Čierny vlk - 26. kapitola

26.KAPITOLA

„Možno by nebolo od veci, sústrediť sa na to, čo ti vykladám," priviedol ma zo zamyslenia späť Adam, nakláňajúci sa zo zadného sedadla medzi prednými sedačkami a ja som len pretočil oči. Keby nebol najlepším priateľom môjho koťátka, už dávno by som mu potočil krkom a oddelil jeho hlavu od tela. Jeho neustále mudrovanie mi spôsobovalo migrény.

„Možno, keby si vniesol do diskusie nový obraz a netrepal dokola, ako pokazený gramofón, to isté, venoval by ti niekto viac času a nemusel si skončiť v mojom aute, na zadnej sedačke, ale viedol by si vlastné auto, Slovensko!" vypľul som zadržujúc smiech, keď sa jeho opálená tvár v oblasti líc zmenila na červenú, ako zadržal frustrovaný povzdych.

„Som starší, skúsenejší, viem toho viac ako ty," upozorňoval ma úplne zbytočne.

V tých južných častiach bez lesov, sa upíri veľmi nezdržovali, bolo ťažšie zbaviť sa tela. Takže ak si myslel, že jeho výjazdy do Žiliny alebo do jej okolia, kde bolo upírov iba o kúsok viac mu dali skúsenosti, tak nech si to skúsi na Beskydách, trtko. Keby som mal šancu, sám pošlem Em späť do tej malej dedinky pri Štúrove, či čo to je. Bolo tam bezpečne. Hold, jej matka s moji otcom zariadili veci takto a ja by som klamal, ak by som tvrdil, že sa tomu neteším.

„Kluci, klídek!" smial sa Igor a capol ma po hlave, na čo som sa na neho zamračil. „Jsme tím, nezapomeň, jeho smrt oslabí všechny. I když ti rozumím, jeho krk křičí kousni."

Zasmial som sa napriek tomu, že Adam mi kopol do sedačky aby som stíchol. Naozaj sa budem s Emíliu musieť porozprávať, aby prehodnotila priateľstvo s tým adolescentom v koži dospelého muža.

„Sme na mieste," šepol som, zastavujúc za kráľovským palácom. Bolo to naše miesto rovnako, ako ostatní tiahli k iným významnejším stavbám, kde by sa mohli tie chodiace mrciny potulovať. 

Veľká, červená budova, skôr pripomínala historickú stavbu, úrad, alebo väčší kostol, alebo niečoho podobného. Typické znaky zámkov sa tu takmer nenachádzali. Možno preto sa mi nepáčil, koľkokrát sme tu boli ešte keď moja matka žila a obdivovala staré mesto, tým viac som tento kus Poľska nenávidel. Smrdel starinou a ja som bol každoročným výletom do Varšavy naozaj úplne vyčerpaný. Teraz mi však rozloha hradu pomohla. 

Rozdelili sme sa s mojou skupinou a každý sa sústredil na svoju časť. Pohol som sa smerom k jadru námestia s malými obchodíkmi a kaviarňami. Bolo tam dosť temných, tmavých uličiek v ktorých sa mohli tie mrciny skryť a striehnuť. Malé zlatníctvo ma upútalo. Možno by som mohol Lili niečo kúpiť. Hneď som však ten nápad zavrhol, nemusela šperky, bol som prekvapený, že nosila moju retiazku a prsteň od rodičov.

„Šukáš niekoho, vĺčok? Na rameno mi dopadla tvrdá ruka a soprán sa hrozivo zasmial.

Neotáčal som sa, a len sa zhlboka nadýchol, škeriac sa sám pre seba.

„Teba do papule, ak nedáš tú tvoju skapanú ruku dole z môjho ramena." Vystrel som ruku nad úroveň ramena, tak, aby mal na ňu ten chcípak dobrý pohľad s roztiahnutými prstami. „Presne... za... päť... sekúnd," odrátaval som prsty po každom slove a zabával sa na hrátkach slovíčok, kedy má jedno úplne, ale úplne iný význam.

Môj vtip však zostal nepochopený, samozrejme, jazyková bariéra. Takže moje varovanie, pre moju potechu tiež a ja som sa s rukou zabalenou v päsť otočil, uštedrujúc tomu chodiacemu zombíkovi do držky. Jeho sánka zapraskala a cez tvár sa mu roztiahla, ako vlas, tenká prasklina. Zhlboka nasal vzduch a prasklina sa stiahla. Nespokojne som našpúlil ústa, prechádzajúc si jazykom po zuboch, dúfal som, že po tomto boji ostanú všetky. Síce by mi tie prekliate zuby dorástli, ale tá bolesť pri tom naozaj dokázala pokaziť deň.

