neděle 27. listopadu 2016

Čierny vlk - 2.kapitola











2. kapitola
Stála som uprostred lesa so zaklonenou hlavou a sledovala mesačný svit presvitajúci pomedzi husté konáre stromov. Ako som sa sem, do prdele, dostala? Rozmýšľala som, ako sa dostanem domov, ale bolo ťažko dačo vymýšľať, keď ani neviete, kde sa nachádzate.
Snažila som sa si spomenúť, ako to hovoril v jednej časti Bear Grills. Mach vždy rastie na severnej časti stromu, môže slúžiť ako kompas. Spustením sa popri rieke smerom jej toku, vás zaručene dovedie k nejakej dedinke. Alebo to bolo proti prúdu?
Kurnik, aj tak je to jedno, bola tu tma ako v prdeli, nebolo šance, že by som na stromoch videla mach a aj keby áno, tak ktorým smerom sa mám pohnúť, aby ma to doviedlo domov? A tá rieka je už úplne mimo, ani si nie som istá, či v tejto oblasti Beskýd vlastne vedia, ako vyzerá potok či riečka, samé kopce a stromy.
„Tak myslím, že je čas na trošku hystérie, drahá Emília," zašomrala som si, keď som sa už po päťdesiatykrát rozhliadala po okolí. Nič, proste len stromy, samé stromy a chlad zarezávajúci sa mi do nahých ramien.
Môj rozvíjajúci sa hysterický záchvat, sprevádzaný typickým kmitaním hlavy zo strany na stranu a triaškou, urýchlilo praskanie vetvičiek niekde v tme, ktorá ma obklopovala.
Zhrýzla som si peru zastavujúc výkrik. Dúfala som, že ak budem tichučko, to niečo ma nezaregistruje a ja budem mať ako takú šancu, že ešte uvidím svoju mamku.
Z tmy zaznelo temné zavrčanie a toľko stačilo môjmu mozočku, aby dal príkaz nohám a ja sa mohla rozbehnúť plnou parou vpred. Nehľadiac na ihličia, konáriky a iný sajrajt, čo ma pichal a rezal do nôh. 
Utekala som ako zmyslov zbavená, potkýnala som sa a narážala, no nezastavovala som. V pľúcach ma pálil vzduch a pichalo ma do boku. Spomenula som si na našu zlatú telocvikárku a jej rady, ako správne behať. Nádych nosom, výdych ústami.
Pri snahe dodržiavať pokyny som sa musela sústrediť a to malo za následok povolenie z tempa. Na výsledok som dlho čakať nemusela, dupot láb bol dosť riť sťahujúci, aby som pochopila, že správne dýchanie je na hovno, keď ide o život.
Moje telo však odmietlo spolupracovať, po tom, ako som mu dopriala trošku zvoľnené tempo. A ja som sa pri snahe znova pohnúť, rýchlosťou myšiaka Speedyho Gonzálesa, ocitla na kolenách, zadržujúc silu pádu rukami. Bol to môj koniec, ale odmietla som byť zožratá neznámym páchateľom.
Otočila som sa na zadok a rukami sa zaprela za chrbtom.
Kerberusov pomotok, čierny ako sama noc, s temnými očami, so zlatými škvrnkami, pulzujúcimi vlastným životom, na mňa hľadel lačne a chtivo. Jeho zlaté škvrnky sa vlnili, rozširovali a znova sťahovali, až takmer zmizli. No skôr, ako by trvalo žmurknutie, sa v tej čierňave znova objavilo Slnko.
Budem zožratá vlkom s najúchvatnejšími očami.
Kerberus mladší na mňa vyceril zuby a tie sa zastriebrili v mesačnom svite.
Boha, on ma chcel fakt zjesť. Však by som mu ani nechutila, som samá kosť a koža.
Bolo toho toľko, čo som ešte neurobila a chcela urobiť. Chcela som ísť na výšku a chcela som sa zaľúbiť tak šialene a neodvolateľne, že by som bola ochotná tomu dotyčnému dať svoju „nevinnosť".
