ČV-NZ - 7.kapitola

7.kapitola

Vzduch bol nimi presýtený a to bolo jedine znamenie, že sa vydali na lov.

Boli sme rozdelení Igorom na tri skupinky po troch vlkoch, ktorí sa mali po príchode na svoje miesto rozpŕchnuť a "čistiť" okolie.

Svaly mi vibrovali už len z toho smradu, z ktorého sa mi lepili črevá, aký bol sladký, a znova som začal bojovať skôr, ako som spozoroval jedného z nich. Tretia forma sa pýtala na vychádzku, no dnes som mal sado-maso naládičku a chcel som si užiť ten tlak v hrudi, zakaždým, keď som ju musel potlačiť.

Z hrdla sa mi vydralo zavrčanie a nedočkavosťou som zatínal päste. Igor nás konečne poslal na svoje stanoviská a ja som nedbal o chlapcov v mojom "tíme" a sám sa rozbehol v ústrety tým mršinám.

Sklamanie bolo ako úder baranidlom rovnom do žalúdka. Neboli nikde, akoby mali radar a poskrývali sa predo mnou.

Práve teraz, keď som mal tú bolestnú potrebu pokrútiť upírími hlavami, aby som si to svoje mužské ego aspoň trošku pomaznal.

Nemienil som sa však vzdať, a tak som sa pohol kľudnejším tempom. Celý deň som strávil s Igorom plánovaním nášho večerného záťahu, tak, ako tomu bývalo pred tým a nemienil som dnes zostať bez čo i len jedného zárezu. Dostanem ich, všetkých!

Pani Šťastena ma vypočula a dopriala mi pohľad na jedného z nich ako stál v tmavom rohu vytvorenom z dvoch budov v priemyselnom parku a ja som si spokojne vypukal prsty.

Bol som odhodlaný nechať ho, aby si do mňa pár krát udrel. Iba pre ten pocit, miloval som to, keď mi ich tvrdé päste narazili do tváre a vo mne to začalo vrieť. Bol som vyprahlý, neschopný čohokoľvek a všetko čo som posledné roky robil bolo skôr automatické. Teda okrem času s Mili a jej matkou. S nimi som to bol skutočne ja.

Potreboval som niečo, čo by ma rozpumpovalo, nič nemohlo byť lepšie ako dobre mierený úder kamennou päsťou do mojej tváre.

Zdvihol pohľad a ja som sa na neho usmial odhaľujúc trochu svojich zubov.

Cúvol a rozhliadol sa, nepochopil som, prečo to urobil. Akoby čakal ďalších vlkov alebo možno upírov? Ale boli sme tu len my dvaja a ja som sa nahrbil čakajúc na jeho útok.

Nesklamal a s jeho prirodzenou rýchlosťou sa pohol ku mne. Pocítil som jeho ranu vo svojej tvári. Zasmial som sa, keď adrenalín naplnil moje žili. Zaťal som ruky v päsť a nechal ho, aby do mňa znova zaútočil. Jeho zuby narazili do mojej pokožky na ramene a to bol signál, že sa hra končí. Zo mňa tie kurvy piť nebudú.

Schmatol som ho a odtrhol ho od seba. Jeho telo sa zatackalo a na perách mal moju krv s vycerenými zubami. Ten bastard!

Rukou som si prešiel po rane, ktorá krvácala až príliš aj napriek tomu, že to bol šmatlaví hlupák a netrafil sa do krčnej tepny. Ďalšia jazva po ich zuboch na mojom tele, ďalší tupec, ktorý si ma označkoval ako kus dobytka.

Schmatol som ho pod krkom a poslal jeho telo letecky do budovy akejsi automobilky. Zvuk rozbíjania tvárnic ma potešil. Jeho telo sa však zviechalo až príliš dlho a mňa to prestalo baviť. Pohol som sa k nemu a oddelil mu hlavu od tela. Na takýchto sráčov som nemal proste náladu. Chcel som boj, a nie čakať, kedy sa mu uráči vstať a pokúsi sa znova zaútočiť.

Mal som chuť opustiť stanovisko a vybrať sa do viac preľudnenej časti mesta, Bory boli o takomto čase prázdne. Ľudia boli buď na nočných zatvorený vo fabrikách pred prestávkou na neskorú večeru alebo boli už dávno doma a pred ďalšou šichtou mali ešte celé štyri hodiny.

 Ale nemohol som odísť, Igor by mi to nevyčítal, no narušil by som jeho autoritu a jeho svorka by to mohla brať ako znamenie, že neuposlúchnutie rozkazu nie je prehrešok. Mal by z toho všetkého bordel. Tak som si sadol pri telo zomrelého a vylovil svoj mobil.

