Čierny vlk - 9. kapitola

 9. kapitola

Stál pri stolíku s náradím a zmätene sa obzeral po kôlni. Bol v poriadku, v poriadku! Moje nohy sa rozbehli smerom k nemu a bez pocitu trápnosti som sa mu hodila okolo krku, omotávajúc svoje ruky za jeho krkom.

„Lili!" vydýchol vzduch, ako som ho svojím útokom prekvapila. „Ako? Ako sa ti to podarilo... dostať ma sem?"

„Si v poriadku, och, je mi to tak ľúto, Patrik. Tak veľmi ma to mrzí, bála som sa o teba. Je to všetko moja vina," sypala som si na hlavu popol, tisnúc sa k nemu stále viac.

„Lili," odtiahol si ma z hrude a jeho ruky objali moje zápästia, „čo sa stalo s tou soškou?"

„Kašli teraz na ten kus dreva, dôležité je, že si v poriadku."

„Lili, no tak, sústreď sa!" Znova ma od seba odtiahol, keď som sa mu chcela vrhnúť okolo krku.

„Hodila som ho o stenu, to je toho. To nie je dôležité."

Jeho ruky pustili moje zápästia a vošiel si nimi do vlasov. Jeho pohľad černejší, ako kedykoľvek pred tým, a ja som cúvla.

„Musíš ten totem opraviť, Lili, je to dôležité, od toho závisí všetko. Rozumieš?" Jeho naliehanie mi stiahlo vnútro do malej vysušenej slivky.

„Prečo? Nerozumiem tomu." Hľadela som mu do očí a nemienila uhnúť. Dnes som si myslela, že už ho neuvidím a odmietam prísť čo i len o sekundu hľadením niekam inam a nie na neho.

„Je to všetko moja vina, mal som ti to vysvetliť... všetko povedať, ale som ješitný hlupák,“ šomral si skôr pre seba.

„Neodpovedal si mi!" upozornila som ho a on sebou nepríjemne mykol.

„Je to moja slabina, potrebujem, aby si ju opravila. Všetko bude v poriadku, sľubujem, len to proste musíš urobiť. Ja... ja ti to potom vysvetlím. Ale nie teraz. Nie takto."

Jeho dlane vzali moju tvár a on si o mňa oprel čelo. Bolo to z jeho strany tak samozrejmé gesto, akoby to robil roky, a ja som sa pri tom šla zmyšiť novotou jeho činu.

„Prečo nie?" Odtiahla som sa a sledovala jeho postavu. Zmatnela, stala sa takmer kalnou, ako keď mlieko zriedite vodou.

„Do pekla!" zahrešil a pristúpil ku mne, pretrhávajúc vzdialenosť, čo som medzi nami vytvorila.

„Budíš sa, niekto ťa budí!" vrčal.

„Budí? Ja snívam? Samozrejme, v skutočnosti by si mi isto naložil, nebol by si tak milý. To len moja chorá myseľ dokáže vymyslieť takú blbosť..."

„Lili, no tak, prosím, nezabudni. Závisí od toho naša budúcnosť, život," naliehal zasa. Sklonil sa ku mne a jeho špička nosa sa otrela o môj.

„Patrik," šepla som, privierajúc oči 

„Zlatíčko, no tak, vstávaj," ískala ma vo vlasoch moja matka.

„Hmm." Nespokojne som sebou pomrvila, chcela som sa vrátiť späť. Bol to pekný sen, a ja by som vsadila boty, že tentokrát by ma pobozkal už naozaj.

„Vnímaš?" pýtala sa, neprestávajúc dobiedzať.

Bože, prečo? No tak mi povedz prečo, ja chcem spať!

Nemôžem!

Musíš ísť toho vlka opraviť! blyslo mi hlavou a už som sa štverala z postele.

„Dnes nejdem do školy," oznamovala som matke, hľadajúc v skrini dajakú mikinu.

Kurva, kde mám veci?

Toto nie sú moje veci!

Rozhliadla som sa po miestnosti a červeň mi musela zafarbiť aj vlasy do bordova.

Toto nie je moja izba! Kurva drát!

„Roman to už vybavil, volal do školy ráno. Oznámil, čo sa stalo a oslobodil ťa z dnešného vyučovania," usmievala sa a ja som vedela, že sa len snaží ignorovať moju červeň.

Bože, taká hanba, zaspala som v jeho izbe, tisnúc k tvári jeho paplón. Ach, keď sa toto dozvie... radšej nemyslieť.

