neděle 4. prosince 2016

Čierny vlk - 27. kapitola












27.KAPITOLA
Bol preč už dva týždne. Už dva týždne bola mojou tichou spoločnicou pri obedoch Teressa. Sama si prisadla na voľnú stoličku za stôl vyvrheľov.
Myslím, že len nechcela byť sama. Bála sa o Igora rovnako, ako ja o Patrika. Nerozprávali sme sa. Krátky pozdrav, otázka "Ozval sa?" na ktorú sme obe pokrútili hlavou, nehľadiac na to, ktorá tú otázku položila a tridsaťminútové prehrabávanie sa v jedle. Naša rutina. A aj keby som to nikdy nepriznala nahlas, dnes, keď tu Teressa nebola, som sa cítia sama viac. Sedieť s niekým mlčky je predsa len lepšie, ako sedieť sám.
Stolička pri mne zavŕzala a ja som sebou mykla. Myslela som, že je to Teressa a proste som ju dnes len prehliadla. No pastelovo ružový lak mi našepkal, kto to je. A ja som na ňu naozaj nemala náladu.
„Prosím, Nora, dnes nie. Môžeme hádku odložiť na inokedy?" šepla som, stále čumiac do taniera.
No ona ma nevnímala, ako v podstate každý, keď som ho žiadala o čokoľvek. Zhlboka sa nadýchla posúvajúc svoju tácku ďalej do stola, aby mala miesto na ruky.
„Nechci se hádat. Jen jsem ti chtěla říct, že je mi líto, co se ti stalo, no, to co ti udělal Erik," šepkala, akoby to bolo veľké tajomstvo a to pritom jej krstná mater sa postarala o to, aby o tom vedeli ešte aj upratovačky.
Spomenutie jeho mena mi stiahlo vnútro ako zakaždým a moje pľúca odmietali spolupracovať. Malý Dumbo sa pokúšal napodobniť prvky tanečnej skupiny Lord of the Dance a ja som sa tisnutím si hrany dlane na strernum snažila uľaviť.
„Nezomrelo mi mača, ani iné domáce zvieratko, aby si mi chodila priať úprimnú sústrasť. Tak, kšá, vráno, daj mi pokoj!" Odháňala som ju od stola.
Ona bola ten posledný človek, s ktorým som sa chcela baviť. Už jej ľútosť som naozaj nepotrebovala, bola ako palicou do oka. Túžila som ju za ňu skopať.
Pohodila svoju blonďavú slamu, ktorú mala dnes ako ovečka Daisy a pokúsila sa o milý úsmev. Ignorujúc moju poznámku, na ktorú by inokedy reagovala presne tak, ako som chcela, aby reagovala. Teraz sa usmievala, naťahujúc ruku a končekmi prstov sa jemne dotkla mojich. Ucukla som a ruku stiahla. Tá malá mrcha na mňa siahať nebude.
„Vím jak ti je. No tak, Emílie, kdyby sis o tom chtěla promluvit, jsem tady. Opravdu. Jsem cizí člověk, bude pro tebe lepší to říct mě, než to vyprávět matce... pomůže ti to, pohneš se dál!" naliehala a ja som sa zasmiala.
Ona bola naozaj tá posledná, komu by som sa zdôverovala.
To som rovno mohla napísať memoáre prežitých takmer štyridsiaťosmich hodín s psychopatom a vyvesiť to na školskú nástenku. Efekt by bol totiž úplne rovnaký a možno ešte horší, ktovie, čo všetko by k tomu pridala popri tom, ako by to vykladala všetkým na počkanie.
„Si tá posledná, ktorej sa túžim zverovať. Čo keby si zdvihla svoj anorektický zadok a odpravila ho k svojmu siamskému dvojčaťu?" Podráždenosť v hlase som sa ani nesnažila skryť.
