neděle 11. prosince 2016

Budeš môj - 24-26. kapitola




















24. kapitola
Mal zvieraví pocit na hrudi a ak by nepoznal dosť dobre strach, bol by zahlásil, že práve ten ho úplne odstavil. Možno infarkt. Asi by mal detailnejšie preštudovať zloženie tých koktailov, čo pri cvičení pije.
Nakoniec však nabral dosť odvahy, na to, pripustiť si, že jediný dôvod jeho tiesne, je stretnutie s ňou. V jednej triede, po osem hodín, päť dní v týždni.
Naskákala mu z toho husia koža. Nechcel byť sliedič, nerobil to celé leto. Nesledoval jej kroky, čo robí, s kým robí. Ale, ako to už zvykne byť, dostali sa mu malé informácie. Teraz ju však mal na dosah. Stačilo sa iba trošku pootočiť a mohol zazrieť, ako si pokladá, zatiaľ prázdnu, cestovnú tašku do uličky medzi lavicami.
Nedokáže na ňu nezízať, tak, ako to nedokázal ani v tej chvíli.
Vyzerala otrasne. Skutočne hrozne. Vedel, že posledné mesiace začala preferovať silnejší make-up, ako keď boli spolu, ale to bolo aj tým, že vedela, že on nemá rád, keď má toho žena na sebe kopec. Okrem víkendov, keď šli na diskotéku, kde on sedel na bare pri nealkoholickom pive, zatiaľ čo ona s kamoškami šla vytriasť dušu z toho svojho sexy tela. To sa vtedy zmaľovala a on sa nestaral. Rád sa popýšil.
Niečo bolo špatne. Vlasy mala chytené do vrkoča, dokonca ani nevyzerali vyžehlené. A na tvári nebol ani milimetre korektoru, či púdru, ktorý obvykle v bežný deň používala. Oči mala opuchnuté a začervenané s výrazne ošúchaným nosom.
Poznal ju až príliš dobre na to, aby vedel, že pravdepodobne preplakala celú noc a aj keď chcel byť chladný a nestarať sa, nemohol. Nie pre zvedavosť, aj keď aj tá ho, ako klebetnicu, pomaly požierala, no aj pre to, že nenávidel, keď plakala, keď ju niečo bolelo a trápilo.
A čo bolo najdivnejšie na celej tej situácií, nebol sám, čo ju sledoval. Videl Tadeáša, ako ju po očku... kontroloval? Nebol si istý, ako si mal vysvetliť to nenápadné pokukovanie, s jemným zamračením.
Posledné týždne v škole, pred letnými prázdninami to bolo naopak. To ona bola tá, čo ho sledovala, špehovala a teraz to vyzeralo, akoby ani nevnímala svet okolo seba nieto ešte jeho.
Bojoval s nutkaním vstať a ísť za ňou. Nič viac, iba sa spýtať, či je v poriadku. Či ju niečo bolí alebo trápi. Ponúknuť pomoc, ak by jej bol schopný.
Ľudia na okolo sa smiali, debatovali tak, ako každý rok v ten deň. Keď sa bavili spolu aj tí, čo si počas roka nemajú toho veľa čo povedať. Teraz sa prekrikovali a predbiehali, kto mal nudnejšie letné prázdniny.
Vytiahla telefón a niekomu začala volať, no po chvíľke zložila s novým návalom sĺz. Už sa pohol, keď si všimol, ako to isté urobil Tadeáš.
To si z neho, ten zmrd robil srandu. Zaprisahával sa, že to bola chyba a teraz sa pokúša ako o čo?
Ani jeden sa k nej však nedostal. Predbehol ich Noro, ktorý sa prišuchol na voľnú stoličku, tú, ktorú pred tým zaberal on.
Vyzerala rozrušená a prekvapená, keď jej pred tvárou zamával lízankou, ako dákemu nezletilému dievčatku. Niečo jej povedal, na čo sa zasmiala a otrela si oči do užmolenej vreckovky, čo drvila v rukách.
Bol čas sa otočiť. Hrozilo, že vyskočí zo stoličky a za golier jeho nažehlenej, bielej košele ho pošle kade ľahšie. Už ho vytáčal viac než dosť ich staronový spolužiak a jeho zrejmá znikade nadobudnutá potreba byť Dide na blízku, Noro to len hrotil.
„Čau, kámo.“ Hodil sa na kraj jeho lavice Gabo a kamarátsky ho strčil do ramena.
 Mal chuť mu odpapuľovať, že kamarátmi už rozhodne nie sú. A to od chvíle, ako mal v pláne utajiť mu, že videl jeho dievča, ako si to túrovalo do tmavej miestnosti s iným chlapom. Ale bolo to tak detinské a nevyzreté, že si to pre zachovanie svojej hrdosti odpustil a len mu opätoval drganec do ramena.
„Aké si mal leto, človeče?“ Klasická otázka pri stretnutí po ukončení prázdnin. „Aké si mal leto? Bol si niekde na dovolenke? A mnoho podobných...
Obrátil svoju pozornosť na Gaba s úsmevom na perách, no videl, ako jeho pohľad tiež poblúdil k Didiane. Tak to bude už do konca roka. Bol si tým istý. Ľudia v ich blízkom okolí si ich spájali a bol si vedomí, že budú pod lupou ďalších deväť mesiacov, kým nedostanú do rúk maturitné vysvedčenie.
„Ušlo to, poväčšine času som makal v predajni. A čo ty?“ Slušnosť oplatiť otázku. Nemal chuť veľmi rozoberať svoje leto a tak obrátiť pozornosť na to spolužiakove bolo celkom dobrým riešením.

„Podobne. Povykladal som toľko krabíc v Kaufle do políc, kam ani priemerne vysoký muž nedočiahne, že ešte minimálne mesiac budem mať ruky vyťahané jak orangutan,“ uchechtol sa svojmu suchému vtipu a nakoľko aj on sám mal skúsenosti s tým úplne nerozumným umiestnením tovaru v niektorých obchodných reťazcoch, tiež sa zasmial.
„To si viem úplne predstaviť, preto som rád, že už druhým rokom makám u Tomka.“ Prehrabol si vlasy, len aby zabránil sám sebe znova sa otočiť a skontrolovať tých dvoch. Bolo dobré viesť rozhovor a aktívne sa do neho zapájať. Aj keď v skutočnosti chcel mať už ten deň za sebou.
„Hej, inak... Ty a Marcinková teraz spolu ako... ste? Boha, máš tak skurvené šťastie. Ja o tej holke snívam od svojich jedenástich, do prdele,“ hromžil so smiechom, znova do neho dorážajúc rukou.
Len pokrútil hlavou. Za posledné týždne to vysvetlil toľkým ľuďom, že už ho z toho bolela huba a nemienil si už na nacvičenom „ Nie, sme len kamaráti“, drať ústa.
„Videl som párkrát tvoje auto pred jej barákom, keď som sa vracal domov z práce a aj v meste som vás spolu zazrel. No tak, nebuď taký tajnostkársky. Ja byť na tvojom mieste, tak vykričím do celého sveta, že som tak skurvený šťastlivec, že šukám Katu,“ doberal si ho s tým typickým mužským pohľadom spolupiklenectva.
„Gabo, fakt, nič spolu nemáme. Sme kolegovia. Teda boli sme v lete. Brigádovala u Tomka so mnou a brával som ju domov a sem tam sme si zašli po práci na zmrzlinu alebo cesnakový osuch. Toď vše,“ ubezpečoval svojho spolužiaka, otrávený, že sa tomu nevyhol.
Možno by proste bolo lepšie vytetovať si to na čelo a všetci by mu už s Katou konečne dali svätý pokoj.
Bol dosť rozhádzaný pre piatok, čo spolu strávili a polovicu soboty a to večné ubezpečovanie okolia, že to nič nie je, ho pripravovalo o posledné štipky zdravého rozumu.
„Nerozumiem, ako môžeš pri tak žhavej kočke len tak byť. Boha, Krista! Videl si jej riť? Ani nevadí, že nemá kozy. Viem si úplne živo predstaviť, čo všetko by som s tým jej zadočkom povyvádzal.“ Ani si sám neuvedomil, že prikyvuje, kým sa jemu samému pred očami dosť jasne neobjavil obrázok.
Mal by sa jej zastať? Nebol si istý. Nijak ju Gabriel neurazil. Len nahlas povedal to, čo si on vždy, keď ju videl, vytŕčať ten malý zadok, len pomyslel. Bol predsa tiež chlapom a nie ženskou, ktorej by sa mali také reči dotknúť.
Nakoniec sa len zasmial. Boli to len kecy. Len predstavy a silácke reči jeho úchylného kamaráta.
Na rozdiel od neho mal skúsenosť. Držal ju za ten malý, guľatý zadok a jej stehná boli pevne obtočené okolo jeho bokov.
Zrazu mal v ústach neskutočne sucho, skoro tak veľmi, ako v tej chvíli, keď sa okolo neho omotala, ako taká malá opica a stisla ho pevne svojimi nohami a on musel letieť do vody, schladiť sa.
Pomrvil sa pri tej spomienke, nahnevaný sám na seba. Dohodol sa so svojim libidom, že sa k tomu malému skratu už vracať nebudú. A sám sklamal.
„Je to ťažké, čo ti poviem, ale pomáha mi skutočnosť, že má priateľa a tak som nútený sa od nej proste držať ďalej.“ Hral formu. No sám bol prekvapený, ako úprimne to znelo jemu samému.
„Priateľa? Ten šťastný bastard! A ja debil každé ráno vstávam na budík o šiestej ráno, aby som ju nezmeškal, keď si cez našu ulicu dáva svoje obvyklé kilometre a ja sa mohol pokochať a tváriť, že som ranostaj, ako ona a pijem kávičku s cigaretkou. A ono už je obšukávaná.“ Hrane vzdychol sklamaním. „Ten pohľad kámo. V legínkach a bežeckej podprde. Má úplne dokonalé bruško. Prisahám, že by som jej ho lízal a lízal...“
„Hej, dosť! Nieže sa mi tu odbavíš, do frasa,“ zabával sa na ňom, strkajúc ho zo svojej lavice dole.
Gabo mu vystrel prostredník a pohol sa k svojej lavici, keď sa objavila ich profesorka a trieda stíchla.
Sám mal to bruško preštudované rovnako, ako zadok a áno, mal čo robiť, aby tie malé svalíky neoblízal.
Jeho žalúdok sa podivne chvel a začal mať nutkanie vrtieť sa na stoličke, aby našiel pohodlnejší spôsob sedenia. Bol z toho nervózny a rozpačitý. Hlavne po tom, ako mu jeho myseľ podsúvala obrázky jej sladkej, spiacej tváre.
Bolo celkom zábavné, aj keď rušivé, rozprávať sa so spolužiakom o Kate, ako o ženskej, nie že by si toho nebol vedomí celý ten čas. Ale iba on v nej mohol vidieť viac a skutočnosť, že sa nechal uniesť Gabovím ponímaním jej osobnosti ho skutočne štval.
Po jeho chovaní v stane, keď si všetci, ako sardinky políhali do spacákov v osem miestnom stane, ktorý bol aj tak nakoniec malý, sa snažil tváriť, že to nebol on a na vine bol alkohol. Len už skutočnosť, že si to pamätá, bola usvedčujúcim dôkazom, že toho nemal v hlave toľko, aby sa na takú otrepanú výhovorku mohol spoliehať.
Všetko by bolo v pohode, ak by neležali pri sebe. Ale bolo jasné, že tá spárená časť partie si bude chcieť políhať k svojim polovičkám a tak si oni dvaja boli nútení dať spacáky k sebe a aj keď bol medzi nimi o dosť väčší priestor, ako u zvyšku, stále bol príliš malý. A on aj napriek tomu, že bol pripitý a jeho okuliare boli dole. Mohol vidieť jej rysy z úplného blízka v slabo osvetlom stane, malou lampičkou na batérie, ktorú kúpila Bonova matka cez teleshoping. Niečo mu šepkala, nakoľko už všetci spali, alebo sa aspoň tvárili. Nebol si istý čo, ale bolo dosť možné, že sa navzájom pre niečo doťahovali a podpichovali. A jeho vtedy napadlo, že má to dievča tie najkrajšie ústa. Až bolestne ich potreboval ochutnať. Nemal rád tie výrazy, čo používali spisovateľky, ktoré ona tak milovala, keď rozoberali trenie pier pri hovore, Ale pravdou bolo, že tie jej sledoval a nedokázal od nich odtrhnúť oči. Skutočne sústredený na to, ako sa vnárala vrchná do spodnej a ako ich špúlila v snahe zmierniť silu hlasu.
Bol iba kúsok od toho, aby sa naklonil a utíšil to jej šumenie. Zhrýzol si peru a namiesto toho, aby to urobil, ju zrušil trochu podráždeným "Dobrú noc Katarína" a otočil sa jej chrbtom. Jej zmätené "Aj tebe Kubo" bolo ako kopanec. Chcel na ňu nakričať, ale nevedel prečo. Bol to jeho bodrel, čo sa mu rodil v hlave a ona za to, chúďa absolútne nemohla.
Mohol cítiť jej blízkosť, aj keď bol otočený tvárou k oranžovej stanovine a nech sa snažil akokoľvek, nevydržal a otočil sa k nej, ani nie po pól hodine. Spala. Alebo k tomu bola dosť blízko. Jej dych bol pravidelný, viečka sa jemne chveli a z pootvorených úst jej unikalo tiché pískanie, ako malej myšky. Chrápala. To zistenie ho pobavilo. Nebolo to také to typické hlasné drhnutie sa vzduchom, skôr rozkošné ňuňkanie a než sa uvedomil, vtisol rýchlu pusu na jej pravý kútik.
Bol úbožiak, čo si ukradol polo bozk a dokonca ani s triezvou hlavou si neodkázal pomôcť od úsmevu, pri spomienke, ako si špičkou jazyka prešla po kútiku a spokojne vydýchla. Želajúc mu dobrú noc. Vyslovujúc jeho celé meno bez sprznení, či skratiek.
Bola to hlúposť a bál sa, že by to medzi nich mohlo dostať nepohodlie, no Kata bola asi fakt v silnom spánku alebo bola dobrá ignorantka a herečka, lebo na druhý deň bola úplne v pohode. A k tomu nešťastnému incidentu sa nevyjadrovala.
Chvíľu trvalo, kým sa sám dokázal dostať zo strnulosti, no nakoniec si nahovoril, že sa to nestalo. A to, že si to Kata nepamätá bolo len výhodou v jeho snahe zabudnúť.
Predsa len, mala priateľa.
Učebnice na nasledujúci rok boli rozdané, kvetiny odovzdané a všetci sa už chystali domov, keď sa pri ňom znova objavil Gabo s tým jeho miliónovým úsmevom.
„Ideme si sadnúť do Grilbaru. Dúfam, že s tebou môžeme počítať, aj keď si teraz s Didou rozídený.“ Každý rok po ukončení zahájenia a riaditeľovom zbytočne dlhom predslove si zašli na jedno dve pivká alebo aj niečo málo tuhšie. Nebola to celotriedna akcia, aj keď by mohla byť. Ale ako to býva, nie každý chcel ísť alebo mal čas.
