutie.“
Tadeáš otváral ústa ako ryba hľadajúc
správne slová, ktoré jasne neprichádzali. Nevedel, čo sa odohráva v jeho
hlave. Ale mal to pekne rozhádzané okolnosťami, tak ako on.
Nikdy neboli skutočný sokovia. Nikdy
k tomu naozaj neprišlo, nikdy však neboli ani priatelia. V škole sa
skôr ignorovali ako tolerovali a teraz bol ten zmier až patetický. Smrť
jednej ženy spojí všetkých a budú spievať aleluja.
„ Nie je to tvoja vina. Okej? Nie je.“
Odrazil sa od steny a chcel ho obísť no zarazil sa.
„Videl si ju? Myslím... Ako to...
Predávkovala sa?“
Tadeáš strčil ruky do vreciek zhupol sa na
pätách než pomaly pokrútil hlavou.
„Z toho čo som počul od zdravoťákov si
niečo dala intravenózne, zrejme heroín a potom si podrezala žili... Je mi
to ľúto.“
Ale už ho nepočúval. Tajne dúfal, že to
bola len nešťastná náhoda. Že neodhadla množstvo toho svinstva. Nijak to
nemenilo skutočnosť, že bola mŕtva, ale jemu to pomáhalo. Vedomie, že naozaj schválne
vedome ukončila svoj život, bol pre neho horší, ako jej smrť pre závislosť.
To že v sebe našla dosť odhodlania
vziať si život znamenalo, že to už ďalej nezvládala, že videla kam sa dostala
a nechcela v tom ďalej pokračovať. Len to poukazovalo na fakt, že ak by
bol viac starostlivý, viac sa zaujímal. Viac... Menej hľadel na svoje dobité
ego a sústredil sa na ich priateľstvo a jej potrebu mať niekoho pri
sebe, mohlo to skončiť inak.
Ak by jej všetko bolo jedno, nikdy by to
neukončila. Našli by ju predávkovanú a jej smrť by bola zhoda okolností.
Bola by jedným z milióna narkomanov končiacich tým istým spôsobom.
Stále v nej bolo dosť Didiany, ktorú
miloval. Len potrebovala niekoho, kto by jej ukázal, že je stále hodná , že je
dosť silná. Že nie je sama.
Zlyhal.
Malé telo do neho tvrdo narazilo a on
automaticky omotal ruky okolo útleho pása.
„Je mi to ľúto. Je mi to tak strašne ľúto,
Gréta. Ja viem, že som zlyhal. Možno ak by som sa viac snažil...“
Nerozumel jej cez zmes vzlykov len vnímal
jej zúrivé krútenie hlavou a dusenie sa.
„Odveziem vás,“ navrhol jeho spolužiak na
ktorého úplne zabudol a skôr než stihol odmietnuť vzal Grétu a omotal
jej ruky z druhej stany okolo pásu v snahe pomôcť Jakubovi.
Chcel protestovať. Nemal právo sa jej
dotýkať, pomáhať mu, alebo čokoľvek okolo nich robiť. Nebol ničím. Ani pre
jedného z nich. No prehltol zášť a nechal ho. Sám sa vliekol
a počas cesty von mal pocit akoby ich Tadeáš na svojich ramenách vláčil
oboch.
Bolo sebecké smútiť a dovoliť si byť
slabým. Dopustil aby to došlo sem. Nikdy sa skutočne nesnažil Dide pomôcť.
Šiel ďalej, žil, zaľúbil sa do jej najlepšej kamarátky bez potreby zistiť čo je
s ňou.
Nechal ju na ulici, vedomí si toho, že
berie drogy, že sa predáva mužom. Nechal ju tak. Nemal právo žialiť. Zradil ju.
Nenamietal, keď ich odstrkal oboch na
zadné sedadlo svojho auta. Dokonca ani nefrflal, keď sa Ted ubezpečil, že pozná
adresu a jej matka mu počas jazdy poďakovala tisíckrát.
Mal byť jej hrdinom. Aspoň tým jej, no
nefungoval správne. Nič nebolo správne.
Zaparkoval a už aj letel z auta
pomáhať žene, ktorú ani nepoznal akoby on bol ten, čo mal na to výhradné právo.
„Zvládnem to!“ zavrčal rozdráždene,
trieskajúc dvermi. „Choď si už po svojom!“
„Len som chcel pomôcť...“
„Neprosili sme sa ti!“
Nebolo mu ľúto jednania. Ten chalan bol
cudzí. To, že bol v správnu chvíľu na správnom mieste neznamenalo, že sa
z nich snáď stanú spojenci. Ani v tejto patálii nie.
Smutne prikývol a bez ďalších
zbytočných rečí nasadol do auta a bol preč.
****
Nerozprávala keď sa dostali do bytu. Ani
on nepovedal jediného slova. Len si spomenul na inštrukcie jej manžela
a prinútil ju vziať si prášky a uložil ju do postele. Sediac po tme
na kraji matraca kým, po nebol si vedomí ako dlhej dobe, nepočul zašramotiť
zámok.
Počul dopadnúť topánky, šuchot a než
stihol zdvihnúť hlavu k dverám stál tam Vlado sledujúc s bolesťou
telo jeho ženy v posteli.
„Choď domov synak. Odtiaľto to preberiem
ja.“ Jeho hlas praskal každou slabikou, ale držal sa a on túžil byť silný
rovnako ako muž stojaci pred ním.
„Je mi ľúto, že som...“
„To je v poriadku. Utekaj domov.“
Nebol nepríjemný len strohý a to bolo ešte horšie. Dúfal, že by ho tu
chcel. Nevedel či dokáže proste len ísť domov.
Len tak si ľahnúť, zavrieť oči a čo?
