úterý 13. února 2018

Dohoda - 16. kapitola

Ahojte, moje drahé. Veľmi sa ospravedlňujem, ale nestíham.  Pridávam zatiaľ len Jelin pohľad lebo Tonyho ešte nemám dopísaného a len Boh vie, kedy ho dopíšem. Ahojte, príjemné čítanie želám, vaša Ivet.





Deň devätnásty : piatok

Jela

„Nezabudni, príšerka, nechaj si učenie na nedeľu. O siedmej si po teba prídem."

Lúčil sa so mnou môj priateľ a rande na dnešnú noc v jednej osobe a moje srdce kolabovalo vždy, keď som si na to pomyslela. Tešila som na rande s Antonom.

A práve pre to mňa aj Moniku vyhodil pred mojim bytom a sám šiel niečo vybaviť do mesta. Vravel, že sa jeho kamoš vrátil z Holandska, kde kopal kanaly. Ale Tony bol vtipkár. Nevedela som koľko pravdy v tom vyhlásení je.

Monika sa uškrnula na oko znechutene, keď si ma pritiahol pre rýchly bozk a sotila do jeho ramien, aby ho odo mňa dostala.

 „Musím jej pomôcť nájsť niečo z čoho padneš na zadok a urobiť jej make-up. Nezdržuj. Potom sa môžete olizovať koľko chcete.“

Musela som sa zasmiať,  kto dnes ešte používa vyraz olizovať?

„Ona nepotrebuje žiadne veľké strojenie. Ale ak mi chcete urobiť radosť, nestrácajte čas hľadaním šiat.  To ma zaručene dostane na zadok."


„Si také sprosté prasa," vzdychla jeho sestra, preplietajúc si so mnou prsty.

Zakývala som mu s megaobrovským úsmevom, ktorý mi opätoval.
Jeden deň  a bola zo mňa kôpka hormónov.

Naozaj som začínala milovať ten pocit byť s ním vo vzťahu. Bozkávanie,  držanie sa za ruky, šepkanie si počas hodín a hlavne Tonyho pozornosť. Moje srdce bilo ako šialené, žalúdok sa cely podivne krkval a na tvári som  mala permanentný úškrn. A to som pred tým, než sme sa dali oficiálne do kopy, nemala pocit, že by som bola jedna z tohto druhu dievčat. Veď som pri ňom bola úplne normálna.

Nemohla som prísť na to, ako je možné, že stačilo tak málo aby zo mňa bolo hihňajúce sa zaláskované dievčatko.

„Môj braček je tak sladký keď je zamilovaný." vzdychla hneď potom ako sme sa dostali  za presklené dvere bytovky a
zasnene sa zahľadela na schodisko.

Ja by som to rozhodne nenazvala zamilovaním. Tony sa vždy k dievčatám s ktorými bol, choval pekne. Rozprával im veci ktoré chceli počuť  robil veci ktoré sa im páčili. Jediný rozdiel bol, že teraz si zaumienil, že budem ja tá jediná pre ktorú to robiť bude.

„Nezdá sa ti, že je príliš skoro vravieť o láske?“ Nedalo mi. Lebo vážne. Dva dni.

Zasmiala sa a pohla sa prvá, vrtiac zadkom po každom schode, ktorý schválne precítila. Ako to ona nazývala. 

 Schody sú najlepšie na zadok a moje štvrté poschodie je bezplatná posilka.

Súhlasila som. Sama som si dala záležať na zapojení svalov, keď som sa dostávala do môjho bytu. Bolo to podvedomé, stará Jela to robila vždy, keď mohla a ja som to mala vštepené ako dýchanie.

„Čo iné by to malo byť ak sa chlapec rozhodne pre monogamiu, ak nie láska?

„Zdravý rozum?“  Ponúkla som jej odpoveď no ona ma odmávla rukou nevenujúc mi ani pohľad.

„Nie pri mojom bračekovi. Keď mal pätnásť tak mu jedna pipka o ktorej bolo známe, že je pipka, len to odmietal vidieť,  zlomila srdce a tak sa rozhodol, že už viac nebude riešiť vzťah.“  Bola to klebetnica a na výraze jej tváre som videla, že sa ma snaží nahlodať.