„Neviem. Musím ísť do práce. Sľúbil som, že prídem skorej, zaskočiť za kolegyňu. A nemôžem piť.“ Krútil ústami, sledujúc Didianu, ktorá bojovala s rúčkou na cestovke v snahe postaviť ju na kolieska.
„Ona nejde. Pýtala sa jej Simona. A môžeš si dať sódu či čo, alebo Birella. Nebuď suchár. V Grile si objednáš dáku minútku, ak máš hlad a môžeš ísť rovno do práce,“ prehováral ho, znova do neho vrážajúc svoj lakeť.
Klamal by, ak by tvrdil, že sa mu neuľavilo, po tom, ako sa dozvedel, že Didana nejde, ale nemal veľmi náladu ísť von s nimi a byť konfrontovaný ich otázkami. Bol si istý, že si aspoň jeden z nich neodpustí takú tú na štýl : Tak čo, ako to zvládaš? Už si sa cez ňu dostal?“

No nakoniec súhlasil. Bolo to dobré rozptýlenie. Stále môže dotieravcov zrušiť vztýčeným prostredníkom.
Nájsť box pre dvanásť ľudí nebolo ľahké. Našťastie bola terasa stále otvorená pre krásne teplý september a tak si drzo spojili stoly a prisunuli stoličky.
Neboli jediní, čo si šli po škole posedieť a tak sa čochvíľa terasa zaplnila do posledného miesta študentmi.
Pár jeho spolužiakov sa po vypití svojich vychladených nápojov pohlo domov a tak sa uvoľnilo niekoľko soličiek, no tie hneď mizli k ďalšiemu stolu.
Čašníci sa mohli ísť pretrhnúť a bolo vidieť, že za ten krátky čas sa na nich únava značne podpísala. Nemohol by robiť tú prácu, ani brigádne. Tí ľudia na konci šichty museli mať pocit, že prišli o nohy alebo naopak, že im horia bolesťou.
„Môžem?“ ozval sa pri ňom jemný hlások a on vzhliadol k dievčaťu s dlhými vlnivými vlasmi, farby žltej medi a obrovskými zelenými očami. Takým neprimerane veľkými, ako majú princezné z rozprávok.
Usmial sa a posunul jej stoličku, ktorá bola pri ňom voľná. Čakal, že si ju vezme a odíde, no ona si sadla na ňu a iba sa pootočila smerom k dievčaťu, ktoré si sadalo práve na kolená Gabovi.
Ten venoval Jakubovi jeden „som frajer“ pohľad a kývol hlavou k malej, oživlej Rapunzel. Nemusel byť génius, aby pochopil, čo mu tým, ten jeho kvázi kamarát, chcel naznačiť.
Bola nesvoja. Hmýrila sa na stoličke, ako taká mrla a aj keď to nerád pripúšťal, prišlo mu to rozkošné. Nikdy z neho žiadne dievča nebolo nervózne. Ďalšie, čo si musel nerád pripustiť bolo, že nemal absolútne potuchy, ako nadviazať rozhovor s dievčaťom.
S Didianou sa poznal odkedy si svet pamätá a nebolo to zoznamovanie v pravom slova zmysle, nakoľko boli deti a vtedy priateľstvá vznikajú omnoho jednoduchším, a čistejším spôsobom.
„Hm... Som Jakub.“ Natiahol k nej nakoniec ruku a ona ochotne prijala.
„Zuzana.“ Malý úsmevík odhalil jamky v lícach, čo bolo tiež sladučké. Celé to malé stvorenie bolo skutočne rozkošné.
Po očku sledoval Gaba, čo sa s tým nepáral a proste s dievčaťom horlivo diskutoval, nenápadne oblapávajúc jej pás a zadok.
„Poznáš sa s Gabim?“ Skúsila pre zmenu ona. Prikývol a istým spôsobom sa mu uľavilo, že ona zrejme tiež. Znamenalo to, že jej kamarátka, ho tiež poznala a on nebol tak tupý a neschopný. Gabo už proste s tým dievčaťom má niečo odžité.
„Spolužiak.“
„Bratanec," vychrlila. „Akurát som netušila, že tak úchylný, pokým sa nedal s mojou spolužiačkou do kopy.“ Zaškerila sa na Gaba a menovaný im venoval pozornosť s úškrnom, ktorý jednoznačne hovoril, že si z jej rečí nič nerobí.
„Moja malá sesterka. Dávaj pozor, Kubo. Zdá sa nevinná a pre navštevovanie katolíckej, dievčenskej školy má super vystupovanie samotnej Panenky Márie, ale je to malá potvora. Dievčatá z katolíckej sú najlepšie,“ oznamoval a úplne ignoroval jej malú päsť, ktorú mu vrazila do ramena.
Nemohol uveriť, že mu práve skutočne podstrčil svoju sestrenicu. Čo za chlapa to urobí? Všetci bratanci, bratia, dokonca aj kamaráti trpia tým brat syndrómom, tak ako on ním trpel pri Didiana, Kate a Lívií. Nikdy by nikomu ani jednu z nich proste neponúkol.
„Vôbec nie! Som slušné dievča.“ No dobre, možno mal Gabriel predsa len pravdu.
Tón ktorým to oznámila, vravel za všetko.
Nakoniec však prišiel na to, že to dievča je fakt zábavné, inteligentné a bavila ho. Dokonca tak veľmi, že zabudol na čas a takmer prevrátil stôl, keď si všimol, že už pól hodinu mal makať za kolegyňu.
Odchádzalo sa mu od nej skutočne ťažko. Nielen pre to, že toho mali skutočne veľa spoločného, ale aj pre to, že sa pri nej cítil mužne. Jej pohľad vravel, že by si dala povedať a on na niečo také nebol zvyknutý.
V skutočnosti nevedel ani flirtovať a bol prekvapený, že ona vyzerala spokojná s jeho spoločnosťou. A úplne ho o tom presvedčila, keď si po jeho ospravedlnení, že musí ísť do práce, sama vypýtala jeho číslo.
Chvíľu váhal. Jedno bolo príjemne si pokecať s neznámou a druhé mať jej číslo. A ona bude očakávať, že zavolá, pozve ju na rande. Nebol si istý, či je na niečo také pripravený. Mal hrozný bodrel v hlave pre Didianu a pre Katarínu, ktorá vlastne nebola dôležitá a on jej neustále pripisoval príliš dôležité body v jeho živote.
 Nezáležalo na Dide a už vôbec nie na Kate. Ak sa mal cez svoju bývalku dostať, musel začať randiť. A tak sa usmial, zahlasujúc nech diktuje.
Po uložení jej čísla ju prezvonil, aby mala aj ona jeho číslo, bolo totiž dosť možné, že sa dá na slepačiu a nezavolá. Tak aspoň bola možnosť, že sa ozve ona a keď mu zavolá a spýta sa, či nejde von, nedokáže jej povedať nie. Na to je príliš nekonfliktný typ.
Jeho kolegyňa vyzerala skutočne naštvaná, keď doslova vbehol do predajne, akoby tých pár sekúnd mohlo zachrániť jeho dušu. Čierne kučery boli naježené a akrilový červený necht mieril na jeho maličkosť, keď obchádzala pult.
„Kubo! Kde si do šľaka? Mám termín u doktora, do kelu. A chcela som ešte ísť domov a dať si sprchu, teraz k nemu môžem akurát tak upotená utekať!“ hromžila, zapárajúc do neho ukazováčikom.
„Prepáč, Iren. Bol som so spolužiakmi posedieť a úplne som zabudol na čas. Je mi to fakt ľúto. Letel som sem hneď, ako som si spomenul,“ obhajoval sa a mieril si to rovno do šatne.
„Tak si švihni, nech už môžem vypadnúť. Načo sa sľubuješ, keď si tak nezodpovedný?“ šomrala neustále a on sa radšej skutočne pohol rýchlejšie do ich oddychovej miestnosti lebo ho rozbolela z jej pišťania hlava.
Prekvapením vyvalil oči, keď s vyloženými, bosými nohami na stole našiel Katu, sediacu s, ako inak, rozčítanou akousi knihou.

„Jé, ahoj, Bublinka.“ Zaklapla knihu a poskladala nohy pod seba do tureckého sedu.
 „Ahoj Cute, čo tu robíš? Nemala si nakupovať posledné potrebné veci?“ vyzvedal, trošku vyvedený z miery s rozopnutou košeľou.
„No už to všetko mám a tak som si povedala, že sa prídem rozlúčiť s Fricim a ostatnými. A keď som tu už bola, tak som si povedala, že počkám teba a tiež ťa pozdravím, keď už nie sme kolegovia.“ Samozrejme, len Katarína mohla dať svojmu šéfovi prezývku, a nebyť pre to nijako sankciovaná. Dokonca sa zdalo, že sa to tomu starému úchylovi páčilo a zabával sa na tom. Zakaždým, keď ho tak oslovila.
Pretiahol si tričko s logom cez hlavu, zaprávajúc ho do rifieľ a ona sa znova pustila do čítania.
„A kde mám svoje ahoj, teda?" podpichol ju, špúliac na ňu ústa, keď opúšťal miestnosť.
„Ahoj, Kubolíno. Dnes sa mi zdáš akosi dobre naladený. Bála som sa, že prídeš úplne zdecimovaný, no, však vieš... Tak som chcela byť podporou, ale ako sa zdá, ty si úplne v pohodičke.“ Tiež vyskočila z malej rohovej lavičky a s balerínkami v rukách sa prestrčila von prvá pomedzi jeho rameno a dvere.
„Bol som, ale potom sa stalo niečo neuveriteľné,“ začal, pripravený sa pochváliť svojím nečakaným úspechom.
„Bože, mal si sex na záchodoch s neznámou?“ doberala si ho s rukami natisnutými na hrudi v hranom prekvapení.
„Nie, ale v podstate je to takmer pravda.“ Vytiahol z vrecka telefón a ako malý chlapec jej strčil pred nos kontakt, čo dnes dostal.
„Čo to je?“ Ťukla do displeja so zamračením a vykrivenými ústami.
„Dievča, ktorému som sa zadal asi dosť zábavný a príťažlivý. Verila by si? Sama mi ponúkla svoje číslo,“ chvastal sa a netrápilo ho, že je ako malý adolescent.
„Samozrejme, že verila, ty trdlo. Vždy som ti vravela, že si fešák. Len ty si mi neveril. Tak mi o nej povedz. Je sexy, má veľké kozy a čo zadok? Som si istá, že je minimálne na dve x-ká, že? Ty máš rád plnšie tvary. No tak... Pekne detailne mi ju opíš,“ Horela zvedavosťou, vyskakujúc na malý pultík, kde mali počítač a kasu.
Iren nad nimi len točila hlavou, ale za ten čas si zvykla, že sú spolu proste ako hurikán.
„Blonďavá, veľké zelené oči, maličký noštek, taký podobný tomu tvojmu. Trošku veľké ústa, keď sa smiala mala ich takmer až po uši, ale bolo to celkom milé...“
„Tie ústa oceníš neskôr,“ neodpustila si a on na ňu vyklenul jedno obočie. Ak by nebola žena, povedal by, že to bolo riadne sexistické. „Dostaň sa už k zadku a kozám. Bola šukatelná?“ Pokračovala, netrpezlivo žmoliac ruky o legíny.
„Skutočne sa so mnou chceš baviť ako chlap s chlapom, či sa mi to len zdá?“ zabával sa trošku vyvedený z mieri. Netušil čo to do nej vošlo. Bola blázon, to dobre vedel, mala svoj vlastný slovník, ale poslednou dobou sa zdala akosi ustálená a nevedel si vysvetliť toto jej vyjadrovanie ala Gabriel Keretéš.
Iba mykla plecom, hompáľajúc nohami, čo bolo úplne dievčenské, až dievčenské gesto v porovnaní s jej jazykom.
„Sme predsa dospelí, Jacklin. Tak reagovalo na ňu tvoje telo? Alebo si bol príliš slušák, aby si ju okukal,“ podpichovala ho, čo ho úplne vytočilo. Bol chlapom a jasné, že si tú malú, oživenú princeznú z veže prezrel.
„Bola dobrá. Pekné kozy, možno tak dvojky, odhadom. Akurát do dlane. A zadok mala úplne luxusný. Ani malý ani veľký. Vedel by som sa s ním pohrať,“ Opakoval slová Gaba a sledoval jej tvár, ktorá sa pretiahla a stisla pery k sebe. Zoskočila z dosky a oprášila si neexistujúcu špinu zo zadku, dlho sústredená na podlahu.
Bavil sa na tom, ako ju svojou mužskou chvíľkou vykoľajil. Nevyčítal jej to. Nebola zvyknutá na to, že by sa vyjadroval takto a bola neskutočne sladká, keď sa na neho konečne pozrela a v očiach mala odhodlanie.
„Kedy plánujete rande?“ spýtala sa, kontrolujúc svoje vlasy v monitore počítača.
„Neviem, či jej vlastne zavolám. Bola v pohode, len nemám akosi chuť randiť a všetko okolo toho,“ priznal sa šepky, sústredený na prihlasovanie sa do siete.
„Však nemusíš. Stačí ošukať a nechať tak,“ poznamenala cestou do šatne bez toho, aby mu venoval jeden pohľad.
„Čo to s tebou dneska je, Kata? Čo sú to za reči?“ vyčítal, púšťajúc svoje telo nazlostene do stoličky na kolieskach.
Tie jej reči ho skutočne hnevali. Iné bolo počúvať takéto reči od kamarátov a iné od ženskej. A navyše, Kata sa nikdy takto nevyjadrovala, teda, poslednou dobou nie...
„Čo by malo byť? Vravím ako je. Nemusíš mať hneď vzťah. Ak si sa jej páčil, stačí sa dohodnúť na sexe. Takýto spôsob vyjadrenia je už pre vaše panenské uši prijateľnejší, pane?“ provokovala so zlým úsmevom s kabelkou a knihou v rukách.

„Ona nie je ten typ, čo by bola na jendorázovky. Je to slušné a inteligentné dievča,“ upozornil ju, neuvedomujúc si, čo povedal, kým sa Kata nezamračila, vystrkujúc bradu.
„Jasné, dievča čo si užíva život, tak ako chlapi a má viac sexuálnych skúsenosť musí byť zákonite špinavá kurva a úplne vypatlaná.“
„Nevkladaj mi slová do úst. To som nepovedal.“ Nechcel sa s ňou hádať. Do kelu! Bol skutočne frustrovaný z toho, že mal počas školského roka poobedné a tak sa s ňou cez jej posledný voľný týždeň vôbec neuvidí. Nechcel si to málo času kaziť zbytočnými hádkami.
„Je to úplne jedno. Musím ísť. A zavolaj jej. Myslím, že sa len bojíš nového. V skutočnosti si už dávno z Didi vyliečený. A ak bola tak skvelá, že si sa po príchode do práce tváril ako Oskárek na hnoji, hádam, že by to klapalo,“ nahovárala ho a vylovila svoj pastelovo ružový lesk na pery.
„Môžem sa zastaviť na chvíľu večer? Doniesol by som ti tvoje dielo, čo si mi dala na prečítanie.“ Spozornela s našpúlenými ústami do zrkadielka a obrátila sa k nemu s lesklou pusou, že odrážala svetlo v miestnosti.
„Ani si to nedočítal, čo? Vravela som, že to nie je dielo pre mužské oči a logiku.“
Hrdý sám na seba vypäl hruď a venoval jej zubatý úsmev.
