Čierny vlk - 15. kapitola

15. kapitola

24. 1. 2012

Jej krása bola nadpozemská. Stála na čistinke uprostred lesa a ja som vedel, že je to ona, stalo sa to, našli sme sa. Vlasy mala ako posypané slnečným prachom, oči ako letná obloha a vzduch presýtila vôňou fialiek. Nikdy by som si nebol myslel, že by som mohol túžiť stratiť sa vo vôni kvetiny, ale pri nej to tak bolo.

Spozorovala ma a jej telo sa zachvelo. Bála sa ma, bolo to normálne, nemohol som jej to vyčítať.

Sadol som na zadné a párkrát, ako každé skrotené psisko, plesol chvostom zo strany na stranu. Ľudia majú vbudované, že pes kývajúci chvostom sa chce hrať, či to bude fungovať aj pri dvojmetrovom vydaní, som nemohol isto tvrdiť.

Zabralo to, jej plné pery sa jemne usmiali, sadla na päty a zavolala ma k sebe. Nemohol som odmietnuť, nechcel som.

Otec mal pravdu, naozaj to tak je. Našli sme sa a ja som nechcel, aby ten sen skončil. Bál som sa, že by mohol mať pravdu aj v tých ostatných veciach a ja som nechcel dopadnúť ako on, nechcel som, aby si ma ráno nepamätala.

Deníček... O čo to ale, kurva, v tom texte ide? Písal o mne, aspoň si myslím, alebo? Plieskať chvostom ako pes? Nedalo mi, musela som čítať ďalej.

27. 1. 2012

Nebolo to ľahké dostať sa jej do sna. Trvalo mi tri dni naladiť sa na ňu a ukázať sa jej vo svojej druhej podobe. Znova sedela na tráve a vystavovala tvár slnečným lúčom. V jednoduchých letných šatách snehovobielej farby s malými svetložltými kvietkami. Bola taká jednoduchá a krásna. Jej modré oči sa na mňa zahľadeli a rýchlo vstala. Bolo vtipné, že sa ma bála viac, ako keď ma videla v mojej podstate spred pár dní. Teraz som pred ňou stál predsa ako človek, tak prečo? 

Pristúpila ku mne, nazývajúc ma prezývkou, ktorou mi vravela naposledy a ja som sa usmial. Spoznala ma, vraj podľa očí. Prstami mi pomaly prechádzala po tvári, po hrane sánky, po spánku, obočí a usmievala sa, zatiaľ čo ja som sa stratil v nej, v jej očiach a vôni fialiek.

Nevydržal som to, vykašľal som sa na varovanie môjho otca a povedal jej všetko, nechcem dopadnúť ako môj otec. Nechcem na ňu čakať, kým sa naše cesty neprepoja tak, ako nám to určil osud, tak, ako nám to určili moji predkovia. Nechcem hľadieť na to, ako sa vydá, má deti a čakať, či jej muž neumrie, či nebude násilník, od ktorého bude musieť ujsť, aby sa naše cesty spojili. Človek rozhoduje o svojom osude a ja som bol rozhodnutý. Potreboval som ju, potreboval som, aby si ma pamätala aj ráno, keď otvorí oči, aby ma čakala.

Počúvala ma, palcom hladiac ten môj. Nemyslím, že si bola vedomá toho malého gesta, ale o to bolo krajšie. 

Budila sa, jej rysy zjemneli, rozplývali sa a jej jemný hlas znel akoby z diaľky. Poprosil som ju, nech si ma pamätá, sľúbila, že bude. Naozaj dúfam, že si ma pamätá aj teraz..

Pripomenulo mi to sen, keď bol v nemocnici, rovnako som vnímala, keď mi vravel, že ma budia. Takže on ma dokáže volať do svojich snov? Vystrelila som zo stoličky a dala si malé koliečka po svojej izbe, sústreďujúc sa na svoje dýchanie.

28. 1. 2012

Dovolila mi oslovovať ju Lili. Bol to môj malý úspech. Nenávidí prezývky, to si musím zapamätať! Jedine matke to skôr toleruje, ako dovoľuje, keďže sa jej, vraj, nedá vysvetliť, ako veľmi prezývky nenávidí. Preto je to úspech, lebo tá moja sa jej páči. Ach, ten jej úsmev, má ten najkrajší úsmev, dokonca aj jej podrezaná pusinka sa mi páči, nepoznám dievča, čo dokáže byť také sladké a zároveň štipľavé ako ona. 