Spať? Ako by mohol len tak spať? Bola mŕtva. Jeho Poppy bola mŕtva.
„Ak by ste s niečím potrebovali
pomôcť, ak by ste niečo potrebovali... Mohol by som zostať a...“
„Jakub, bež domov. Ozvem sa zajtra, áno?
Teraz už len potrebujem byť so svojou ženou osamote. Dobre?“
Začervenal sa, keď si uvedomil, že znel
asi vlezlo a že už pravdepodobne na neho dávno nehľadia ako na časť ich
rodiny.
„Ďakujem, že si sa o ňu postaral.“
Vkročil do izby a zastúpil jeho miesto pri posteli berúc jej ruku do
svojich.
„Aspoň o ňu...“ zašomral si pod nos. Kradnúc
si rýchli pohľad na muža, čo mu bol celé roky otcom.
„Jakub, toto nerob. Nie je to ničia vina.
Áno? Len sa netráp pre to, že si žil svoj život, keď ťa moja dcéra z toho
svojho odstránila.“
Nijako na to nereagoval. Nevedel ako by
mal.
„Poď sem!“ Vzal Jakuba za zátylok tlačiac
mu hlavu do svojho ramena v akejsi divnej paródií mužského objatia.
„Nevyháňam ťa, jasné? Len je krátko po piatej, potrebuješ si odpočinúť. Bol to
ťažký večer. Mám ťa rád ako syna, ani nepomysli, že by to mohlo byť inak. Navždy,
chlapče.“
Zaklipkal očami stále čelom zapretým do
ramena jej otca. Nechcel plakať. Nebude.
„Ja tiež,“ šepol neisto. Nikdy si
s ním nevyznával city. A nebol si istý ako na to.
„No, a teraz už bež. Naozaj si
potrebujem oddýchnuť aj ja.“
Vedel, že len ťažko zaspí. Zrejme strávi
hore všetok čas až kým jeho telo neupadne do kómy vyčerpaním.
Nechcel odísť, ale ak už musel bolo len
jediné miesto kde chcel byť. Bola len jedna osoba, pri ktorej potreboval byť.
53.
kapitola
Ležala bez pohnutia od
chvíle čo Jakub odišiel.
Mal pravdu. Vo všetkom.
Chcela sa na neho hnevať. Nazval ju zbytočnosťou, banalitou, stratou času. Ale
všetko, čo dokázala cítiť, bola bolesť. Neskutočná, trýznivá bolesť pre tie
slová. Nemohla ho za to viniť, hnevať sa. Urobila to.
Odpútala jeho pozornosť.
Hrala hry a podviedla svoju kamarátku.
Nebola hlúpa, to, že sa
Didiana predávkovala, alebo čokoľvek urobila, nebola jej vina. Ale mala podiel
na scestí, ktorým sa vydala.
Nebola dobrý priateľ.
Vybrala si Kuba, čo bol alibizmus najhrubšieho zrna. Iba pre tú malú
konfrontáciu. Využila to ako výhovorku, aby mohla zaútočiť. Možno nie vedome,
ale urobila to a to je všetko, na čom záleží.
Vytrhla zo škatule
ďalšiu vreckovku, no neurobila nič viac.
Prehrávala si chvíle,
keď dovolila, aby ich priateľstvo skončilo. Nechcela vtedy Jakuba. Úprimne
o neho nestála. Teda, nemala v pláne sa o neho pokúšať.
Slabosť pre neho tam
vždy bola. Klamať si nemohla.
Mala ju nechať
vychladnúť a na druhý deň sa namiesto doliezania Marekovi mala strkať do
zadku jej. Tak by to urobila, ak by došlo k nedorozumeniu medzi ňou
a dvojičkami. Alebo po tom, ako ho našla klátiť barmanku prehnutú cez
bedničky Capy džúsov, mala zavolať a mohli sa dohodnúť na zapíjačke
skurvených, na nič hodných klackov.
Mala ju prinútiť
zabudnúť na Jakuba a toho hlúpeho spolužiaka. Nemala venovať Jakubovi ani
pohľad. Nie on bol jej priateľ. On bol len frajer jej najlepšej kamošky. Tak to
malo byť, tým mal ostať navždy.
„Hnusná hyena! Sup!
Úbožiačka, potkan, zradcovská kurva...“ kričala na plafón pridávajúc k črepom
Jakubovho telefónu knihu, ktorú mala rozčítanú, a potom kartónové balenie
papierových vreckoviek.
Mala sa o ňu
postarať. Mala byť jej kamarátka, jej diablik na ramenne v ceste
k uzdraveniu.
Bola dobrá v balení
jednorázoviek. Mohla ju zaučiť, pomôcť jej nájsť sexoša na vytrtkanie
frustrácie.
Nakoniec to predsa len
bola jej vina.
Ak by si zastala miesto
priateľa tak, ako to z nepísaných zákonov a pravidiel vyplýva,
nestalo by sa nič z toho. Mala by parťáčku na výtrty. Boli by ešte lepšie
kamošky. Šli by spolu na intrák. Našli si nakoniec chlapcov hodných ich
dokonalých nátur. Boli by to taktiež najlepší priatelia, a tak by postupne
vznikala ich vlastná verzia Priateľov alebo Ako som poznal vašu matku.
Usmiala sa nad tou
predstavou. Ani si neuvedomila, ako jej vlastne Dida chýbala.
A to uvedomenie ju
prinútilo plakať ešte viac. Už sa nikdy neudobria. Nikdy si neodpustia. Nikdy
sa spolu neopijú a nebudú si strieľať z trapákov, mysliacich si, že
vyšli zo školy Laciho Strika. Nikdy jej nepovie, ako ju strašne mrzí, že sa
nesnažila s ňou spojiť, že sa vrhla na Jakuba, ktorý jej nikdy nemal
patriť.