„To ako fakt? Fakt nemusím do školy? Žiadne nútenie, že nič nie je dôležitejšie ako škola?" Nemohla som tomu uveriť.

„Niekedy nie je nič dôležitejšie ako rodina," usmievala sa smutne, keď ku mne pristúpila.

 „Kedy za ním môžeme ísť?"

„Návštevné hodiny sú od druhej hodiny. Tak šup-šup, je pol desiatej, nech sa nachystáš a vyrazíme. Museli ho previezť do Ostravy, tak cesta zaberie viac času, aby sme mohli vyraziť čo najskôr.“

Prikyvovala som ako tie hlúpe plastové psíky do áut, čo im longá hlava hore-dolu. Ale jesť som v pláne nemala, jedlo bolo to posledné, na čo som pomyslela. Mala som iné starosti, musela som toho vlka opraviť. Povedal mi, že je to dôležité a ja som nevedela, prečo mám tak silný pocit, že ten sen nebol taký bezvýznamný, ako by sa mohlo zdať.

Moja cesta viedla bez kompromisne rovno do kôlničky, kde ten vlk ležal pri stene, ako dopadol.

Nebol v najlepšom stave, zadná laba bola prasknutá a jeho telo odreté, bola to robota tak na hoďku, možno viac.

****

„Posílá mě maminka, že pokud chceš jít za Patrikem i ty, máš se hnout. Za hodinku vyrážíme," oslovil ma Tom.

Pri tom, ako jeho malé, srdiečkové ústa vypustili slovo maminka, som sebou trošku mykla. Počuť to slovo z úst iného decka, oslovujúc tak moju matku, bolo trošku šokujúce. Po pravde, Tom bol na svoj vek také tiché a pokojné chlapčisko, že som často zabúdala na jeho existenciu. Takmer nerozprával, pri spoločných raňajkách ledva prehodil slova. Tak kedy sa stihol s matkou zblížiť tak, že ju oslovuje maminka?

Svojho vlka, ktorý bol už hotový, dokonca som ho stihla aj došmirglovať, som položila na stolík s náradím a prekryla plachtou.

Žalúdok som mala ako na vode trémou zo stretnutia s Patrikom.

Smiešne bolo, že som naozaj nevedela, prečo mám trému. Je to len Patrik, ešte včera sme po sebe štekali a ja sa teraz idem zblázniť nedočkavosťou zmiešanou s trémou len z pomyslenia na neho.

Nebola som si istá, čím to presne je. Či tým snom, ktorý vo mne zanechalo to sladké očakávanie bozku, alebo skicárom. Ale asi skicárom, je reálny, hmatateľný dôkaz. Sen bol len reakciou môjho podvedomia na eufóriu vyvolanú pomyslením na fakt, že by ma Patrik... 

Nie, nemysli na to! 

V aute som si žmolila ruky a potila sa ako také prasa. Vlasy som mala ešte vlhké, lebo som ich nestihla vyfénovať. Ani vlastná kúpeľňa mame nezabránila ma súriť. Snažila som sa svoje nervy a stiahnutý žalúdok dostať do normálu. Naozaj som za ním nechcela prísť smradľavá s mokrými diskami pod pazuchou.

„Si v pohode, Em?" pýtal sa ma Roman, venujúc mi jeden ustarostený pohľad do vnútorného späťáku.

„Jasné, čo by mi malo byť?“

„Si bledá, vyzeráš ako minútu pred zvracaním."

Ha, ha, on vie povzbudiť.

„Ja som ti vravela, že máš niečo zjesť, ale ty ma nikdy nepočúvaš. Tvrdohlavá si, celý ocko," vyčítala mi a pri spomenutí ocka jej tvár znežnela a posmutnela. Bolo pekné vedieť, že ocka stále ľúbi a nezabudla na neho, aj keď je s Romanom šťastná.

On ju, akoby ju chcel utešiť pre bolesť v jej očiach, ktorá sa jej v nich mihla, jemne chytil za rameno a stisol. Usmiali sa na seba navzájom, v tichej komunikácií, ktorej rozumeli len oni. Bolo to neuveriteľné, ale ich city boli skutočné. Naozaj sa milovali. Prišlo mi, že každým dňom viac. A ja som si uvedomila, že už ma to nevytáča, ako prvé dni.

Doktor nám povedal neuveriteľne dobrú správu. Patrikov stav sa zlepšil z hodiny na hodinu, tak výrazne, že ho mohli odpojiť od prístroja, ktorý za neho dýchal. Edém na mozgu sa vstrebal a vyzerá to dobre aj s mobilitou. Ale viac ukážu až ďalšie vyšetrenia, ktoré má pred sebou.