Nechcem umrieť ako panna!
 Junior to však videl inak, z jeho tlamy zaznelo ďalšie zavrčanie a ja som stisla viečka, pripravená na všetko. Z diaľky sa ozvala moja obľúbená skladba od Unionu a ja som sa musela uškrnúť. Môj mozog bol nepredvídateľný, všetci vraj pred smrťou vidia svoj život v skratke, ja počujem moju a Krisinu hymnu.
***************************************************************************
Ležala som na posteli a snažila nájsť vnútornú rovnováhu hľadením do stropu. Skladba vychádzala z izby toho dementa a mne chvíľu trvalo uvedomiť si, že som v posteli a Kerberus junior jednohlavý bol len výplodom mojej, pravdepodobne, chorej mysle. Myslím, že to bol jeho budík. Počula som totiž ako niečo dunivo dopadlo na zem.
V mysli sa mi objavil obrázok jeho, takmer dvojmetrového, tela rozcapeného na podlahe pri posteli, nasledované spŕškou nadávok a skladba skončila po prvom refréne. Tak teraz som ho nenávidela ešte viac.
Prečo musí mať ako budík moju obľúbenú skladbu? Čo som komu urobila, že mi musel zhnusiť tak krásny text? Seriem na to, teraz si ju už nebudem môcť ani pustiť bez toho, aby som nemyslela na neho. Navždy zostane spojená s ním a ja nechcem nič, čo by ma mohlo s ním spájať, aj keď je to iba poondiata skladba.
S využitím všetkých svojich síl, a hlavne vďaka otravnému žalúdku, som sa prinútila vstať. Hodila na seba župan a zbehla dole s úmyslom niečo si ukradnúť pod zub. Zjesť to rýchlosťou svetla a švihať späť, ešte aspoň na pol hoďku do postele, len tak si poleňošiť. Zajtra mám pred sebou prvý deň v škole a potrebovala som sa na to psychicky pripraviť.
Realita však bola zdrvujúca. A výjav pred mojimi očami mi dal jasne najavo, že s leňošením som skončila a asi som sa naozaj zbláznila.
Všetci boli v kuchynskej časti. Roman s Tomim sedeli a Patrik s mojou matkou sa zvŕtali pri sporáku. No to ma podrž, on varí? A zrazu mi všetko docvaklo, tá jeho prehnaná starostlivosť o svoje telo, a jeho nezvyčajná krása. Môj veľký bráško je... nedokázala som to ani domyslieť, hrozilo, že vybuchnem v neutíchajúci smiech a moja bránica by taký nápor nemusela zvládnuť.
„Och, už si hore, zlato." Pohla sa ku mne matka a dala mi, ako stále, pusu na tvár.
„Už som po teba chcela poslať Tomáška, aby si sa napapala s nami."
Pretočenie oči som našťastie zadržala. Papkať.
„Je to Tomas bez mekčeňa. Keď mu vravíš Tomáško, je to akoby si ho oslovovala úplne iným menom." Sadala som si a načiahla sa po jablku.
„Niekto tu zasa stal ľavou nohou," vzdychla si a vrátila sa k šporáku.
„Nič ma do toho nie je," ozval sa Roman, „ale mohla si počkať už tú chvíľu na vajíčka."
„Hm, mohla," zahryzla som si do jablka, „ale už nie som malá, jedno jablko ma nezasýti, a navyše, jablko je dobrý základ na tak mastné raňajky.“
„Rozumiem," šepol zahanbene, venujúc pozornosť znova dákej tenkej zložke, ktorú mal do práce, pravdepodobne miesto ranných novín.
Stolička vedľa mňa zavŕzgala a cudzí lakeť narazil do toho môjho, v ktorom som držala jablko.
Ruka sa mi pošmykla a ja som už len sledovala vzdušnú dráhu jonatanu. Vzdychla som si a švihla pohľadom na vinníka.