 A podarilo sa. To bolo zaujímavé. Predstava Tonyho v puberte. A jeho zlomene srdce z neho akosi robilo viac živú bytosť.  Aj keď som vedela, že je to hlúposť.  Mal dobré srdce a o ľudí na ktorých mu záležalo sa naozaj staral a svoju lásku dával aj patrične najavo.

Chcela som ju odmeniť pohľadom plným nezáujmu. Naozaj chcela.


Nedalo mi však nakoniec. Predsa len, trošku z jeho minulosti, keď bol ešte obyčajný chlapec a nie  nasledovník veľkého Dona Juana.

„Prišla ma Lukášovú party s Tonym a počas nej sa akosi dala do kopy s ex, ktorého nechala pre Tonyho. Nebolo to pekne. Bola Tonyho prvá vo všetkom. Bol do nej úplný  blázon.  Dokonca pre ňu skočil do toho chalana. Nemusím hádam vravieť, že bol starší o dva roky a prvým vo všetkom tej stroskotanej čúzy. Takže to bolo pekne posrané.“ Dramaticky na mňa pleštila tie svoje obrovské sovie oči a vyzývala ma k haneniu toho úbohého dievčaťa.


„Chudáčik Tony,“ vzdychla som, mysliac to naozaj úprimne.
   Keď  vás zradí človek ktorého milujete, naozaj to chvíľu vyzerá akoby váš svet skončil. Ale zasa ma to len utvrdilo v tom čo som vedela už dávno. Tony mal city a taktiež  horúcu hlavu.

„Ale teraz je so mnou, a ja sa o neho postarám tak dlho ako bude chcieť, Monika. Neboj.“  Potľapkala som ju po ramene, tu si už z nej trošku strieľajúc.

Jeho malé zlomene srdiečko bol len ďalší dôvod prečo som vedela, že o láske ani zmienka. Ak ju mal naozaj tak rad zrejme si dá pozor aby do toho hlúpeho city znova tak rýchlo nevpadol.

 A ja si tiež budem musieť dať pozor na tie svoje. Ak sa zaľúbim a on sa stiahne a pošle ma do kelu, zo strachu, že mu ublížim zlomí  ma to. A už na mne naozaj nie je veľa častí, ktoré by som mohla niekomu dovoliť lámať.

„To stále nič nemení na tom, že je na lásku skoro, Moni.  Zrejme nám to nevydrží ani na tak dlho aby sme si stihli povedať,  že sa máme radi.“ Vedela som, že nie.

Tonyho omrzím.

 Keď ma včera chytil za zadok musela som si uhryznúť do pery, aby som ho v reflexe nesknokautovala.  Vedela som, že ak mu niečo tak samozrejme nedovolím nevydržíme ani do konca vyučovania.  A taktiež,  keď som si na to zvykla boli jeho ruky na mojom zadku celkom fajn.

No dobre. Keď ma  bozkával a  pritom držal za zadok bolo to viac než len fajn.

Ale čo ak bude chcieť viac,  a ja sa nedokážem zadržať a spustím hysterický cirkus,  keď ma bude chcieť chytiť za prsia, alebo...

„Bože, si tak strašná,  Jely. Ešte ste sa nedostali domov z prvého rande a ty už teraz vieš, že sa rozídete? Načo potom strácaš čas? Rovno ho kopni do zadku ak vo vás už teraz nevidíš budúcnosť.“

Pretočila som oči a pustila ju do môjho bytu prvú.

Nebola som snívajúci typ. Život je na prd snenie všetko iba komplikuje.

„Som realista, Monika. Ak nič nečakáš, nič ti neublíži.“


„Zbabelstvo!“ oponovala, cúvajúc po spiatky aby so mnou udržala očný kontakt .

„Sebaochrana!“ nesúhlasila som.  „Nedá sa do  lásky proste vpadnúť. Je to živý organizmus  rodí sa, vyvíja, hynie. Bolo by pochabé nemyslieť na  možnosť konca.“

„Musí to byť bohovsky ťažké,  že? Držať sa zubami - nechtami reality. A pesimizmu,“  posmievala sa s tým známym  polačekovým úškrnom.

Odfrkla som si.

Čo ona vedela o živote? 

Maznavé dievčatko z bohatej rodiny ktorej jediný problém bol flákanie sa s kamoškami a randenie s pekným chlapcom zatiaľ čo bola potajme k smrti zamilovaná do bývalého najlepšieho priateľa svojho staršieho brata.