„Včera som to neodložil, kým som to nedočítal a aj keď to nebol môj obľúbený žáner, nebolo to zlé. Téma trošku gýčovitá a otrepaná, ale čítalo sa to dobre.“
„Ty si nazval moju prvotinu gýčom? Neverím, že si to urobil. Nenávidím to slovo a už absolútne v spojení s mojím dielom,“ ofučane odula ústa s rukami prekríženými na hrudi.

„Sľúbil som, že budem úprimný. Je to dobre napísané, ale téma je už milión a jeden krát rozobraná. Zlý chlapec balansujúci na hrane má nehodu pri ktorej príde o nohu, v tom sa tam objaví dievča čisté ako ľalia, samozrejme bloncka a s modrými očkami a úplne ho pomení. A tak sa zo zatŕpnutého kripla stáva cítiaca dokrkvaná bytosť. To je rozpísané v každom jednom druhotriednom diele pre násť ročné, čo dúfajú, že si takého sexy zlého chlapca nájdu a skrotia ho,“ vysvetlil jej v snahe ju ubezpečiť, že štýl bol dobrý, len téma nepasla, no ona sa nasupela a fučiac si rázovala cestu k vchodovým dverám.
Pravdepodobne niečo pokazil, vyzerala ešte viac nazúrená a ani sa na neho nepozrela.
„No, hádam, tá tvoja Zuzka bude mať lepší vkus, ako ja, keď čítam veci pre násť ročné.“ Bola skutočne nahnevaná a on bojoval s nutkaním ju upozorniť, že by mala znášať kritiku omnoho lepšie, lebo inak z nej nikdy nebude autor. Nie každému jej diela ulahodia. No nakoniec sa nad tým len pousmial.
„Má rada Kráľovstvo prsteňa a jej najobľúbenejšia postava je Gandalf,“ oznámil jej provokačne, „A predstav si, že najobľúbenejší predmet je matematika, kto už má rád čísla?“ pokračoval a nevedel si vysvetliť prečo ho tak tešilo, že celá očervenela v tvári a viditeľne sa triasla.
„No tak, to si potom môžete u nás v meste založiť jednu z tých siekt, čo majú aj v Amerike. Som si sitá, že tak, ako tam majú blázni kluby Star trek a Star wars tak by ste si tiež našli prívržencov a ak to vygradujete tým zjazveným, strapatým týpkom, máte sto percentnú účasť,“ útočila s tou jej lesklou papuľkou a on sa neskutočne bavil a ona si to tiež musela všimnúť, lebo sa aj na jej tvári objavil krátky úsmev, krátko pred tým, ako ho zmazala novou snahou o zamračenie.
„Ty žiarliš,“ obvinil ju a pohol sa k nej s opatrným úsmevom.
„To tak, na teba? Na čo by som už mohla ako žiarliť?“ Cúvla k dverám a on sa zasmial.
„Nenahradí ťa. Sľubujem. Si moja najlepšia kamoška a aj keď som sa s ňou skutočne bavil, nie je s ňou taká zábava, ako s tebou,“ sľúbil jej, upravujúc pramienok za ucho, ktoré ona hneď uvoľnila, znova s vystrčenou bradou.
„O to sa skutočne nebojím. Som to najlepšie v tvojom živote. Mňa len tak niečo nevystrnadí a neprekoná.“ Áno, bola to jeho kopa sebavedomia a nezdravého narcizmu. „Len už nikdy nepovedz, že je niečo gýč. Nenávidím to slovo.“
„Ospravedlňujem sa za to. Mrzí ma, že si si to tak vzala.“
„Nemám rada, keď niekto prirovná knižné dielo ku gýču či klišé. Niečo také neexistuje. Aspoň, čo sa týka real príbehov. Samozrejme vlkov, upírov tých je viac než dosť a skutočne sú to otrasné diela, ktoré by sa mali prestať písať. Lebo už je toľko upírsko-vlčích a ľudsko-upírskych párov, že o chvíľu ľudský druh vyhynie a budú tu behať len mýtické bytosti a ich malí kríženci zamoria zvyšok sveta. Ale pri real príbehoch to nie je správne prirovnanie. Lebo v každom, pre teba gýčovom príbehu, je minimálne šesť desiat percentná možnosť, že sa niekde vo svete niečo také stalo alebo deje. Je to, ako by si povedal, že Jašíkov Igor s Eva nemohli byť skutoční. Isto bolo takých párov viac než dosť a len preto, že o tom písal on a kopec ďalších autorov v tom čase z toho nerobí gýč, Jakub. To, že ty nemáš rád čítanie príbehov o láske ti nedáva právo nazývať ich gýčom. Je isté, že niekde vo svete je zbohatlícky chlapec a zaľúbi sa do slúžky, a aj keď ich koniec nemusí byť šťastný, je skutočný a to, že by niekto napísal ich príbeh z nich nerobí len gýčové postavy. Tak, ako sviatok Valentína nie je gýč a klišé. Nech si všetci vravia čo chcú. V skutočnosti, všetci zabudli o čo v tom sviatku ide. Že je to oslava lásky a deň všetkých zaľúbených, len obchodné reťazce z neho urobili ľahkú cestu k peniazom. Valentín bol kňaz, ktorý aj napriek zákazu oddávať sedliakov jeden taký pár zosobášil aj s vedomím, že skončí na hranici. Je to sviatok a úcta k nemu a jeho odvahe stáť a bojovať za lásku. Len mi ľudia, sme si tak zvykli používať to debilné slovo "Gýč", že už ani nevieme prečo ho používame.“ Zhlboka sa nadýchla a uhryzla si do pery. Čo ho prinútilo to gesto zopakovať, inak by sa rozosmial.
Úplne ju zbožňoval, keď sa takto rozohnila a bojovala za svoj názor o ktorom bola presvedčená, že je ten najsprávnejší.
„Ty sa mi posmievaš, Kubo?“ osočila sa na neho so zamračením, drgajúc do jeho hrude, aby sa jej uhol a mohla otvoriť dvere.
Pokrútil hlavou stále s hlúpym úsmevom.
„Tak čo sa mi rehoceš?“ Potiahla dvere, keď sa do nich zaprel, aby mu neutiekla.
„Nerehocem, usmievam. To je rozdiel. A je to len preto, lebo som prišiel na to, že milujem, keď sa takto rozbesníš. Možno by si mala uvažovať o otvorení diskusného krúžku,“ navrhol stále s debilným úsmevom.
 „Pouvažujem o tom. Tak ahoj večer, blbečku. Och a zavolaj tej svojej blondínke, niet nad pohľad na blonďaví párik s hlavami nad učebnicami. To by boli vtipy,“ podpichla ho a tento krát jej uhol, keď ho znova potiahla od dverí.
„Ahoj večer.“ Žmurkol, zachytávajúc dvere, aby sa nezavreli a sledoval, ako sa pohla na parkovisko.

„A Katka?“ oslovil ju s úsmevom neviniatka, „ skutočne nemusíš žiarliť,“ ubezpečoval ju pokojne s úprimným úsmevom.
Odpoveďou bol jej smiech a kývanie hlavou nad ním a jeho istotou, že by skutočne mohla žiarliť. Možno to tak skutočne nebolo a on len chcel, aby áno, tak ako on nedokázal vystáť toho jej barmana z románov, ktoré čítala a písala, aj keď ho nikdy v živote nevidel.
25.kapitola
Bolo  na prd sedieť v čakárni plnej žien bez objednania. Preventívku mala až o štvrť roka a na dnes by ju už aj tak neobjednali. Takže musela pretrpieť staré babky, čo si ju okato prezerali, budúce mamičky rozvalené na nepohodlných, v koženke potiahnutých lavičkách, hladkajúce svoje obrovské pupky a ich prípadne už odrastenejšie decká, čo boli hlučné a nevychované. Niektoré boli horšie, ako tie deti a snažila sa krikom tie ich malé diabliky ustáliť, čo hluk ešte zhoršilo, priestor ešte zredukovalo a ona sa znova dusila zvratkami v hrdle, pre odporne vydýchaný vzduch.
Nie, že by sa nesnažila otvoriť okno. No babka s post menopauzovým syndrómom, keď jej vaječníky už  nefungovali minimálne jedno alebo dve desaťročia,  sa na ňu oborila, či jej načisto preskočilo, nech okamžite  zavrie okno, že všetci nachladnú a deti sú v tomto období náchylné na chrípky.
Sestrička, bývalá svokra, otvorila dvere a rozhliadla sa po čakárni a iba skutočnosť, že tú ženu poznala, jej umožnila na tvári spozorovať krátky úškľabok zúfalstva. Nečudovala sa, bola hodina do obednej pauzy a stoličky boli nabité.
Nahodila milý úsmev láskavej sestričky a vyslovila tri priezviská objednaných. Nikdy nepochopila, prečo si do tej ordinácie vždy berú po tri ženy, keď ešte v medzi čakárni, ako to ona sama volala, museli čakať ďalších dvadsať minút.
„Toto nemá význam!“ zahromžila ženská, čo mala plné zuby čakania a vyskočila zo stoličky, ktorá sa razom stala obsadenou.
Vonku začal besnieť studený, októbrový dážď a ženy zborovo zakňučali.
Pani Nervózna si obliekla jesenný kabát, prehodila si cez hlavu kapucňu a vybehla na chodbu. Akoby tým vyvolala davovú psychózu, odišli takto ešte tri. Modlila sa, aby podobne zmizli všetky, čo nie sú objednané a ona by sa na rad dostala skôr.
Nešla tam s vážne akútnym problémom, ktorý by ju ohrozoval na živote, teda aspoň v to dúfala. Ale napriek tomu ju to čakanie iritovalo a iba málo pomáhal smartík a nemocničné wifi, ku ktorému sa pripojil.
Prekontrolovala svoj Facebook, kde nebola od rozchodu s Jakubom. Zrušila tú blbosť o zasnúbení a prišla na to, že pokiaľ človek nie je pravidelne online, príde o všetkých svojich chatovacich „priateľov“. Za štyri mesiace jej nik nenapísal ani ťuk. Ani na plochu, ani do súkromnej správy. Nik ju nikde neoznačil, nič s ňou nezdieľal.
Tak si aspoň prezrela plochu, aby sa zasmiala nad debilnými statusmi typu: vonku prsi - tá hus si zrejme myslí, že robí službu ostatným lebo pravdepodobne nemajú okná alebo čo...
idem na kavu do hofera kto sa prida - Smutné bolo, že dievča bolo bez písomných reakcií a všetci len likovali. Toš sa musí vyrovnať so skutočnosťou, že z nej bude samotár.
jebem na to, to si zo mna ta mrcha robi srandu - mala tam reakcie, kde sa „kamarátky“ snažili vyzerať ako podpora, no v skutočnosti iba vyzvedali a pýtali sa, čo sa stalo. No autorka výlevu napísala, že to nie je niečo, čo by písala verejne na sklo, že napíše správu. Tak načo, do šľaka, to vešala, aby si to každý prečítal? Úplne tomu chýbala logika.
A takto si krátila čas. Zabávala sa na kozách, ktoré kedysi volala kamarátkami a s úškrnom na perách bojovala s nutkaním vysmiať ich na úkor ich trápnych statusov a zrkadlovkách, či selfie, kde sa pučili ako dáke pokrivené, retardované ovce, očakávajúc liky a komenty o tom, aké sú neskutočne krásne, sladké, zlatučké a ako by ich dali ich kamaráti dole.
Bola rada, že nikdy nebola ten typ dievčaťa, čo by trávilo voľný čas doma, fotením svojej maličkosti, aby to mohla potom nedočkavo hodiť na svoj profil a čakať reakcie.
Odhlásila sa, sľubujúc sama sebe, že keď príde domov, proste si účet zruší. Kamošky sa jej vysrali na hlavu a už ju to aj tak nebavilo.
Aj keď, mohla si za to možno sama. Ignorovala ich celé leto, len aby mohla byť každú chvíľu s ním a na oplátku dostala najkrutejšie kopačky v histórií ľudstva.
Čakáreň sa vyprázdnila a konečne prišla na rad ona a ešte dáka tehotná guľa, čo  prišla krátko po nej. Pani Franeková vyzerala uvoľnenejšie a jej úsmev prirodzenejšie, keď zbadala, že čakáreň sa im vyľudnila a začne sa plniť znova až po obednej pauze.
„Dobrý deň, pani Franeková.“ Nahodila super úsmev.
Bolo to trošku zvláštne stretať sa s ňou pravidelne, ale jeho matka bola dosť profesionálna, aby dokázala neťahať ich osobné veci do vzťahu pacientka - sestrička.

„Ahoj Didiana. Len po recept, že? To si mohla zaklopať a nemusela tu toľko tvrdnúť.“ Milá a usmievavá ako vždy. Mala rada tú ženskú.
Pokrútila hlavou, hľadajúc správne slová, zatiaľ, čo blondínka listovala v jej zázname.
„Preventívku máš až dvadsiateho januára,“ pripomenula iba pre istotu. Stále niečo horlivo študujúc v jej kartotéke.
„Viem. Ja mám taký malý problémik...“ šepla v rozpakoch s pohľadom upreným na svoje ponožky.
Taká hanba, na jej nohe sa rysoval mokrý fľak a vďaka nemu vyzerala biela ponožka ako minimálne mesiac nepraná. A toto má doktorovi strčiť pred nos?
Zasraná Čína. Vedela, že si tie jesenné čižmičky nemá kupovať aj keď sa jej páčili. Akú kvalitu môže človek čakať od desať eurových črievic? Ale musela to, krava blbá, urobiť.
„A čo ťa teda trápi?“ pýtala sa, niečo zapisujúc a ona využila jej sústredenosť na písanie textu a rýchlo si stiahla tie prekliate ponožky z nôh.
Zbalila ich do guľôčky a stískala ich v pästi, naplnená tiesňou. Nenávidela gynekológa viac, ako zubára a to z neho mala vždy nočné mory. Jeho malé vŕtačky a háčky, ktorými škrabal sklovinu. Striaslo ju, až nedokázala odolať a musela si jazykom prejsť po zuboch, aby sa zbavila toho odporného brnenia.
„Mešká mi to už piaty deň,“ oznámila nesmelo, bez schopnosti pozrieť tej ženskej do tváre. „Nie je to tak, ako si myslíte!“ vyhŕkla, poskakujúc na stoličke.
„Nič si nemyslím, Didka,“ ubezpečovala, aj keď obe vedeli, že si myslela.
„Beriem antikoncepciu. Dávam si pozor. To je dôvod prečo som tu. Nerozumiem, ako je možné, že proste neprichádzajú.“ Rozhodila rukami, zúfalá po potrebe ubezpečenia, že je všetko v poriadku, že sa to stáva.
V jej mysli sa objavoval jasný obraz toho, ako jej doktor oznamuje, že má na maternici alebo vaječníkoch niečo... a zrejme je to niečo nádor a ona zomrie. A bude sa nenávidieť počas umierania za to, že si nikdy nekúpila nič z Avonu s ružovou mašličkou a vždy utekala pred ľuďmi s malými narcismi. Ale kto by dal dve éčka za umelú kvetinku veľkosti nechta na palci ruky?
„Pán doktor sa na to pozrie,“ povedala nezaujato, pre zmenu sústredená na čistenie svojich, na krátko ostrihaných nechtov.
