Dohoda - 14. Kapitola

Ahojte, ahojte.

Ja viem. Som strašná, ale naozaj nestíham. Ale dúfam, že sa zabavíte a odpočiniete si po ťažkom dni pri ďalšej kapitolke.

14. kapitola

Deň osemnásty : štvrtok

Jela

 

Stála som pred zrkadlom a sledovala svoju tvár. Môj make-up bol dokonalý, každý vlások na svojom mieste a nakoľko už o šiestej bolo vonku pekelné teplo dala som si krátke šortky a predĺžené tielko.

Naozajstná výhoda návratu starej Jely na scénu. Teda, aspoň kúska z nej. Žiadne babušenie sa v tridsiatkach.

Jedna časť mňa bola nedočkavá a tá druhá sa triasla ako osika a najradšej by zaliezla do postele a nikdy  nevyliezla.

Stále som cítila jeho pery, jeho ruky a moje srdce búšilo len pri spomienke na to. Chcela som ešte, viac, všetko! No neozval sa. A ja som vedela prečo. A to bol dôvod, prečo som premýšľala o návšteve doktora s vymyslenými príznakmi akútnych žalúdočných problémov. Kto by chcel dievča ako ja?

Bolo to tak trápne... ako sa mu pozriem do očí?

Keď som pred rokmi pobozkala Paľa bolo to iné. Neodpadla som a neurobila mu monokel kričiac ako šialený ninja.

V skutočnosti som bola spokojná. Bol to pekný prvý bozk. Bol starší o dva roky takže moje neskúsené pätnásť ročné ja vedel viesť.

Moje srdce robilo tú vtipnú vec a chichotala som sa keď sa otiahol štekliac ma špičkou nosa za uchom.

Podvedome som sa usmiala. Tonyho bozk bol neporovnateľný s čímkoľvek čo som kedy zažila. Na chichotanie som nemala ani myšlienku. Celé moje telo horelo a naozaj som bola pripravená na viac ako bozk.

Bol to fantastický pocit. Cítiť sa normálne. Túžiť po chlapcovi tak ako moje vrstovníčky. Cítiť sa sexy a chcená. S istou dávkou moci nad mužom.

Ak by mi nepovedal tak ako mi vravieval Marián mohli sme sa bozkávať až do konca sveta.

Zvonček ma prinútil opustiť našu malú kúpeľňu a ísť v ústrety Osudu.

No dobre, trochu melodramatické.

Ani som nevykukla cez okno, aby som sa presvedčila kto to je. Vedela som, že je to Lukáš. Bol ako švajčiarske hodinky. Až hlúpo presný.

Stál opretý o dvere spolujazdca a s úškľabkom namysleného imbecila, si zhlboka šľukol  z cigarety.

„Raz ťa toto svinstvo zabije.“ Ukázala som na horiaci sajrajt, ktorý držal ukazovákom a palcom ako veľký kápo a sledovala dym stúpajúci do ovzdušia.

Pozdraven buď Ozón.

„Mám rád veci pevne vo svojich rukách. Takto mám aspoň malý pocit zadosť učinenia.  Keď už raz musím zomrieť, chcem byť tiež angažovaný v neodvrátiteľnom.“

Bol to idiot. Myslím, že som ho mala dokonca radšej pred týždňom, keď som ho vôbec nepoznala.

„Čo ma privádza k otázke. Čo to je medzi tebou a Tonom? A nehovor nič. Viem, že sa niečo stalo. Ten tvoj včerajší kolaps bol jediný dôvod prečo som  na teba netlačil a nevypytoval sa.“

Robil si srandu? Naozaj si myslel, že mu budem rozprávať o mojom milostnom živote? Práve jemu?

„Kde berieš pocit, že som povinná ti čokoľvek vravieť?“ opýtala som sa, stále sa snažiac nebyť hnusná. Nebudem hysterická, nebudem po ňom ziapať. Som rozumná a vyrovnaná  žena.

Potiahol si ďalší dlhý šluk a ukázal na mňa horiacou špičkou cigarety.

„Som tvoj priateľ a starám sa o teba. A naozaj sa mi nepáči, že s ním tráviš čas. On nie je pre teba dosť dobrý. Nie po tom čim si si prešla, Jela.“

Naježila som sa. Kde bral tú drzosť vravieť mi, čo je pre mňa dobré?