Dávno pradávno som tiež bola tento typ. Dovolila som si snívať, plánovať, dúfať.
Teraz som rada za každý ďalší deň bez hrôz a katastrof nazývaných môj život.

„Môj život stoji za prd, Monika. Pesimizmus je moja alfa a omega prežitia.“

Chvíľu na mňa hľadela akoby sa snažila rozlúštiť niečo na mojom výraze tvare, no nakoniec len vzdychla a zvalila sa na gauč v obývačke.

„Len do toho, ďalej takto fňukaj nad svojim život a nakaz týmto postojom aj môjho brata. Mali ste byť jeden pre druhého niečím pekným a veselým no nakoniec možno naozaj budete jeden pre druhého posledným klincom do depka hrobu.“

Nefňukala som. Alebo áno?  Možno trošku pri nej a Lukášovi lebo vedeli niečo málo. Pri Tonym som takáto nebola. Naozaj nie. Nech si Monika myslí čo chce.

Môj výraz ju musel upozorniť,  že nie je niečo v poriadku a naše zatiaľ krehké priateľstvo visí na vlásku lebo vstala z postele bujará. A vysmiata mi  omotala svoje kostnaté  hnáty okolo môjho krku.

„Hej, dobre, kašlať sa na to. Však Tony ťa naučí užívať si život a ak to nebude zvládať stále som tu ja. Som chodiaca eufória a príručka hakuna matata. Neboj.“ Zhlboka nasala vzduch a stále s rukou okolo mojich ramien sa rozhliadla po obývačke  pomlčka mojej izbe.

„Tak, pustime sa do toho. Máme málo cez tri a pol hodiny než sa po teba zastaví môj braček.“ Rozhliadala sa po miestnosti, tváriac sa zamyslene, čo mi vykúzlilo nezmyselný úsmev na tvári.

„Rozhodne to musia byť šaty," vyhlásila po chvíľke dramatického ticha, ťukajúc svojím gelovým nechtom po brade. „Na rande nemôžeš ísť ako neandrtálec v kraťaskách alebo legínach. To nedopustím.  Máš dáke v zálohe? Na ušitie tými tvojimi super prstíkmi asi nemáme dosť času, čo?"

Pokrútila som hlavou a sledovala ju ako otvárala dvierka vstavanej skrine znova a znova akoby čakala, že sa tam objavia ako zázrakom iné šaty.

„Pre Krista, kde máš všetky handry, čo nosíš do školy? Ach, počkaj! Veď ja som ti dala pár svojich kúskov isto  z nich niečo vytiahneme!"

Ho-ho. Tak to sa nestane!

„Nie! Nedám si na rande s tvojim bratom nič čo bolo tvoje! Je to akoby som na seba zasvietila obrovským reflektorom a kričala pozri, miláčik, aká som úbohá! Musela som si obliecť na naše rande veci od tvojej sestry!“ Razantne som pokrútila hlavou, ak by jej náhodou z môjho nasrdeného sarkastického tónu unikla podstata  etudy čo som predviedla.  „Prečo si nemôžem dať legíny a nejaké pekné, blýskavé tričko? Tých mám naozaj veľa!" snažila som sa jej dohovoriť, no ona ma znova odmávla.

„Nemôžeš ísť na rande s legínami obtiahnutými okolo tvojho zadku a s tričkom, čo bude volať po tom, aby bolo z teba strhnuté. Zákon prvého rande. Halóoo! Blik - blik! Dievča má biť na prvom rande krásne jemné, nežné ako kvetina.“

Vyprskal som do rehotu. Takáto hovadina!

„Čo to je za blbosť, Mona? Krásna a nežná ako kvetina?" Rehotala som troška dokonca chrochtajúc, keď som sa ohýbala v páse.
Znela ako dáky šľahnutý guru randenia z hlúpej americkej komédie.


„Ach, si stratený prípad," šomrala, dupajúc si to do kuchynskej časti, aby si naliala trochu vody a preafektovane ju do seba hodila. „Dobre, tak mi povedz, či  máš dáke handry alebo budeme musieť  rýchlosťou svetla obehať  mesto, aby sme našli vhodné šaty na dnešný večer."

