neděle 27. listopadu 2016

Čierny vlk - 10. kapitola











10. kapitola
Musela som využiť všetku svoju vnútornú silu na odhodlanie sa neisť do jeho izby a nekuknúť sa, čo to ešte skrýva v počítači. Po upokojení mojej mysle a hormónov búriacich sa proti mojej vôli, som si dokázala triezvo náš rozhovor spätne prebrať. 
Dátum na skicách bol správny, mohol to byť rok a mesiac, čo kreslil moju maličkosť a mohol to byť len mesiac, v každom prípade ma však kreslil skôr, ako sme sa stretli.
Taktiež tu bol sen, o ktorom sa zmienil, prísľub vysvetlenia mi spôsoboval črevné koliky, nehovoriac o tom, že mu asi tá oprava mojej sošky, ktorú on volal totem, naozaj pomohla a on mi poďakoval. Riť sťahujúci pocit, predstava, že je toto všetko možné, ma nútila premýšľať a zvažovať možnosť poprosiť mamu o nejaké tie sedenia. Aj keď na tretej strane, fakt, že sa o nich zmienil, len dosvedčoval, že sa to všetko skutočne stalo.
Práve toto ma prinútilo pustiť sa do detailného prehľadania internetu cez Google. Kde som našla, samozrejme, dáke blogy o totemoch a o ich histórii. Blogy boli na chuja, viedli ich jedinci nie z fachu. Boli to zástanci náboženstva a podobne, čo proste tie totemy žrali. Narazila som na pár článkov z wikipédie, zdalo sa mi to viac dôveryhodnejšie... 
Totem bol vlastne niečo ako symbol znázorňujúci príbuzenstvo dávneho predka, najčastejšie to boli zvieratá a rastliny. Každé zviera niečo znamenalo. Najčastejšie však totem spájal prírodu a dušu človeka v divokosť zvieraťa znázorňujúceho totem. Bolo to zaujímavé čítanie. Starý, indiánski šamani dokázali vďaka totemu liečiť nositeľa, či spôsobiť presný opak. Teda uškodiť nositeľovi ducha totemu. Och, sladká to dobrota, žalúdok zostaň v anatomickom položení!
„Hej, posloucháš mně? Em, haló!" Tlačil sa mi do pozornosti Erik a ja som zatriasla hlavou. Boli to len kydy na wikipédii a dokonca ani nie v jednom článku. K tomuto som sa dopracovala po takmer trojhodinovom surfe na internete, no a ver tomu. 
„Och, prepáč, ja som mimo..." ospravedlňovala som sa, aj keď som sa vinná necítila.
Otravoval ma. Mala som teraz využiť voľný dom a prehľadať Patrikovu izbu, nájsť odpovede.
Všetci boli v nemocnici a ja som tu v obývačke sedela a snažila sa dostať do hlavy kedy a kde sa dávajú na e a r mäkčene, kedy sa dáva nad u krúžok, kedy to je jsi, kedy mě. Prečo funguje používanie ypsilonov a jot úplne inak ako u nás a podobné stupídnosti, ktoré ma momentálne trápili ako minuloročný sneh. Ale keď som matke povedala, že na pol roka mi tak trošku hrozí prepad, prinútila ma dohodnúť „rande" s Erikom a stretnutie s Patrikom posunúť na dobu neurčitú.
Bola som nevďačná voči Erikovi, ale nemohla som si pomôcť. Viem, že som mohla byť rada, že sa mi podarilo niekoho splašiť. Ako povedal Erik, mohla som dopadnúť s pridelenou osobou a tá by mi to teda dala zožrať. Nepochybovala som o pravdivosti jeho slov.
„Nemyslel bych si, že právě ty budeš z toho taková posraná. Říkala si, že ho nenávidíš, že je ti z něj na zvracení, a nyní se jdeš zbláznit z toho, že je v nemocnici,“ prehovoril trochu podráždene.
Čo on má čo byť podráždený?
„Tak prepáč, že nie som bezcitná mrcha. Je to môj brat, syn môjho otčima. Jasné, že ma serie, ako skončil!"
„Někdy si myslím, že je v tom víc..." šomral si a kreslil do rohu zošita malé krúžky.
„Do toho ťa je nič, čo je medzi mnou a ním. Vytočil si ma, ako môžeš byť tak bezcitný? Takmer umrel, mohol umrieť!" kričala som na neho, chytajúc hysák.
„Jo, ty ho asi neznáš, on a umřít, pche. Možná by ti mněl pár věcí o sobě říct." Zdvihol sa a strčil svoj zošit do tašky. „Je to blbec a zasloužil si to, po tom co udělal před lety." Chystal sa k odchodu no ja som ho nemienila pustiť. Stala som sa na Patrikovi závislá a každá informácia mala cenu zlata.
„Tak čo urobil?"
„Kvůli němu jsem skončil v nemocnici. Stačí? Je to násilník. A ty by sis měla opravdu dávat bacha v jeho blízkosti. Proto!" Prehodil si batoh cez rameno a ozaj odchádzal.
„Urazil si jeho umierajúcu matku, ja by som ťa na jeho mieste dorazila!" kríkla som za ním, keď otváral dvere.
„Je to trapný, to vaše spojení. Nevidíš skrze obláček pouta, Emílie."
„Ha? Čo to trepeš?"
Uškrnul sa a vyšiel von vo chvíli, keď sa na príjazdovke objavilo Romanovo auto.
„Ty čo tu chceš?!" Patrikov hlas ma odkopol až k dverám a ja som ich okraj mačkala všetkou silou.