Jeho postoj sa zmenil, nahrbil sa, držiac ruky pred sebou s prstami, ako drápami, na mňa ceril svoje očáky. Uškrnul som sa, tie kojenecké zúbky šteňaťa ma vystrašiť nemohli, naozaj nie.

Merali sme sa pohľadmi a ja som napodobil jeho pozíciu. Vyzeralo to na dobrý boj, mrcinka nebol prchký a bezhlavo sa nerútil do bitky. Premýšľal a ja som mu rád doprial čas na premyslenie stratégie. Miloval som to, rovnocenného súpera, zrelého a skúseného. Pred očami sa mi však mihol obraz tváre môjho anjela a ja som si frustrovane vzdychol. Nemal som, do pekla, čas na hranie sa.

Musel som to tu čo najskôr ukončiť, dostať sa k tým blbím Poliakom, čo neboli schopní ochrániť seba, nevraviac o tom, že sa mali postarať o svojich ľudí. Dostať ich do ich domovov  aby som sa mohol vrátiť k nej a riešiť príjemnejšie veci. Jej mäkké pery ako marsmallow boli dosť lákavou záležitosťou.

Skočil som po tom zdochliakovi, stisol jeho hlavu v dlaniach, vytvárajúc na ňu tlak až kým to nevydalo ten krásny zvuk drviaceho sa šutru. To stačilo na to, aby stratil schopnosť bojovať, lebo zdochlina, či človek, bolesť  hlavy je stále bolesť hlavy. Skácal sa na kolená ako podťatý a ja som jeho hlavou potočil prudko a krátko do boku, potom potiahol hore až mi jeho hlava zostala v rukách.

Bol to hnusný kus šutra s ústami do veľkého "O" a vyvalenými očami. Z časti krku, ktorú som urval aj s hlavou, mu odkvapkávala krv. Ten prekliaty nebožtík sa musel teraz niekedy kŕmiť na jednom z nás.

„Toto si pohnojil." Hlas toho mudrlanta ma rozdráždil a ja som sa stále zvierajúc hlavu v päsť k nemu otočil.

Zaksichtil sa pri pohľade na nové ťažítko v podobe hlavy chcíplika a venoval mi jeden uznalecký pohľad.

„Prečo myslíš?" Odhodil  som hlavu k telu, capkajúc si po vačkoch.

No, samozrejme, zapaľovač je na palubovke.

Adamove gesto, ktoré som zachytil len periférne, ma prinútilo zdvihnúť pohľad akurát vo chvíli, keď sa ku mne vzduchom približoval kovový benziňák. Zachytil som ho jednou rukou a uškrnul sa nad vlčou hlavou, ktorá tvorila puzdro dávkovača. 

„Nezadrb mi ho, pomaly prilož a vrátiť, ten zapaľovač som dostal, je to darček. A ty sám vieš, prečo si to dodrbal, mal si sa pokúsiť z toho zmrda dostať, kde sú Bukowsky," mudroval, ale prečo sa motkal v mojom rajóne, nevysvetlil.

„Sa nepoondi, je ich tu jak zhadzovaných, tak sa ukľudni." Pristúpil som k nemu a zapaľovač mu vrátil, rozhliadajúc sa po námestí. Bolo tu ticho a kľud a mňa to frustrovalo. Dúfal som vo veľký fight, kde sa na nás vrhnú aspoň desiati a bude sranda a ja sa trošku vybijem na nich, keď mi ten zmrd stále zdrhá...

Zostal so mnou a ani sa neobťažoval starať sa o svoju časť mesta. Kašlal som však na to. Zbadal som asi trojčlennú tlupu postupujúcu k nám. Usmiali sme sa na seba s Adamom, pripravení sa pohrať.

Pohli sme  sa k nim kľudne a pomaly. Svaly som však mal napäté, pripravené a nedočkavé. Nemohol som za to, vlk vo mne bol sadista a robil zo mňa násilníka a bezcitnú mrchu. Ale vo vojne tohto typu musia city a ľudskosť bokom. Samozrejme, by som nikdy nepripustil, aby ma v režime "zabiť a spáliť" videla Em. Poznala ma ako narcistického blbca a tak to bolo správne.