Bol Didianin. Vždy to
tak bolo. A malo to tak byť navždy. Nemala na neho právo. Nikdy.
Z myšlienok ju
vytrhlo zazvonenie. Bolo krátke a slabé. Iba začiatok známeho bzzz, takže
to skôr znelo ako nedokončené B.
Vedela, že je to on.
A nemala chuť ani energiu ísť mu otvoriť. Nechcela sa s ním rozprávať.
Nechcela ho vidieť a nechcela dýchať ten istý vzduch. A predsa, keď
sa tichom ozvalo silnejšie a istejšie BZZZ, jej žalúdok skrútilo, srdce
rozbúchalo a oči naplnilo slzami potrebou byť ním držaná. Držať ho
a cítiť ho. Milovať ho.
Pes spiaci pri nohách
postele, na mäkkom koberci, sa pomrvil. Naháňajúc niekoho vo svojich snoch
a ona sa takmer prizabila o jeho dlhé, svalnaté, zadné labky
imitujúce pohyb pri behu.
„Kristove rany,
Acheron!“ zhúkla podráždene, dorážajúc do neho špičkou nohy.
Chúďatko sa strhol zo
sna, strihajúc ušami. „Prepáč,“ šepla previnilo. Cítiac sa ešte horšie, že mu
ublížila a štuchla do neho tak, až ho zobudila.
Nemohol za to, že si
uvedomila, aká hrozná bytosť bola. Sklonila sa k nemu, škrabkajúc ho za
uškom až spokojne znova zaspal s ňufáčikom pritlačeným do jej ruky.
Potrebovala si ukradnúť
trochu času, než mu pôjde otvoriť a všetko, čo milovala, skončí.
Pomaly otvorila,
nasadzujúc na tvár prázdny výraz, ten však zotrela, keď videla ten jeho.
Vyzeral o desať
rokov starší. Ako, naozaj starší, nie tým metaforickým, knižným spôsobom, čo
autorky používali.
Mal okolo očí vrásky,
robiac z nich tú najsmutnejšiu časť na jeho krásnej tvári. Jeho ústa boli
stiahnuté do pevnej linky s trasúcou bradou a kútikmi visiacimi dole.
Bol bledý a viditeľne vyčerpaný, trasúci sa ako osika vo vetre.
Zaťala päste okolo
okraja XXL trička, aby zabránila sama sebe natiahnuť sa po ňom a objať ho.
Nevedela, ako sú teraz na tom.
Povedal, že nechce, aby
jej matka vedela, že randí. Chcel ju skrývať ako dáke špinavé tajomstvo. Ako by
robili niečo zlé. A ona tomu naozaj začala veriť. To však neznamenalo, že
by ju jeho slová boleli menej. Mohla si za to sama. Dvojičky ju upozorňovali,
že nikdy nebude skutočne jej. Že keď príde na lámanie chleba, vyberie si
Didianu. Že bude len výplň, náhrada.
Nič nemohlo ich slová
potvrdiť viac ako jeho priznanie, že nechce, aby o nej vedeli rodičia
Didiany.
Hrdosť, pýcha
a pocit zrady ju na krátky okamih ovládli a ona na neho zagánila skutočne
nepekným pohľadom plným odkazu choď sa pojebať. No nevydržala dlhšie ako jeden
a pol sekundy.
Bol tak na dne, že sa
jej v očiach vytvorili ďalšie slzy pre jeho bolesť. Nech už to on videl
s nimi akokoľvek, ona ho ľúbila. Aj keď, ako povedal raz jeden múdry
človek, láska niekedy nestačí.
„Čo tu robíš, Jakub? Je
takmer pol šiestej,“ šepla, stále stojac medzi dverami, zvažujúc, či ho má
alebo nemá pustiť dnu.
Musela mu to povedať,
ale nevedela, či má dosť sily a odhodlania to urobiť hneď. Možno by to
mohla odložiť na zajtra a ešte dnes klamať samú seba, že sa cez toto
dostanú a že majú pred sebou krásnu budúcnosť. Plnú lásky, porozumenia,
dôvery a harmónie. Že na ich okne bude spávať malý unicorn a jeho roh
bude mať čarovnú moc a ich bude čakať to vytúžené „šťastní na veky
vekov“.
„Bola si jediný človek,
pri ktorom som teraz potreboval byť. Neviem, kam by som inam šiel.“ Jeho hlas
sa lámal, ale neprelial ani slzu. Ani sa nesnažil dostať dnu. Len tam stál
a čakal na rozhrešenie.
„Domov by bol celkom
dobré miesto. Útulné a známe.“ Nevedela, prečo na neho bola taká hnusná.
Bolel ju pohľad na neho. Chcela ho držať a prinútiť ho dostať zo seba tú
bolesť, čo mal v očiach, v rovnakom čase ako zvažoval použitie
jedného z chmatov Taekwon – Do na jeho spacifikovanie.
„Ja viem, že som povedal
otrasné veci a máš právo byť na mňa nahnevaná. Asi bolo trúfalé dúfať, že
by si ma dnes ešte chcela vidieť. Po tom, čo som narozprával. Ja len... proste
ťa potrebujem, teraz viac než kedykoľvek...“
„Všetko, čo si povedal,
bola pravda.“ Vyšla pred dvere za ním von, a aj keď sa zdal tým gestom
zasiahnutý, nepovedal nič.
„Tá časť, keď si tvrdil,
že je to tvoja vina, je, samozrejme, hlúposť. Za tento koniec si môže len ona.