„Čím som si prešla? A ty si môj priateľ? Dva roky si mi ničil život a teraz po pár dňoch sa nominuješ za môjho najlepšieho kamaráta? To si naozaj myslíš, že som tak hlúpa a budem sa ti tu spovedať?“

Mala som nervy v kely. Naozaj ma neskutočne vytáčal. Toľko k mojej rozvážnosti.

No on len zahodil špak, ani sa neunúval ho zašliapnuť alebo čokoľvek, čo fajčiari robia, keď špinia ohorkami ulice a vytiahol z vrecka žuvačky. Dokonca zašiel svojou pokojnou drzosťou tak ďaleko, že sa ku mne natiahol s balíčkom v ruke aby mi ponúkol jedno mentolové dražé.

„On je prelietavý a nestály...“

„Sú to synonymá, významovo poukazujúc na tú istú vlastnosť. Nemôžeš použiť vo vete dve synonymá na opis chrakteru osoby. Je to nezmyselné a...“

„Si strašný nerd! Sexy, ale nerd!“ smial sa, berúc mi batoh aby ho mohol hodiť na zadné sedadlo.

„No, a ty si idiot. Takže si naozaj nemáme čo vyčítať.“

Pokrútil hlavou a znova sa usmial tým oslepujúcim spôsobom.

„Nemeň tému, čo je medzi tebou a Tonom?“

„Ach,“ vzdychla som otrávene, keď som pochopila, že on proste neustúpi a zvažovala, že by som nakoniec šla autobusom. Noha už bola skoro v poriadku. Zvládla by som to bez väčších problémov. „ Ty s tým nedáš pokoj, že? Medzi mnou a Tonym je to, do čoho ťa nič nie je.“

„Len sa ťa snažím chrániť,“ vzdychol prechádzajúc na stranu vodiča.

Bože! Celé to bolo absurdné.

 „Kde si bol, keď som potrebovala chrániť pred tebou? Keď som sem prišla, dúfala som, že mi dajú všetci chlapi pokoj a nájdem si jednu kamošku, ktorá bude prehliadať moje oblečenie a bude vidieť mňa. Ale ty si proti mne poštval úplne všetkých. Tak prepáč, že z vysoka kašlem na tvoju hlúpu snahu ma chrániť. Nepotrebujem byť pred ním chránená nikým. Som veľké dievča a musela to byť prekliate veľká náhoda, aby sa mi za život stalo dvakrát, že chlapec na ktorom mi záleží ho do mňa šupne proti mojej vôli!“ Tak!

Kričala som ako zmyslov zbavená. Nebola som si istá, či ma naozaj tak rozzúril Lukáš, alebo som si na ňom len vybíjala neistoty  pre stretnutie s Tonym. Ale uľavilo sa mi aj keď on vyzeral ako by som mu dala riadnu do gulí.

„Mrzí ma to. Myslel som, že keď si prišla tak iná a tichá... že chceš proste pokoj od všetkých. A napadlo ma, že ak ich prinútim aby v tebe videli nímanda  budeš spokojná. Netušil som, že si chcela pokoj len od chalanov. Ak by som to vedel...“

„No, mal si sa spýtať. Vieš? Pomohlo by ak by si prišiel za mnou a namiesto úkladnej asocializácie mojej osoby by si mi povedal čo si zač a že poznáš môjho otca. Že  možno, bude tvoja teta mojou macochou. Všetko mohlo byť iné. Mala by som to jednoduchšie ak by bola v mojom živote žena, čo otca miluje.  A rozhodne by to bolo ľahšie aj pre neho ak by to vedela a zostala s ním,  nemusel by byť preč, lebo by sa mal o neho kto starať zatiaľ čo ja by som si plnila povinnú školskú dochádzku! A bolo...“ Jeho výraz tváre ma prinútil prestať.