Dúfala som, že jej pud sebazáchovy zapracuje a ja sa nebudem musieť znížiť k fyzickému násiliu. No ona sa len viac naklonila k mojej strane stola a spiklenecky ma k sebe zavolala ukazováčikom. Och, ako rada by som jej ho zlomila.
„Emílie, no tak. Vím jak se cítíš a rozumím ti. Skutečně," šepkala.
Len som si odfrkla.
„Nehovor, že aj teba Erik uniesol do rybárskej oblasti, vzdialenej od domova niekoľko stoviek kilometrov, po tom, ako ťa zmlátil a nechal ťa priviazanú o radiátor ako prašivého psa. Lebo to by bola kurevsky veľká náhoda!" Zvýšeným hlasom som šibrinkovala pred jej tvárou a divoko gestikulovala rukami. Toš, toľko k môjmu ovládaniu sa.
„To ne, ale bývalý přítel mé matky... nevím proč se ti to vlastně chystám říct, nikdy jsem to nikomu neřekla..." odmlčala sa, rukou si prehrabávajúc vlasy.
Bola fakt mimo, nikdy si do vlasov ruky nepchala. Až príliš dbala o svoju frizúru, aby ju kazila bezmyšlienkovitým špáraním sa v ňom prstami.
„Tak mi to teda nevrav a páľ do kelu, pre Boha!" súrila som ju, no ona znova len pokrútila jemne hlavou nadhadzujúc kučierkami.
„Ne, chci ti to říct, chci, abys pochopila, že ti opravdu rozumím a pomůžu, mohli bychom si pomoct navzájem!" Oči jej horeli odhodlaním, keď znova chmatla po mojej ruke a stisla ju. „Jednou, šla matka na noční jako náhrada za kolegyni, která nemohla a její přítel se nabídl, že mě pohlídá přes noc..."
Ruky som z jej zovretia vytiahla a prekryla si nimi uši, hádzajúc hlavou zo strany na stranu. Nemusela ďalej pokračovať, aby som si domyslela, čo sa stalo. Nechcela som o tom počuť! Mojou súčasťou rannej hygieny je boj so zrkadlom, na takú dlhú dobu, aby som bola schopná si učesať vlasy. Nepotrebovala som si pridávať obrazy Nory a jej otčima, či v akom sú vzťahu a premiešavať ich s Erikom a so mnou. Nechcela som si pripustiť, že nie každé dievča má "Patrika", ktorý nabehne "za päť minút dvanásť" a zachráni česť dievčiny. Také zverstvá sa nemajú diať! Ani niekomu ako je Nora!
„Choď preč! Ja o tom nechcem počuť ani slovo!" skríkla som na ňu, vstávajúc a berúc ju za jej ružovú blúzku.
Postavila som ju na nohy, schmatla jej tácku vrazila jej ju do rúk. S hystericky rozklepanými rukami som ju otočila v smere stola, kde vždy sedela s tou druhou ochechuľou. „Choď a vykecaj sa Simone. Ste predsa kamošky!" nakázala som jej, jemne ju strkajúc dopredu.
„Ona by tomu nerozuměla. Vsadím své boty, že si to své kamarádce také neřekla. Víš, že by si tě vyslechla, ale nepomohla, nevěděla by, co jsi cítila ve chvíli, když ti to dělal," dobiedzala, nedala si povedať.
Vrelo to vo mne, srdce bilo ako splašené a bolo mi na zvracanie. Čo, dopekla, nechápala na tom, že sa o tom nechcem rozprávať?!
„Mlč už, pre Boha, Nora! Ja sa o tom nechcem rozprávať! Tak mi dajte už všetci pokoj, kurva!" Obišla som ju, nevšímajúc si pohľady ostatných, som vystrelila na vécko. Vyrevať sa! Ako inak. Posledné mesiace som naozaj nerobila nič iné. Bola som ako prekliata bezodná nádrž slanej vody.