A ty, ako podvedený a oklamaný priateľ, si mal právo na ňu zanevrieť.
Tváriť sa, že nie je. Zamilovať sa do niekoho iného a nestarať sa o ňu.
Ale ja som naopak urobila všetko zle. Vybrala som si teba!“ Hlas sa jej zachvel
pod náporom vzlykov a skryla tvár do dlaní potrebujúc trochu času.
„Katka... To je
hlúposť...“ Natiahol ruku v snahe sa jej dotknúť a utešiť ju. No
nezaslúžila si to. A už vôbec nie od neho.
„Čo za človeka, si
vyberie namiesto kamošky, ktorá ju poprosí o pomoc, jej bývalého?
Neurobila mi nič zlé. Neublížila mi. Využila som to. Vieš? Našu hádku. Váš
rozchod. Naše stretnutie v bare? Užila som si každú vymrdanú sekundu
a dúfala som, síce len stotinu sekundy, ale stále dúfala, že skončím pod
tebou. Chcela som to! Chcela som aspoň kúsok z teba. Celé tie roky som jej
závidela. Nie typ muža, ktorého predstavuješ, ale teba a len teba. Celé toto
bolo založené na zlom základe. Nemôžem v tom pokračovať. Nemôžem viac brať
a prijímať niečo, čo nikdy skutočne nebolo moje. Nedokážem už s tebou
byť ani v jednej miestnosti. Nedokážem prestať myslieť na to, že som
zradila svoju kamarátku, že som si zle zvolila. Že som tak strašne zlá
a vypočítavá...“
Zastavilo ju teplo
obaľujúce jej sporo odeté telo. Bez varovania si vzal jej pery. Tvrdo, spôsobom
až ich zuby drkotali o seba a jeho jazyk bol hlboko v jej
ústach.
Než stihla protestovať,
jeho prsty vkĺzli pod lem nohavičiek a snažil sa dosiahnuť na jej citlivé
miesto.
„Prestaň!“ vykríkla,
tlačiac ruky medzi ich zakliesnené telá.
Nemohol jej toto
robiť. Nie len pre to, že boli pred vchodovými dverami, ale hlavne preto, že to
mohlo byť pokojne považované za citové vydieranie. Potrebovala čistú hlavu.
„ Len sa snažím dokázať,
ako miluješ mňa pri tebe... Nič z toho, čo si povedala, nie je pravda. Nič
si nepovedala. Sme spolu takí dobrí. Dokonale ladíme. Reaguješ na mňa ako
žiadna iná. Cítim ťa ako žiadnu inú. Naše výmeny názorov, hádky
a uzmierovanie... a sex. Bože, Katarína, sex s tebou. Je mi
úprimne uprdele koľko si intrigovala, koľko si klamala, podvádzala, koľkí ľudia
padli pokiaľ si sa dostala do môjho náručia. Lebo si v ňom mala byť
odjakživa. Nikdy som ju nemiloval spôsobom, akým milujem teba. Milujem ju.
Nikdy ju neprestanem. Ale je to ten druh lásky, čo cítiš k priateľovi,
s ktorým si vyrastal. Ktorý pozná tvoje tajomstvá. Bola najlepší
priateľ...“ Prvý vzlyk opustil jeho pery a on sa ako malý chlapec schúlil
do ohybu jej krku a ramena. „Nemôžeš ma teraz opustiť. Nie teraz. Nemôžem
vás stratiť obe. Prestaň, prosím. Ublížil som ti. A zaslúžim si trest.
Prijmem ho, nech je už akýkoľvek. Ale nemôžeš ma opustiť.“
Odtiahla sa od neho,
neskrývajúc slzy.
„Povedal si, že ak ťa
niekedy nebudem chcieť, mám ti to povedať...“ Bola bezcitná, bola taká
sakramentsky bezcitná.
„Nie, neopováž sa pokračovať!
Bolo to v prípade, že ma prestaneš milovať. Že budeš chcieť alebo stretneš
niekoho iného. Nemohla si ma prestať milovať po necelých piatich hodinách, či
štyroch či koľkých, čo som s tebou nebol. Ešte večer si šepkala ako ma
miluješ a zaspávala si v mojom náručí. Nemôžeš niekoho prestať
milovať len tak na počkanie!“
„... nedokážem byť
s tebou. Nedokážem! Prečo to odmietaš pochopiť? Prečo si taký sebecký?!“
vykríkla, strkajúc do neho. Potrebovala ho dostať ďalej. Preč.
„Sebecký? Ja? Pozri sa
na seba. Pre hlúpe výčitky zahodíš všetko, čo sme si vybudovali. Iba pre to, že
máš pocit viny. Info pre teba, našim rozchodom sa nič nezmení. Čo si myslíš? Že
tým, že sa rozídeme, že sa so mnou ty rozídeš, ona vstane z mŕtvych? Alebo
nebodaj, že sa vrátime v čase a ty budeš mať možnosť zachovať
sa správne? Byť tu pre ňu a neurobiť chybu výberom mňa? Alebo sa len
snažíš odčiniť krivdu? Náš rozchod ti svedomie neočistí rovnako ako mne nie.
Ale som tu, a aj keď viem, že som mohol urobiť niektoré veci inak, nikdy by
som nezmenil toto. Nás dvoch.“
Musel zbadať, že ju
zadržovanými vzlykmi až triaslo, lebo sa k nej priblížil už s pokojným
hlasom šepkal tiché ospravedlnenia.
„Môžeme si dať pauzu.
Týždeň, dva? Som ochotný držať sa ti z cesty po dobu štrnástich dní, než sa
veci neupokoja. Než si upraceš v hlavičke. Je toho teraz na nás všetkých
viac než dosť.“ Bol vľúdny, nežný a srdečný. Milovala ho preto ešte
viac.