Vzduch naplnilo syčanie a my sme sa ako jednovaječné dvojičky nahrbili do bojového postoja. Jednoliatosť našich pohybov ma zaskočila. No nevenoval som jej prílišnú pozornosť. Nech mi Adam liezol na nervy akokoľvek bol dobrý v boji rovnako, ako ja. Lepší byť, samozrejme, nemohol. Nikto nemohol byť.

Boli to buď vypatlanci alebo samovrahovia. Púšťať sa do nás po jednom? Mrciny, podcenili silu dvoch vlkov a malo sa im to stať osudným. 

Z prvého, čo sa rozbehol na mňa, bolo cítiť ešte "mlieko", jeho pohyby boli prchké a nekoordinované ako každého mladého upíra, ktorý nemal dosť času naučiť sa so svojím novým telom pracovať. Hnedé oči mu iskrili, pery skrútené do zúrivého úškľabku a ruky sa pri tele hompáľali. Tak hlúpy mrciniačik. Vyceril zuby, pripravený zahryznúť mi do krku skôr, ako sa dostal do blízkosti, ktorá by mu toaspoň trošku umožňovala. Boj s mladými ma nebavil. Idú po krvi, nemajú štýl a stratégiu. Ženú ich pudy a tie sú vždy predvídateľné.

„Nehraj sa s ním, necháme si posledného," zavrčal na mňa cez zvuk úderov Adam a ja som prikývol. 

Vzal som mladého za ramená a šmaril ním o stenu akejsi pekárne s kamenným obložením. Krv mi vrela, bublala až v hlave a ja som sa s vrčaním rozbehol, ukázať upírovi ako má vyzerať správny útok. Tromi dlhými krokmi a rukami pri tele som sa dostal až k nemu, päsť mi vystrelila do jeho žalúdka a chystal som sa mu uštedriť kolenom do hlavy, keď ma vyrušil nasratý Adamov hlas kričiaci a pripomínajúci mi, že sa nemám hrať. 

Ľútostivo som sa pozrel na to mláďa a s jedným rýchlim potočením som mu oddelil hlavu od tela.

S úškrnom dieťaťa, pýtajúceho si pochvalu, som sa otočil na nášho mudrlanta, no ten mi z tváre zmizol, keď som videl upírov, blížiacich sa takmer z každej uličky.

Kurva! Kurva! Bolo ich zo dvadsať, ak nie viac  a nech som dobrý akokoľvek, na toto nemáme. Adam sa na mňa uškrnul, odhadzujúc hlavu svojho "súpera".

Len som pokrútil hlavou zo strany na stranu a kývol ňou dopredu v znamení, nech sa otočí. Pochopil, otočil sa, no vzápätí mi venoval zamračenie, ktoré vystriedalo spokojné usmiatie a požmolenie rúk a uvoľnenie krčných stavcov. Blázon, asi prehodnotím názor na neho. Radosť  jeho očí z blížiacej sa bitky ma nakopla, on bol prekliata kopa optimizmu!

„Posledného si necháme!" šepol mi s posmechom, ako pred pár minútami vo chvíli, keď do nás narazila vlna zvíreného vzduchu a leteli sme do steny, do ktorej som len pred chvíľou vrazil mláďa.

Vymenili sme si jeden pohľad, zvažujúc možnosti, niekto tam mal dar, nikdy som sa nestretol s upírom, čo by ovládal mentálnu silu. Boli to báje. Ale ja som živý príklad toho, že báje sú vzniknuté na základe prežitého a skutočného. Boli sme v prdeli. Poslal som Emílii v myšlienkach bozk a ospravedlnil sa jej. Postavil sa do bojovej pozície. Ak sa z tohto vymotám, dám si pohov a rok sa budem venovať len jej. Sľubujem.

Prvý rad upírov sa do nás rozbehol, zatiaľ, čo ostatné vystávali a dráždili sa pohľadom na blížiaci sa boj. Neváhal som, schmatol upíra za vlasy, ťahajúc ho dole, nemal som čas na zaváhanie. Dupol som mu do hrude a moja noha narazila na drviace sa kusy skaly. Jeho ruky chmatli po mojich, stále drviacich jeho vlasy v pästiach a snažil sa mi zahryznúť do zápästia. Dvihol som nohu z jeho hrude a kolenom mu kopol do brady, ktorá sa rozdrvila na prach. V mieste, kde bola teraz už len priehlbina sa mu začala pomaly šíriť krvavá stopa. Oni sú tie prekliate kurvy všetci naslopaný vlkom.