Dvere sa otvorili a po sekunde sa v nich objavila tá mamička, ktorá mala prednosť iba pre to, že je tehotná. Akoby sa ostatné pacientky nikam neponáhľali a nemali lepšie veci na práci, ako tvrdnúť v čakárni u úchyla. Nenávidela zvýhodňovanie nabúchaných ženských.
Usmievala sa jak pominutá a ukazujúc všetky svoje biele zuby sa lúčila s doktorom. Nerozumela, čo to tie ženské mali rehotať sa na gynekológa pri odchode z jeho ordinácie. Ona bola zakaždým rada, že už má po tom, môže ísť domov a zabudnúť, že tam bola.
Iba na ňu kývol hlavou. Úsmev z jeho vráskavej tváre zmazaný. Zrejme si ho musela každá vyslúžiť a ona nebola z tých, čo by si ho vyslúžila, čímkoľvek. Na ňu sa  za tie tri roky, čo k nemu patrila, usmial asi dvakrát a aj to boli trápne momenty na ktoré odmietala čo i len spomínať.
„Tak, aký máme problém, slečna Katonová?“ zaujímal sa, keď jej pokynul, aby si sadla na stoličku oproti nemu a on zatiaľ otváral jej zložku v počítači.
„Beriem antikoncepciu a menštruácia mi mešká už piaty deň. Čo je divné, keďže od zajtra som mala načať nový mesiac a... a mne ešte neprišla menštruácia za ten predchádzajúci,“ vychrlila zo seba v snahe sa nečervenať, stále s ponožkami v rukách.
„Takže podozrenie na graviditu.“ Nepýtal sa, konštatoval, no ona aj napriek tomu horlivo pokrútila hlavou.
Nebolo možné aby bola tehotná. Posledných päť týždňov v nej nebol nik a ak by aj bol, brala tie hlúpe pilule, predsa!
„Beriem antikoncepciu,“ oznámila mu, akoby on nebol tým mužom, čo jej ju odporúčal pred  takmer tromi rokmi.
Len sa usmial. Presne tým spôsobom, ako v prvý deň, keď hľadela vyplašene na kozu  a uvažovala, či sa jej nohy nepošmyknú, keď ich bude pchať do tých pohyblivých strmeňov.
Teraz ten pohľad pochopila. Hlúpe, naivné dievčatko. To bol ten pohľad.
„Dátum poslednej menštruácie?“ zaujímal sa, ťukajúc prostredníkmi do klávesnice, ako Ďateľ Woody.
„Sedemnásteho augusta.“ Hrýzla si do pery, stále žmoliac to hlúpe klbko mokrej bavlny.
Ticho bolo rušené len nepravidelným ťuk – ťuk jeho prostredníkov. A jej prichádzalo znova zle. V hlave jej trešťalo v kombinácií s nepríjemným tlakom na spánkoch, z čoho sa jej zdvíhal žalúdok a cítila sa na omdletie.
„No, pozrieme sa na to... Odložte si a vylezieme  si hore.“ Nikdy, skutočne nikdy si nezvykne na to jeho pomnožovanie. Znelo to úchylne. Spolu si vylezú na tú prekliatu vec...
Zaliezla do malej, klaustrofóbiu vyvolávajúcej kabinky, kde nebolo viac miesta, ako na stoličku a malé zrkadielko vo výške jej tváre.
Nenaťahovala to, aj keď mala na to skutočne chuť. Proste zaťala zuby, stiahla si predĺžené tričko  až kúsok nad kolená a vyšla von.
Znova si ju premeral a ona mala chuť zakňučať. Nebol to zlý doktor, vedela, že na ňu pozerá, ako na malé dievčatko vzhľadom na mega vekový rozdiel, no aj tak  sa cítila vždy ako chvíľu pred zneužitím.
Vyliezla si na to monštrum a v čase, keď ju inštruoval, aby sa uvoľnila a roztiahla nohy, sledovala na bielo natretý plafón a tvárila sa, že jej sa to absolútne netýka.
„V poriadku, dievča. Pozrieme sa ešte vnútorným...“ Prestala ho počúvať, nenávidela toho tenkého Róberta.
Proste si len mechanicky ľahla na lôžko, vystlané papierovým, jedno rázovým niečím a nechala ho, aby v pokoji natiahol na tú vec šprc gumu.
Tváril sa nijako. Zameraný na sledovanie malého monitora mašinky s kopou farebných tlačidielok a vlastnej tlačiarne, zatiaľ čo jej sa pred tvárou rozsvietila malá plazma a mohla sa „vidieť“ z vnútra.
Zbadala to skôr, ako na to stihol upozorniť on. Malý výrastok zo steny maternice. Vyzeral, ako jedna pokrkvaná guľôčka, čo do seba cez telo pera zvykli s Jakubom pľuvať.
A bolo to. Nádor. Skutočne ho tam mala. Umrie. A možno bude mať dosť šťastia a len ju vykuchajú. Prejde si ožarkami a chemoterapiou a bude neplodná, ale živá. Navždy pod drobnohľadom svojho onkológa. Mala by sa zblížiť s Katou. Ak je na svete niekto, kto by jej pomohol, poradil a bol pri nej úplne chápajúci jej prežívanie, bola to ona. Prešla si tým pri svojej matke. Potrebovala niekoho, kto jej povie pravdu.
Možno ak by to napísala Dantonymu konečne by prestal ignorovať a ona by ho mohla poslať do prdele, nech si už teraz záujem nechá. Ak by sa ovšem staral.
„Gratulujem. Siedmy týždeň podľa ultrazvuku.“ A dostala ten úsmev, ktorým obdaril tehuľu. „Srdiečko bije a má deväť milimetrov,“ usmieval sa, keď jej podával jeden malý obrázok jej nádoru.
Automaticky natiahla ruku a nechala, aby jej do nej ten obrážtek vopchal. Jej nádor mal srdce? Čo to do pekla?
„Môžete sa obliecť.“ Venoval jej znova úsmev, dostávajúc ju z tranzu. Ani si neuvedomila, že tam stále ležala s nohami pokrčenými v kolenách, ktoré k sebe silno tisla.
Nemotorne sa posadila, zostávajúc na pokrkvanej, papierovej podložke. Videla tam hlávku a dokonca sa zdalo, že by z toho niečoho mohli trčať ruky, len časť, kde by mali byť nohy pripomínal chvost morskej víly.
A pomaly jej to dochádzalo. Jej nádor nie je nádor. Ona proste bola...
„To nejde!“ vyhŕkla, pevne odhodlaná tú hlúposť doktorovi vyhovoriť. Možno ho prinúti, aby do nej toho Róberta strčil ešte raz a pozrel sa poriadne.
„Oblečte sa a potom vám odpoviem na všetky prípadné otázky.“ Jeho tón bol mrzutý, dosť odlišný od úsmevu, čo jej venoval pred necelou minútou.
Zrejme ho štvala svojou pribrzdenosťou a bol asi aj hladný. Tiež bola nepríčetná, keď pociťovala hlad. A on nejedol od šiestej rána, ako otvoril ordináciu.
Natiahla nohavičky, termolegíny a venovala svojmu odrazu v zrkadle krátke pokývanie hlavou. „Proste sa zobudíš. Nie je to skutočné,“ ubezpečovala sa pokojne.
Doktor ju však vytrhol z nahovárania seba samej, že je to len nočná mora. Keď jej rukou pokynul, aby si sadla.
„Problém?“ Vyzeral pobavený, možno trošku sarkastický, keď sa zaujímal.
„Nemôžem byť tehotná. Beriem tie lieky. Vždy o pól ôsmej večer, už posledné tri roky,“ oznámila mu zúfalo, no on si len povzdychol s vykrivenými ústami.
„Nič nie je sto percentné. Žiadna z ochrán vám nedá záruku. Nie je to bežné, ale taktiež nie nemožné. Upozorňoval som vás na to pri prvom predpise. Stačí, že si prejdete vnútorným infektom alebo beriete antibiotiká, zjete niečo, čo vám nepasne a vyvraciate to, alebo zabudnete na jednu dávku a nedoplníte ju do dvanástich hodín, ďalšie už strácajú účinnosť. Stačí málo,“ školil ju už zjavne neskoro.
Chcela mu odpapuľovať, že nič z toho sa nestalo. Že je to hlúpa chyba farmaceutickej spoločnosti, čo tie antikoncepčné tabletky uviedla do trhu, keď  ju trklo, ako baranidlom rovno do rozdráždeného žalúdka.
Ten prekliaty pregrcaný deň. Konečne ruzumela, prečo jej tie dve tabletky nesedeli. Nedala si rovno dve dávky. Ako mohla len zabudnúť?
„To nejde, mám len devätnásť. Nemôžem byť tehotná. Mám maturitný ročník, môj priateľ sa so mnou rozišiel. Nemôžem byť slobodná matka bez ukončeného stredoškolského vzdelania! Nie, ja proste nemôžem byť vôbec matkou.“ 
Videla odsúdenie v jeho tvári, keď mu docvaklo kam tým mieri, no netrápilo ju to. Nebol v pozícií, aby ju súdil. Bol iba doktorom, ktorý jej mal pomôcť.
Chvíľu na ňu hľadel, než si uvoľnil hrdlo a ťažko si povzdychol.
„Nie som zástancom tohto radikálneho riešenia. Navrhujem vám zobrať si čas na premyslenie. Poraďte sa s priateľom a rodičmi. Už som mal pár prípadov, keď sa mi tu zjavili maminky, mladšie od vás, odhodlané isť na zákrok a nakoniec si to rozmysleli.“
Dobre si bola vedomá toho, že to tak skutočne mohlo byť. Nechcela tie dievčatá súdiť. Do šľaka, ak by Dante nebol taký zmrd, pravdepodobne by to tiež zvažovala. Ak by sľúbil, že sa o ňu postará a dieťaťu dá svoje veľactené meno. Ale Dantony bol minulosť a jej budúcnosť sa akosi nezhodovala s obrázkom malého, ukričaného decka s jamkami v lícach.
Pri tej predstave jej stisla žalúdok neviditeľná ruka a na jej prekvapenie to vôbec nebolo nepríjemné. Také malé chvenie a očakávanie. Malý Dantony v jej bruchu.
Zatriasla hlavou, neochotná si pripúšťať také sračky.
Mala čerstvých devätnásť, maturitný, prekliaty ročník a pred sebou výšku. Neprichádzalo v úvahu, aby zvládla byť študentkou a popritom plnohodnotnou matkou. Nie, ona vlastne ani nemohla byť matkou ani na desať percent. Bola príliš sebecká, aby sa dokázala vzdať života, čo viedla a stala sa z nej nevzdelaná, šťastná, slobodná mamka.
Nemyslela, že taký titul existuje. Žena potrebuje chlapa k výchove decka. A ona nebola ochotná trmácať sa životom s prístelkom, ktorý jej bude do konca života pripomínať, aká hlúpa bola a je.
Vzdať sa snov, plánov a bezstarostného života.
„Priateľ sa so mnou rozišiel a nie je moja vina, že sú tie lieky nie stopercentné. Ja som nič nezanedbala, nemienim doplácať na nekvalitné antikoncepčné tabletky, čo ste mi vy odporúčali. Nemusím sa s nikým radiť. Som si istá. Mám pred sebou vysokú školu. Nechcem skončiť ako socka s nedokončeným vzdelaním na VPP a čakať na alkoholika, ktorý bude ochotný vziať si ma aj s malým bastardom.“
Fajn, tak ďaleko vo svojej triáde nechcela dospieť, nie pred svojim doktorom. Ale vytočil ju do nepríčetnosti. Nebol tu od toho, aby vyjadroval svoj názor či skúsenosti. Pokiaľ nie je interrupcia zakázaná, má ju proste vykonať a držať  hubu.
„Interrupcia sa vykonáva do dvanásteho týždňa. Ani o deň neskôr. Čo však neznamená, že mi sem naklušete v jedenástom týždni a piatom dni. To vám už nik ten zákrok neurobí. Zatiaľ to necháme tak. Bežte teraz domov, porozprávajte sa s rodičmi. Zatiaľ neurobíme ani žiadne odbery na tehotenské testy. Ste v siedmom týždni a štvrtom dni, čo v respektíve znamená, že máte dva a pól týždňa na premyslenie.“ Jeho hlas bol mdlý a znel unudene a úplne plocho.
Odsúdená, bola odsúdená, ale bolo jej to u prdele. Bol to jej život a nemuselo ju trápiť, čo si o jej rozhodnutí myslí on alebo zvyšok ľudstva.
„Nemám o čom premýšľať. Pre mňa za mňa mi to urobte hneď teraz tu. Ak aj prídem o dva týždne, môj postoj sa nezmení.“
Vystrčila bradu, stískajúc vlhké ponožky a čiernobielu fotku  malej guľky s veľkou hlavou v rukách.
„V poriadku, ale aj tak trvám na aspoň jednom týždni. Možno by ste si mohli prečítať, ako sa plod vyvíja a pomohlo by vám to urýchliť rozhodovanie.“ V skratke, prečítaj si, ako sa zo zhluku buniek stáva skutočný, malý človek a nestaň sa vrahom.
Kurva, ako nenávidela tieto vnútivé reči. Bolo jej jasné, že čím dlhšie bude ten zákrok odkladať, tým viac sa zžije s predstavou seba ako matky a z toho hlavatého mimozemšťana na obrázku bude človiečik s rukami a nohami a potom to už nedokáže urobiť. Presne o to tomu skurvencovi šlo.
Ale ju nepreští.
„Vy sám mi tu tvrdíte, že čím viac času prejde, tým viac sa z toho niečoho vo mne stáva decko a teraz odo mňa žiadate, aby som čakala? Je to trošku nedomyslené a pritiahnuté za vlasy, nemyslíte? Chcem ten zákrok. Čím skôr, tým lepšie.“
Dostala ho, jeho oči sa rozšírili, ako ho chytila do siete jeho slov a nepohodlne sa ošil na svojom kolieskovom kresle, odsúvajúc sa od stola, aby ju mohol aj s jej kartotékou odprevadiť z ordinácie.
„Ak nezmeníte názor ani po dohovore svojich rodičov, zastavte sa zajtra skoro ráno. Urobíme odbery a potrebné vyšetrenia pred tým, než vás pošleme na oddelenie.“ To bolo všetko čo povedal. Hodil kartotéku pani Franekovej na sesterský stôl a zatresol za sebou dvere od svojej malej miestnosti.
„Kyret?“ zhíkla jej bývala svokra, akoby ju kopli do brucha a rukou si prikryla ústa. Nemá čo čumieť do jej kartotéky, keď jej ju doktor podal zavretú.
Nemohla si pomôcť a pretočila oči. Nebolo to decko jej synáčika, nemusela to tak kurevsky prežívať.
„Nie je Jakubove, tak pokoj,“ zafrflala podráždene.
Nikdy sa k tej žene nechovala neúctivo a aj keď svojou otvorenosťou a divným, netradičným spôsobom výchovy niekedy dokázala piť krv, vždy sa snažila byť voči nej úctivá. Ale teraz ju nasrala. Všetci ju srali.
Čakala, že dostane očistku za svoje rozhodnutie, no žena pred ňou len prikývla, zakladajúc kartotéku na kopu k ostatným.
Pochopila, že skončili ich žiaden rozhovor a bez pozdravu opustila sestričkine kráľovstvo.