Uvedomila som si ako to všetko muselo vyznieť. Ako by mohol za všetky ťažkosti v našich životoch a aj keď by som naozaj chcela nájsť vinníka, ktorému by som to mohla vyčítať, on ním nebol. Za to, že ma môj najlepší priateľ na celom svete v opitosti zneužil, že bola môjmu otcovi diagnostikovaná neliečiteľná pľúcna choroba v poslednom štádiu, keď už ani lieky na utlmenie neplnia svoju úlohu na sto percent, on naozaj nemohol.

„Nechaj ma to napraviť. Prosím. Chcem byť tvoj priateľ. Chcem aby si mala priateľov, kamarátky s ktorými môžeš robiť tie hlúpe dievčenské veci. Len sa mi nepáči predstava ako randíš a zamilovávaš sa do Tona.“

Pretočila som oči ako otrávený pubertiak a hravo do neho strčila.

„Od zamilovávania mám ďaleko. Ver mi. Na to človek potrebuje čas. Je to len príťažlivosť. Mám rada ako na neho moje paranoidné ustráchané vedomie reaguje. Zabúdam na to čo sa mi stalo. Nepanikárim, keď sa ma dotkne a je to tak dobrý pocit, keď som ako ostatné dievčatá. Keď som ako tá Jela pred tou nocou.“

Rovnako ako s tebou aj keď úplne iným spôsobom. Pomyslela som si no zastavila sa vo vyrieknutí toho zistenia.

Môj predslov ho musel zlomiť lebo len kývol hlavou nech nesadám.

 Ale nakoniec som bola rada, že sme si vysvetlili isté veci. Teda, že ja som mu povedala čo mám na srdci.

Nabilo ma to energiou a odhodlaním vydiskutovať si veci aj s Tonym. Ak som z takmer hádky s Lukášom dokázala vykorčuľovať s mierom a takmer priateľstvom vznášajúcimi sa nad našimi hlavami s Tonym to nebude môcť byť o nič ťažšie. Tony bol posledné dva týždne mojim skutočný priateľom a uzmierovanie nám šlo dobre a že sme za sebou mali za ten krátky čas naozaj pár ostrých výmen.

Srdce mi búšilo každým kilometrom mocnejšie a mocnejšie.

Úprimne, bolo mi na vracanie. Stres a strach. Nedočkavosť a túžba.

Ešte sme ani nezaparkovali a ja už som videla jeho auto. Bolo zaparkované tam kde vždy. No on ani Monika už tam neboli.

Všimla som si ako tiež zbehol pohľadom k jeho autu a ťažko vzdychol.

„Včera za tebou šla Monika, ale poslal som ju domov. Povedala mi, čo sa stalo. Myslel som, že si jej vravela, vieš o tom... A... No, nepovedala si jej nič... Ja len, sľúbila, že jemu nič nepovie. Je to naozaj to najsladšia a najlepšie dievča na svete.  Záleží jej na tebe, Jela. Myslím, že by ti naozaj pomohlo ak by si povedala aspoň jej, čo sa ti stalo. Tak ako neverím Tonovi, za ňu by som ručil životom...“

Počkať, čo to práve povedal?

„Čo si jej povedal, Lukáš?“ Takmer som vyskočila z kože. Len predstava, že to vie niekto ďalší. Trebárs aj Monika.  Bože.

„Stretol som ju keď som od teba odchádza. Pýtala sa ako sa cítiš po tom, čo sa stalo na záchode, tak som sa spýtal čo sa stalo na záchode a ona povedala, že si odpadla kričiac  meno toho skurvenca. A prekvapilo ma, že si mi nič nepovedala a ona vyzerala, že už všetko vie. Tak som ju požiadal, nech meno toho skurvenca už nikdy nevyslovuje lebo mam vražedné chúťky po tom, čo ti urobil a... To je vlastne jedno. Už to potom aj tak nebolo úplne  o tebe,“ blabotal v rozpakoch.

„Prišla za mnou a ty si ju poslal domov?“ Idiot.

 Ani nemal predstavu ako som včera potrebovala babský pokec. Nech už by to bola aj sestra chlapca o ktorom som potrebovala diskutovať.