„ČO?" ozval sa podráždene, keď som ho sledovala prižmúrenými očami a nemienila uhnúť pohľadom ani keď sa naše pohľady stretli a začalo mi to byť kus nepríjemné.
Ten jeho hypnotický pohľad čiernych očí mi spôsoboval závrat.
„Aspoň by si mohol povedať sorry!"
„Nemám pocit, že by som sa mal ospravedlňovať."
„Vyrazil si mi z ruky jablko," ozrejmila som mu situáciu, lebo jemu to zjavne stále nedochádzalo. No on akoby nepochopil.
„Hm, stále nemám pocit, že by som sa mal ospravedlniť. Keby nesedíš ako chlap v krčme, nestane sa to."
„Ja jej tiež stále hovorím, že tak nemá sedieť." Samozrejme, matka aby sa neozvala...
„Zvláštne počuť to od niekoho, kto včera na tom stole takmer ležal," nedala som sa.
Matka k tomu už radšej nič nepovedala a z panvice začala každému deliť z vajíčok.
„Som chlap, ja môžem sedieť ako chcem," odfrkol si a vypäl tú svoju rozložitú hruď.
„Hovorí ti niečo emancipácia žien?" vyhŕkla som až priveľmi horlivo, čo mu na perách spôsobilo malé šklbnutie.
„Myslíš tú emancipáciu, ktorá bola po dlhom boji nakoniec schválená, len na základe nutnosti z nedostatku mužskej populácie po druhej svetovej vojne? Ak áno, oháňaš sa tu smrťou tisícok mužov. Myslím, že to nie je pekné od teba, ako od citlivého a nežného mačiatka. Tá vaša emancipácia by sa nikdy neujala a ty by si si tú svoju ostrú pusu musela zašiť, inak by si zostala starou dievkou. A to, maličká, bola najväčšia hanba."
Chcela som mu niečo povedať, ale čokoľvek by som povedala po tejto historickej vložke, by vyznelo ako od neandertálca.
Kurnik, on v tej hlave nemá vymetené. 
„Všetko zlé je na niečo dobré!" Odvrátila som sa od neho so vztýčenou hlavou, hryzúc si líce. Blbý zlozvyk pri pocite zúfalstva. 
Na jazyku ma pálilo toľko argumentov, tak hrozne som mu chcela vynadať, ale neurobila som to. A prečo? Sama neviem. Možno to bolo tým, ako pôsobil, keď prednášal tú historickú vsuvku. Tak sebaisto a jeho tón hlasu nepripúšťal námietky. Sralo ma, že bol tak dokonalý, krásny, sčítaný schopný pripraviť raňajky pre dievča, ktoré by získalo jeho srdce. Prvýkrát za svoj život som nemala a nevedela čo povedať a moje ticho dosiahol práve ten blbec.


Tie vajíčka boli božské a aj keď som sa snažila to hmknutie spokojnosti zadržať, nešlo to.
„Že sú výborné?" usmievala sa na mňa mama.
Iba som prikývla, dosť som sa ponížila tým vzdychom. Dovolila som si jeden pohľad na kuchára, no ten vyzeral, akoby bol niekde inde.
Na perách mal jemný úsmev, jeho typické trasenie nohy nikde. Jediné, čo zostalo, bolo to neprítomné prehrabávanie sa v jedle. Neobťažoval sa ma upozorniť, že čumím. Niečo chystal, vedela som to.
No aj napriek tomu som nedokázala odolať a vyhrať nad mojimi chuťovými pohárikmi, ktoré si žiadali ešte z tej božej praženice.
„Chutilo?" spýtal sa so smiechom v hlase vo chvíli, keď som si sama gratulovala k pevnej vôli nevylízať po duple tanier.
„Naser si." Vstala som a chcela odísť.
„Čo si hnusná, Emília? Len sa pýtal, či ti chutilo!" zahriakla ma matka a ja som si vzdychla.