A on si zaslúžil
viac než dáku odpornú ženskú bez chrbtovej kosti.
„Nemá význam za nás
bojovať. Aj tak by sme sa rozišli,“ predniesla pevne, vystrkujúc bradu.
„Si potomok Nostradama
lebo Sybily, že mi tu predkladáš takéto tvrdenie?“ Sarkazmus a krutý
výsmech odkvapkávali z každého slova no jeho pohľad bol úplným opakom.
„Pozri sa na nás. Ty,
budúci vysokoškolák, potom titulovaný farmaceut. Zrejme si rozšíriš zameranie
a budeš sústredený na analytickú chémiu a budeš super vývojár nových
liečiv, alebo čo. Zatiaľ čo ja budem len hlúpe dievča od kasy. Zatiaľ čo tvoje
IQ bude stúpať, moje bude stagnovať, pri smole čo mám, začne klesať.
A potom si časom uvedomíš, že som len strata času a že ti už
nestačím. Možno budeš mať peknú spolužiačku, ktorá bude plná inteligentných
a chytrých hlášok. Budete mať toho toľko spoločného, že prekecáte hodiny
a nakoniec sa zaľúbiš a ja skončím so zlomeným srdcom.“
Rozosmial sa plným,
hlasným smiechom, že naplnil stále tichú ulicu až nepatrične.
„Ty si zo mňa strieľaš!
Toto... Ja ani, do pekla, neviem, čo to je... nemôžeš myslieť ani trochu vážne.
To ty si mi povedala, vyhrážala si sa, že sa na tú školu mám dostať a nech
neskúšam ani premýšľať o tom, že by som zostal tu a bol ti na blízku.
A teraz mi ideš tvoriť dáku osnovu k príbehu, čo si v tej tvojej
šialenej hlave vymyslela, hej? Toto teraz robíme? Sme na ceste k tomu, aby
som sa stal tým zlým v tvojom príbehu? Čo ti zlomí srdce? Do pekla, Kata!
Dospej! Prečo vždy potrebuješ naše životy spracovávať ako príbeh v knihe? Prečo
zo seba robíš stále hrdinku tragédie? Správaš sa ako tie vypatlané husy
z kníh, čo čítaš. Ja na toto teraz naozaj nemám silu. Neviem, či vlastne
budem mať. Tak vieš čo. Rozmysli sa. Naozaj som unavený zo všetkého. Z celého
života, seba, z teba. Zo všetkého. Som otrávený a jediné, čo som
potreboval, bolo tvoje teplo a ty. Len som potreboval objať, potreboval
som s tebou žialiť nad dievčaťom, ktoré sme obaja milovali. To bolo všetko, čo
som potreboval. Nebudem sa ti viac prosiť. Ponižoval som sa už viac než dosť
pri tebe aj nej. A už nehodlám byť fackovacím panáčikom pre žiadnu
z vás. Pohreb bude posledné miesto, kde ma uvidíš. Dovtedy, kým nedostaneš
rozum a neprídeš za mnou. Dokonca nebudem chcieť ani ospravedlnenie.“
A potom sa proste otočil.
Sklonil hlavu a po
tom siahodlhom monológu, ku ktorému jej nedovolil povedať nič, proste odkráčal.
S hlavou zvesenou a zhrbenými ramenami.
Naozaj sa správala ako
vypatlaná hrdinka?
Prečo nebol schopný
pochopiť jej pocity? Vedela, že rozchodom nič nevyriešia, že jej bude pekne na
nič. Ale obaja spolu by boli granátom. Veci okolo Didiany a ich vzájomné
pocity viny a nepriame obviňovanie, by ich zničili.
Nikdy nemali byť spolu.
Obaja mali príliš radi Didianu a obaja s ňou mali mnoho spomienok.
Oboch gniavili neznesiteľné pocity viny. Neverila, že by to mohli spolu
zvládnuť.
Alebo tu bola skutočne
možnosť, že urobila chybu. Ale nechcela nad tým uvažovať. Bol čas začať od
znova.
Nikdy mu znova neskríži
cestu.
Nebude trvať dlho, než
budú príliš odlišní, aby si ešte niekedy boli schopní pokecať. Ona bude dievča,
čo z pamäti zarecituje kód od Herkulesa, a on bude extrahovať ribozómy a dehydratovať
vzorky DNA, alebo čokoľvek.
Epilóg
Nenávidel pohreby. Deväťdesiat percent
zúčastnených tam bolo z donútenia. Vštepené morálne, sociálne zásady či
pravidlá. Ľudia s falšou na tvárach a hraným smútkom, alebo dokonca vsugerovaným.
Otrepané frázy typu: Bol to dobrý človek,
Bude nám tak strašne chýbať. Hlúpe spomienky ktorých má zrazu každý plný
arzenál, aj keď počas života nebožtíka bol pre neho menej ako špina pod
nechtom.
A teraz tu stál. Slnko svietilo,
vtáčiky spievali poletujúc z vŕby na vŕbu, ktoré boli po celom cintoríne,
dopĺňajúc zádumčivú atmosféru. A sám bol jedným z tých, ktorí tu
nenávideli byť. A Neznášal sa pre to, že bol ako ostatných osemdesiatdeväť
percent zo zúčastnených, že uzatváral ten kruh.
Venoval znova krátky pohľad kňazovi
a trom ľuďom, stojacim pri jame nad ktorou sa vznášala uzatvorená rakva.
Ten pohľad bol morbídnym spôsobom nádherný. Nie že by trpel akousi pochybnou,
psychickou chorobou. Len ten pohľad na nich. Boli si tak nádherne blízky. Tak
súdržní. Aj on to mal. Jeho Tiež tak strašne Nikovi rodičia milovali. A on
ich tiež miloval.