Nečítala som už ďalej tie sladké sračky, to dievča som nemohla byť ja. Bolo to príliš sladké. Vykašlala som sa na všetko a prešla k poslednému textu.

21. 7. 2012

Skončil som s ňou! Trepem sa za ňou až na to prekliate Slovensko, kúpil trojtisícový kolok len pre jednorazovku. A ona sa vešia po inom blbcovi. Plánovali si večer u neho a ja som mal chuť s ním vytrieť podlahu!

Naše pohľady sa stretli, keď vychádzala zo svojho domu, usmiala sa, to bolo všetko. Skackala okolo neho ako malé maznavé decko, Adinko! Ona mu vravela zdrobneninou! Ona ich nenávidí! Klamala ma, nepamätá si ma a som v prdeli. Zatiaľ čo ona s tým Adim môže stráviť krásny život, ja som sa odsúdil na život v samote.

Teda pokiaľ sa nerozídu alebo nezomrie, alebo sa mu niečo proste nestane a naše cesty sa nespoja. Ale ja už na ňu ani nepozriem, aj keby mi mala klopať na dvere, je pre mňa mŕtva. Prečo klamala? Veď ja by som sa nehneval, ona si proste tie sny nemá pamätať, kým sa nestretneme, kým si jej pamäť moju tvár nedokáže priradiť k spomienke z reality. Už o nej nikdy nechcem počuť, neexistuje, aj keby mi zajtra klopala na dvere, radšej umriem, ako by som jej mal dovoliť ešte raz mi klamať.

Toto je dôvod, prečo bol ku mne taký hnusný? Bože, zlatý, veď toto je úplne uletené. Toto nemôže byť pravda!

Nič takéto predsa v skutočnosti neexistuje, nemôžeme sa poznať zo snov. A čo vlastne je? Moja myseľ bola ako v kliešťoch, darmo som sa snažila vysvetliť si to, nájsť v tom všetkom logiku, nemohla som, lebo to všetko bolo tak nelogické!

My sme spolu boli v snoch, Ja si to nepamätám a on ma preto nenávidí, Zlomila som mu srdce s mojím takmer bratom. Och, chlapi, bol to Adam, môj kamarát ! Čo ja s tým teraz narobím?

Mám sa tváriť, že o ničom neviem alebo mu mám povedať, že viem... čo vlastne viem?

Nič!

Oči ma boleli, ako som do neskorej noci iba pri lampičke čumela do noťasu, a tak som ho zaklapla a vliezla si do postele, zatvárajúc oči s úmyslom dopriať im trošku oddychu.

Za viečkami sa objavili Patrikove oči, čierne a temné a v zapätí môjho vlka so zlatými škvrnkami, na chvíľočku, len na tak dlhú chvíľu, čo sa zlato stiahlo do zreničky, to boli Patrikove oči.

Zo spánku ma vyrušil šuchot. „Lili, som späť. Niečo som ti doniesol," šepkal, prstami mi ískajúc vo vlasoch.

„Hm... darček?“ usmievala som sa, tlačiac svoju hlavu do jeho dlane.

„Možno. Pôvodne som ti nič nechcel kupovať, viem, že nemáš rada darčeky, ale keď som to uvidel, nemohol som si pomôcť. Chcel by som, aby si mala odo mňa niečo, čo by si mala stále pri sebe. Myslíš, že to nie je veľmi trúfalé?"

Len som pokrútila hlavou, nič nemôže byť trúfalejšie ako zobudiť ma len preto, že mi kúpil darček, aj keď vedomie, že je už doma, bolo príjemné. Po tom poslednom nepodarenom výlete, keď skončil v nemocnici, som sa naozaj cítila lepšie.

„Odpusť Patrik, ja... nechcela som ti ublížiť. Nenávidím klamstvá, neviem prečo som to robila," šepkala som, omotávajúc mu ruky okolo krku.

A on stuhol, chvíľu pred tým, ako sa jeho pery dotkli môjho pravého spánku. „Zasa si šmejdila v mojej izbe, ty potvora, a ja som si myslel, že musím blázniť, keď som ťa v nej cítil."