„No, ale ten výsmešný tón si asi prepočula," bránila som sa zubami-nechtami a prepaľovala ho pohľadom.
„Správaš sa ako malá. O pár týždňov máš osemnásť, začni sa tak konečne správať." S týmito slovami vstala a začala zbierať riad, načo hneď vyskočil henten a pridal sa k nej.
Riťolízač jeden nepodarený.
Bez ďalšieho slova som vyšla von na dvor. Potrebovala som vzduch, poštval proti mne moju vlastnú matku. Niekde za domom som zbadala malú kôlničku a pohla sa smerom k nej.
Dúfala som, že tam bude aspoň trošku teplejšie, aj keď som si bola istá, že veľký rozdiel tam nebude, teda ak nejaký vôbec bude.
Pritiahla som si svoj kanárikovo-žltý župan tesnejšie k telu a hrešila sama na seba. Mala by som si vybudovať dáku rezistenciu voči tomu mužovi, inak je viac než možné, že sa ocitnem v nemocnici so zápalom pľúc.
Dvierka toho malého bungalovu zavŕzali a ja som s potechou zhlboka nasala vzduch presýtený vôňou dreva.
Srdce sa mi stiahlo a s úsmevom, od ucha k uchu, som vkročila dnu, do môjho osobného raja. Drevo bolo všade, či už nasekané na polienka alebo to boli dosky či nosníky. V rohu miestnosti bol dokonca stôl s nástrojmi na prácu s ním.
Takmer som sa k tomu stolu rozbehla. Toto miesto je najkrajšie v celom tomto skurvenom, zlatom vybíjanom, dome. Mohla som tu cítiť ocka a naše chvíle strávené v našej kôlničke, kde ma učil milovať a pracovať s drevom.
Vedela som, že tu nikdy nebol a predsa som ho tu mohla vidieť, ako opravuje malú drevenú truhličku na šperky, alebo ako s hoblíkom vytvára krásne ozdobné ornamenty do kusu dreva.
Bez váhania som sa pohla k malej prepravke, kde boli napílene polienka. Cítila som, čo z toho polienka, ktoré som brala do rúk, bude skôr, ako som odstránila prvú vrstvu zvlhnutej kôry.
******************************************
„Vedel som, že budeš tu." Mykla som sebou, čakala by som kohokoľvek a čokoľvek, ale jeho s hláškou, vedel som, že tu budeš, určite nie.
Snažila som sa ho odignorovať, tváriť sa, že ho nepočujem. Čo bolo, samozrejme, nemožné v miestnosti meter krát meter.
„Tvoja matka šalie. Mala by si ísť za ňou a ukázať sa jej, že si okej alebo čo."
„Teraz, keď vieš, kde som, by si mohol tú svoju žiarivú osobnosť odpratať a povedať jej to sám. Naozaj nemám náladu byť s tebou v jednej miestnosti," povedala som pokojne bez toho, aby som odtrhla pohľad od svojho diela.
Na ruke som pocítila jemný dotyk, ktorý krásne zahrial moje skrehnuté ruky. Mala som chuť si do toho tepla zabaliť celé telo a nielen chrbát dlane.
„Neuveriteľné," zašepkal a ja som si uvedomila, že to teplo vychádza z jeho dlane, ktorou prekryl tú moju.
Kedy sa dopekla dostal až ku mne?
Mykla som sebou v znamení, že má zo mňa tú svoju labu stiahnuť, no on mi ruku omotal okolo zápästia a pozorne študoval moju sošku.
„Nikdy som nestretol človeka s talentom ako máš ty. Neuveriteľné, ako si zachytila aj ten najmenší detail."
Fascinovane sledoval a prechádzal po drevenej srsti, akoby bola skutočná a on do nej mohol zaboriť prsty a cítiť jej jemnosť.
„Daj zo mňa tie ruky preč!" zrúkla som trošku oneskorene a on pod intenzitou môjho hlasu ucukol a ruku stiahol, akoby som ho popálila.