Čakáreň bola prázdna. Všetci už rátali s tým, že sa pán doktor so sestričkou už pobrali na obed a tak si vzala viac času na navlečenie vlhkých ponožiek a zapnutie členkových, prekliatych, čínskych, šiťáckych čižiem,  čo si kúpila za ľudovú cenu.
Dokrkvaný obrázok položený vedľa nej pálil jej myseľ. Mala v pláne ho zahodiť cestou na MHD niekam do koša alebo by ho tu proste mohla nechať. Čím menej bude spojená s tým Danteho upomienkovým darčekom, čo po sebe zanechal, tým to všetko bude menej skutočné.
Dážď ustal, vzduch po ňom zostal svieži a vlhký a slnečné lúče človeku privodili na krátky okamih pocit tepla a potrebu rozopnúť si bundu. No keď to urobil, nakoniec si ju aj tak musel zapnúť, lebo mu bola zima.
Rovnako to robila ona, celú tú krátku trojminútovú cestu k zastávke. Rozopínala  a zapínala bundu na striedačku, ako by trpela obsedantnou poruchou a bez toho nemohla proste jestvovať.
Nebola to jej vina. Stačí, ak si to bude neustále opakovať a uverí tomu. To, že mala úpal a šla sa zgrcať bola vina slnka a Danteho. Nie  jej. Nemusela znášať dopad celej tej na prvý pohľad nevinnej situácie. Mohla kydať na farmaceutikov a každého, čo mal čo i len minimum dočinenia s tými nespoľahlivými pilulami, nik okrem nej nevedel, že nesplnila všetky podmienky pre to, aby boli účinné.
Zatĺkaj a zatĺkaj, nič ti nedokážu.
A predsa tam bola tá hlúpa, chvíľková potreba rozbehnúť sa späť do čakárne a vziať si ten obrázok naspäť. Nemala ho tam nechávať. Aj keď to bola hlúposť, celé jej zmýšľanie, bol to iba ultrazvuk, čierna machuľa niečoho, čo je aj tak s ňou, nech ide kamkoľvek.
Bol to týždeň, čo sa odhodlala dať Dantemu pokoj, neatakovať ho hlúpymi sms a hlasovými odkazmi. Bola prekvapená, že po tom mesiaci každodenného obťažovania si ešte nezmenil číslo a mal stále chuť a vôľu ju rušiť a smerovať ju do odkazovača. Ale zrejme ho to bavilo, váľať sa v jej seba deštruktívnej seba ponižujúcej činnosti a na hovno vyvinutej hrdosti.
Možno si myslel, že je to spravodlivé, jej ubitá hrdosť za jeho kvázi zlomené a oklamané srdce.
Hodila sa do nepohodlnej, kovovej lavičky pod presklenou búdkou zastávky a vylovila telefón z bundy.
Bol čas to skúsiť znova. Možno by mohla... Možno by chcel...
Keď však po piatom zvonení skončila vypnutá, pochopila, že dvihnúť nemieni. A tak skúsila sms. Dúfala, že si ju prečíta a nevymaže.
„Zdvihni do kelu, potrebujem s tebou niečo súrne prebrať!“ Ten výkričník si mohla odpustiť.
Poznala ho a vedela, že najviac na svete nenávidel, keď na neho niekto v správach používal výkričníky, alebo mu niečo prikazoval, ale nemala predsa na výber.
Čakala päť minút a keď sa potvrdilo, že nástojenie nezaberie, proste sa rozhodla, napísať mu to teda do sms, aj keď to nebolo niečo, čo by sa malo oznamovať touto cestou.
„Okej, nakoľko si ignorantský kus hovna, tak nemám inú cestu, len túto. Čakám tvoje skurvené decko, tak láskavo zdvihni alebo aspoň napíš, kurva, čo s tým!“ Odoslala a ešte raz si tú hroznú vec prečítala.
Nebola si istá, či sa v nej začali budiť materinské, ochranné inštinkty, ale mala nehoráznu chuť si nafackať pre to, že nazvala to malé niečo v nej skurveným.
Jej psychóza však zapracovala a nakoniec sa pristihla, že je na seba naštvaná viac pre to, že ju štve, ako sama pred sebou to dieťa hájila. Nebolo to decko, bolo to len niečo... so srdcom a hlavou tak veľkou, že to bolo pravdepodobne už teraz kučeravé a preto bola tá hlava tak výrazná.
Autobus s tichým vypustením tlaku zastavil a mrzutý šofér otvoril dvere, mračiac sa na ňu, keď podľa neho, pravdepodobne dlho otáľala, než sa pohla k dverám, ktoré pre ňu galantne otvoril.
Ešte si ani nesadla, keď jej mobil zabublinkoval, oznamujúc správu.
Trošku jej stislo žalúdok, ale len na kratučkú sekundu. Neodpísal, neozval sa mesiac. Isto to bola matka alebo otec? Nie, otec jej nikdy nevolal a nepísal, pokiaľ to nebolo skutočne dôležité.
„Daj to preč. Nech to decko nemusí počúvať, že je bastard od každého v jeho blízkom okolí. Ak na to potrebuješ peniaze, nie je problém.“ Toľko z Danteho. Nič viac. Len rozkaz a znak ochoty v podobe zaplatenia jej vykuchania.
Super, a to si myslela, že toto hovädo by mohlo milovať. Nakoniec sa už ani nedivila, že sa k nemu vlastný otec choval ako hajzel.
On sám bol exemplárnym príkladom imbecilného, bezcitného skurvenca.
„Nepotrebujem tvoje prachy.“
„Nech ti ani nenapadne si to decko nechať, nechcem, aby po svete behal môj bastard. Ak vlastne skutočne je môj.“ Super, proste dokonalé, tak ešte bude obvinená z navlečenia jeho vznešenosti do postu skurveného, krkavčieho otca.
„Pojeb sa!“ Krúžila prstom nad odoslať, no nakoniec to zmazala a na poslednú sms nereagovala. Bol to zmrd, ktorý sa len chcel vyvliecť z povinností. Zrazu plne komunikujúci.
Bojovala  s nutkaním si to malé bastardča nechať, len pre to, aby ho vytočila a rozzúrila. Ale chcela svoj život späť a s tým malým by to len ťažko bolo možné.
Nakoniec, len konečne urobila to, o čo ju žiadal koncom augusta. Nebolo dôležité, že bola jednou z tých patetických blbiek, čo si hneď do hlavy natlačia číslo svojho priateľa a vedela ho aj po spiatky. Ak si ho nebude neustále opakovať, jeho vyťukavaním, časom zabudne. A rozhodne nemala v pláne ho ešte niekedy použiť.
Keď vystúpila na zastávke, len desať minút vzdialenej od jej paneláka, uvedomila si závažnú vec. Nemala prekliatu ospravedlnenku na dnešný deň. Ešte stále v móde leto, akosi zabudla na to, že bude musieť triednej dokladovať, kde sa flákala. No nakoniec nad tým len kývla rukou. Zajtra  znova  ide ku svojmu gynekológovi, odhodlaná skončiť na operačnom stole, takže tak či tak dostane doklad o tom, že nebola schopná zúčastniť sa na drile maturitného ročníka.
Dúfala, že keď otvorí dvere, bude byt ešte tichý a prázdny, no, samozrejme, jej matka už bola doma a krútila sa okolo šporáku.
Nenávidela v tej chvíli, že pracovala iba šesť hodín denne, ako upratovačka v starobinci, iba o dve ulice ďalej. Ak by pracovala ako každá iná ženská aspoň plných osem hodín, mohla mať ešte dve hodiny pre seba a topiť sa v seba deštruktívnych myšlienkach.
„Didinka, si to ty?“ Počula z kuchyne šramot riadu a otrávene si povzdychla. Didinka je super zdrobnenina jej poondiateho mena.
„Ja,“ ozvala sa hlasnejšie, keď si sadla na malý taburet, aby  z nôh stiahla premočené, už teraz šedé, členkové ponožky.
„Akoto, že nie si v škole? Či ste mali skrátené vyučovanie?“
Samozrejme, že si jej matka nepamätala, že jej vravela, že nejde do školy. To bola celá ona. Keď sledovala svoje slovenské telenovely, bolo zbytočné jej niečo vravieť.
„Vravela som ti, že dnes idem k doktorovi, spomínaš?“ Prešla bosky do kuchyne a sledovala svoju matku v teplákoch, ako škrabkou vyrezávala choroby zo zemiaka, čo držala v rukách.
„Úplne mi to vypadlo... A to bolo tak dôležité, že to nemohlo počkať po škole? Myslím, že ordinuje okrem stredy do piatej poobedia, nie?“
Jasné, že áno, ale ona to už chcela mať za sebou, akurát netušila, že namiesto toho bude mať pred sebou ešte ďalšie opletačky a nepríjemnosti.
„Mami, sadni si, prosím. Musím ti niečo povedať,“ šepla nesmelo, úplne meniac tón, ktorým doteraz so svojou matkou komunikovala a ona sa s úsmevom otočila, hádzajúc utierku na kraj linky.
„Čo, zlatíčko, vari sa mi chystáš oznámiť, že sa ti podarilo zo mňa urobiť skorú babičku?“ Na tvári jej žiaril úsmev, ako si myslela, že povedala super vtip a jej dcéra ju ubezpečí, že to tak nie je a ešte dlho babkou nebude. No keď videla Didin výraz, zmrzla a zatápala rukami po pracovnej doske, aby sa udržala aspoň z poli na nohách.
„Sadni si, mami, prosíííím,“ zakňučala zúfalo a v rozpakoch.
To posledné po čom túžila, bolo oznamovať svojej matke v tak mladom veku, že je tehotná a otec decka odmieta prevziať zodpovednosť. Ale nič iné jej nezostávalo. Tak sa zhlboka nadýchla, odsunula svojej, stuhnutej matke stoličku a sama si sadla oproti nej.
„Je to tak? Skutočne si...“ Nechala otázku nevypovedanú, akoby tým dávala Didiane priestor na rýchle odmietnutie.
„Nie dlho, teda, zajtra idem na vyšetrenia a potom na zákrok...“
„Počkaj, ako na zákrok? Myslíš výškrab?“ Jej matka bola zrejme úplne odstavená a neschopná pobrať základne pojmy.
Inak by sa tak hlúpo nepýtala. Aj keď mala ukončenú len učňovku a skončila ako upratovačka, nikdy svoju matku nepovažovala za debila alebo menejcennú bytosť.
Prikývla na jej otázku a jej matka vydala divný, hrdelný zvuk, akoby ju niekto kopol do členka zmiešaný s protestným zavrčaním.
„Tak to sa nestane, mladá dáma. Nemôžeš len tak rozhodnúť o tom, že ukončíš niečí život. To nie je v tvojej kompetencií!“  A bolo to tu, keci o Bohu a viere, očistci a bla bla... skonči za to v pekle. Jasná vec.
„No, myslím, že nakoľko to malé niečo zdieľa so mnou jedno telo, je to viac než v mojej kompetencií, matka. Nemôžem si ho nechať. Pre Krista, však mám len devätnásť a otec toho decka s tým nechce mať nič spoločné a ja zasa odmietam byť slobodná matka, aby si na mňa každý ukazoval prstom a skončiť nevzdelaná tak ako...“
„Tak ako ja?“ vyhŕkla matka dotknuto. Bola z decáku a jediné dobré, čo sa jej dostalo bol jej otec, ktorý si ju vzal, keď bola približne v Didinom veku a urobil jej ju.
Zatiaľ čo on si popri tom dorobil výšku a ďalšie dva tituly, ona bola doma a starala sa o byt a malé decko.
Milovala svoju matku. Nebola hlúpa, len život si s ňou zahral nepeknú hru. To bolo všetko.
„To som nechcela povedať, mami. Ale práve ty by si ma možno mala pochopiť. Chcem študovať, chcem randiť a žiť si svoj život. Slobodný a nezávislý, tak ako do teraz.“
„No na to si mala myslieť skôr, ako si sa nechala zbuchnúť.“ Kývla na ňu rukou, akoby už na nej bolo to „zbuchnutie“ zjavné.
Len tak-tak sa vyhla úškrnu nad výrazom, ktorý jej matka použila. Zbuchnutá bol celkom vtipný a v podstate úplne vystihujúci pojem vo všetkých zmysloch toho prekliateho slova.
Musela si riadne uderiť hlavu, keď bola tak nevšímavá a neuvedomila si, že Dante nemá priezvisko, že jeho reči okolo jeho rodiny sa príliš podobali Tedovmu príbehu, otec debil, matka bohyňa, rozvodové konanie, nový spolužiak a vzápätí návšteva jeho maličkosti... Všetko to do seba tak okato zapadalo, že bola fakt trknutá keď si to nedokázala dať do kopy.
Blbá, tak blbá.
Ale už bolo neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Potrebovala riešiť problém a potom sa s tým naučiť žiť. Nebola prvá a rozhodne nebude posledná, čo sa odhodlala zo seba nechať decko vybrať. Čo na tom?
„Nepozeraj na mňa, akoby to bola moja vina. Chránila som sa. Ono to proste akosi aj cez lieky...“
Keď videla matkin rozžiarený, veriaci ksicht, uvedomila si, že urobila skurvenú blbosť.
„Má to tak byť. To dieťa je...“
„Nehovor to slovo, mama. Prisahám, že ti zalepím ústa, ak sa to slovo pokúsiš čo i len nemo naznačiť. Je chybou, ktorú potrebujem napraviť. Nič viac.“
„Ak ide len o to, že nemá otca a bojíš sa byť na neho sama, ja s ockom ti pomôžeme, miláčik. Nemusíš to robiť. Nemusíš ísť na ten hrozný zákrok. Mohla by som si vziať po jeho narodení materskú na seba a ty by si mohla pokračovať v štúdiu, ísť na výšku a ja by som s malinkým bola doma. Aj tak ako upratovačka zarobím rovnako, ako je mesačný príjem ženy na materskej.“ Chytila jej ruku a jemne stisla. „Nie si v tom sama, miláčik. Nepotrebuje otca, keď bude mať milujúcu matku a starých rodičov. A raz sa isto nájde muž, čo bude milovať teba aj s dieťaťom!“ naliehala s psími očami.
To bol presne ten problém. Nebola si istá, či by dokázala byť milujúca matka. Nie pokiaľ bude musieť žiť s tým, že pre to decko musela odsunúť všetko.
A Dante mal v niečom pravdu. Nemohla dovoliť, aby po svete behal jeho malý bastard. Nemohla pripustiť, aby malo jej dieťa v kolónke otec tri krížiky, pomlčky alebo otec neznámy... nebola si istá, ako na matrike značia takéto prípady.
„Ty to nechápeš, mami. Som v siedmom týždni a štvrtom dni, čo v podstate znamená ôsmi týždeň, to je druhý mesiac, či ako sa to počíta a to znamená, že termín približného pôrodu je niekedy v júny alebo začiatkom júla, čo zasa znamená, že žiadne maturi, lebo v čase ústnych už budem chvíľu pred pôrodom, čo znamená, že nebudem mať vysvedčenie a dostanem sa k nemu najbližšie až ďalší september, čo ale taktiež znamená, že bez maturitného vysvedčenia ma nikde na výšku nepripustia ani len k prijímačkám. To je ďalší rok čučania doma. A celý môj život je jedna veľká konská sračka.“
„Myslím, že práve teraz, by si mala prestať myslieť na seba a sústrediť sa na to, čo potrebuje kvitnúci život v tvojom lone.“
Kurva, tie reči, ako vystrihnuté z Biblie, ju privádzali do šialenstva, kvitnúci a lono... Ona nebola prekliata Panenka Mária, aby ju ofúklo a bola vďačná za to, že zostala v tom. Z tých rečí sa jej robilo mdlo.