Ráno som sa až strhla, žiadne Keine Lust ani mamine buchotanie hrncov. Niečo bolo špatne.

Len v pyžame som zbehla dole, narážajúc pohľadom na Romana, spiaceho na guči. Len som si vzdychla a prikryla ho dekou, ktorá mu skĺzla, a pohla sa do prípravy raňajok. Matka, pravdepodobne, zahájila protest.

Vytvorenie obložených chlebov so salámou mi zabralo desať minút. Keď sa s Patrikom vezmeme, budeme mať najviac jedno dieťa, žiadne pokusy o vlastný futbalový tým. Urobiť raňajky pre päť ľudí je naozaj únavné.

Rýchlo som vbehla ešte do sprchy, pri prezliekaní som narazila na blýskavý kúsok niečoho na mojom nočnom stolíku.

Zobrala som do rúk tú jemnú cetku a zvažovala, či si ju mám naozaj pripnúť. Bola som presvedčená, že sa mi to len sníva pod vplyvom prežitých emócií z toho zaujímavého čítania. Nakoniec som si ju zapla, no čo, veď je to darček a ak môžem nosiť prsteň od fotrovcov, prečo nie prívesok od Patrika?

Bolo už sedem, najvyšší čas pobudiť osadenstvo. Tak som šla za Tomim, až mi ho ľúto bolo, ako chutne to chlapčisko spalo. Nedalo sa však nič robiť, škola volá.

Patrika som nebudila, ani matku, on je v domácej liečbe a matka sa po včerajšku potrebuje vyspať. Tak zostával len Roman, spoliehala som sa, že by nás hodil do škôl, mňa aj Tomiho, vidina zmrznutia cestou do školy sa mi veľmi nepozdávala.

„Dobré ráno," usmieval sa na mňa už z kuchyne. Škoda, že ten jeho úsmev sa neodrážal aj v očiach, ako tomu bývalo.

„Dobré ráno. Ešte stále tichá domácnosť?" spýtala som sa, siahajúc po jednom chlebíku.

„Zjavne, ja naozaj nemám pocit, že by som sa mal ospravedlňovať." Pomasíroval si koreň nosa a vzdychol.

„Nemáš, mal si pravdu, my si toho krpčeka nedáme."

Tom sa vyrútil zo schodov a ešte ani poriadne nesedel a už siahal po raňajkách.

„Aj tebe dobré ráno, Tomas," ozval sa Roman a krpec len prikývol plnou pusou.

Na priechode do kuchyne sa objavila Patrikova strapatá hlava s ospalým výrazom tváre a ešte opuchnutými očami. Božíčku, on vedel byť aj chutnučký.

Vstala som ako víchor vzala jeho šálku a naliala mu kávu, ktorú som, im kávičkárom, ráno urobila.

„Dobré ráno, Patrik." Nesmelo som mu podávala šálku, hľadiac na neho iba spomedzi rias, červenala som sa, bola som si tým istá. Boj nad potrebou zaštrngotať retiazkou, ako krava zvoncom, aby si všimol, že ju mám, som vyhrala. Chvála Bohu.

„Dobré ráno, Emília." Prevzal si šálku a jeho pohľad sa zastavil na mojom krku, kde sa hompáľala jemná ornamentácia ľalie.

Srdce mi búšilo a naozaj som nevedela, ako sa správať. Jedno moje ja sa chcelo správať ako predtým, ale to druhé, sebeckejšie a majetníckejšie, chcelo vpliesť prsty do toho strapatého hniezda a pritiahnuť si jeho tvár k svojej.

„Pekné... prívesok," usmieval sa na mňa ako slniečko a jeho, ešte spánkom opuchnuté, oči iskrili.

On tak dokáže pokaziť tak peknú chvíľku.

„Hm, hm, možno by si mi mohol prestať civieť na kozy." Mračila som sa, skrývajúc smiech.

„Možno nechcem?" Priblížil sa ku mne, keď sa ozvalo decentné odkašlanie.

„Možno by ste si to možno mohli nechať na potom. Je tu nezletilý a jeden z rodičov a ja naozaj nemám záujem sledovať, ako môj syn očumuje hruď dcére mojej manželky." Paráda, keď to povedal takto, znelo to pekne úchylne.