Pravdou však bolo, že miesto, kde mal ešte pred chvíľou ruky, ma zaštípalo, ako sa do neho znova zabodol chlad a ja som bojovala s nutkaním znova si jeho horúce dlane pritiahnuť a prekryť si aspoň ruky.
„Chveješ sa, mala by si ísť dnu." Jeho hlas plný strachu a obáv ma prekvapil a len som na neho čumela ako teľa.
Ak si o mne doteraz myslel, že využívam aspoň ako-takú časť svojej mozgovej kapacity, teraz som už bola pre neho isto imbecil.
„Ty mi nebudeš prikazovať, choď preč! Naozaj nemôžem byť chvíľu sama?" Jeho tvár znova stvrdla a starosť o mňa vystriedal povýšenecký, až namyslený, a opovrhujúci ksicht, ktorý som poznala.
Všetko zapadlo do starých koľají a ja som sa zrazu cítila lepšie a istejšie. Patrik ako starostlivý brat bol horší ako brat, ktorý ma nenávidí.
„Prestaň si tu stružlikať, toto nie je tvoj dom, ani kôlňa. Na tvojom mieste by som sa zdržoval vo svojej izbe, lebo – a teraz ma dobre počúvaj, Lili! Toto je môj dom a ja sa nemienim prispôsobovať tvojim požiadavkám. Ak ma nechceš stretávať, tak sa ty prispôsob mne, lebo opačne to nebude. To ty si tu tá navyše, tak sa zaraď!"
Ani nežmurkol, jeho pohľad chladný a bezcitný. A ja som cítila, ako sa mi v očiach hromadia slzy, hrdlo sa sťahuje do obrovskej guče a telo sa jemne chveje zadržovanými vzlykmi. A tie sa hlásili na svet a hrozilo, že by ich boli počuli až vo vedľajšom meste.
„A... ako si mi to povedal? Lili? To je ta najstrašnejšia prezývka, akú som kedy počula. Som Emília, pre teba ani to, som nič, neexistujem."
Chcela som mu ešte niečo povedať, ale zlosť a uzlovanie v žalúdku prekročili únosnú mieru a ja som sa rýchlym krokom pobrala do svojej izby.
Cez chodbu a obývačku som preletela a ignorovala mamine volanie. Zabuchla som za sebou dvere, oprela sa o ne a pomaly sa zošuchla na zem.
Skrývajúc tvár do dlaní, som ticho zakričala, vydávajúc iba slabý, chrchlavý zvuk, chvíľu pred tým, ako sa mi z oči vykotúľali prvé slzy.
Najhoršie na tom všetkom bolo, že mal pravdu. Bol to jeho dom, ja som tu nemala právo vyskakovať. Bola som ničím v tom dome, len dcérou jeho nevlastnej matky.
Cítila som sa tak sama, zožieralo ma to zvnútra, ten ťažký pocit zúfalstva z bezmocnosti, bez možnosti úteku niekam, kde by ma ľudia aspoň rešpektovali, kde by som mala priateľov.
Chcela som isť domov, za Kris, za Adamom, za ockom...
V hlave sa mi ozývalo stále Lili, dokola, dokola a dokola. Točila sa mi z toho hlava a nenávidela som, že sa mi tak páčilo, ako to znelo s jeho jemným chrapčákom. Nenávidela som ho z duše, do morku kostí, neodvolateľne a navždy.
Keď sa mi podarilo upokojiť, čo netrvalo dlhšie ako desať minút, som s prekvapením zistila, že je už niečo po pol štvrtej. Zhrozila som sa. Bola som v tej kôlni vyše sedem hodín.
Rýchlo som zbehla do sprchy, moje skrehnuté svaly to potrebovali a psychika tiež. Nebola som typ, čo sa tak ľahko zosype, preto ma to vytáčalo ešte viac.
No ako náhle na moje telo dopadli prvé horúce kvapky, pokojne som si povzdychla a všetok stres bol minulosťou. Dokonca aj zášť, čo som cítila k tomu debilkovi, a len som si nechala obmývať telo teplými kvapkami a dušu slovíčkom Lili.