„Som rozhodnutá, mami, a ty s tým aj tak nič nezmôžeš. Čím skôr to urobím, tým lepšie. Kým to nie je skutočné dieťa a nebude ho to bolieť.“
„Ako môžeš s takou istotou tvrdiť, že ho to už teraz nebude bolieť? Je to živá bytosť, do kelu. Má srdce a vytvárajú sa mu ručičky a...“
Nemohla to počúvať. Bolo jej na vracanie, žalúdok sa obracal, hlava sa je točila a v očiach ju divno pálilo, zatiaľ čo v krku jej navrela hrča, cez ktorú nemohla dýchať a prehĺtať.
„Nechaj si tie reči pre iného, ja ich nepotrebujem počúvať. Urobím to a ty sa s tým proste budeš musieť zmieriť!“ zaštekala stiahnutým hrdlom a chcela odísť do svojej izby, no matka ju potiahla späť s vražedným pohľadom.
„Nedostaneš odo mňa ani cent na tú vec a papiere nepodpíšem,“ vyhrážala sa úplne, ale úplne zbytočne.
„Mám svoje peniaze, spomínaš? A som plnoletá, právne svojprávna a na žiadny operatívny ani iný zákrok už doktori tvoj súhlas nepotrebujú. Stačí môj podpis.“ Vyviedla matku z jej omylu a aj keď sa snažila, nedarilo sa jej z tváre zmazať povýšenecký úškľabok.
Ju nik nepreští, ani jej vlastná matka.
„Budeš to ľutovať do konca svojho života. Nie je to ako by si odstránila slepé črevo alebo znamienko,“ upozorňovala ju plačlivo, keď pustila jej ruku a ona konečne mohla opustiť kuchyňu.
„Tak to budú moje sračky, mami, a nezostane mi iné, ako s tým naučiť žiť.“
Jej matka otvorila ústa, pripravená jej na to znova niečo zaperliť, no len ju odmávla na oko pokojne, opúšťajúc kuchyňu aj keď v skutočnosti v jej hlave utekala čo najďalej od matky a zbytočných sĺz. Bola rada, že bola viac ako  otec a dokázala skryť pocity, keď veľmi chcela a nebola tak urevaná.
Prišlo jej to zbytočné a vlastne trápne, to poťahovanie jej matky. To ona bola tehotná, jej matka nemala absolútne žiadny dôvod plakať.
„Ockovi to nepovieme, myslím, že by ho to zložilo,“ zafňukala pred tým, než nadobro opustila kuchyňu.
S tým súhlasila. Bola ockova princezná a aj keď bol naštvaný pre Jakuba, stále ju miloval. A ak by vedel, čo sa deje, ako do padla... Už by nebola viac jeho malinké dievčatko a hľadel by na ňu úplne inak.
A ona potrebovala byť jeho miláčik, až pokiaľ jeden z nich neumrie.
Bol to na svete jediný chlap, čo jej nikdy neublížil a skutočne ju úprimne  a bezhranične miloval.
Zabuchla za sebou dvere, zamkla sa, aj keď to neurobila posledné štyri mesiace, čo u nej nebol Jakub. A napriek tomu, že mala pôvodne v pláne zvaliť sa na posteľ a vyspať sa z toho všetkého, nakoniec zakotvila za PC stolom, vyťukávajúc do vyhľadávača svoj týždeň.
26. kapitola
„Nemusíš to robiť, zlatíčko. Ja ťa prosím!“ Stála vo dverách jej izby s hrnčekom čerstvej kávy, ktorý sa jej chvel v rukách a káva v ňom už isto bola dávno ľadová. Nenapila sa z neho odkedy si ho naliala a len ho držala, akoby jej mal pomôcť udržať sa po kope.
Samozrejme, že musela. Čo iné jej ostávalo? Nebola jednou z tých šťastných žien, čo mali správneho chlapa a vedel, čo je jeho povinnosť po „pošmyknutí“.
„Mami, už sme o tom diskutovali posledné dva dni. Som z toho neustáleho opakovania, že to tak chcem, unavená,“ vzdychla, keď zazipsovala malú, fialovú, cestovnú tašku, kam nabalila veci zo zoznamu, čo jej dali pri vyšetrení a vypísaní papierov potrebných na príjem a súhlas k vykonaniu toho zákroku.
„Nie si jediná v tejto situácií, prečo si nenecháš povedať?“
„Rovnako, ako nie som jediná, čo sa uchyľuje k takémuto vyriešeniu. Tak to už nechaj tak. Kedy konečne pochopíš, že názor nezmením a prestaneš na mňa tlačiť?“ Nebola to otázka v pravom slova zmysle. Nečakala odpoveď. Nie len preto, že ju poznala, ale aj preto, že ju v skutočnosti nezaujímala.
„A čo tá tvoja kamarátka? Je mladšia o dva roky a predsa si dieťatko nechala.“ Vytiahla Kvetu, čo bola úplná pod pásovka.
Nemohla ju predsa porovnávať s tým dievčaťom. Bony ju miloval a miloval aj ich bábätko. Bolo necitlivé od jej matky pripomínať jej, že sú na svete ženy, čo majú šťastie na chlapov, pripomínať jej, že sú na svete muži, čo sú schopní milovať.
„Mami, ty ale nemôžeš porovnávať Kvetku a mňa. V prvom rade má Kvetka iný pohľad na svet, čaká od života niečo úplne iné. A to najdôležitejšie, Bono je pri nej, nevyriešil ju hlúpou SMS, nech sa toho dieťaťa zbaví. Miluje ju, plánuje si ju vziať, ako náhle bude plnoletá a ich dieťa bude mať jeho priezvisko. Je úplne inde ako ja. Ona má proste šťastie a aj keď sa s Bonym nepoznali dlhšie ako mesiac, zrejme to stačilo, aby pochopili, že sú pre seba stvorení, a tak neriešia kedy to dieťa prišlo, lebo by tak či tak raz na neho došlo.“ Trošku zvýšila hlas, za čo mala chuť si nafackať.
Nebola typ, čo by sa choval nepekne k svojim rodičom. V skutočnosti, ak bol na svete  človek, ku ktorému bola vždy zdvorilá s patričnou úctou, boli to rodičia.
To bol taktiež možno dôvod, prečo nemohla mať to dieťa. Chcela raz v budúcne, netvrdila, že nie. S Jakubom mali už vymyslené mená. Dokonca aj výzor ich malých ratolestí.
Teraz však na niečo také nebola pripravená, nie ako slobodná matka. Jej dieťa, poprípade deti, potrebovali plnohodnotnú, celistvú rodinu a nie iba neschopnú matku, ktorou by ona, bez riadneho chlapa bola.
Po prečítaní všetkých možných článkov a dostupných informácií týkajúcich sa jej týždňa, mala celý zvyšok dňa oči pre plač. A vedela, že bola hlúposť si to skutočne prečítať – toľko krát za sebou.
Ale verila, že prvý odkaz bol bludom, a tak otvorila ďalších desať, aby prišla na to, že to  malé v nej má srdce, oči, rúčky, hlavičku a tvoria sa mu orgány a dokonca sa už dokáže pohnúť, aj keď to ešte vraj nemôže cítiť. Bohu ďakovala za to, že nemohla.
Dúfala, že sa ozve. Že by zavolal alebo napísal nech si to nechá, že si to rozmyslel a... proste a jednoducho chce ju aj ich malú nehodu.
A ona by to skutočne urobila, ak by tak bolo. No on sa neozval. A ona bola po vyšetreniach a nechala sa len deň pred zákrokom skúšobne uspať, aby videli, ako reaguje na anestéziu a podpísala ten štós papierov. Zaplatila prekliatych tristo éčok.
Už nemohla vycúvať. Potrebovala získať svoj život späť.
„Prídeš po mňa zajtra ráno, či si mám zohnať iný odvoz?“ spýtala sa s cestovkou prehodenou cez rameno, keď sa pretlačila pomedzi dvere a útlu, malinkú postavu jej matky.
Ťažko si povzdychla, stále drviac šálku a jemne prikývla. „Mám snáď na výber? Si predsa moje dieťa a sľúbila som si, že budem tá najlepšia matka na svete. A aj keď mám chuť ti nacápať, neurobím to. Lebo verím, že sa vrátiš a povieš mi, že si si to rozmyslela.“
Dúfať mohla, no ona nepodstúpila všetky tie vyšetrenia a uspanie s fakt nepríjemným budením len preto, aby vycúvala.
Nebude zo seba robiť debila, čo každú chvíľu mení názor. Veď sa iba pre ňu chystá operačná sála, zhrnul sa celý tím ľudí potrební na ten zákrok, bolo isté, že by ju pomenovali riadne štipľavými menami, ak by si to rozmyslela.
„Už musím, mami, o siedmej mám byť na gynde. Prepáč.“
Jej mama potriasla hlavou na nesúhlas, čo ju skutočne zabolelo. Ale nenechá si predsa chybou zničiť život len pre to, že jej matka toto nikdy nedokáže odpustiť.
„Odo mňa si to odpustenie nepýtaj, miláčik.“ Nevedela, ako to jej matka myslela. Od koho si ho teda mala žiadať?
Od Boha? Od toho malého v jej bruchu? Nad tým zasa potriasla hlavou ona. Nebola na tie duchárske veci typu moja duša je večná a telo je len dočasná schránka. Takže odmietala niečo také, že jej dieťa má už teraz dušu. Vlastne nad tým ani nechcela vôbec uvažovať.

Neprekvapilo ju, že s ňou jednali ako s kusom hovna. Za posledné dva dni, čo strávila v nemocnici pre všetky možné vyšetrenia a iné blbosti, si už zvykla na ich jednanie so ženami, čo sa odhodlajú ísť do interrupcie.
Ale aj tak ju to zarážalo. Bola menejcenná len pre to, že nechcela na svet priviesť decko, ktoré by pri nej len trpelo, lebo by nebola schopná ho milovať tak, ako by jedna žena svoje dieťa mala? Bola názoru, že radšej ho nemať, ako mu ubližovať.
Predoperačné vyšetrenie jej robila ženská v stredných rokoch, čo bolo vlastne ešte šteňa v medicínskom svete, nakoľko oni musia takmer jedno desaťročie stráviť nad knihami a potom do konca života zveľaďovať nadobudnuté poznatky novými a novými preškoleniami.
Ale aspoň to bola žena a nie ďalší muž. To si hovorila, kým tá žena neotvorila ústa. V tej chvíli pochopila, že by bolo lepšie mať pri sebe muža, čo nemá šancu zistiť, aké je to byť matkou, tehotnou.
Ženská pri nej zrejme matkou bola a hrdou s milujúcim srdcom. Ale to je asi každá matka taká.
„Ste si tým úprimne istá?“ začala klasickou otázkou, ktorú počúvala posledné dva dni nielen doma, ale aj od doktorov, čo sa v nej pošpárali. „Je toľko iných možností. Ak nie ste pripravená byť matkou, môžete dieťa po narodení odovzdať a bude umiestnené do sociálnej starostlivosti, alebo sa už počas tehotenstva kontaktovať cez patričné úrady s párom, ktorý by si vaše dieťatko adoptoval a vy by ste si tak mohla byť istá, že sa mu bude dobre vodiť a bude v milujúcej rodine.“
Nebola prvá, čo ju na tú možnosť upozornila. Rozdiel bol v spôsobe akým to podala. Jej doktor bol strohý a priamy. Neprejavoval práve najviac emócií. No ona mala až plačlivý a naliehavý hlas, akoby bola platená od záchrany zatratených, na interrupciu odsúdených detí a nie od ošetrovania a starostlivosti o ženy.
Ona však nechcela aby sa o jej a Dantonyho dieťa staral iný pár. To už si potom to dieťa mohla nechať. Stále by bola tehotná a stále by si na ňu ľudia ukazovali, možno ešte viac, ako keby si ho nechala a zostala slobodnou matkou.
Oni asi nerozumeli, že ona to dieťa nemôže mať lebo by narušilo jej štúdium. V čase pôrodu by prebiehali ústne, ale už to nemienila vysvetľovať niekomu ďalšiemu. Mala pocit,  že nerobí posledné dva dni nič iné, len obhajuje svoje rozhodnutie a to teda rozhodne nemusela. Bola to jej vec.
„Som rozhodnutá,“ zavrčala, stále rozvalená na vyšetrovacom stole a hľadela na malý monitor podobný tomu, čo mal jej gynekológ v ordinácií.
Jasne tam videla tu veľkú hlavičku a pred očami sa jej objavil farebný obrázok, ktorý bol súčasťou jedného z článkov, ktoré čítala v utorok.
Toto bola prijateľnejšia verzia. Iba svetlá čmuha na tmavom pozadí. Ten obrázok, čo sa dobíjal do jej povedomia bol detailným vyobrazením embrya, kde boli jasne vidieť malé rúčky, očká, tvoriaci sa hrudníček a hlavisko, ktorá bola aj na tom fľaku tak zreteľná.
Bolo to v skutočnosti celkom strašidelné stvorenie, pripomínajúce malého mimozemšťana, ale stále to nemenilo nič na tom, že to bol človiečik. Musela si to proste pripustiť, niečo v nej, aj keď malé, ju nútilo vidieť v tom budúceho, malého, kučeravého lámača sŕdc.
Nad tou myšlienkou sa musela pousmiať, rovnako, ako keď ju napadla prvýkrát. Bola si istá, že ak by to bol chlapec, bol by tým najkrajším a najsexy mužom v ich malom meste. Asi by bolo lepšie, ak by to malé bolo chlapcom.
Oni to majú o toľko jednoduchšie v živote.
„V poriadku teda. Len chcem, aby ste vedeli, že názor môžete zmeniť kedykoľvek. Nik na vás za to nadávať nebude. V skutočnosti si celý  tím aj s anestéziológom vydýchnu,“ skúšala naposledy, no zbytočne.
Neuhovorila ju matka, cudzia ženská nemá šancu. Jediný, kto by mohol zmeniť jej postoj bol štyri hodiny vzdialený a neboli v americkej, idealizovanej, presladenej sračke, aby sa zrazu objavil na operačke, rozrazil dvere, vytrhol ju z rúk doktora a za západu slnka si  ju vzal do veľkého mesta a žili by ako rodinka šťastne až do smrti a ona by mu porodila ešte aj zo šesť detí.
Život je kurva a ona sa ním nenechá jebať.
Poslali ju do izby s tromi posteľami, kde už od pól siedmej, ako podpísala prijímacie papiere, striedavo ležala, sedela, bola odvolaná na vyšetrenia a potom znova ležala...
Bolo po desiatej a ona už hladom nevidela, smädom škúlila a stále mali čas. Akoby si tým, že im zaplatila tristo éčok, nezaslúžila promptné služby.
Napadlo ju, že možno to všetko tak naťahujú a volajú ju na vyšetrenia, čo chvíľu, len pre to, aby jej dali čas. Pravdepodobne dúfali, že si to rozmyslí. Možno to mali v akýchsi tajných pravidlách, dať žene rozhodnutej podstúpiť interrupciu dosť času na sebareflexiu a zistenie, že vlastne to dieťa chce.