Nora si dala pokoj po zvyšok dňa, aj keď som jej pohľad cítila zakaždým, keď mala príležitosť sa pootočiť natoľko, aby ma mohla prepaľovať orieškovohnedými očami. Ignorovala som to mravčanie na tele z jej intenzívneho pohľadu, nútiaceho ma dvihnúť hlavu a zamestnávala som sa kreslením si kvietočkov do rohu zošita. Počítala som minúty do zvonenia, aby som mohla zmiznúť a oddýchnuť si od jej dobiedzania.
Rýchlou chôdzou som sa pohla z budovy, vyhľadávajúc pohľadom matkine auto. Nora mi bola za pätami a ja som naozaj nechcela pokračovať v rozhovore, čo sme spolu viedli. Samozrejme, jej nešlo o to vypočuť si ma, chcela sa vykecať.
Ako romantická ťapa, som zakaždým čakala, že za volantom bude sedieť Patrik. Samozrejme, nedávalo veľmi význam, prečo by chodil na matkinom aute. No aj na to mi moja bujná predstavivosť podsunula ultra romantickú víziu. Aby ma prekvapil predsa!
Samozrejme, že za volantom sedela matka, hladkajúc si už mierne vyčnievajúce bruško.
Usmiala som sa na ňu, pohladila bráška alebo sestričku a pripásala sa.
„Tak čo povedal doktor? Ako sa má krpec?" zaujímala som sa a matke sa rozžiarila tvár. Sklonila sa a spod sedačky vytiahla svoju kabelku, z ktorej po chvíli vytiahla knižku s potlačou miminka a podávala mi čiernobielu fotečku.
„Pozri." Podala mi ju bez ďalších rečí.
Nevidela som tam skoro nič. Veľké šmuhy rôznych odtieňov šedej, bielej, miestami až čiernej.
Sklamane som si povzdychla a matka sa usmiala, berúc mi fotku z rúk. „Nevidíš ho tam, pravda?" Znova sa načiahla bližšie ku mne a snažila sa mi vysvetliť, na čo sa tam mám pozerať. Po piatich minútach som už zúfalá túžbou dostať sa domov zvýskla, že už toho krpca vidím. Sypala si popol na hlavu, aká som len nepozorná a my sme sa konečne pohli.
V duchu som sa ospravedlňovala zlatíčku, že som ho nevidela a sľúbila mu, že budem tá najlepšia sestra na svete a vynahradím mu to.
Cesta domov prebehla v tichosti. Matka už pochopila, že každodenné otázky typu: Ako bolo v škole? ma neprinútia viesť plynulý rozhovor a tak sme mlčky sedeli pri sebe.
O večeru som sa postaral ja. Matka mala dáke divné obdobie, keď ju unavilo úplne všetko, tak som ju poslala, nech si ľahne a večeru dokončím sama. Poslúchla bez protestov.
Tomi bol zatvorený vo svojej izbe a voľačo tam zasa vystrájal. Posledné dni bol ako odtrhnutý z reťaze, stále niečím trieskal a jeho tichá povaha sa roztrieštila pod vplyvom puberty, čo mu zjavne začalo tlačiť na karbit.
Našťastie, mama znova rozhodla, že na večeru bude granadír a tak som mala za chvíľu večeru hotovú. Prestrela som stôl a vzdychla si, keď Patrikove miesto zostalo bez taniera. No čochvíľa sa vráti, do Vianoc ostávalo už len päť dní, tak hádam, že sa aspoň na sviatky rozhodne obšťastniť nás svojou prítomnosťou.
Práve som uložila misu s granadírom na stôl, keď sa v kuchyni objavil Roman, žmoliac si ruky.
„Vonku je des," šomral, tisnúc pery na moje čelo. Snehové vločky sa mu pomaly rozpúšťali na hustých vlasoch a ja som sa len tak-tak udržala nezvýsknuť. U nás sa posledné roky Perinbabka rozhodla odstrihnúť od sniežika a tak som sa asi musela v tej chvíli tváriť ako malý Bukekela.