Vyliezla som zo sprchy ako úplné iný človek, po mrzúňovi ani stopy a s úsmevom som si presúšala vlasy uterákom. Moje ruky sa zastavili v polovici cesty a musela som sa postaviť zoči-voči mojej rozzúrenej matke.
„Som skutočne rada, že máš tak dobrú náladu aj napriek tomu, že si svoju matku takmer dostala do hrobu."
S prekríženými rukami na hrudi, dupkajúc nohou v pravidelnom rytme, mala vyzerať hrozivo, ale opak bol pravdou. Bola rozkošná a ja som bojovala s nutkaním prísť k nej, objať ju a ospravedlniť sa.
Prisadla som si k nej a chytila ju za ruku.
„A čo si si ako myslela? Že som ušla na Slovensko, len v župane?" zasmiala som sa a ona sa ku mne pridala.
„Bola si preč hrozne dlho bez jedla, pitia, len v župane. Nepochopíš, čo som prežívala, kým nie si matkou. Toto už nemôžeš nikdy urobiť."
„Vyprovokoval ma, mami. Je hnusný a keby neodídem, spravím alebo poviem niečo, čím by som možno ublížila tebe aj Romanovi a to som nechcela. Potrebovala som chvíľu osamote, bez neho..." Chcela som ešte niečo povedať no ona ma nepustila k slovu a silno ma objala.
„Je mi tak ľúto, že si vy dvaja nerozumiete a je mi ľúto, že si tu tak nešťastná, ale skús to ešte, prosím. Daj mu šancu, nie je to zlý chlapec, naozaj nie. Naopak, je slušný a starostlivý, dnes mi pomáhal v kuchyni a neverila by si, aký je šikovný," nešetrila mama chválospevom a mne kypela žlč.
„Tak si ho adoptuj alebo čo, keď je taký božský!" odfrkla som podráždene.
Naozaj som nepotrebovala počúvať, aký je k nej a k ostatným dobrý a čo ja viem čo všetko, zatiaľ čo ku mne sa správa ako k nicke.
„Ach, zlatíčko, prišla som ti len povedať, že je hotová večera, tak ťa čakáme dole." Potľapkala ma po hlave, ako malé šteňa a ja som si uhryzla do jazyka, len aby som jej nepovedala niečo, čo by ju urazilo.
„Nebudem s ním sedieť za jedným stolom, musela by som ho bodnúť vidličkou do oka, mami."
Matka sa zasmiala a len pokrútila hlavou. „Okej, tak dnes ti donesiem večeru hore, ale len preto, že si celý deň nejedla, ale zajtra tú nevraživosť prehltneš a budeme pekne jesť všetci za jedným stolom, ako rodina."
„To je to správne slovo, mami, ako! My nie sme skutočná rodina a nikdy nebudeme."
V jej očiach sa mihla bolesť. Odvrátila odo mňa pohľad a bez slova opustila moju izbu.
Vedela som, že mala vysnívané, ako budeme všetci šťastní a budeme ako vystrihnutí z časopisu Rodina, kde sa všetci milujú a iné sračky. Ja a Patrik sme jej to kazili nevraživosťou, ktorú sme sa ani nesnažili skrývať.
Prehodila som si uterák cez operadlo stoličky a vlasy rozčesávala len prstami. Dala som na nich nezmývateľný balzam, tak to šlo takmer samo a po pár prehrabnutiach, som mala vlasy rozčesané. Vedela som, že po vysušení, budú krásne padavé kučery, ktoré mi dávajú vzhľad nevinného anjelika.
Akurát som vstávala s úmyslom, že si vezmem uterák späť do kúpeľne, keď mi niekto zaklopal na dvere a po chvíľke sa v nich objavila Romanova hlava.
„Ahoj, nesiem ti večeru," usmial sa a položil tácku na písací stolík.