Farár dal pokyn a mechanika pomaly
spúšťala rakvu do jamy, čo vyvolalo hystériu.
Doteraz jej matka len stála, nechala
sa držať z jednej strany Jakubom a z druhej svojim
manželom, ktorí ju obaja podopierali svojimi ramenami, akoby si to boli
nacvičovali po nociac. No po prvom uvoľnení hydraulického tlaku zbesnela.
A ľudia sledujúci jej pomätené telo, hádzajúce sa na truhlu, sa zborovo
pohli v pred, v snahe zachytiť ju. Samozrejme, on nebol výnimkou
dokonca aj keď stál na druhej strane jamy a musel by ju pravdepodobne
preskočiť. Čo by nebolo práve prejavením úcty zosnulému a jeho žialiacim
pozostalým.
Bolo jasné, že ju zachytí buď to jej muž
alebo Jakub. A presne to sa stalo. Samozrejme. Nedostala sa od nich
ďalej ako na dva kroky. Nevedel čo s očami. Nechcel čumieť. Celá tá vec
bola tak nepríjemná. Kňaz pokračoval aj napriek tomu, že bolo jasné, že jeho
pietne slová, ktoré naozaj krásne splietol s citátmi z biblie
a tradičným obradom, nik nepočúval. Všetci pokukovali po tej zničenej žene
a jej manželovi, ktorý sa klepal tak zreteľne, že to mohol vidieť aj na
vzdialenosť takmer tri metre.
Nenávidel, že bude prepieraná v tých
odporných papuliach. Síce ju vôbec nepoznal, ale aj napriek tomu k nej
prechovával úctu, ako ku každej milujúcej matke. A naozaj mal chuť ublížiť
každému, kto na ňu čo i len raz pozrie. Budú ju súdiť a šíriť reči
a vylepšené verzie jej skratu. Pravdepodobne budú plný domnienok, ktoré zmenia
na svoju pravdu a ona v ich bájkach bude prípad na hospitalizáciu.
Cítil akoby za ním niekto stál. Mal ten
odporný pocit ihličiek na zadnej strane krku až sa musel otočiť
a prehľadať dav. Pátrajúc po vinníkovi jeho nepohodlia.
Takmer si prehltol jazyk, keď pri veľkom,
murovanom kríži s porcelánovým Ježišom, ktorý stál pri vchode do
cintorína, videl svojho brata v čiernom od hlavy po päty. Ešte aj košeľu
mal čiernu. Jeho kruhy pod očami vyzerali tak tuho fialové, že boli na hrane
čiernej. Len jeho tvár bola popolavá, aj napriek jeho vrodenému snedšiemu
tónu pleti, ktorý zdedil po svojom prekliatom, biologickom otcovi.
Nečakal, že príde. Nikto o ňom
nevedel posledných pár dní, prebiehajúcej pitvy a príprav na pohreb.
Zvažoval, či má ostať alebo ísť za ním.
Chcel byť pri ňom. Vedel, že trpí a že ho práve teraz potrebuje viac, ako
títo ľudia. Pre ktorých nie je ničím viac, než spolužiakom, ktorý sa rozhodol
zo slušnosti prejaviť sústrasť pozostalým.
Vlastne sa k podávaniu rúk ani
nechcel dostať. A mal z toho strach. Tie Jakubove prekliate oči, tak
podobné Nikovim, ho vždy desili. Nebol pripravený mu čeliť.
Nevinil ho a dal mu rozhrešenie,
ktoré potreboval, ale nepomáhalo to dosť na to, aby pre to všetko, čo on urobil
zle, nemal výčitky.
Využil zbabelo to nutkanie byť blízko
rodine a, so sklonenou hlavou, odkráčal. Posielajúc jej vzduchom tiché
ospravedlnenie a prísľub sviece na Deň zosnulých.
Opieral sa o múrik brány s rukami vo
vreckách a takto zblízka bol ešte v horšom stave ako na diaľku tých
pár metrov.
„Nečakal som, že by si prišiel,“ priznal
namiesto pozdravu a vynútil si od brata malý škleb pripomínajúci úsmev.
„Nemal som to v pláne. Ale nakoniec,
výčitky sú riadna suka a prinútia ťa konať. Aj keď to hovno rieši, že?
Z tade ju asi moje kajanie sa nedostane.“ Kývol hlavou k hlúčku ľudí,
ktorí sa vzdialili a nechávali priestor pracovníkom ústavu s lopatami
v rukách.
Vzlykot je matky s dostal
do bodu zavíjania a sa obaja bratia prikrčili a Dantony zahrešil
s rukou omotanou okolo svojho žalúdka.
„Toto som, kurva, vážne nechcel. Mal
som ju rád, len... Prečo musela byť tak dramatická? Prečo proste nemohla riešiť
veci s chladnou hlavou? Prečo nemohla myslieť na svojich rodičov?!“ Kričal
so stiahnutým hrdlom a jeho bledá tvár sa zdala ešte viac sinavá.
Načiahol sa po ňom a stisol ho pevne
v náručí. Bolo jedno, že sa muži neobjímajú. Nie takto. Bol jeho brat
a lámal sa pred nm na kusy. Potreboval ho držať.
Bola to jej vina. Prečo to tí ľudia
odmietajú vidieť? Prečo to jeho brat odmieta vidieť? Prečo to on sám
nevidí? Nemala ísť na interrupciu, mala si nechať pomôcť rodičmi. Nemala
byť tak odporne sebecká.
Zničila tou poondenou sebeckosťou každého,
komu skrížila cestu. Každému.