„Prišla pešky! Večer. To šialené pografitované miesto kde žiješ nie je bezpečné. Keď som od teba odchádzal videl som chalanov ako si oproti na schodoch vedúcich do paneláku robia z petfliaš vodné bongo! Za bieleho dňa! Ako by som ju tu mohol nechať a s kľudným svedomím spať, keď som vedel, že od teba bude musieť odísť? Nechcel som aby bolo ďalšie dievča obeťou znás...“ Striaslo ho a zdalo sa mi, že aj trošku natiahlo, než sa zhlboka nadýchol, „prinútil som ju nasadnúť do auta a vzal som ju domov. Sľúbil som, že sa s ňou dnes porozprávaš.“

Mala som byť zrejme nahnevaná. Že riešil moje veci akoby som bola nesvojprávna, ale akosi mi namiesto toho prišiel sladký.

 Neviem.  Chlapec, ktorý pred takmer už troma týždňami urážal mňa aj Moniku aby vyprovokoval Tonyho bol tu a staral sa o ňu a o mňa. A, ach. Ak som na neho bola pred sekundou naštvaná, že ju nepustil do môjho bytu, teraz som sa hanbila a bola naozaj rada, že myslel aj na jej bezpečie.

„Neverím, že jej Tony povedal čo sa stalo na záchodoch. Neverím, že to ona povedala tebe.“

Usmial sa, keď si uvedomil, že na neho nebudem kričať za takmer úplné vyzradenie môjho tajomstva a len mykol plecami.

„Vždy mali také silné puto. Neviem, už keď sme boli deti. Iným kamošom naozaj vadilo všade so sebou vláčiť svojho malého súrodenca a ešte obzvlášť keď to bolo dievča, ale Anton sa skôr bez nej odmietal pohnúť. Boli, sú ako dvojčatá. A mne to oznámila veľmi rada. Myslím, že si vychutnala predstavu, že mi zlomí srdce ak sa dozviem, že si sa na záchodoch s Tonom...“ uchechtol sa, kývajúc hlavou.

„Si strašný pokritec! Prečo si chcel odo mňa počuť všetko, keď to už vieš od Moniky?“

Mykol plecami a uškrnul sa. Neodpovedal len otvoril dvere a pomaly vstúpil, naťahujúc svaly ako kocúr, ktorý leňošil celý deň na múriku.

Bol na neho naozaj pekný pohľad, ako sa všetky tie svaly ponapínali a vyrysovali.

Do triedy sme sa dostali prekvapivo na čas. Dokonca sme ešte neboli ani všetci v triede a ja som si nespokojne uvedomila, že dokonca ani on ešte nesedí pri okne a nečmára si do zošítka, ktorý má stále pripravený a nosí si ho zrejme aj na záchod.

Spolužiaci za začali hrnúť a okolo mňa sa vytvorila živá pulzujúca bariéra.

Spolužiačky to zrejme mysleli vážne a Rena, ktorá sa stala ich hovorkyňou, vyzvedala, kde mám svoje náčrtky a či im teda vezmem miery.

Prikývla som, nie úplne schopná vnímať ich dievčenské kvílenie. Bola som taká nabudená a  ustráchaná zo stretnutia s ním, že sa mi robilo zle.

Aj keď som sa snažila odpovedať na ich otázky a viesť kamarátsky rozhovor, akoby zášť, ktorú mi prejavovali nikdy neexistovala, stále  som bola úplne vyladená na zvuk dverí a dopad podrážok na linoleum.

 A potom, naozaj iba minútku pred zvonením, keď už som pomaly rozháňala moje nové „kamarátky“ na miesta mi na krku naskákala husia koža a vlasy sa mi stavali dupkom.

Nemusela som sa otočiť aby som vedela, že je konečne v triede.

Jeden nádych a úplne som vypla. Nevedela som čo robiť.  Ale chcela som ho vidieť, aspoň jeden krátky ukradnutý pohľad.

 A tak som sa otočila akurát vo chvíli, keď bol iba dva kroky od svoje lavice a tiež sa nakláňal aby ma cez masu dievčenských tiel mohol zazrieť.

To ma posmelilo a z hĺbky svojho spráchniveného ja som vydolovala koketu, ktorá sa vo mne budila, no skôr, ako sa mohla nadobro stať súčasťou mojich synáps, bola ubitá, a usmiala som sa. Trošku nakláňajúc hlavu a ukázala mu svoj belostný úsmev.