Pri týchto slovách som mala chuť Romana vtĺcť do zeme. Pri slovíčkach ako edém na mozgu sa mi zdvíhal žalúdok a cítila nepríjemné uzlovanie.

Nemohla som to ďalej počúvať. Bola som príliš slabá osobnosť, hádam, nie som si istá. Cítila som, že ak budem naďalej musieť počúvať, také hrozné veci týkajúce sa Patrikovho zdravia, zbláznim sa. Čo bolo dosť divné. Nebola som to ja. Nikdy mi nevadil pohľad na krv, ani injekcie, či šitie rany, keď som s Kris vyviedla dáku šarapatu a skončila som na pohotovosti. Tak prečo mi je tak zle, keď si predstavím Patrikovu bolesť?

Pohla som sa radšej k jeho izbe. Bola na samom konci chodby a ja som už tú malú, prekliatu vzdialenosť potrebovala prekonať.

Bez klopania som otvorila dvere a pohľad, čo sa mi naskytol, mi takmer spôsobil infarkt. Pamela Anderson sa skláňala nad Patrikom a naprávala mu vankúš. Jej veľké déčka mu pchala doslova pod nos. Ach, chytila by som ju za tie jej blonďavé škuty a vymietla ňou podlahu.

„Ďakujeme, sestrička. Teraz už preberám starostlivosť o svojho brata ja!" Sucho som sa na ňu usmiala a pridržiavala som je dvere, v znamení, že má zmiznúť.

„Mně to nevadí, od toho jsem přece tady. Ráda se postarám o takového fešáka," usmievala sa na Patrika, stále mu vystavujúc svoje kozy na obdiv.

Nechala som dvere otvorené a prešla k nej, bola vyššia o hlavu, kobyla sprostá.

„Nechceme, aby ste mali problémy. Isto toho máte na úrazovom viac než dosť. Tak čo keby ste sa šli pozrieť aj do iných izieb, aby neboli problémy, že ste kvôli nám nestihli aj ostatných pacientov... obslúžiť alebo čokoľvek, čo vy sestričky robíte. Teraz som tu ja a natriasť bráškovi vankúš dokážem bez problémov. Nebojte, keby mal potrebu, ktorú nebudem vedieť splniť, isto vás vyhľadám. Sú návštevné hodiny, tak nám doprajte trošku súkromia. Áno?" chrlila som zo seba a svojím približovaním sa k nej a narúšajúc jej osobný priestor, som ju ako hus, alebo kačku, popoháňala ku dverám. 

Bože, blbá blondína. A že prečo sú o nás také trápne vtipy. Dvere za ňou som zatvorila ešte ani poriadne jej vytŕčajúca riť neopustila miestnosť a otočil sa na Patrika, ktorý sa spokojne usmieval.

„Keby som ťa nepoznal, bol by som prisahal, že to bola mierne žiarlivá scéna typu, obránim si, čo je moje za cenu všetkého," smial sa.

„To ešte tak, ty Don Juan. Viem, akí ste vy chlapi ľahko vzrušiví. Stačí mierne naznačenie výstrihu a vaše lovecké inštinkty sú v plnej pohotovosti. Nechcela som riskovať, že nám tu skolabuješ pre jej veľké melóny, otierajúce sa ti o tvár!“ škerila som sa na neho a vyšvihla sa na široký parapet okna pri jeho posteli.

„Takže sa o mňa Koťatko bojí? Neuveriteľný zvrat. Keby som to tušil, nabúram sa už dávnejšie." Tváril sa vážne, ale v očiach mu iskrila nezbeda.

„Tak sorry, ty si odporný od prvého momentu, tak tu na mňa láskavo nechoď s takými blbosťami.“ Hompáľala som nohami a pozrela sa inam.

Blbec, ešte mňa bude obviňovať, že ja môžem za to všetko. Pche!

„Nemyslel som, že prídeš. Teda, naozaj som dúfal, ale neveril."

Prehovoril a ja som sa na neho prekvapene pozrela. On dúfal... och, ty srdce moje prekliate, upokoj sa, kurva!

„Mala som výčitky, kvôli mne si skončil tu. Len som si chcela byť istá, že si okej a ja neskončím v base za neúmyselné zabitie," smiala som sa.

Mala som super náladu a pravdepodobne aj on, lebo sa ku mne pridal, no hneď sykol bolesťou. 

Moje ruky ma odrazili od kraja parapetu a už som bola pri ňom, pokladajúc ruky na jeho ramená. Čo som chcela urobiť? Neviem...