„Potrebujem toho hajzla dostať, kurva, za
mreže na tak dlho, že sa von dostane len v rakve,“ vyhlásil rozhodne do
Tadeášovho ramena.
„Nie sú žiadny obvinení, braček, bola to
samovražda. A nemám síce titul zo znalosti zákonov ale nemáš ako ublížiť
nikomu.“ Trel mu rameno, hľadiac mu do očí v snahe upokojiť ho.
Púšťal sa do boja s veternými mlynmi.
A skončí ako blázon zdiskreditovaný a odpísaný.
„Nie som hlupák.“ Odstrčil ho od seba,
dostávajúc medzi nich dosť priestoru na to aby si mohol sám upraviť klopy
obleku. „ Je jasné, že sa zabila. Podrezané žily... A dosť veľká
dávka Heroínu pre troch závislákov, ale oni ju vyhodili na krajnici, ako dáke
zdochnuté mača, alebo vrece odpadkov!“ skríkol ťahajúc sa za kučery pobehujúc
sem tam v pravidelných trojkrokových sériách.
„Čo tým myslíš?“ Už len to slovo vyhodená,
znelo otrasne a jemu skrútilo žalúdok, až mal na mále vyvracať si
vnútornosti, priamo tu, v svätostánku večného odpočinku.
„To je presne to. Ľudia vidia narkomanku
a samovraha s porezanými zápästiami a nič viac neriešia. Nič ich
nezaujíma. Lebo majú frei a nemusia vyšetrovať spisovať zápisnice
a riešiť to viac ako podrbanú samovraždu zúfalého stroskotanca
nezvládajúceho svoj život. Nik si nevšímal fakty. Do očí bijúce skutočnosti, že
nezomrela na mieste, kde ju našli. Videl som to miesto, braček. Bol som tam.
Videl jej fotky pred tým, než ju uložili na transport. Čítal som
policajné a zdravotné správy. Rozprával sa s ľuďmi, čo mali v tú
noc službu.“
Pozeral na svojho brata ako teľa. Nebolo
možné, aby začínajúci právnik, aj keď významnej, slovenskej právnickej
firme, mohol získať prístup k takým chúlostivým informáciám.
„Boli tak zameraní na jej žily
a ovínadlo okolo ruky, že si nevšimli napríklad to, že chýbala injekčná
striekačka. Nikde tam nebol vydrbaný saklík , kde by mala drogy, lyžička alebo
čokoľvek, kde by skvapalnila ten sajrajt. Nebola tam ani žiletka alebo nôž,
črep. Nič. Bola len v tričku a spodnom prádle, ktoré boli sotva od
krvi, úplne nasiaknuté vodou. Nevraviac o tom, že na mieste, kde ju našli,
nebolo ani kvapky krvi. Povedz mi, čo za odporné bytosti to boli, ak
dokázali... Kurva...“ Nervózne si otrel oči, odvracajúc pohľad od svojho brata.
„Vyhodiť ju. Mŕtvu. Možno ešte žila keď ju naložili a zbavili sa
jej... Kto toto dokáže urobiť, Ted! Ako?“
„... do piče...“ Bolo všetko na čo sa
zmohol, zatiaľ čo sledoval svojho brata lapať po dychu takmer bozkávajúc zem
v hlbokom predklone.
„Prečo nič nerobili, keď si ich vypočúval,
keď si im povedal, to, čo im zjavne unikalo.“
„Bol to uzatvorený prípad. Skutková
podstata bola naplnená. Zabila sa. To okolo už tak dôležité nie je. Musel by sa
otvoriť nový prípad. A to sa neuskutoční za týždeň, za dva. Sú to tony
papierovačiek, vypočúvania. Zbieranie informácií, vznesenie obžaloby.
Zozbieranie dôkazov. Boli by nútení ju dostať zo zeme naspäť do márnice.
Tú ženu by to zabilo. Už dosť, že si prechádza klasickým „ Moje dieťa je
mŕtvy narko-samovrah“. Ale pridať hyenyzmus ľudí k jej bolesti? To, že sa
niekto k jej dieťaťu zachoval tak beštiálne by ju zničilo. Nemôžem jej to
urobiť. Dosť, že musím žiť s vedomím, že som príčinou toho, že sa jej
dieťa spustilo. Že som ju zničil! Že som tak strašne všetko zničil.
Nemôžem jej dať ďalšiu nálož bolesti. Potrebuje nájť svoj pokoj a naučiť
sa žiť. A ja sa postarám o to, aby ten hajzel, dostal čo mu náleží.
Potrebujem na toho poondeného majiteľa kurvinca inak. Rozhodne mal drogy
a dal jej ich. A som si istý, že je namočený
v pekných sračkách. Dostanem ho . Za toto by dostal málo. Za drogy, obchod
so ženami, zbrane, alebo čokoľvek v čom ide, dostane pálku, že sa poserie.
Zničím ho a celý ten skurvený reťazec a je mi jedno kto padne.
Všetci dostanú vlastnú dávku. Nedám si pokoj kým aj ten posledný smrad,
neskončí s kokotom iného väzňa v predeli.“
Tadeáš až naskakoval z odhodlania,
v posledných vetách. Boli ako riadna dávka adrenalínu pumpujúca
v jeho žilách. Ak bola toto odpoveď Boha na jeho modlitby ,
v ktorých prosil o radu ako odčiniť pocit viny, bral to všetkými
desiatimi.
„Pomôžem ti. Poznám niekoho, komu by
zatvorenie toho zmrda naozaj uľahčilo situáciu. Ale musíš mi sľúbiť, že on bude
bez postihu. Má malého brata a jeho matka je alkoholik. Ak by skončil
v base jeho šesť ročný brat by skončil v detskom domove.