Vyzeral neisto než som vykúzlila na tvári, dúfam, zvodný úsmev. Naozaj som dúfala, že nevyzerám ako idiot. Ale či už som sa mu zdala retardovaná alebo nie, jeho tvár sa uvoľnila a tiež mi venoval pokrivený úsmev. A ja som si povzdychal, sledujúc jeho vykrivené ústa a dúfala, že môj úsmev venovaný jemu mal na neho rovnaký efekt ako ten jeho na mňa.

Lebo jeho úsmev bol, ľudia moji zlatí, úplné šialenstvo.

 Moje telo sa chvelo, srdce búšilo, strach a neistota po tom Jackie Chan fiasku boli preč.

Žmurkol na mňa a chcel si sadnúť na svoje miesto, no potom sa zarazil. Zameral sa na Lukáša a pohol sa k nám.

Bola som pred infarktom. Jeho rázne dlhé kroky ho k nám dostali za nie viac ako pól sekundy a jeden plytký nádych.

Prešiel na moju stranu lavice, ktorá bola bližšie k  stene a ignorujúc Lukáša sa ku mne sklonil aby mohol palcom obkresliť líniu mojej brady.

Mala som malý epileptický záchvat, keď sa znova usmial berúc môj krk do dlane tak ako včera na záchode vydychujúc moje meno tým lalala spôsobom, z ktorého mi krútilo prsty a zabúdala som dýchať.

Ťažko som zažmurkala, hľadajúc na jeho tvári následky po mojom útoku, no, Boh žehnaj ženskú silu, jeho tvár bola dokonale krásna.

„Dnes ti to pristane,“ šepol zvodne, používajúc na mňa hlboký hlas, „aj keď mám naozaj radšej keď si to ty a ukazuješ svetu tie sladké pehy.“

Jasne som počula ako si Lukáš odfrkol, ale nebola som schopná reagovať.

Úplne ma uhranul, keď sa sklonil a spojil naše ústa v nevinnom, krátkom, suchom bozku.

Anton

Chuť jej úst bola delikátna. Nebol som bozkávací typ. Bozk musel jednoznačne k niečomu viesť inak bol stratou času a zbytočným dráždidlom. No Jeline pery. Ak boli tým jediným čo z nej ochutnám, bol som skurvene spokojný.

Nedokázal som z hlavy dostať spôsob akým sa na mňa jej telo tislo, ako priadla a ťahala ma za vlasy. Rozhodne to nebolo to nevinne a ustráchane dievča, ktoré som v nej videl, ktoré chcela, aby sme videli.

No aj keď časť mňa chcela prísť k nej domov, vziať ju do náručia a pokračovať v bozkávaní.  Nemohol som. Niečo sa na tých záchodoch stalo. A jediné čo ma držalo od toho, aby som sa k nej po škole nerozbehol a nesnažil sa získať odpovede bola moja sestra, ktorá naliehala nech nechám isť za ňou ju.

Vraj potrebovala dievčenský pokec .

Nechal som ju.

Nakoniec, práve preto, že som nevedel čo robiť, som jej ako idiot porozprával čo sa na záchodoch stalo. Samozrejme, nie všetko. Len to dôležité. Bozk, omdletie a meno chalana, ktorý v jej podvedomí mútil vody a ja som bol sakra naštvaný, že ho nemôžem chytiť a vytĺcť z neho čo sa stalo. Prečo znela ako malé dievča prosiaceho aby ich dvoch nezničil. Nevedel som, čo to presne znamenalo, ale mal som predstavu, ako sa s ňu ten idiot rozchádza alebo možno prišla na to, že ju podvádza.

Sestra mi odmietla povedať čo i len slovo. Bola mĺkva a otrasená keď sa od nej večer vrátila až príliš skoro. Po mojom naliehaní mi len vyhubovala a varovala ma, že ak to s Jelou nemyslím vážne, nech sa k nej ani nepribližujem. Že si prešla sračkami o ktorých sa nám ani nezdá a to posledné, čo potrebuje  je zlomené srdce idiotom, čo ho nedokáže udržať v gatiach.