Keď sa bez zaklopania, ako inak, v prázdnej izbe, objavila mladá sestrička, staršia možno tak o tri roky, len si povzdychla.
Boli si istá, že na ruke už bude mať podliatiny a daktyloskopickým vyšetrením by bolo možné z jej zápästia zistiť totožnosť minimálne desiatich ľudí.
A keď tak hľadela na ortuťový tlakomer, čo si dievča tislo k hrudi, vedela, že ona bude jedenásta.
Nerozumela, prečo ju musia toľko merať, toľko vyšetrovať a toľko otravovať. Nejdú jej transplantovať srdce. No tvárili sa, akoby šlo o ultra mega obtiažny zákrok. V skutočnosti z nej to malé vysajú, zvyšky vyškrabú kyretážnou ihlicou a pošlú ju na druhý deň domov s bolesťami a krvácajúcu.
„Dobrý deň, som Oľga a zmeriam vám tlak, pulz a teplotu, pred tým, ako si vás zoberú na operačku,“ usmiala sa roztrasene, keď trošku nemotorne rozkladala plastovú krabičku, kde bola manžeta a fonendoskop.
„Je to skutočne nutné? Ste asi šiesta, čo mi dnes meria tlak. A ak príde po vás ešte niekto, tak mi stúpne na tristo,“ upozornila ju podráždene a prinútila dievča vzhliadnuť od zavádzania hadičky na manžete do tlakomeru.
„Ospravedlňujem sa, ja len plním príkazy vrchnej sestry. A ráno ste pravdepodobne schytala vlnu študentov, čo si to nemali na kom vyskúšať alebo vám ten tlak skákal a nebolo by bezpečné uviesť vás do umelého spánku.“ Samozrejme, že jej tlak skákal, bola frustrovaná, hladná a smädná.
Nedostatok cukru a tekutín znižuje tlak. To vedel každý a nemusel preto vedieť odrapotať Hippokrata.
„A to ma nemusia požiadať o povolenie?“ Bola ako stará babka ufrflaná, ale Krista, ako si niekto môže odvoliť bez toho, aby ju upozornil, poslať dákych študentíkov, aby si na nej precvičili meranie tlaku?
„No v skutočnosti vás mali upozorniť, ale nebudeme z toho robiť takú veľkú vec. Nebolo to tak, že by si na vás skúšali odber krvi alebo čo.“ Cítila v jej hlase podráždenosť, čo ju ešte viac vytočilo.
„Budem mať na rukách modriny z toho, ako si to tí zmrdi pumpovali na tristo, mám zasrané právo byť naštvaná!“ zrúkla, vytrhávajúc ruku z manžety, ktorú jej nemotorne omotávala nad lakťom.
„Bože, vy ste, ale mrcha. Asi je skutočne dobré, že si to dávate preč.  Tie hormóny z vás už teraz urobili zmiju, neskôr by ste všetkých zabíjala len pohľadom,“ ofrflala podráždene, baliac tlakomer bez toho, aby ho skutočne použila.
„Ako by sa niekto pýtal na tvoj názor. Sa staraj o seba.“ Otočila sa jej chrbtom, tvárou k stene, aby nemusela tej blbke čumieť do ksichtu.
Dievča opustilo izbu s tichým šomraním a ona jej hrdinsky vystrela prostredník, keď sa dvere ticho zatvorili.
Chytali ju driemoty z toho ticha, nič nerobenia a skutočnosti, že bola hore od piatej rána a spala iba dve hodiny.
Bola v stave polo spánku, keď človek vníma  okolie a zároveň cíti ako sa prepadá do snov. Vždy tú časť zaspávania milovania. Keď človek mohol ovplyvniť slabnúcimi myšlienkami dianie v začínajúcom sne, až úplne stratil pojem, kedy ho prestal riadiť on.
Cítila prítomnosť niekoho v miestnosti, no bola už takmer za hranicou vnímania a nemienila si rušiť spánok. Mala ho tak málo posledné dva dni.
„Dí, zlatíčko.“ Jeho hlas ju pošteklil na tvári a zhlboka sa nadýchla, cítiac jeho korenistú dráždivú vôňu, keď naplnila jej nos.
Srdce jej bilo do rebier, ako splašené a ak by si cítila končatiny a nebola tak unavená, objala by si hruď rukami, len pre istotu, aby jej nevyskočilo na podlahu.
„Prišiel si, ty si skutočne tu,“ šepla a pomaly sa otočila s roztraseným úsmevom. Bolo jasné, že mala na neho kričať, tĺcť do neho, ale čo ak by znova odišiel?
Sadol si na kraj  postele a vzal jej ruku do svojich jemných a vždy tak krásne starostlivých. Na jeho tvári sa objavil úsmev, chlácholiaci a trošku výsmešný, presne ten, ktorý milovala najviac.
„A kde by som podľa teba mal byť? Trošku mi to trvalo, to vieš, teraz som veľký pán právnik,“ zaškľabil sa na ňu, robiac si srandu zo seba samého. „Je mi ľúto, že som tu nemohol byť pre teba, ale teraz som tu a už vás neopustím, pokým ma od vás nevyhodia. Možno by som mohol skúsiť okno,“ zvažoval nahlas s výrazom, ktorý ju nútil premýšľať, že to možno myslel vážne.
Chcela mu na to povedať niečo vtipné, no vyrušil ju tichý šum a zakňučanie niekde v miestnosti. Zamračila sa na Dantonyho, ktorý sa naopak rozžiaril, vymotal si prsty z kŕčovitého zovretia tých jej a prešiel k nohám postele.
„Myslím, že má náš malý chlapák hlad,“ šepol nežne pred tým, ako z malej plastovej postieľky vytiahol dieťa zabalené v nemocničnej, prepranej perinky so šnurovaním, že by ho z toho nevymotala ani po dni.
„Je nádherný,“ oznamoval jej hrdý s lesknúcimi sa očami.
Neodkázala z neho strhnúť oči. Bol tak opatrný a citlivý v jemných hladeniach pravdepodobne tváričky toho dieťaťa.
Bol vysoko a ona mala bolesti na to, aby sa dokázala posadiť. Natiahla k nemu ruky v tichej prosbe, no ignoroval ju, stále láskajúc ich dieťa.
„No tak, Dante, ukáž mi ho,“ zaprosila a bola chvíľku pred plačom, ak by odmietol. No on sa na ňu usmial a natiahol ruky vo svojej výške, stále nad jej lôžkom so zákerným úškrnom.
„Tak si po neho poď,“ vyzval ju jemne, čo úplne protirečilo výrazu jeho tváre.
„Spadne ti!“ zvýskla, keď sa dieťa v perinke pomrvilo a zabalansovalo na jeho veľkých dlaniach.
„Staráš sa?“ Naklonil hlavu tým strašidelným, „som psychopat“ spôsobom a jeho kútiky šklbli akoby mal cuk.
Prikývla, znova naťahujúc ruky. Bola to hlúpa otázka. Samozrejme, že sa starala. Mohlo kedykoľvek spadnúť a bolo príliš malé a krehké, aby to neskončilo katastrofou.
Sklonil sa a pustil jej ho na rameno, tak, že nemohla vidieť viac, ako čierne vlásky sčesané na rozkošné čírko, ktoré sa na vrchu ohýbalo, vytvárajúc dojem padajúcej vlny.
Kučeravý. Ten malý človiečik bol skutočne kučeravý.
Snažila sa zazrieť aspoň kúsok z neho, ale nešlo to. Nedokázala svoj stuhnutý krk zdvihnúť natoľko, aby mohla zazrieť jeho tváričku. A Dante sa usmieval, láskajúc končekmi prstov jeho vlásky a čelíčko, ktoré tak hrozne potrebovala vidieť.
Silný stisk na jej ramene ju prekvapil. Cítila, ako ňou niekto zatriasol na čo odpovedala pokrútením hlavy. Začala si uvedomovať, že to nebolo naozaj a nechcela zrušiť obrázok za viečkami. Páčil sa jej jeho úsmev, jamky v lícach a neha, ktorou sa dotýkal toho dieťaťa.
„Slečna Katonová. Prebuďte sa, je čas.“ Znova len pokrútila hlavou. Zrazu je čas, keď to nevyhovuje jej? Je to zákon schválnosti alebo krutosť náhody?
Povzdychla si, keď si neochotne musela pripustiť, že bola znova plne pri vedomí a len naťahovala čas od otvorenia očí.
Ale skutočne nechcela veľa, len zazrieť tváričku, dotknúť sa jej. Zapamätať si ju.
Otrela si rýchlo oči, prekvapená slzami. Taká blbosť. Potrebovala dostať svoje hormóny pod kontrolu, nebude stále fňukať predsa.
„Som hore,“ zachrčala, zisťujúc, že si pravdepodobne riadne schrupla, keď sa to podpísalo aj na jej hlase.
Sestrička, ako vystrihnutá z amerických filmov s veľkými, gravitáciou ovplyvnenými prsiami a širokými bokmi jej pomohla posadiť, aj keď to skutočne nepotrebovala a zvedavo si ju premerala.
„Plakali ste, dieťa?“ Bolo zvláštne spojenie dieťa s vykaním, akosi automaticky sa pri slove dieťa používa tykanie, nie? No sestrička na to akosi úplne prdela.
Pokrútila hlavou, odmietajúc sa pozrieť do jej guľatej tváre.
„Nemusíte to robiť. Stačí povedať, ak ste si to rozmysleli a môžete ísť hneď domov,“ oznamovala s nádejou v hlase.
Nerozumela, čo všetci majú s jej vecami. Nič ich do toho nie je. Ak by si to rozmyslela, povedala by im to predsa, tak na čo ten stres?
Ukázala na invalidný vozík, zaparkovaný v uličke medzi posteľami, nebola predsa chromá. Dokázala chodiť.
„Môžem prejsť sama,“ upozornila ženu, značne pred dôchodkom a šuchla sa z postele rovno do mäkkých papúč.
„To určite áno, ale predpisy sú predpisy. Tak pokiaľ nemienite zmeniť názor, šup ho, mám na starosti aj iné ženské, nie len vás, dievča.“ Potľapkala ju po ramene, zatiaľ čo si sadala na vozíček.
Bolo divné nechať sa tlačiť starou ženou. Nebola síce vzorom empatie, ale stále bola dosť vychovaná, aby sa cítila nesvoja z tichého funenia babky za ňou.
Dotlačila ju do malej miestnosti, ktorá mohla byť kľudne nazvaná komorou. Nebolo v nej viac miesta, ako na jednu vstavanú skriňu, kde boli do komínka poukladané zelené plachty a jedna posteľ na kolieskach s rúčkami na jednom z jej koncov.
Ženská neváhala, vytiahla jednu plachtu a prestrela ju na koženkou potiahnutej, vysokej posteli.
„Vyzlečte sa a ľahnite si nohami ku dverám ktorými sme vošli.“ Pobúchala jemne po lôžku a tak prekusla ostýchavosť a stiahla si nočnú košeľu, podávajúc ju do natiahnutých rúk sestričky.
„Nebojte sa, veci nájdete vo vašom stolíku pri posteli,“ ubezpečovala ju s jemným úsmevom.
Bola jediná, čo sa na ňu skutočne usmiala, no ona bola tak strnulá, že jej ho neodkázala opätovať.
Stále nemohla prestať myslieť na ten sen. Bol hlúpy. Chýbala mu logika. Musela byť skutočný blázon, keď jej podvedomie dokázalo vyprodukovať takú nezmyselnosť.
Milujúci ocko, to by šlo. Počúvala posledné dni o tom, ako si to dieťa má nechať, tak akosi ani neriešila, že sa jej niečo také snívalo. Túžila po tom, aby Dantony rozrazil dvere, vzal ju do náručia a ušiel s ňou do západu slnka. To by vysvetľovalo, prečo tam bol, prečo snívala. Ale prečo, do kelu, sa jeho správanie menilo ako na bežiacom páse?
Zo zamyslenia ju vytrhol hlas ženy, ktorá na ňu siahla, znova, no tento krát jej to vadilo. Bola nahá, len v nohavičkách s rukami objímajúc svoj hrudník.
Možno bolo hlúpe cítiť sa hanblivo pred ženou, ale bolo  to tak a ona sa jej bez ostychu dotýkala.
Ucukla pred ňou, narážajúc krížami do boku pohyblivej postele, ktorá sa vrzgotom pritlačila viac k stene.
„Aj nohavičky,“ upozornila ju ľútostivo, akoby jej mohla čítať myšlienky.
„Ako, prosím?“ overovala si, aj keď sluch mala výborný a bola si istá, že počula dobre.
Nebude sa tu vyzliekať na Evu s upreným pohľadom iného človeka, nech je to aj samotná Panna Mária.
„No, na operačnú sálu to inak nejde.“ Bol to pobavený úsmev, čo jej zdeformoval tvár?
Zhlboka sa nadýchla a potom znova sústredená na seba. Proste to musí urobiť, o nič nejde, tak či tak ju tí na sále uvidia nahatú. Zbytočne to naťahovala.
Babička sklopila zrak k zelenkavému linoleu v snahe dopriať jej súkromie, čo bolo nemožné v miestnosti meter krát meter.
Znova sa však zarazila s prstami zakliesnenými po svojich bokoch. Vyzliecť sa pred tým, ako vyštverá na tú vysokú posteľ alebo potom.
Nedokázala si predstaviť, ako na tú opachu vylezie a tak sa rozhodla svoje kaskadérske kúsky predviesť so zakrytými intímnymi partiami. Ako zo seba tie prekliate spoďáre dostane vyrieši potom.
Nakoniec sa jej podarilo dostatočne sa odraziť od podlahy bosými nohami, aby vyskočila na posteľ kúskom zadku. Červenajúca sa, ako rajčina, keď jej  prsia takmer uštedrili pecku do zubov.
Ešte dobre, že ju mala na starosti žena a nie chlap, to by umrela hanbou.
Pomaly poposúvala spodné prádlo z jednej polky zadku a potom z druhej a skopala ich až k členkom.
Keď ich už držala v rukách, poskladané do trojuholníka, tak, ako ju to učila jej matka; dilema, kam s nimi jej vohnala ďalšiu várku krvi do tváre.
Ak by to videl Jakub, zrejme by si neodpustil tichý chichot s nežným šepkaním, ako svoju Poppy miluje. V skutočnosti miloval, len keď sa červenala a jeho nezmyselná prezývka mala opodstatnenie.
Keď sestrička natiahla ruku a vzala jej nohavičky z tých jej, bola to práve ona, čo sklopila zrak, sledujúc svoj lúpajúci sa, ružový lak na palcoch nôh.
Mala si to, do frasa od lakovať, teraz si o nej budú myslieť, že je dáka humusáčka.
„Ľahnite si, dievča,“ nariadila jemne starenka, pokladajúc jej veci na sedadlo invalidného vozíka.
Poslúchla, natiahla sa tam ako dáka mŕtvola s rukami skrývajúc prsia a ohnutými kolenami, ukrývajúc najviac zo seba.
„Nohy vyrovnať, ruky k telu,“ zavelila ako bachar, stále si udržujúc ako takú milotu v hlase.
Musela byť skutočne hrozný prípad. Iné možno také caviky nerobia.
No poslúchla, zatínajúc päste pozdĺž bokov. Tak ponížená, tak zahanbená. Modlila sa nech to už má všetko za sebou a nikdy si niečím takým už nebude musieť prejsť.