Niečo do mňa prudko narazilo a upírova hlava, ktorú som zvieral v rukách, mi vypadla. Zuby sa mi zahryzli do krku a ja som sykol.  Tak to nie, ja nie som neskorá večera. Odtrhol som upírovú hlavu od svojho krku a potočil. Nemal som čas oddeliť ju od tela a už sa na mňa vrhal ďalší. Bolo to dievča, teda,  bývalo to dievčaťom, teraz to bola zdochlina blázniaca za mojou krvou, ktorá mi prúdom tiekla po krku.

„Gražena, nie! Späť, jeho nie! Je silnejší!" Hysterický mužský hlas ma prebral z tranzu, kedy som naozaj chvíľu zvažoval tomu dievčaťu s hnedými, srnčími očami neublížiť.

Jej tvár sa roztiahla, keď otvorila ústa a ukázala mi rad ostrých zubov. Zabiť ženu, nebolo ľahké, kurva, nedokázal som sa odosobniť, jej jemné telo dospievajúceho dievčaťa sa až príliš podobalo tomu Emíliinmu. Dostala ma na lopatky a prisala sa na už takmer zhojený krk.

Počul som, ako hltavo prehĺtala moju krv, no bol som ako zmrazený, dokázal som myslieť len na Emíliu, ktorá proste potrebovala piť.

„Kurva! Čo to vyvádzaš! Sám to nezvládnem, tak láskavo zo seba už skop tú sexy zdochlinu a pomôž mi!" Adamov vrčiaci hlas sa mi dostal do podvedomia iba ako šepot. Ale aj to bolo dosť, aby som sa postavil na nohy a pokrútil tomu dievčaťu krkom. Srdce mi puklo, cítil som v hrudi to pnutie, podobné, ako som cítil, keď som videl Emíliu v Erikových rukách.

Pustil som jej telo a vzduch naplnil krik zmiešaný so sýpaním. Všetko stíchlo, upíri sa rozostúpili, dokonca aj upír v Adamových rukách sa prestal brániť. Vysoký upír s blonďavou hlavou, skácaný na kolenách, vyzeral ako by mu niekto bodol do srdca rozžhavený kôl a on horel zaživa. Jeho modré oči sa upriamili na mňa, odhadzujúc upírov stojacich mu v ceste bez toho, aby im venoval jediný pohľad sa pohol ku mne. Mohol som vidieť, ako sa jeho svaly napäli  v pripravenom údere. Uhol som sa jeho pästi, kopajúc mu do žalúdka. No pohlo to s ním iba o pár centimetrov, bol tvrdý a napätý, očakával môj spätný útok.

Ako náhle jeho ruka znova chňapla po mojom krku, vzduch sa pohol a upíri sa rovnako ako ich vodca dali znova do boja. Hodil ma o stenu a ja som zaúpel, ten zmrd mal naozaj silu. Očakával som útok, no on len zobral telo toho dievčaťa a jej hlavu položil do jej stočeného tela v jeho náručí. Možno by mi to prišlo vtipné, keby som len pred pár týždňami neprežil strach zo straty mojej lásky. Vedel som presne, ako sa ten upír cíti. Vedel som, že fakt, že ma nezabil, nemal nič spoločné so strachom, že by som ho mohol zmordovať. Bola pre neho dôležitejšia, vedel som, teda myslel som si, že ju možno bude chcieť pochovať alebo ako to robia upíri. A mňa vyrieši neskôr, mal večnosť vykonať svoju pomstu.

„Dostanem ťa, budeš trpieť rovnako, ako ja. O to sa postarám." Hlas sa mu triasol, keď sa mi otáčal chrbtom a tou ich nezvyčajnou rýchlosťou zmizol. Hluk okolo mňa naplnil moje uši a s hrozením som zistil, že na Adamovi sa kŕmilo zo päť upírov.

 Do pekla!

Rýchlim krokom som sa pohol k tej kope tiel a začal z neho zhadzovať  pijavice.

„To ti trvalo!" zachrapčal, stavajúc sa na nohy, pripravený na ďalší boj. Usmial som sa na neho.

Hej, nie je tak strašný!

Upíri sa na nás vrhli bezhlavo, krv ako moja, tak Adamova, ich pripravila o sústredenie. Ich telá na nás tlačili a my sme sa ocitli v kruhu vytvorenom z upírich tiel.

Mali sme byť v prdeli, ale ako vravím, novorodení nie sú schopní určiť si priority. Rozzúrení, bažiaci po krvi, začali napádať seba navzájom, v snahe privlastniť si vlka pre seba.