Najúčinnejší spôsob ako zabiť čas. Prezeral som si fotky malej Mili a jej matky a mňa. Boli svetlom v tme a prišiel som aj o ne.

Vrčanie ma vytrhlo zo zamyslenia nestihol som ani odložiť mobil a už som bol pricapený na stene a zúrivá upírka s dlhými čiernymi vlasmi ma tlačila pod krkom a jej necht na palci sa mi nepekne vrýval na tepnu a jemnú kožu.

"Ahoj, ty seš ale sladký!" oblízala si pery a ja som sa aj napriek nedostatku kyslíka musel usmiať.

Nevedela s kým má dočinenia, musela byť mladá a jej sa ešte nestihli dostať do povedomia príbehy o zlom Čiernom vlkovi pomstiteľovi. Problém však bol, že ja som mal stále problém zabiť ženu, a nemenil to ani fakt, že bola v podstate už mŕtva.

"Naozaj?" zachrapčal som a jej hlava zakvenkala v súhlas.

Mohla byť pekná, teda isto bola, keď jej tvár nekrivila tá ohrnutá vrchná pera a vycerené očné zuby.

"Hezky voníš, jako rybíz a já sem ho měla moc ráda." priznala sa mi a jej stisk povolil.

Bola ona blázon? Naozaj ma pustila namiesto toho aby sa mi snažila zahryznúť do krku alebo ma zabiť?

Neuľahčovala mi to ani o trošku a nech som sa snažil akokoľvek, nedokázal som v sebe nájsť odhodlanie ukončiť to.

Teraz vyzerala ako ktorékoľvek dievča. Čierne vlasy mala rozpustené na ramenách a jej uhrančivý tmavý pohľad vás nútil usmievať sa, lebo pripomínal malú bezbrannú srnku. Aj keď som až príliš dobre vedel, že to dievča v ústach skrýva naozaj silné zuby a jej krehké telo určite nie je tak bezmocné ako by sa mohlo zdať.

"Chybí mi to," šepla a odstúpila odo mňa, ruky si spojila v lone so sklonenou hlavou, špičkou botasky rozhrabávala neexistujúci štrk.

"Ríbezle?" vyhŕkol som ako dement, naozaj som bol neschopný uvažovať nad vetou a jej významom.

Ona bola schopná so mnou komunikovať bez potreby zahryznúť sa mi do krku.

Bol som zúfalí, lebo som naozaj nevedel, ako teraz to stvorenie, ktoré bolo plne pri zmysloch a nestratilo ani kúsok z ľudskosti dokážem zniesť zo sveta a nevyčítať si to zvyšok času, ktorý mi ostával.

Bol som rozbitý na kúsky pre zradu, ktorú som spáchal na Emílii a nebol som si istý, či zvládnem žiť ešte aj s vinou zo smrti ďalšieho nežného stvorenia.

"Jo, chybí mi cítit chuť jídla a teplo slunečních paprsků, chybí mi život. Nechci být tímhle." Rozhodila rukami a jej pohľad ma prikoval na mieste. Ak by bola schopná vyroniť slzy, myslím, že by práve plakala a ak by plakala asi by som plakal aj ja s ňou.

Nikdy som sa nezamýšľal nad tým, že väčšina upírov, sa stala monštrami proti svojej vôli. Nikdy som sa nezamýšľal nad tým, že proste žijú tak ako môžu, robia čo musia aby prežili.

Zatriasol som hlavou. Na takéto myšlienky som nemal nikdy pristúpiť. Musel by som na to myslieť pri každom jednom mŕtvom upírovi a vznešenosť našej existencie by stratila na význame a sile, ak by som po zabití cítil vinu. Boli sme tu pre udržanie rovnováhy, boli sme tu pre znesenie tých skurvených zdochliakov zo sveta. Nikdy nebudem mať výčitky, nebudem môcť mať.

"Nevíš si představit jaké to je vidět lidi, jak se opalují a ty necítíš nic. Snažila sem se své tělo ohřát ve vodě pomohlo ani ne na minutu. Musela sem odjet od taťky a teď je sám. Zabila sem svého přítele. Nechtěla sem to udělat. Skutečně ne!" Hlas sa jej chvel a ja som si neskoro uvedomil, že som vykročil k nej s úmyslom ju utešiť v mojom objatí.

Nemala viac ako dvadsať a mne z toho bolo zle. Vedel som ako sa cíti, tá vina zo smrti lásky bola zdrvujúca. Samozrejme, že v našich vinách bol radikálny rozdiel, ale čo na tom záležalo? Obaja sme svoje milované polovičky zabili. Nebolo podstatné či vlastnou rukou alebo rozhodnutiami v minulosti.