Starenka však bola milosrdná a keď bez reptania poslúchla všetky jej inštrukcie, za odmenu si vyslúžila ďalšiu zelenú plachtu, ktorá tento krát prekryla jej telo od brady až po končeky prstov.
Hneď sa cítila o čosi príjemnejšie. Trému a stres zo zákroku síce nedokázala zmierniť, ale aspoň ju už netrápila do očí bijúca nahota.
Stratila sa z jej dohľadu, no vedela, že nemohla ísť ďaleko. Nebolo totiž kam.
Počula duté dvojité zabúchanie a mierne sa ošila. Otáčajúc hlavu, aby videla, ako dlaňou pravidelne udierala do stvrdeného plastu, ktorý slúžil ako predel tej miestnosti a zrejme operačky.
Operačka. Urobilo sa jej nevoľno a oblial ju známy, studený pot, so sladko kyslými slinami, napĺňajúcimi jej ústa.
Bude zvracať. Vedela to. Cítila, ako sa jej prázdny žalúdok obrátil, vháňajúc do jej očí slzy. Možno to bol dôvod, prečo ju pri príprave deň pred zákrokom upozorňovali, že nemá nič jesť a piť. Skončilo by to vonku. Takto sa len jej žalúdok zvíjal a vyvolával potrebu stočiť sa do klbka.
Počula tvrdé zvlnenie fólie a potom mužský hlas a aj keď mu nevidela do tváre, mohla len podľa zvuku jeho hlasu  povedať, že sa usmieval.
„Pekný deň Agnežka. Ste akási rozžiarená. Nové vlasy? Nie, tie ste mali aj včera, tak potom to musí byť vaším starkým, že vy ste si včera zaspomínali, aké to bolo, keď ste boli mladí.“ Pretočila nad tým oči.
Ona tu tvrdne od pól siedmej rána, no oni majú ešte čas preberať sexuálny život starej babky.
„Och, pán doktor, nepatrí sa na také veci pýtať. To vás mama nenaučila?“ školila ho, tíšiac smiech.
„Agnežka, no tak, už predsa nie sme deti,“ upozornil ju a jej vozík sa zrazu  pohol. Trhla sebou od ľaku, ako nečakala, že by sa to stalo, za čo si vyslúžila hlboký smiech.
„V poriadku, kočka, držím ťa.“ Ovial ju mentolový dych a ona naklonila hlavu dozadu, aby sa stretla s tvárou mladého muža. Nemohol mať viac ako jej Dante.
To bol doktor? Bude jej to robiť on? Bude pri tom? Boh ju nenávidel. Nebolo pochýb, že toto bol trest. Celý deň a ako čerešnička na celom utrpení bol ten sexy blondiak s úsmevom hollywoodskej hviezdy.
Nič mu na to nepovedala, len silno stisla viečka, modliac sa, aby už bolo po tom. Aj cez zatvorené oči ju podráždilo biele, odporné svetlo, ako vo filme Štvrtý druh, keď sa zo sovy nejasne rysoval stôl mimozemšťanov, nad ktorým svietilo presne takto isto oslepujúce svetlo.
„Slečna Katonová, ste si istá?“ Neotvorila oči, aby videla do tváre toho sexy plavčíka z Miami beach. Len sa uškrnula, ako plynule za pár krátkych drcnutí prešiel do vykania.
To nekonečné pýtanie sa. Prišla až sem, tak asi nie. Asi to skutočne chce, keď do teraz neušla. Musela si uhryznúť do jazyka aby mu neodpapuľovala. Predsa len, bude v umelom spánku a len Kristus vie, či by sa jej nepomstil počas jej „neprítomnosti“.
Prikývla, stískajúc päste k bokom. Neustúpi, neustúpi.
„Dýchajte zhlboka a skúste nám napočítať do troch,“ prikázal iný mužský hlas.
Teraz otvorila oči. 
Videla masku, akú mal jej dedko, keď  mu už pľúca pracovali z posledného, iba pár centimetrov nad tvárou.
„Jeden.“ Nádych. Uškrnula sa, svetlo zmliečnelo a hlasy sa rozostreli, akoby sa stali šeptom. A aj keď sa snažila zaostriť sluch, sústrediť sa na ich slová, nedokázala to.
Pochytila ju mierna panika, zalapala po dychu, zabúdajúc oznámiť svoj druhý nádych.
Tretí si nepamätala, rovnako, ako si nebola istá, kedy sa zmätok v jej hlave zmenil na temno.

Prebúdzanie bolo hroznejšie, ako si myslela, že by mohlo byť.  Mala za sebou druhé kolo a predsa bola chvíľku zmätená, ako sa z operačného stola dostala do postele v izbe, kde bolo príjemné prítmie.
Pretrela si oči ubolenými rukami, zisťujúc, že infúzia v jej ruke už dávno dotiekla a snažila sa skoncentrovať. Hlavu mala ako po centrifúge a oči ju pálili akoby čumela celú noc do noťasu. Ale s tým rátala. Nové bolo len to trhanie v podbrušku, vystreľujúce nepríjemné, bodavé kŕče až do podkolenia.
Bolo to. Jediné, čo po jej tehotenstve zostalo, bola pominuteľná bolesť jej tela. Mala by sa cítiť pokojnejšie, no napriek tomu bolo niečo špatne.
Necítila sa nijako. Hľadela do plafóna úplne paralyzovaná. Bolesť v lone, ktorá sa stávala neznesiteľnou, bola vítanou. Bolo tak správne cítiť ju. Z jej neznámeho dôvodu potrebovala, aby bola. Nikdy nepominula.
Dvere sa otvorili, tiché kroky sa priblížili, no neunúvala sa odvrátiť zrak od štvorcového plafóna. Načo?
„Ach, vy ste už hore, práve som sa vás chcela pokúsiť prebudiť. Ako sa cítite?“ Znova jedna z mladých, držiaca v ruke starý, ortuťový tlakomer s úsmevom Matky Terezy. 
Mykla plecom, neochotná otvoriť ústa. Čeľusť k sebe stískala, až myslela, že dostane kŕč. Možno by bolo dobré, ak by dostala. Aspoň by sa nemusela trápiť a sústredene sa snažiť nekňučať bolesťou.
Šikovne odstránila z jej ruky plastovú ihlu a odtiahla stojan s prázdnou plastovou fľaštičkou od liečiva, čo jej púšťali počas jej spánku do tela.
„Zmeriame teplotu a tlak. Môžete mi, prosím, podať ruku a toto si strčiť pod pazuchu?“ Urobila, ako ju tá mladá sestrička, s karmínovo červenou hlavou, poprosila a bez reptania zakliesnila teplomer pod pazuchou.
„Chcela by som ísť domov,“ zachrčala zahlieneným hlasom, čím si vynútila sestričkine vzhliadnutie od ortuťovej stupnice.
Neodpovedala hneď. Mierne sa zamračila, znova párkrát stlačila balónik, dopumpujúc vzduch do manžety a až potom spokojne vypustila zvyšok vzduchu, mrmlajúc si pri zapisovaní do malého, trhacieho bloku.
„To, žiaľ, nebude možné. Môžete, prosím, ten teplomer? Musíme si vás tu nechať na pozorovanie. Boli ste predsa na pohovore pred zákrokom.“ Vytriasla teplomer, strčila si ho do vrecka na rovnošate a znova niečo zapísala na papierik.
Mala u prdele, čo musí a čo nie. Chcela ísť domov.
„Viem, že by som mala ostať, ale nechcem. Pozrite, podpíšem vám čestné vyhlásenie, že si beriem riziko svojej smrti na seba, okej? Môžem teraz už skurvene ísť domov?“
Sestrička si ťažko vzdychla a ona čakala, že bude rovnako odporná a panovačná, ako bola ona sama. No prekvapila ju, keď si len sadla na kraj postele za ňou a prikývla.
„Ak tak chcete, je tu možnosť. Podpíšete Revers, kde vyhlasujete a svojim podpisom potvrdzujete, že sa pýtate na domácu liečbu a beriete riziko možných komplikácií na seba. Nemocnica a ošetrujúci tím aj s primárom budú chránení pred vašim prípadným žalovaním. Ale nemyslím, že je to dobrý nápad. Mali by ste zostať. Prvých pár hodín je najrizikovejších a najbolestivejších.“
Bola vďačná tomu dievčaťu za spôsob akým k nej pristupovala. Ak by bola takáto každá sestrička a ponúkla a pekne vysvetlila možnosti a len netlačila do jej hlavy svoje názory, pobyt v nemocnici by mohol byť omnoho príjemnejší.
„Ďakujem za to. Ja by som však aj napriek tomu šla domov.“ Už nedokázala zastaviť zastonanie. Bolelo to ako sviňa a ani krútenie sa nepomáhalo. Najhoršie bolo, že mala nutkavú potrebu zatlačiť si na brucho, no zároveň sa bála, že by tým bolesť ešte zhoršila.
„Oznámim to vrchnej sestre. A donesiem niečo od bolesti, kapačku už vám teda dávať nebudeme.“
Vstala, upravila si neforemné, biele nohavice a opustila jej izbu.
Vzdychla si, sústredená na prázdnu fľaštičku, ktorú sestrička zabudla vziať. Bolo celkom zábavné pomyslenie, že do nej dostali lieky proti bolesti bez toho, aby ich zapila alebo si toho bola vedomá, ale ona musí podpísať papier, že odchádza z nemocnice z vlastného rozhodnutia.
Alebo možno len ona na tom videla nezmyselnosť situácie. Veď ak raz chce niekto odísť, prečo by neskôr žaloval nemocnicu?
Sestrička bola späť aj s malým, plastovým vrchnáčikom, na ktorom bola jedna malá pilulka. Vykúpenie od bolesti.
„Tak, papiere sa vypisujú, ešte príde primár nášho oddelenia, prezrie si vás a môžete ísť. Ale nikde nevravte, že som vám to povedala. Ja také informácie podávať nemôžem. Teraz zapite liek a oddychujte.“ Vzala si liek a vložila si ho do úst a to milé dievča jej dokonca podalo pohár s vodou, ktorý tam nachystali pravdepodobne niekedy, keď bola mimo.
Mala čo robiť, aby ten liek udržala pod jazykom a neprehltla ho. Ale dokázala to a sestrička spokojná svojou pomocou, úbohej pacientke odišla.
Cítila sa ako hrdinka vo filme, keď ju niekto schválne dopuje tabletkami, aby ju odstavil. A musela sa nad tou myšlienkou pousmiať. Kata by jej čin milovala.
Uvažovala, kam by tú tabletku mohla dať. Pod matrac bola hlúposť. Spodok bol mrežovaný a tabletka by prepadla, tak teda vytiahla zásuvku v kovovom stolíku najviac ako zvládala a odložila ju tam. Bola malá pravdepodobnosť, ak nejaká bola, že by ju naháňali pre neužitý liek proti bolestiam.
Po čase, ktorý tipovala tak na hodinku, sa objavil primár, ktorého veľmi dobre poznala a jej krásny blondiačik s vizážou plážového chlapca. Bol sexy ako peklo.
Prehrabol si polodlhé, blonďavé pramene a milo sa usmial. Mal jamku. Jednu v ľavom líci, zatiaľ čo sa v pravom strácala do čiarky až k brade. Mňamky.
Jej rozplývanie trvalo iba chvíľu. Kým si neuvedomila, že bol doktorom a urobil jej to on. Rozpaky sfarbili jej tvár do purpurova  a ak by nemala bolesti a dokázala sa hýbať, otočila by sa chrbtom obom mužom, stojacim nad jej posteľou.
Po krátkom pozdrave, ktorý iba odkývala, spustil naj sexy gynekológ vo svete svojím lahodným hlasom krátke informácie o nej.
„Takže... Pacientka Didana Katonová.“
„Didiana,“ opravil ho primár a ona si nemohla pomôcť od úsmevu.
„Och, ospravedlňujem sa. Zrejme preklep. No... Didiana Katonová, prijatá dnes na interrupciu aktívneho plodu. Zákrok prebehol bez komplikácií. Reakcie na anestéziu bez závažných vedľajších účinkov. Tlak v norme. Mierna febrília, preventívne podané intravenózne antipyretiká a analgetiká. Žiada o predčasné prepustenie do domácej starostlivosti. Ochotná podpísať revers. No... Hm... Všetko.“ Zhrýzol si peru, zúfalo hľadiac na primára, až sa mu obočie na koreni nosa spájalo.
„V poriadku, kolega, uvoľníme sa, ešte si bude pacientka myslieť, že bola vaša prvá.“ Začervenal sa, ako malý chlapec a musela si pripustiť, že bol rozkošný.
„Neboj, Diduš. On má len stres z nového pracoviska. Má nábeh raz to tu po mne prebrať,“ žmurkol na ňu, šepkajúc tak, aby to mladý počul a mohla zazrieť, ako sa uvoľnil.
„Nesúhlasím, aby si šla. Ale, bohužiaľ,  tu máme pre nezodpovedných pacientov, ako ty, tú hlúposť. Byrokracia je mrcha a často na úkor nevedomých.“ Spojil ruky v tichom tlesknutí, ktoré nasledovalo jeho povzdych. „Ale v poriadku. Pán doktor mi vylíčil, že zákrok prebehol bez komplikácií a okrem miernej horúčky nemáš žiadne ťažkosti. Robím to skutočne proti svojmu presvedčeniu. Príde sestrička, podpíšeš papiere, dostaneš potvrdenie a môžeš ísť. Máš, kto by ťa odviezol domov?“ vychrlil zo seba, na čo ona len pokrútila hlavou.
„Zavolám si taxi,“ oznámila svoj plán.
Otec by mohol, možno by sa vedel uvoľniť z práce, ale nemal tucha, že je na gynde. Plán bol mu oznámiť, že prespala u kamošky. Matka by po ňu trucom neprišla, len aby nebolo ohrozené zdravie jej jediného decka. Nemala nikoho.
„Taxíkom? Bože. Ty si zo mňa strieľaš, že, dieťa?“ Pretrel si obrovskou dlaňou tvár, znova vyfukujúc vzduch. „Sanitku nedajú k výjazdu na takúto blbosť a na revers už vonkoncom,“ zvažoval nahlas.
„To je v poriadku. Ja... Zavolám kamarátovi. On po mňa príde.“ Vždy.
„Je to ten istý kamarát, čo ťa dostal do tejto situácie? Lebo pokiaľ áno, mám pre neho pár rád do budúcna,“ poznamenal s vážnym výrazom tváre.
„Nie, on by mi to nikdy neurobil.“ Prikývol jej, keď si sadol na kraj postele, podobne, ako sestrička pred ním.
„Takže, malé školenie. Ak by ti stúpla horúčka, cítila si sa malátne, na odpadnutie, mala neznesiteľné bolesti, krvácanie do piatich dní mierne neustúpilo alebo by sa ti zdalo časom masívnejšie, prídeš. Čokoľvek sa ti nebude zdať, dostaneš svoj zadok sem. Rozumieme sa?“ Horlivo prikývla, keď si capol po stehnách pri tom, ako vstával a potľapkal doktoríka po ramene.

„Dúfam, že keď sa stretneme nabudúce a budeš mojou pacientkou, budeš na druhom konci chodby v časti novopečených mamičiek.“ Žmurkol na ňu, sexy gynekológ jej venoval jemný úsmev a odišli.