A mám ho naozaj rád. Je to dobrý človek.“
„Ľúbiš ho?“ prekvapil ho otázkou
a jeho hlas zjemnel so záujmom sledujúc jeho tvár.
„Čo? Nie. Nie tak ako si myslíš. Ľúbim len
jedného.“ Zatriasol hlavou a úsmev skrivil jeho tvár. „Je to priateľ.
Naozaj dobrý priateľ. Spriaznená duša. Vieš? Ale žiadne romantické city... Tak
čo? Viem, som si istý, že má pár užitočných informácií. Pracuje pre neho
už roky. Je tak trochu jeho obľúbenec.“
„Nechcem aby si sa do tohto namočil. Daj
mi na neho kontakt a zvyšok si zariadim. Sám. A sľubujem, že ho
nechám tak. Neublížim ti viac.“ Pokrútil hlavou pristupujúc k Tedovi aby
mu mohol stisnúť rameno. „Nikdy som nechcel, aby to dopadlo takto. Nemal som
tušenia, že ťa vezme sem a že sa mu bude vyhrážať. len som chcel aby
videl, že aj jeho syn má chyby. Že nik nie je dokonalý. Chcel som mu ublížiť,
otvoriť mu oči. Netušil som, že z toho urobí až takúto veľkú vec. Nikdy
som nechcel aby si sa s Nikom rozišiel. Prisahám. Oboch som vás mal rád.“
Tadeášové srdce sa takmer roztrhlo
z náporu emócií. Celý ten čas túžil po zmieri medzi nimi.
A teraz sa zdalo, že to bolo na dosah.
Usmial sa, prekrývajúc ruku svojho brata
s tou svojou. „Ja viem. Netráp sa. Ak s Nikom máme byť spolu
naše cesty sa pretnú. Ak nie, tak tam niekde je človek, ktorého budem schopný
milovať. Ale zabudni, že ťa v tomto nechám samého. Nakoniec, Šimon bude
pokojnejší keď tam budem ja. A nie monštruózny, pomstou posadnutý
advokátik.“
Dantonymu na chvíľu v očiach
zaiskrilo a ústa potiahlo do slabého úsmevu.
„Tím Hagara útočí! Slovenská
justícia môže ísť do piče!“ Skríkol, prehadzujúc Danovi ruku okolo ramien.
„Bože, ty a ten tvoj humor. Naozaj na
neho nemám práve teraz náladu,“ šomral Dante, zhadzujúc z ramien ťažobu
Tedovej ruky.
„Ty naň nemáš chuť nikdy, braček.
Ale vieš, že ťa rešpektujem, pre tvoje právnicke očáky. A nechcem
aby si sa mi nimi zahryzol do môjho chrumkavého zadku, tak zaraďujem
spiatočku.“
Jeho brat sa pousmiala. No on to
bral ako mega úspech. Nakoniec to tvrdenie: Urob zo seba blbca zlepšíš
niekomu deň, nebude až taká hlúposť. Vedel, že malý úsmev neznamená dobrú
náladu, ale dúfal, že to bol pre organizmus jeho brata dosť veľký šok na
uvoľnenie dostatočného množstva endorfínov do tela.
Len pretočil oči odomykajúc auto.
„Povedz, aký trik si použil aby si dostal
z tých ľudí tak chúlostivé informácie?“ Zaujímal sa, keď nastúpili do
Danteho auta.
Dan nad jeho skutkom povytiahol obočie.
„Čo? Auto som nechal doma. A teraz, keď sme znova super bratia
Hagarovi a sme udobrení, ty ako starší brat, o takmer jednu dekádu,
si povinný vziať ma domov.“
Odfrkol si s úškľabkom a krútiac
hlavou.
„Si taký dilino,“ prehodil na Tadeášovú
adresu, stále sa jemne usmievajúc do predného skla, „povedzme, že náš ocko
pocítil silu vlastnej medicínky.“
Tadeáš sa rozrehotal aj napriek tomu, že
to mohlo byť nevhodné vzhľadom na okolnosti. Ale celá ta situácia bola proste
na pošťanie.
„Ty si vyskočil na nášho fotra?
Neverím! Chcem počuť všetko. Ako sa tváril? Posral sa, keď si ho zahnal tým
advokátskym „šarmom“? Ach, Bože, keď si predstavím, že ti zaplatil školu vďaka
ktorej si na neho dozrel.“
„No,“ dusil smiech, „môžeš veriť, že sa mu
nepáčila predstava, ako matke vravím, že ublížil a mal sex
s dievčaťom, ktoré som mal rád iba preto, aby mi ublížil. Bol viac než
ochotný zaťahať za motúziky... Samozrejme, som to nikdy v pláne
urobiť. Ublížilo by jej to až príliš a na to som sa pozerať nechcel.
Ubližovanie je jeho obor. “ Venoval mu spokojný úsmev, než sa sústredil
opäť na cestu.
Vyhrážal sa mu. Jeho brat nabral gule
a riadne to tomu sadistovi natrel s rovnakou gráciou akou on
vystupoval celé tie roky.
„Si môj hrdina. Na celý život. Dúfam, že
keď vyrastiem, budem ako ty a tiež sa tom tyranovi postavím!“ Použil
detský hlások a spľasol ruky v nadšenom geste.
„To je to, čo túži starší brat počuť od
malého výrastka, čo mu otravuje svojou existenciou život.“
Mal sa uraziť, ale videl na bratovej
tvári, že to nemyslela vážne. Boli na začiatku a cesta bola dlhá kým
sa veci dostanú na správnu trať. Ale mali celý život na znovunájdenie bratskej
súdržnosti a lásky.
Žádné komentáře:
Okomentovat