Jej oči sa rozšírili keď si všimla, že som len na vzdialenosť jedného kroku od nej. Zmätene sa na mňa pozrela, keď som rozprestrel náruč.

"Musíš mě zabít, vlku," šepla, cúvajúc od môjho tela.

Nerozumel som jej slovám, zabiť ju? Prečo? Neurobila predsa nič zlé, bola iba smutná, sklamaná, v nesprávny čas na nesprávnom mieste.

Mohol by som ju nechať ísť. Nik by sa to predsa nedozvedel. Pri tom nápade som sa usmial. Nemohlo ma napadnúť nič sprostejšie ako nechať ujsť krvilačnú beštiu, ale zároveň som cítil, že je to správne rozhodnutie. Nezabíjam ženy a už vôbec nie ako je táto.

"Nezabijem ťa. Utekaj, budeme sa tváriť, že sme sa tu nikdy nestretli!" Prikázal som, no ona len znova pokrútila hlavou.

"Musíš, já takhle nechci být!"

Cúvol som a pokrútil hlavou. Nemohol som ju zabiť.

"Prepáč, nemôžem, možno by si mala nájsť iného vlka, ja sa na to skutočne necítim, zabiť ženu."

"Tak co si potom za vlka, když nejsi schopný zabít blbou upírku?" Hnevala sa a bola naozaj rozkošná, ako zatínala päste pred tvárou.

"Prepáč, som pokazená mašina na zabíjanie," zavtipkoval som a otočil sa jej chrbtom.

Mal som v pláne nechať ju tam. Ak ju zabije iný vlk nebude to moja starosť.

"Seš fakt tak pošahaný? To necháš upíra jen tak jít? To se mi jen tak otočíš zády? Umím být hezky zlá, tak mě nechci vidět, když se zlobím."

Usmial som sa, nikdy by som si nebol myslel, že mi niekedy v živote príde upír rozkošný. Ale tá malá bola naozaj sladká a jej slovník bol naozaj tak hrozne strach vyvolávajúci až som sa naozaj nahlas rozosmial.

"No tak krpec, prestaň, nevyprovokuješ ma, jasné. Ak máš chuť umrieť nech sa páči, ale mojimi rukami to nebude, to ti môžem garantovať!" odpovedal som jej bez toho, aby som sa otočil, keď ma jej telo priľahlo na asfalte a ja som mal dokonalý výhľad do jej dutiny ústnej aj s radom pekelne ostrých perličiek.

Zhodil som ju zo seba jedným ľahkým sotením do jej ramien a ona hneď stála na nohách.

Zubil som sa na ňu ako slniečko na hnoji. Nakoniec s ňou bude viac srandy ako s tým trtkom čo ležal naporciovaný len pár metrov od nás.

"Nezabijem ťa, " zopakoval som jej, keď som sa pripravil do svojej typickej pozície chvíľu pred útokom a ona mi venovala jeden úškrn plný spokojnosti a istoty.

"To se uvidí, slyšela sem, že když bojuješ přicházíš o rozum," šepla s naklonenou hlavou chvíľu pred tým ako sa do mňa rozbehla.

Tak ma teda poznala a vedela, čo robí, keď na mňa útočila. Stretnutie dvoch samovrahov, odsúdených žiť ďalej bolo to najvtipnejšie, čo sa mi za posledné roky udialo.

Jej telo narazilo do toho môjho a bez okolkov mi tresla hlavu o asfalt. Mohol som počuť ako mi hlava pukla a bolesť ma nachvíľu ochromila.

"Tak? Jak to uděláme? Budeme se spolu hrát, nebo to skončíš?" pýtala sa ma s perami tesne pri mojom uchu a mne z jej studeného dychu naskákala husia koža.

Cítil som z nej sladkosť upíra a marhule, kandizované marhule. Zatriasol som hlavou. Niečo podobné som už cítil, cítil som to. Bolo možné, že by sme sa už videli? Že som ju už cítil?

Muselo to tak byť, ten zvláštny pocit v bruchu a moje zbesilé srdce.

Sladké ovocie obalené v cukre.

Fialky, sladké fialky.

Odsotil som ju od seba a ona dopadla na zadok spokojne sa na mňa škeriac.

No ja som už nemal náladu na hry. Na ňu aj na nedokončené telo, ktoré som nestihol podpáliť som zvysoka kašlal a pohol sa k parkovisku, kde sme sa mali stretnúť po svitaní.

Nebol som schopný sa sústrediť.

Musel som s tým niečo urobiť.