Nič som jej na to nepovedal. Čo som aj mohol? Moja vlastná sestra, ktorá mi bola najlepšou kamarátkou a v mojom odhodlaní byť monogamný úbožiak, jedinou príručkou, vo mňa neverí.

Mala byť podporou a anjelom na oboch ramenách, ktorý by za moju čestnosť a vernosť bojoval s diabolským libidom.

Nechal som veci tak. Netreba to hrotiť. Nešiel som za ňou, nevyzdvihol ju. Aj keď ma naozaj svrbel prst nutkaním vyhodiť smerovku k jej sídlisku. Dokonca ani nenapísal sms. Bude v škole. Uvidím ju hneď ako otvorím dvere.

Nevedel som, či ten bozk ľutuje, či som ju nevystrašil alebo úplne zničil akúkoľvek šancu, že by mohla byť niekedy viac ako kamaráta mojej sestry.  Lebo akákoľvek možnosť, že by som s ňou dokázal byť len platonický kamarát bola zabudnutá vo chvíli, keď som ju na tých hajzlíkoch prepadol a  snahou strčiť jej jazyk do úst ju prinútil odpadnúť.

 No hej. Máte tu jasnú odpoveď, prečo som sa klepal z pomyslenia, že sa mi to naozaj podarilo pokaziť s dievčaťom, ktoré je asi jediné na svete, ktoré je dosť neskazené na to aby mi stála za snahu.

Poznal som kočky. Ich zmýšľanie a správanie. Tá istá schéma opakujúca nonstop.

Sexy handry, chlast a chalani s  prachmi a autami. A áno, ťažil som zo skutočnosti, že mám všetko, čo dievčatá považujú za dôležité a  príťažlivé dosť na to aby roztiahli nohy.

Ale Ona taká nebola a to, presne to, bol dôvod, prečo som sa upísal idei monogamie skôr ako som vlastne zistil, či by to malé zjavenie túžilo tvoriť so mnou malú smilniacu paródiu na monogamický pár. Lebo, do riti, malá panna a kurevník snažiaci sa o získanie si srdca malej snehulienky je terno na sfilmovanie.

Chcel som do triedy vojsť rázne, odhodlane. Nič tak strašné. Je to len dievča ktoré je zo mňa hotové a má z kolien želatínu. A predsa som sa pristihol ako zadržiavam dych a moje srdce bije smiešne rýchlo. Zatiaľ čo žalúdok sa snažil zo všetkých síl dostať vafle, čo som pre mňa a  sestru ráno pripravil von aby sa mohli pozdraviť s ošucháným linoleom v našej triede..

A to som si myslel, že nejde o viac ako o pokus randiť iba s jednou  a zistiť kam nás to dovedie.

 Ak to takto pôjde ďalej mňa to dostane do nemocnice na kardiologické vyšetrenie a možno aj na gastroenterológiu.

Pozrel som sa jej smerom. Tak ako zakaždým. Akosi som nedokázal prejsť k svojej lavici bez toho. Bolo zvláštne, že pred dvoma týždňami som nemal potuchy, že tam niekto sedí a teraz som si toho miesta bol vedomí tak ako ničoho v tej zasranej, vydýchanej, dusnej miestnosti. Teda, dobre. Bol som si. Toho imbecilného zoofila, sediaceho pri nej.

Ale potom mi venovala ten úsmev.

Áno ten!

Nikdy som si nemyslel, že ho niekomu venuje, že ho dokáže vykúzliť, že ním odrovná práve mňa.

Ako som spomínal, som dobrý v čítaní dievčenských signálov. Ale ona žiadne nevydávala. Ako vôbec.

 A teraz je tu a oslňuje ma. Iba mňa. Koketuje!

 Jej oči žiaria  odovzdávajúc mi správu o našom dostaveníčku na hajzlíkoch zatiaľ čo si žuje peru akoby ju len spomienka na to rozpaľovala a chcela prídavok.

To ma dostalo späť do mojej obľúbenej sebavedomej kože. Ten roztrasený trapko som aj tak nebol ja. A rád sa budem tváriť, že ani na chvíľu neovládol moje telo.