„Je na mňa nasratá." Nepýtala som sa, vedela som to.
„Nie, nie je na teba nahnevaná, je smutná a sklamaná." Nahnevaná zvýraznil, aby mi naznačil, že to šlo aj inak, ako s tak špatným slovíčkom. 
Usmiala som sa. „Ďakujem za tú večeru."
„Mne neďakuj, varila ju tvoja mama, ja som ti ju len doniesol." Znova sa usmial.
„A ak by si si to rozmyslela a predsa chcela jesť s nami, si vítaná. Teraz sme rodina, Emília, či sa ti to páči alebo nie. A v každej rodine sú malé nezhody medzi ich členmi, ale to neznamená, že uzavretie do seba a dištanc to vyriešia."
S týmito slovami odišiel a nechal ma tam s rozvoniavajúcimi zapečenými cestovinami. Človek ani nemá potuchy, aký je hladný, kým mu nos nepošteklí tak božská vôňa, ako sú mamine zapekané cestoviny. Ani nie po piatich minútach na tanieri neostala ani jedna cestovina a silno som zvažovala, že by som ten tanier ešte vylízala.
Áno, viem, že by bolo jednoduchšie zísť dole a proste si ešte trochu dať, ale pomyslenie, že by som ho stretla dole, mi spôsobovalo vredy.
Namiesto toho som sa zababušila do perín a spánok prišiel ľahšie, ako by som si bola myslela.

Stála som v lese bosky a snažila sa upokojiť moje rozbúšené srdce a dych. Vedela som, čo bude nasledovať a aj napriek očakávaniu som sebou trhla a dala príkaz nohám, aby sa pustili do šialeného šprintu bez konca, keď som začula niekde v okolí praskanie vetví.
Bol blízko, vedela som to. Pľúca ma pálili, chodidlá som mala odreté a boľavé od konárikov a ihličia, ktoré sa mi zabodávali a rezali do nôh, no nezastavovala som.
Počula som dusot jeho láb a vyfukovanie vzduchu. Bol stále bližšie a ja som bola stále viac vyčerpaná.
Vzdala som to. Nemôžem stále utekať. Matka tvrdí, že opakujúcimi sa nočnými morami, nám myseľ chce naznačiť, že sa v našom živote deje niečo, čo nás brzdí alebo čoho sa bojíme. Treba to vyriešiť a je po nočných morách. Tak som zastavila, zložila sa na kolená a pomaly vydychovala.
Zo sústredenia sa na moje boľavé pľúca, ma vyrušilo temné zavrčanie a ja som automaticky zodvihla hlavu a hľadela do tých, zastavujúcich mi dych, očí. Vyceril na mňa tesáky, podvedome som sa prikrčila a rukami sa odrazila trochu ďalej.
Jeho obrovská laba zahrabala na mieste a ja som zatvorila oči pripravená na všetko. Je to len sen, nič čo sa tu stane, neovplyvní môj život. Nanajvýš sa zobudím spotená a vystrašená a nič viac.
„Zobuď sa, zobuď sa!" šepkala som si, no nepomáhalo to.
Tisla som viečka k sebe zo všetkých síl a stále dúfala, že sa zobudím. Na tvári som pocítila teplú dlaň, otvorila som oči, no vzápätí ich znova zatvorila. Prudko som otáčala hlavou zo strany na stranu, dúfajúc, že to nie je on.
„Neutekáš?" spýtal sa s výsmechom v hlase. „Mala by si," zašepkal mi do ucha, otierajúc svoje pery o môj ušný lalôčik, pokračujúc nimi dole.
Naprázdno som prehltla.
„Prestaň stružlikať toho vlka, Lili, nevieš, s čím sa zahrávaš."

Chcela som sa ho na to spýtať, chcela som ho poprosiť, nech mi to vysvetlí, no bola som vo svojej posteli a na krku ma pálila stopa po jeho perách.
On je mojim Čiernym vlkom... To on je moja mora, ktorú mám vyriešiť?