Adamovi a mne dali tým ich nedozretým chovaním šancu a my sme ju využili. Zatiaľ, čo medzi sebou bojovali, my sme sa venovali tým, ktorí nám boli najbližšie. Boj sa stal vyrovnaným a rýchlim.

Každý úder do mojej tváre ma ešte viac našponoval a ja som zúrivo trhal každého, kto sa mi prišuchtal do cesty. Ich pohyby boli spomalené a  mal som pocit, že by som si stihol aj oholiť tvár, kým sa ku mne jeden dostane.

Bolo to nudné, tak som s čakaním na úder skončil a vrhal sa do upírov sám bez dráždenie. Niečo vo mne zabitie toho dievčaťa nechalo, cítil som sa podobne, ako pri tom, keď som sa Erika chystal zniesť zo sveta. Moje telo sa rozvibrovalo a napĺňalo moje vnútro tlakom a silou, rozťahujúc ma na neuveriteľnú veľkosť. Mohol som cítiť svaly, ktoré sa mi nafúkli ako v rozprávke o Pepovi námorníkovi. Proste my vypukali a napli pokožku ich tvrdosťou a veľkosťou. Uvoľnil som si kĺby, vrčiac, hľadajúc terč, potreboval som sa ukľudniť, vybiť zo seba to napätie, pamätal som si, že Emíliin ston ma stiahol späť, no teraz tu nebola Emília, aby ma zastavila a ja som nechal vlka ma úplne ovládnuť.

Ostávajúci upíri začali zdrhať a Adam tiež cúvol. Frustrovane som si povzdychol, potreboval som si buchnúť. Otočil som sa na Adama, ktorý ku mne vystieral ruky vo vzdávajúcom sa geste a ja som nechápavo vypúlil oči. Pohol som sa dopredu s úmyslom si uloviť ešte nejakú mrcinu, keď som zakopol o niečo pri mojich nohách.

 Predo mnou sa na kope váľali mŕtve, upírie telá, rozštvrtené a naporciované.

Venoval som jeden pohľad svojím rukám, ktoré ešte stále špinil šedý prach a krv z tiel, ktoré som roztrhal, bez toho, aby som si to uvedomil, či si to pamätal.

„Tak toto bolo niečo," vydýchol Adam a ja som na neho hodil namrzený pohľad.

Upíri boli preč a ja som potreboval utriediť svoje myšlienky.

„Stretneme sa pri aute," zavrčal som na neho, otáčajúc sa mu chrbtom.

Bol som rozhodnutý prejsť sa a v kľude sa zamyslieť nad tým, čo sa mi stalo. Pamätal som si, ako mi raz dedko vravel, že čierny vlk má tri formy, ľudskú, vlčiu a potom ešte jednu, kde sa dve časti vmiesia v jednu. Snažil som sa tú formu vyvolať nespočetne veľa krát no zakaždým vyhrala jedna alebo druhá, nikdy som sa nedokázal uvoľniť natoľko, aby sa mi podarilo ich skombinovať. Dokonca aj dedko mi pomáhal, no zakaždým bez úspechu. Tvrdil, že svoju vlčiu časť držím na uzde a preto nemôže úplne splynúť s mojou ľudskosťou. 

Ak mi k ovládnutiu tretej formy pomohlo to, čo Em prežila, som ešte viac pošahaný ako Erik. Aj keď to dáva zmysel, nikdy som nemal väčšiu chuť na krv, ako v tej chvíli. 

Ruky sa mi jemne chveli, bol som vyčerpaný, to sa mi nestávalo často. Vedel som, že sa cestou nazad budem musieť zastaviť v najbližšom lese a niečo si uloviť. Vlk vo mne mal hlad.

Z premýšľania, kde by sa tu v prdeli mohol nachádzať najbližšie les alebo niečo, kde by som mohol zastihnúť aspoň jednu srnku, ma vytrhlo zvýsknutie vychádzajúce z tmavej uličky. 

Zamieril som tam. Skrytá medzi dvoma budovami, osvetlená len vysokou nočnou lampou, bola takmer prehliadnuteľná rovnako, ako vôňa vlčice a upíra, čo sa v tej tme skrývali. Pozbieral som posledné zvyšky sily na to, aby som pomohol tomu dievčaťu. Vo chvíli, keď si ju upír prirazil k stene a s hlbokým záklonom, akoby potrebovali jeho zuby rozšvih, sa jej zahryzol do krku. Z jej úst vyšiel tichý, bolestivý ston, no ani nie po sekunde sa vyšvihla a nohy omotala okolo jeho bokou. Moje telo už takmer v behu zamrzlo a sledoval som ten výjav. 