„V pohode?" pýtala som sa, keď som cúvla späť a vyšvihla sa na parapet do bezpečnej vzdialenosti od jeho pokožky.

„Trochu to ešte bolí, keď sa smejem... Pár prasknutých rebier," sykol a posunul sa vyššie na posteli. Mala som chuť na neho nakričať nech nerobí blbosti, ale to by som sa už zmenila na rajčinu úplne, už teraz som bola ako moriak.

„Je mi to ľúto, Patrik," šepkala som, hľadiac do svojich dlaní. Ešte to tak, aby videl slzy... 

„Odpustené, pozri, ešte sme sa ani nepochytili. Tak asi tá havárka nebola len na škodu."

Blbec, ešte si rob srandu... 

„Lili?" oslovil ma a ja som sa na neho pomaly pozrela. Moje srdce pri tom oslovení, samozrejme, nezabudlo urobiť premet na mieste. Ako inak.

„Prečo mi niekedy povieš Lili? A inokedy som pre teba Koťatko? Nerozumiem tomu. A čo tie skice?" vyhŕkla som a vzápätí si chcela nafackovať. 

Presne, ako som si myslela, jeho tvár zvážnela, pery sa stiahli do zlého našpúlenia a v očiach sa mu zalesklo.

„Šmejdila si v mojej izbe, Emília?" Tak, toľko z Lili, nehovoriac o našom mieri.

„Možno... nechtiac! Nebolo to šmejdenie!"

„Možno nechtiac? Dá sa niečo urobiť asi nechtiac? A čo to teda bolo, keď si bola v moje izbe, bez môjho vedomia, bez moje prítomnosti dokonca? Prehľadávala si mi izbu? Moje osobné veci? Hrabala si sa mi v PC? Si dáka pošahaná úchylačka?"

Moje nervy, to je ale blbec.

„Neviem ako som sa ocitla v tvojej izbe, okej? Neviem to! Zrazu som tam bola. Bála som sa o teba, ty idiot poondiaty. Ešte mi vyčítaj, že napriek tomu, ako sa ku mne správaš, som o teba mala skutočne strach! Ja naozaj nemôžem za to, že si svoje škrabanice nechávaš pod vankúšom. Keby si si ich odložil do šuflíka, alebo dakam, tak ich nenájdem. Je to tvoja vina, nie moja."

„Blbý argument, ty si v prvom rade vôbec nemala byť v mojej izbe!"

„Ty by si mal v prvom rade vysvetliť, prečo ma po večeroch čmáreš na sto spôsobov a keď vyjde Slnko, si odporný ako tŕň v zadku!" Nenechala som sa a chcela som z jeho úst počuť jasné vysvetlenia. Chcela som počuť, že mu nie som ľahostajná a ja prisahám, že by som sa mu hodila okolo krku a každú ranku, na tej jeho krásnej tvári, zbozkávala.

„Tie obrázky sú staršie, nie sú aktuálne. Takže akoby ani neexistovali. Nemala si ich nikdy vidieť!" Nehľadel na mňa, pozeral niekam cezo mňa.

No do riti, žiadne pusinkovanie sa nekoná. 

„Prečo si ich teda nezničil? A ako je možné, že keď sú staršie, som na nich ja? Si dáky potomok Nostradama? Vedel si, že prídem?"

Rozosmial sa, naozaj sa smial. Jeho smiech naplnil miestnosť a mne sa z toho chveli vnútornosti.

„Bože, Lili, počúvaš sa? Nostradamus? Fakt? Chceš ma zabiť? Vieš si predstaviť, ako to bolí, smiať sa s dolámanými rebrami? Sľúbil som ti odpovede a tie aj dostaneš, ale nie tu a teraz. V pokoji... doma. A k tým obrázkom, povedzme, že som ich nedokázal zničiť, majú pre mňa hlboký citový význam..."

Dvere sa otvorili a moja matka sa vrútila dnu ako tornádo, vrhajúc sa mu okolo krku. Áno, takto som to chcela dajako urobiť aj ja. Šťastie, že som sa zaoberala Pamelou.

Odpovedí sa mi nedostáva a priznaním, že sú tie obrázky staršie, mi naskákala husia koža, a hlboký citový čo? Pánečku, súca do blazinca.

„Lili, chcel som ti povedať ďakujem. Že si mi tak rýchlo ten totem opravila. Pred tým, ako si sa priznala, že si bola v mojej izbe." Zastavil ma pri tom, ako som už takmer za sebou zatvárala dvere.

Fajn, tak toto je už je neodvratne na psychiatriu!