Bol doma a stál na sádre, dvíhajúc Erika do vzduchu, ktorého telo letelo a vrátilo sa späť k mojím nohám.
„Povedal som, že máš dať od nej ruky preč!" vrčal, čakajúc, kedy sa Erikovo telo pozviecha z mini kurzu lietania.
Bože, nebolo možné, aby Patrik s chorou nohou, bol schopný takej sily.
„Proč? Bojíš se, že by si vybrala mně? Líba božsky, ale to nikdy nezjistíš, protože jsi posranej z toho, se jí dotknout!"
„To je to posledné čoho sa bojím, patrí ku mne, tak či onak!" Jeho hlas hlboký a výstražný, no nedokázala som ho celkom vnímať. Zdá sa mi, že musím mať horúčky, asi blúznim, lebo on práve povedal, že patrím k nemu.
Och, asi by som mala byť nasratá tou jeho istotou, ale ten malý adolescent, ktorý o týždeň nadobro opustí moje telo, sa tetelil blahom. Mala som chuť nahodiť oslavný taneček a spievať si patrím k nemu, patrím k nemu, hopkajúc striedavo z nohy na nohu.
„Vy dvaja, dosť! Zdeni, zober deti dnu, ja sa o týchto kohútov musím postarať," nakázal Roman matke a ja som nestihla ani vyjadriť nespokojnosť nad tým, že ma zahrnul k deťom.
O týždeň mám osemnásť. Moja mama mala len o dva roky viac, keď som sa im pošmykla.
Ani nie po piatich minútach boli už dnu a mierili si to do kuchyne.
„Môžeš mi povedať, čo ten hajzel robil v mojom dome? V dome mojej zosnulej matky, ktorú si bral do tej smradľavej papule zakaždým, keď mohol?" kričal po mne a krívajúc sa ku mne približoval. „Ako si mohla, Lili? Bola si jediná, ktorej som to kedy sám povedal a ty si ho naštráduješ do môjho domu. Pokiaľ som ja v nemocnici," vydýchol a na chvíľu sa na jeho tvári objavila grimasa bolesti, no hneď ju zotrel. Oprel sa o stenu rukou, ku ktorej ma zahnal a so sklonenou hlavou predýchaval bolesť.
Uväznená medzi jeho telom a stenou som nemala kam ujsť. Nevyzeral, že by jeho monológ mal pokračovať, no napriek tomu sa ani nepohol.
„Nevedela som to, prisahám, že nie. Sám sa mi len pred chvíľou priznal." Položila som ruku na jeho rameno a on sebou mykol.
„Bozkal ťa?" Mala by som byť nahnevaná, vytočená a mala by som mu za jeho drzosť jednu vraziť, nemal sa do toho čo starať. No ja som namiesto toho len horlivo krútila hlavou.
„Ani sa ma nedotkol, nedovolila by som mu. Klamal, aby ťa vytočil!"
„Dobre," šepol sám pre seba, odrazil sa rukou od steny a krivkajúc sa pohol k stolu, kde sa doslova zvalil na stoličku a ticho zakňučal.
Mal bolesti, čo, do pekla, robil doma? Mal zostať ešte v nemocnici, prešli len tri dni od tej nehody.
„Čo robíš vlastne doma? Mal si sa ešte zotavovať v nemocnici. Aby sa o teba postarali. Čo keď sa ti priťaží? Mám len kurz prvej pomoci a to je na hovno, keď budeš potrebovať pichnúť niečo proti bolesti alebo ja neviem..."
„Bolo mi tam na nič a ako vidím, dobre, že som prišiel na reverz." Skôr stonal ako rozprával a ja som mu chcela vyhubovať za to, aký je nezodpovedný.
„Ako si s takouto hlúposťou mohol súhlasiť, Roman? Mal si mu to zatrhnúť!" vyčítala som Romanovi.
Naozaj bol tak nezodpovedný aj on? Veď ide o jeho syna.
„Mám dvadsať, nepotrebujem otcov súhlas, ani jeho podpis. Som samostatná jednotka, zodpovedajúca za svoje činy a rozhodnutia," skučal, takým tým mužským, vrčiacim spôsobom. Vzal moju ruku do svojej a priložil si ju na čelo.
„Okej, ty samostatná jednotka. Možno je čas zaliezť do postele. Tvoja macocha ti niečo pripraví a ty budeš oddychovať. Keďže si dal môjmu doučovateľovi kurz lietania, neverím, že ma bude ešte ochotný doučovať. A ja naozaj nechcem byť rušená tvojím stonaním."
„Možno by sme mohli spojiť môj oddych s tvojím doučovaním. U mňa v izbe?" Jeho oči žiarili neplechou a ja som sa musela zasmiať. Moju ruku však nepúšťal, naopak, priložil ju k perám a bozkal ma, ako sa bozkávali dámy. Moje telo sa chvelo a jeho pery stále neopúšťali články mojich prstov.
Ježiškove rany, čo toto je? A Roman s matkou na to nič nevraveli, spokojne sa venovali jeden druhému, ignorujúc nás vytvorením si vlastnej happy bubble.
Odtiahla som si ruku, ktorá mi brnela, naozaj brnela, ako keď udriete po hrnci alebo hliníkovom vedre a položíte naň ruky. Pritiahla som si ju k hrudi, prekrývajúc ju druhou.
„Dnes by si si mal hlavne oddýchnuť, porozprávame sa o tom zajtra.“ Bez čakania na odpoveď som sa pohla do svojej izby, nesnažil sa ma zastaviť.
Aká škoda...