Musel som zle vidieť, niečo takéto nebolo, nemohlo byť skutočné. Vlk vo mne zavrčal, zrada nášho druhu bola neodpustiteľná. Tá malá mrcha sa dobrovoľne delila o našu mágiu s naším úhlavným nepriateľom.

Možno ju prinútil alebo vydieral. Snažil som sa tomu uveriť a pod vplyvom tohto novonadobudnutého tvrdenia som sa znova rozišiel k nim. Boli tak stratení jeden v druhom, že ma nevycítil ani jeden z nich. Strhol som tú zdochlinu za kapucu jeho mikiny z tej zradkyne a uštedril mu jednu ranu do tváre. Čerstvá vlčia krv v jeho obehu zareagovala takmer okamžite a z pery sa mu spustil prameň krvi.

Bolo mi z nich zle, skutočne zle. Hlavne, keď sa to ryšavé dievča vrhlo k nemu na zem, kde skončil po mojom údere. Briac ho do náruče nariekala. Prečo však revala? Bol nesmrteľný, dopekla, po ani nie sekunde bol schopný stáť na nohách a úder mi opätovať. Tak na čo to divadlo!

Pozrela na mňa s očami plnými sĺz, keď som sa k nim sklonil s úmyslom oddeliť ich. Ju odsotiť a jeho dokončiť.

„Ja ho ľúbim! Prosím, nechaj nás ísť, nezaútočí na teba!" Slzy jej kanuly z tváre a ja som sa nespokojne ošil. 

Poľsky som síce nevedel, ale hovorené slovo nebolo tak ťažké na porozumenie, ak prehovorili plynule a pomaly. Pre moju smolu a ich šťastie, som sa dnes už na pána Osud zahral a rozdelil dve milujúce sa bytosti. A aj keď to boli len prašivé zdochliny, nedokázal som sa necítiť zle, milovali sa. Kývol som len hlavou a cúvol v znamení, že im neublížim.

„Zmiznite mi z očí! A skúste si nájsť lepšie miesto, nie všetci sa zachovajú ako ja!" Kývol som na nich rukou a rozbehol sa smer naše stanovisko.

Vlk sa potreboval nasýtiť a ja som potreboval minimálne škripec, láska zo mňa urobila slabocha. Mal som obom pomôcť na druhú stranu. Jemu preto, že vlastne existoval a jej preto, že dokázala milovať takú háveď, odporného parazita, ktorý o sebe rozširoval, že je vrcholom potravinového reťazca.

A najviac ma sralo, že neexistovali dostatočné dôkazy, im tie ich drzé tvrdenia vyvrátiť. Tak pre takýchto som sa ja drbal od Emílie stovky kilometrov. Prišiel som pomôcť tvorom, ktorí sa sami vrhali do náručia upírom. Mal som byť radšej s ňou a starať sa o to, aby sa čo najskôr dostala z tých sračiek a my sme mohli pokračovať v našom dokonalom živote.

Dúfal som, že ostatní boli úspešnejší ako ja a podarilo sa im niečo z tých zdochlín vytĺcť. Potreba vrátiť sa za Emíliou a strážiť  ju, bola takmer silnejšia ako potreba dýchania. Neukľudňoval ma ani fakt, že môj otec zostal práve pre ochranu našich žien doma. Hlavne teraz, keď sa ten pankhart stále pofľakoval a iba Boh a on sám vedia kde a hocikedy sa mohol Em zmocniť.

Hlava mi horela z toľkých problémov, možných problémov. Keď som dobehol k autu, neušlo mi, ako diskusia stíchla, vraveli o mne. Adam im už isto stihol povykladať, ani som vlastne nevedel čo. Nepamätal som si to presne, pamätal som si len tú zvieravú bolesť a pred očami mal Erika a stalo sa.

Ignoroval som ich pohľady, rukami sa zaprel do auta a zhlboka dýchal. Musel som si vymyslieť niečo, čím im zapchám huby, prečo som tak mimo. Ak by som im povedal, čo som videl, to dievča by skončilo aj s ním na hranici. Veril som, že by sa starejší pustili do ich likvidácie. Keby šlo iba o Igora, uľavil by som si vyrozprávaním sa, ale tu sme sa zoskupili všetci na dohodu ďalšieho postupu.

Podľa výrazov tváre ostatných som usúdil, že domov sa ešte tak skoro nedostanem.