30. kapitola
Jeho malé telíčko stočené do jemnej plienky bolo to
najkrajšie, čo som kedy držal v náručí.
Zabudol som na
okolitý svet a vnímal len jeho. Dokonca aj skutočnosť, že sedím pri Em v
pohodlnom kresle, zatiaľ čo ona spí, nebola podstatná.
Malý hrdzavý chocholúšik, ktorý sa mu točil až na
čelíčku a tuho čierne očká s malými srdiečkovými perami boli dokonalé a jeho
malinké ručičky a nožičky...
Bol celý po mne a tá ješitnosť chlapa vo mne sa
tetelila blahom, ak by bol dievčatko, nebol by som nadšený, ale chlapisko
nemôže byť nebesky krásny. Aj keď rozhodne bol.
Em sa pomrvila a ja som zbystrel.
Spala posledných dvanásť hodín. Sid, ktorá bola to
najlepšie, čo sa nám do životov dostalo pre jej staré "pôrodná
babica" skúsenosti, tvrdila, že si ho dopraje pekne veľa, lebo je to vraj
poslednýkrát čo spí.
Mľaskla a pomaly si oblizla pery. Bola znova krásna,
teda nie, že by inokedy nebola, ale únava a kruhy spod očí boli preč, jej
bruško sa stiahlo a vlasy mali zasa zdravý lesklý vzhľad. Zatiaľ čo jej pokožka
bola znova smotanovo biela.
"Ahoj kráska," šepol som, sadajúc si s malým
na rukách na kraj postele.
Jej úsmev sa roztiahol do dokonalosti, akú som vždy
miloval a vložil jej nášho syna do rúk, z ktorých vytvorila dokonalú kolísku,
tak ako to dokážu len matky.
"Ahoj miláčik, ty si ale sladký, môj malý
pampúšik," šepkala mu do tváričky a ja som bol úspešne odstavený.
No paráda, nemá
ani dva dni a už mi ju prebral.
Vzdychol som si s priblblím úsmevom na tvári, s ktorým
som skutočne neodkázal urobiť vôbec nič, vtisol bozk do jej zlatých vlasov.
Zdvihla pohľad, venujúc mi jemný úsmev a vtisla hlavu
do mojej hrude.
"Papal?" Samozrejme, ako som si mohol
myslieť, že by snáď povedala niečo ako obyčajné ahoj Patrik, ľúbim ťa alebo proste len prejavila
trochu nehy aj mne.
"Pred chvíľkou si cucol." Vystrel som k nej
svoj malíček, ktorý si potvorka malá ukradol a strčil do pusiny tak rýchlo, že
som ani nestihol zareagovať a z jeho malých ďasienok sa vystrčili dva ostré
zúbky.
"Že chutí famózne," škádlila ma,
prehovárajúc k nášmu chlapčekovi.
Akoby je rozumel našpúlil pusu a naznačil cucanie.
Obaja sme sa ako a povel rozosmiali.
Boli to moje lásky, jeden ako druhý mali tú moc úplne
ma oblbnúť jediným pohľadom a takmer hneď mi doslova piť krv a pri tom ma
prinútiť cítiť sa šťastne. Samozrejme, iným spôsobom.
Sprvu som sa skutočne preľakol, že by ma uhryznutie
mojim synom mohlo vzrušiť. Našťastie to naopak trochu štípalo, ale inak bolo
všetko správne.
Okolitý svet prestal existovať, nič nebolo dôležité vo
chvíli, keď sa naše oči stretli a ja som pochopil, že bola hlúposť čakať od nej
pozornosť. To ja som bol ten, kto mal venovať pozornosť jej.
To ja som bol ten, čo jej mal prejaviť lásku a ďakovať
jej každý deň po zvyšok života za to, že mi porodila syna.
Úsmev na jej tvári sa rozšíril a jemne naklonenou
hlavou študovala moju tvár.
"Si v poriadku?" oslovila ma, pokladajúc
dlaň na moju tvár.
"V tom najlepšom. Povedal som ti, ako veľmi ťa
milujem? Ako vás oboch veľmi milujem?" Bola to rečnícka otázka, ktorá skôr
mala byť vyznaním, no Em, samozrejme, musela podpichnúť a horlivo pokrútila
hlavou.
"Milujem vás, Emília, oboch až kým nás moja
prekliata smrteľnosť nerozdelí."
"Znovu sa stretneme," prehlásila presvedčená
a ja som nemal silu jej protirečiť.