Patrik si však z faktu, že sme súrodenci, naozaj nič nerobil, lebo sa len zazubil. „Dnešné deti dospievajú skôr. Isto už aj on očumuje svoje spolužiačky, že bráško?"

Tomi očervenal čo bolo jasnejšie než áno.

„Tak decká, dosť bolo srandy, šupom do auta, mamka spí, tak je to na mne vás oboch dopraviť do školy a seba do práce." 

Zatlieskal a vstával zo stoličky so smiechom. V takýchto chvíľach naozaj nemohol Patrika zaprieť, aj keď sa práve najviac nepodobali, práve teraz si boli podobní viac, než dosť.

„Po škole po teba prídem ja," oznamoval mi Patrik a palcom mi prešiel po mojom zápästí. Dotýkal sa ma takto skoro stále, no ja som si na to nedokázala zvyknúť, moje nervy sa zakaždým rozochveli a ja som sa stala nenásytnou.

Len som prikývla. Bolo to také zvláštne teraz. Asi by som mu mala povedať, že viem, aj keď nie všetko, ale viem!

V škole som bola nesústredená viac ako inokedy. Musela som premýšľať nad matkou a Romanom. Ak sa nezmieria a matka naozaj pôjde na interrupciu budem musieť odísť.

„Hej, Emílie!" ozvala sa Nora pri schodišti a ja som sa na ňu pomaly obrátila.

„Čo by si rada? Ponáhľam sa." Patrik ma čakal pred školou a ja som sa dnes chcela ešte venovať dohováraniu mojej matke a taktiež Patrikovi, ktorý mi dlžil vysvetlenia.

„Co je s Patrikem? Slíbil, že půjdeme na kafíčko, tak se chci zeptat, kdy se vrátí." Fuchtľa, do riti pôjdeš a nie s Patrikom na kafíčko.

„Možno by si mu mala zavolať alebo čokoľvek, ja nie som jeho odkazovač!" Stála som na schodisku a merala si ju, keď do mňa niekto sotil ramenom a ja som letela dolu.

Z úst mi unikol výkrik a telo dopadlo tvrdo na schody. Hlavu mi trhlo a horúčava zaplavila celé telo. Počula som krik spolužiakov, no nemohla som sa ani pohnúť, bolesť ma ochromila, neschopná slova som len chrčala. Na tvári som cítila mokrosť a vedela som, že je to krv, rozdrbala som si hlavu! Šmatlavá krava!

Niekto so mnou chcel pohnúť, no v tom tam bol Patrik, ako Boh pomsty, odrážal pokusy všetkých sa ku mne priblížiť.

Prestala som vnímať, pohľad sa mi rozmazával a stávala som sa unavenou. Trošku spánku predsa ešte nikomu neublíži.

„Nehýbte s ňou! Kurva, tak volajte už záchranku, čo čumíte?" Hystéria v jeho hlase ma bavila, Patrik nie je hysterický, nikdy.

„Lili, prosím, no tak, otvor oči, nemôžeš spať, no tak!" Smiala som sa, pripomínalo mi to tie trápne sladké filmy, kde hrdinka zomiera a jej milý ju prosí, nech ho neopúšťa. Samozrejme, hrdinka nezomrie, o čom by bol príbeh takej dokonalej lásky, čo prekoná aj smrť? Preto som nemohla umrieť, nebolo to tak v scenári.

Jeho hlas sa strácal, niečo mi hovoril, uhládzal vlasy a na jeho rukách zostávala moja krv, bolo mu to jedno. Triasol sa ako malá žriebätko, keď sa prvýkrát postaví na vratké nôžky. Bolo mi ho ľúto, nevedela som, prečo tak šalie.

Bolesť pominula a ja som sa spokojne usmiala. Patrik na niekoho kričal, že za to zaplatí, no mne to bolo jedno, Patrik má vždy silné reči.

Niečo mäkké a teplé sa dotklo mojich pier a ja som si povzdychla, bol to príjemný pocit, jazykom som si navlhčila pery a na jazyku ma pošteklila slanosť. Slzy! Ale koho? Ja predsa neplačem.