Naozaj som mal plno otázok. Ale nebol som typ, čo by príliš vyzvedal. A taktiež, boli sme na samom začiatku. Dokonca sme ani neboli skutočnými priateľmi aby som mal právo vyzvedať. Nakoniec, keď nám to bude klapať mi povie, čo sa stalo. A ak nie, aj tak dobre.

 Nepotrebujem vedieť o všetkých jej bubákoch, hlavne ak ide o dákeho debila, čo jej zlomil srdce a prinútil ju k Lochnesizmu.  Zostala sladko nevinná, rozklepaná a pripravená iba pre mňa.

Chcel som bozk nechať na nevinnej sladkej úrovni. Okúsiť vody, ako ďaleko ma nechá zájsť, no ryšavka v nej ma schmatla za pačesy, do slova, do písmena, A vybozkávala zo mňa všetok kyslík, ako prekliata sucuba, kradnúca mi dušu.

„Chcel som ju opiť mojou sladkosťou  a nakoniec ma ona úplne opantala svojou nečakanou náruživosťou.

 V triede to hrmelo. Kamoši húkali, ochkali a nejasne som počul pokriky sľubujúce mi rozbité ústa za to, že siaham na Lukášové dievča a ona mi znásilňuje jazyk zatiaľ čo Lukáš sedí hneď vedľa nej.

Bol som tvrdý ako prekliata titanova trubka. To dievča mi zarobí neskutočné účty za vodu. A to ma len bozkáva a vedel som, že k poriadnej akcií a to nemyslím ani sex sa ešte dlho nedostaneme.

Ale možno by mi dovolila trošku jednostranej lásky. Nevadilo by mi dotýkať sa jej bez sľúbenej odmeny. Len predstava, že mám tvár  tých prsiach ma zabíjala potrebou.

Zavrčal som ničiac jej účes svojimi rukami, keď som ju od seba odtrhol. Potrebovali sme pauzu, inak by som sa nepoznal, vzal ju barbarsky do náručia a utekal do kabinetu s učebnicami, aby som ju tam mohol oprieť o regál a vziať si kúsok z nej. Akokoľvek veľký by mi dovolila.

Podľa je rozjareného opitého výrazu by som pokojne mohol skórovať. Na tutovku.

„Chodíme spolu.“ Oznámil som zadýchane stále nosom pritlačeným k tomu jej.

Slabo prikývla s úsmevom mi vtískajúc malú pusu na ústa brniace po ich malom sexuálnom dostaveníčku.

„...dobre,“ povedala sebavedome a isto.

„Tak povedz tomu dementovi nech vypadne z môjho miesta alebo ho nechaj tak a poď si sadnúť ku mne ty,“ povedal som rozhodne a ona sa pozrela na Lukáša, ktorý zatínal päste vrčiac niečo nezrozumiteľné.

„Ani nápad. Jela, nemôžeš s ním sedieť. Najradšej by...“

„Som jej frajer! Je kokotina aby sedela s iným chalanom. Dokonca aj keď je to skurvená bukvica. Sme spolu v triede a sme pár. Bude sedieť so mnou.“

„Lukáš, Tony má pravdu. Chcem s ním... sedieť.“ Nesmelo mi venoval jeden úsmev a znova na neho pozrela s prosbou v očiach.

Čo to ako bolo? Prečo by ho mala prosiť?

Frustrovane schmatol batoh a ukázal na mňa prstom než sa pohol na svoje pôvodné miesto.

„Ublíž jej a si mŕtvy. Rozumieme sa, Anton?  Toto dievča nie je na hranie! Prešla si skurveným peklom a nepotrebuje k tomu pridať kokota čo ju využije a odhodí keď sa mu zunuje!“

Vedel to? Povedala to aj jemu? Chalanovi, čo ju šikanoval, posmieval sa jej... Povedala svoje tajomstvo jemu  a mne , čo som s ňou bol posledné dva týždne priateľ nepovedala ani skurvené Ň?

Chcel som na ňu zaútočiť, lebo malicherná časť mňa bola naozaj ublížená. Záležalo mi na nej. Staral som sa a, do kelu, za dva týždne som začal cítiť  niečo. Záujem, potrebu, starosť. A mne nepovie čo ju trápi?