Jej utkvelá predstava o tom, že ak sa znova zaľúbi bude to jedine do mojej reinkarnovanej duše,
som neriešil.
Mala to z tých
kníh, čo čítala a miloval som ju až príliš na to, aby som si dokázal želať jej
samotu vo večnosti.
Ak jej myšlienka na to, že by v inom mužovi mohla
milovať moju dušu pomáhala vyrovnať sa s faktom jej budúcnosti bezo mňa.
Nechcel som jej to kaziť skutočnosťou, že moja duša sa už na svet nevráti, pre
jej nesmrteľnosť je jej duša uväznená v nesmrteľnom tele, bez nej si nemôže tá
moja zopakovať krásu života, znovuzrodenia, hľadania tej jej.
"Samozrejme, navždy moja a navždy tvoj."
Vtisol som jej bozk, opatrne si ju pridŕžajúc za temeno, aby som neumačkal
nášho syna.
Tiché uvoľnenie hrdla nás prinútilo prerušiť sladkosť
bozkov a s tichým zavrčaním som sa obrátil na, o sekundu mŕtvu, Sid.
"Sorry, ľudia, ale dorazili," oznámila nám s
pohľadom upreným na mňa a hneď sa aj pratala, pre jej šťastie.
Načiahol som ruky k malému a Em mi ho neochotne
podala, uhladzujúc si vlasy dlaňami.
"Musela som byť pekne dlho mimo, keď už stihli
priletieť," šomrala, upravujúc plienočku, ktorá dokonale zakrývala telíčko
nášho malého, no ona ju musela upraviť aj tak, lebo v mojich rukách nebola
správne...
"Klasicky, dvanásť hodín, nič extra," usmial
som sa na ňu, bozkávajúc ju na vrch hlavy.
Pod schodmi už netrpezlivo poskakovala Zdena a ako
náhle zbadala Em, stiahla ju z posledného schodu do medvedieho objatia.
V tej chvíli som bol skutočne rád, že ten kyslík
nepotrebuje, v Zdenimon zveráku by bola čo chvíľa modrá.
Zdvihla hlavu a všimla si mňa na schode, teda skôr
malého, ktorý dal tichým zamrnčaním o sebe vedieť a už bola pri mne, s
vyškerenou tvárou mi ho brala z rúk.
"Ahoj, Áronko, joj, ty si ale sladký chlapček,
poď nech si ťa babka vystíska."
"Aaron, mami, skutočne sa nedá každé meno poondiť
zdrobneninou. Znie to otrasne. Ak máš nutkavú potrebu vymyslieť mu dajakú
sladkú prezývku, nech sa páči. V tom ti brániť nebudem, ale v žiadnom prípade
môjho syna nevolaj Áronko," šomrala s rukami prekríženými na prsiach a
mračila sa na svoju matku.
Ja som sa len smial, bola rozkošná. Keď vymyslela, to
u nás nie veľmi známe meno, varoval som ju, že jej matka vymyslí slovenskú
zdrobneninu a jej sa to páčiť nebude... Neposlúchla, tak nech sa teraz
nesťažuje.
"Ach, Bože, tá tvoja matka, ale neboj,
Áronko," uškrnula sa na svoju dcéru, "babka si ťa nedá,"
usmievala sa na bucľatú tváričku, ignorujúc Emine zasyčanie.
"Aspoň, že na neho nešušleš," kývla nad
svojou matkou rukou a Zdena sa na ňu usmiala.
"Na deti sa nemá šušlať, ani na teba som
nešušlala a nemáš žiadnu rečovú vadu," obhajovala svoje výchovné metódy.
"Si tá najlepšia mama na svete, ja dúfam, že
budem aspoň z polovice tak dobrá," šepla Em, jemne ju objímajúc.
Zdene sa nahromadili v očiach slzy a jemne sa
odstrčila od Em, tiskajúc k sebe pevnejšie malého.
"Roman, no tak, nestoj tam ako stĺp, poď sa
pozrieť aký je náš maličký nádherný," lákala ho, otáčajúc malého tak, aby
mu Roman mohol vidieť tvár.
Em stuhla, vystierajúc ruky k malému, keď sa k nim
Roman pohol.
Snažil sa kvôli Zdene, po Vianociach mu dala ultimátum
a on sa radšej držal bokom, aby mu náhodou neušla aj s jeho dcérou pri
nepekných poznámkach na tú jej staršiu.