Nerozumela som prečo také veľké cavyky. Tony ma videl v teplákoch, s okuliarmi a dokonca zasoplenú s opuchnutými očami. Nemyslím, že mu priveľmi záležalo na tom čo budem mať na sebe. Bola som si istá, že nech si dám čokoľvek bude spokojný... V porovnaní s tým, čo na mne vídal pred tým sa zdalo všetko úplne dokonalé.

Ale taktiež som sa mu chcela páčiť. Nie len pre to, že to bolo to naše prvé rande. Aj keď samozrejme, aj pre to. Ale hlavne pre to, že som bola dievča a chcela som vidieť jeho sánku dole, keď sa dám do gala. A časť mňa, ohromne veľká časť, milovala strojenie. Tú časť s obliekaním. Nikdy som nebola fanúšik silného líčenia, ale šaty bola moja slabosť. Strávila som pred zrkadlom hodiny. Nie pre to, že by som bola samoľúba, len som rada pracovala so strihom a úpravou k dokonalosti priamo na mne.

Takže prišiel čas. Vedela som, že sa všetko zmení, ale Monike som dlžila jej prvé moje tajomstvo.

„Mám šaty, čo nenosím, v otcovej izbe," zamrmlala som pomedzi pery. Naozaj sa mi do toho nechcelo, ale bolo to buď to alebo uškvarenie môjho mozgu jej hereckým výkonom, v ktorom sa snaží dokonale znázorniť svoju panovačnú matku.

Takže som otvorila dvere od trinástej komnaty a poslušne stála pri pántoch, zatiaľ čo ona sa preafektovane pohupujúc bokmi vydala na prieskum prvá.

„Boha jeho! Tu to vyzerá ešte desivejšie  ako u Tonyho v jeho brlohu." Potočila sa dokola a hľadela na police plné vinylových platní.

„Netušila som, že má Tony svoj brloh." Zaškerila som sa, lebo  mi predstava ako sedí v mohutnom, čalúnenom kresle, púšťa si platne a do rytmu lúska prstami nedovolila zostať vážna. Bol to taký snob.

„Veľa času ste rozhovormi asi naozaj nestrávili, čo?" Strelila po mne zubatý úsmev mačičky Škľabky.

„Si jeho sestra, určite s tebou nebudem toto rozoberať."

„Ha! Ale som aj jediná kamoška ktorú tu máš. Tak nemáš príliš na výber. A navyše, rada si vypočujem niečo o bratovi.  Je to super munícia  pri vydieraní." Zakývala obočím, keď sa pohla k otcovmu nočnému stolíku  a ukazovákom  prešla po otcovom gramofóne.

„Zvláštne... od tohto výrobcu má gramofón aj môj brat," povedala potíšku, prechádzajúc bruškom prsta  po celom obvode taniera. „Stál vyše tisícky."

Áno ocko a jeho láska ku kvalitnej elektronike.

Otvorila som masívnu skriňu s posuvnými dverami, ktorá sa do môjho chudobného života hodila asi  tak ako tisíc eurový gramofón a pripravila sa na vytiahnutie ďalšieho tajomstva.

Zvuk koliesok upútal jej pozornosť a ona sa znova zamerala na mňa. Vedela som, že zvádza boj sama so sebou, aby sa nevypytovala. A taktiež som vedela, že po prehliadke môjho šatníka bude chcieť odpovede. A ja jej ich dám. Potrebovala som to povedať JEJ. Možno aj to bol dôvod, prečo som odmietla jej ponuku nákupu šiat.
Ak jej to poviem, lepšie mi porozumie. Budem jej môcť povedať keď na mňa príde slabá chvíľka. Nepochyboval som o tom, že by tu  bola v tej chvíli pre mňa. Je ako jej brat. Majú veľké srdcia, sú starostliví a milujúci.

Už ma nebavilo byť tou silnou s nadhľadom. Chcela som niekoho pri kom sa môžem zložiť vždy keď budem potrebovať.

Vedela som, že ak jej ukážem kúsok zo mňa, zblíži nás to. Tak fungovalo ľudské podvedomie.  Ak si chcete získať človeka, dajte mu kúsok zo svojho tajomstva, trápenia, zverte sa mu a  nepriamo ho prinútite k benevolentnosti. Nadobudne pocit dôležitosti a podprahovo si k vám vytvorí puto dôverníka a ochrancu jemu zverených trápení.