Ale sľúbil som, že nebudem tlačiť. A ja keď som bol naštvaný jej výkrik a ruka na jej ústach ma presvedčili, že nie je čas na ďalšiu z našich legendárnych hádok, ktorých sme za dva týždne mali viac než dosť. Tak som všetok svoj hnev obrátil na toho kokotusa.

„Škoda, že si si to nehovoril, keď si podlo opil a zneužil moju malú sestru! Vieš, mal si si to hovoriť pred tým, než si ju ráno vyhodil ako dáku pouličnú kuru. Možno nie som človek so stopercentnou morálkou a mám dojebaný prístup k povinnostiam, ale jedno viem na isto! Nikdy sa nezahrávam s citmi. Moje jednorázovky vedeli do čoho idú. Ty si kurva moju sestru balamutil za mojim chrbtom aj keď si vedel čo k tebe cíti! Využil si to a zničil ju. Rok! Trvalo rok kým sa z teba dostala! Rok! Ty pojebaný stroskotanec! Neskúšaj na mňa rolu starostivého brata. Jela si prešla tvojou opaterou posledné dva roky, keď si jej zo života robil peklo. Keď si proti nej poštval školu a znemožnil jej asimilovať sa.“

„Ach, Bože! Asimilovať znie z tvojich úst naozaj sexy! Povedz to ešte raz!“ Zavzdychala Príšerka a ja som stále  s nevraživým pohľadom švihol k nej. Naozaj som nečakal, že by  tak otvorene vyhlásila, že jej čokoľvek na mne príde sexy.

Trošku jedu opadlo, keď som videl jej kukadlá beťársky žiariť a  na perách mala provokačný úškrn.

Do riti. Kde je to malé ustráchané dievčatko, čo sa bálo dať dole stavbársku košeľu u mňa v izbe?

„Asimilovať sa,“ zopakoval som a ona sa hrane zachvela.

„Zbožňoval som tvoju sestru celý svoj posraný život!“ skrýkol po mne Lukáš v tej istej chvíli, úplne nevidiac iskry lietajúce medzi mnou a mojou príšerkou.

Jeho vyhlásenie ma dostalo z tranzu a mentálneho šukania jej krásnych, sladkých pier a venoval som  mu znova pozornosť.

„Ak by to tak bolo nikdy by si jej neublížil!“

„Ja? Nemáš kurva poňatia čo sa vtedy stalo. Nemal si ani snahu konfrontácie. Len si prišiel, vybil si si na mne zlosť z kecou čo ti natlačila tá manipulatívna beštia do hlavy a nedal mi priestor na vysvetlenie.“

„Nazval si práve moju malú sestru manipulatívnou beštiou? Ty skurvený sráč!“ Pohol som sa k nemu, no on sotil do môjho ramena silno. Vracajúc ma o tri kroky nazad.

Hajzel!

 Znova som sa pohol no on ustúpil.

„Ak si ju tak miloval, prečo si to urobil za mojim chrbtom? Bol si moj najlepší priateľ! Stačilo prísť a povedať že ti na nej záleží! Nevedel som predstaviť pre Monču nikoho lepšieho! Stačilo prísť! Dúfal som, že raz prídeš!“

Kričal som na neho  ani som si neuvedomil, že hádka úplne zmenila smer a boli späť o dva roky.

Bolesť a hnev z jeho zrady a straty sa prebili von a ja som bol ako hysterická ženská zjapajúca na milenca.

Lukáš sa bolestivo zasmial a pokrútil hlavou.

„No, teraz už na tom aj tak nezáleží. Ty ani ona už pre mňa neznamenáte nič. Ale chod a spýtaj sa svojej malej sestričky čo mi povedala, keď som ráno chcel ísť za tebou a povedať ti o tom.“ Znova sa zasmial,  sotil ma do ramena aby sa pretlačil k prednej lavici a viac za neobzrel.

Dokonca aj spolužiaci strnulo zostali čumieť. Až do zvonenia v našej triede zostalo hrobové ticho.

Chvíľa ticha pre smrť priateľstva a mojej istoty, že moja sestra je to najsvätejšie dievča na svete.

Lebo aj keď som vedel, že by som mu nemal veriť, že si to mohol vymyslieť, cítil som, že práve teraz bol po dvoch dlhých rokoch skutočne úprimný.