Stiahol som ju k sebe a nechal ju stuhnutú v mojom
objatí, otočenú tvárou k nim, aby mala aspoň trošku pohody, ktorá ju
pravdepodobne úplne opustila po priblížení sa môjho otca k nášmu synovi.
Keď vytvoril zo svojich veľkých rúk kolísku a nechal
Zdenu, aby mu ho do nej vložila, Em uniklo tiché zastonanie a nechty sa mi
zaryli do zápästia. Štípalo to ako sviňa, ale držal som, sledujúc Romanov každý
pohyb.
Vydýchol, potriasol hlavou, ukazovákom prechádzajúc po
červenom chocholúšiku.
"Hm, hm," uvoľnil si hrdlo, venujúc mi jeden
pohľad a sústredil sa na Em, ktorá stuhla. "Je krásny, celý Paťo, keď bol
malý, len tie vlásky má po Viktórii," šepol, ťukajúc jemne prstom do
nošteka.
"Myslím, že je to skôr výsledok mojej a Eminej
farby vlasov, matka s tým nemá nič," upozornil som ho a ani som nevedel,
prečo ma pripomienka mojej matky rozčúlila.
Možno preto, že on robil všetko to, čo by ju sklamalo
od hnusných pohľadov na Em, až po moje odvrhnutie. Ale už som bol veľký
chlapec. Nepotreboval som ho.
Emin lakeť tvrdo narazil do mojich rebier.
"Chce byť milý," zasyčala na mňa medzi
zubami.
Aký to obrat, asi jej tie hormóny ešte stále otravujú
telo.
"Samozrejme, asi máš pravdu," vzdychol si
celý nesvoj a podal malého trochu neobratne Zdene, ktorá si ho hneď s tichým
"ťu ťu" pritisla k sebe.
"Hej, já taky!" Mierne strčil do otca, ktorý
stál stále pri Zdene, aby sa mohol dostať bližšie k svojmu synovcovi.
Na jeho tvári sa objavil úškrn, keď prstom podráždil
jeho nadutú pusu. Malý na to zareagoval presne tak, ako som očakával a bratov
prst skončil v jeho ústočkách.
Sykol, vytrhol si prst z jeho zovretia a zamračene sa
pozrel na mňa.
"Hej, si ho dej do laty, ať se naučí, že se cizí
lidi nekoušou!" hromžil so skrývaným úsmevom.
"Nemáš ho dráždiť a ty vlastne nie si tak celkom
cudzí, že?" opáčil som, s výrazom pyšného otca.
Sid a Filip sa objavili pri nás a takmer s obrazom
dokonalej rodiny sme sa všetci pobrali do Sidinej obývačky, teraz na pár rokov
mojej a Eminej.
Chlapček sa musel naučiť rozoznať rozdiel medzi našim
svetom a svetom, ktorý zdieľame s ľuďmi. Nemohli sme riskovať, že by niekomu
nechtiac alebo chtiac ublížil. Musel sa naučiť, čo je správne a čo nie a tu,
kde nebolo takmer nič, iba malá dedinka medzi ničím a ničím, to bolo správne
miesto.
"Keď bude veľký, bude frajerom našej malej, že
Lipi Lup," usmievala sa ako slniečko, pýtajúc si súhlas od Filipa .
Len prikývol, sledujúc moju tvár na ktorej sa postupne
z pobavenia pre prezývku tvorilo zamračenie.
Tolerovať som
sa ho už naučil, bol som mu vďačný za pomoc, ale byť s ním do rodiny? To môjho
syna radšej zatvorím doma.
No nechcel som Sid kaziť sny, tak som teda len
prikývol. Jej utkvelá predstava, že ak môže upírka po pití krvi čierneho vlka
otehotnieť, tak môže aj upír po pití krvi čierneho vlka získať späť svoju
plodnosť bola utiahnutá za vlasy, ale ak nebol môj syn dôkazom, že je možné
všetko, tak už nič.
Filip nevyzeral, že by sa ešte trápil pre Em a
skutočne pôsobil viac než šťastne pri Sidheag. Keď spomínala ich vysnívané
dievčatko, len sa jemne usmieval, no v očiach mal ten napätý výraz, že by
nedokázal splniť sen. Bolo mi ho trochu ľúto, tá potreba robiť ženu šťastnou je
najzodpovednejšie, čo chlap v živote musí robiť.
Em sa na mňa natisla, venujúc mi uprený pohľad,
sľubujúci večnosť. Miloval som tú ženskú najviac na svete.
Žádné komentáře:
Okomentovat