Áno, bola som pokrytec.

Dych sa jej zadrhol. Čakala som to. No pod jej prudkým pohybom aj tak cúvla lebo naozaj hrozilo, že skončíme obe na podlahe, keď sa  rozzúrene vrhla na vešiaky.

Posúvala ich vyťahovala a znova strkala späť.

„Máš tu handry od Kirsten Lou. Tá žena šije originály. Ani jeden duplikát, ani jeden!“

Nemusela mi to vravieť. Jej kúsky boli moje najobľúbenejšie.

Vrhla na mňa ten očakávaný pohľad, ale zvládla vyhrať boj so zvedavosťou a len sa obozretnejšie vrátila k prehľadávaniu môjho krásneho šatníka ktorý som pre márnivosť a lásku k móde nedokázala zničiť.

„Ty si nikdy nepotrebovala moje šaty. Že?“  šepla potichúčky,  prezerajúc si každý kúsok.

 Boli to umelecké diela. Strávila som nespočítateľný čas kochaním sa nimi.


„Nie.“  odpovedala som úprimne.

„Pf, a ja hlupaňa som ti nabalila veci ktoré sa mi mimochodom stále  páčili. A myslela si akú  pomoc ti dávam a ty máš v skrini handry za tisícky eur. Zasmiala sa než sa zarazila a doslova vytrhla ramienko zo skrine.

 Usmiali sa na mňa krásne levanduľové  šaty s jemným extravagantným nádychom vďaka prešpekulovanému na oko nedbalému, nerovnomernému  pozošívaniu lemov na krátkych rukávoch a spodnom leme ceruzkovej sukne. Ktorá dokonale kopírovala moje telo.
Trvalo pol sekundy než strhla šaty z vešiačika a mne sa urobilo slabo pri pohľade ako s mojimi šatami trhala a šklbala.

Ale nezastavila som ju, nedivila som sa.

Keď ich obrátila dole hlavou a vyvrátila spodný lem, presne vediac, čo hľada privrela som viečka.

Ďalšie tajomstvo odškrtnuté.

Prešla po nenápadnom,  no elegantne vyšitom  M P  a skôr ako som stihla niečo povedať mi šmarila šaty do tváre.

„Sú mojej matky! Jela, ty máš skriňu plnú Lou a mojej matky!“

 „Mám.“ Prikývla som, pomaly vracajúc moje zlatíčka na vešiak. Dnes im bolo ublížené viac než dosť.

„Sľúbila som si, že budem dobrý priateľ, Jela. Že na teba nebudem  tlačiť,  že nebudem vyzvedať a rozhodnutie či mi povieš  čo sa stalo nechm  tebe. Že ti dám čas na získanie dôvery vo mňa... Ale seriem na to! Kto, kurva, si? Prečo bývaš v tejto hnusnej krabici keď máš v skrini ktorá je cez celu stenu šaty v hodnote nášho domu? Prečo sa hráš na charitatívny prípad? Darovala som ti moje obľúbené šaty, Jela! To ti nepríde ani trochu blbé? Prečo všetkých klameš?“

„Neklamem, Monika. Nezostalo mi nič okrem týchto šiat. Nikdy som nepotrebovala tvoje šaty. Ale to dievča ktorým som teraz, áno. Nechápeš to? Ak by som ti povedala, že ich nepotrebujem a povedala ti, že mám doma skriňu plnú šiat po ktorých túži každá módou posadnutá žena pýtala by si sa a ja som nebola pripravená dať ti odpovede...“

Rozosmiala sa nahlas a hekavo.  „Si ty ale Mystigue. Nikdy by som si nemyslela, že budeš takto prehadzovať svoje kabáty.  Že budeš v skutočnosti takto retardne povrchná.  Uvedomuješ si ako toto znie? Zobrala som si tvoje handry lebo postava, čo som si pre vás pripravila ich nutne potrebuje?“

Sadla som si na podlahu a skryla tvár do dlaní.  Na túto časť toho všetkého naozaj nie som hrdá. Ale nemyslela som, že niekedy  skutočne budem  potrebovať kohokoľvek  z nich.

„Vysvetlím ti to.“ Navrhla som stále hladiac na svoje päty poskladané pod kolenami.

„Do toho, Mystigue!“
Vyzeralo to že súrodenci mali slabosť na nezmyselné prezývky, no nechala som to tak. Radšej som sa pustila do výcucu toho, čo ma sem priviedlo, aj keď bez zbytočných detailov, ktoré nikdy nebudú spracované na toľko, aby bolo možné ich zdieľať s kýmkoľvek.


„Presťahovali sme sa sem po tom čo bola otcovi diagnostikovaná neliečiteľná choroba. Predal svoj podiel vo firme spoločníkovi. Časť uložil na účet, aby ma zabezpečil keď..." nedopovedala som, namiesto toho som sa zhlboka nadýchla „No a z ďalšej sa platí jeho pobyt v liečebni."

„Prečo žiješ tu? Prečo sa hraš na sociálny prípad?“

„Lebo som o to otca požiadala. Chcel kúpiť dom vo vašej časti mesta. Ale ja som chcela začať od znova. K novej Jele nepasoval veľký dom a osobný šofér."

Jej oči sa rozšítŕili. Ukázala na mňa prstom a znova vystrelila do stoja.

„ Vidíš! Si herečka. Zahrávaš sa s ľuďmi a hráš to na tú chuderku. Aj Lukáša si úplne obalamutila."

Okej. To bolo zbytočné.

„ Nikomu som týmto predsa neublížila. Vravel ti niečo málo o tom čo sa stalo, nie? Nemohla som tam už ostať a už vonkoncom som nechcela byť tá istá naivná kravka, čo sa nechá znásilniť v otcovej kancelárií svojím najlepším priateľom. S nikým som nehrala žiadne hry. Nikdy. Vždy som to bola ja, len som vymenila drahé handry za šaty zo sekáču."

Chvíľu na mňa hľadela než  prešla ku mne a objala ma.
Trochu nesvoja som ju potľapkala po ramene, dávajúc jej vedieť, že prijímam ospravedlnenie. Aj útechu.

„Prepáč za ten výstup len...  Tak strašne ma prekvapilo to všetko...  Ako... Ako vážne je to s tvojím tatkom?"

„Umiera. V podstate už len čaká kedy to príde. Jeho slová. Ja na to nedokáže ani myslieť," zachrchlala som v snahe sa nerozplakať. Jedno je vedieť to a druhé povedať si to nahlas.

Otec je jediná rodina čo mám, keď zomrie zostanem na celom svete sama. V nikom človek nemá istotu.  Mama ma opustila. Myslela som, že mám priateľa. Bol mi ako brat a nakoniec sa ukázalo, že zatiaľ čo ja som ho milovala ako súrodenca on ma miloval úplne iným spôsobom a zničil všetko. Mala som strýka,   nie biologického, ale vyrastala som  s ním. No ten tiež len sčítaval škody a keď sa mu to hodilo odškrtol mňa aj môjho otca, aby chránil svoje meno a chorého, násilného syna, ktorý nedokázal zniesť skutočnosť, že ho nemilujem. Vyrastali sme spolu. Ako  môže niekto milovať  niekoho s kým sa ako dieťa kúpal v jednej vani?

Budem sama. Skôr či neskôr sa to stane. Ale ak by som bola vzorná priateľka, taká bez zábran ako ktorákoľvek iná, Tony by ma neopustil. Možno, ak by som sa skutočne snažila, mohol by ma milovať, ak mu dám všetko , čo by mu dalo normálne dievča.

„Och, Jela!“ Drvila ma v pevnom objatí. „ Je mi to tak strašne ľuto. Ak sa čokoľvek stane alebo budete potrebovať pomoc, neváhaj si ju vypýtať. V čomkoľvek. Otec ma konexie a robí všetko aby pomohol. Vie to o tvojom tatkovi Tony?“

Pokrútila som hlavou. Ak by to vedel myslím, že by bol schopný sa mi sem nasťahovať alebo urobiť iné bláznovstvo. Veď pre natiahnutý sval trval na tom, že mám ísť bývať k nim. Ak by vedel, že môj ocko zomiera, úplne by zošalel.

„Poviem mu to dnes. Všetko čo by mal vedieť,“ prisľúbila som jej.

Žádné komentáře:

Okomentovat