Usmiala som sa. Bolo fajn že mal dobrú náladu. Posledné dni bol rovnako roztržitý, ako ja, ak nie viac. Nedal to na sebe znať, ale tiež mu nebolo po chuti, že o sebe Patrik nedáva vôbec vedieť. Nemohli sme s tým však ani jeden nič robiť. Po trojdňovom bombardovaní ho telefonátmi, na ktoré neodpovedal, Roman usúdil, že ho nemáme v tieto dni otravovať a on sa ozve, ako náhle bude mať dosť času.
Matka zapálene informovala Romana o nových vývojových pokrokoch krpca. Vraj už mal nôžky a rúčky a hýbal s nimi, aj keď to ešte ani ona nemôže cítiť. Bola z toho unesená, vraj keď čakala mňa sa chodilo na kontroly raz do troch mesiacov a nič ako ultrazvuk nebolo. Takže teraz sa tešila na ďalšiu prehliadku, na ktorú lanárila aj Romana, aby videl krpca skôr, ako sa narodí.
Ja som však sledovala Toma, ktorého oni zjavne úplne ignorovali. Aj jeho nezvyčajné nechutenstvo. Sedel ako päť peňazí, prehrabávajúc sa v cestovinách a zemiakoch a dlaňou si podopieral hlavu. Na čele mu vyrašili kropaje potu a tvár mu sčervenala. Rozochvene sa nadýchol a jeho rúčky sa roztrasene natiahli po pohár s minerálkou. Plný, vysoký pohár však neuniesla a pár centimetrov nad stolom mu vypadol z rúk. Nebol ani taký vysoko aby sa rozbil, len proste dopadol na stôl a číra tekutina sa rozliala po stole vo chvíli, keď sa telíčko malého chlapca ako zo želatíny zosunulo pod stôl.
Všetci traja sme sa dali do pohybu v tú istú chvíľu. Ja som brala telefón do rúk, ktorý som mala vždy pri sebe, keby volal. Matka zdvihla do vzduchu svoju stranu stola akoby nevážil viac ak pár gramov, nehľadiac na to, že to bolo plné drevo a nie lacná napodobenina. A Roman ho vzal do svojho náručia, odstraňujúc mu vlásky z tváre.
„Nevolaj, Em," upozornil ma a ja som prikývla.
„Samozrejme, autom budete na pohotovosti rýchlejšie," pritakala som.
Jasné, ako som si mohla myslieť, že by čakal na sanitku. Chlapec sa v jeho veľkom náručí metal ako pri epileptickom záchvate alebo febrilných kŕčoch. Isto mal horúčky. So srdcom na jazyku som sledovala Romanovo telo kľudne kráčajúce do schodov. To si snáď robí prdel, nie?
Mama sa pohla za ním, no on ju len zrušil krátkym pokrútením hlavy. „Bude lepšie, ak dnes večer zostaneš s Em u nej v izbe," povedal, tisnúc si chlapča tesnejšie k telu. Zdalo sa mi, že kŕče sa zintenzívnili a ja som sa naozaj bála.
„Mal by si ho zobrať do nemocnice! Ako môžeš byť tak nezodpovedný?" kričala som a mala som chuť sa k nemu rozbehnúť a drbnúť mu niečo o hlavu.
„Nezodpovedné je, že ma zdržuješ a ohrozuješ seba aj môjho syna. Tak sa láskavo poberte do tej izby a zamknite sa." Jeho hlas plný autority mnou prešiel ako nôž maslom a ja som sklonila hlavu, bolo jasné, že nemá význam odporovať, tak som teda aj s matkou šla do svoje izby. Problém však nastal hneď na začiatku, ja som nemohla zamknúť. Len pri predstave, že sú tie dvere zamknuté sa mi robilo mdlo.
Nechala som ich len privreté na škáročku. Z izby bolo počuť stonanie, vrčanie , stonanie, vrčanie, v takmer rovnakých intervaloch. Keď sa to zmenilo len na vrčanie, Roman zahrešil. Niečo sa rútilo chodbou a narážalo do stien a všetkého, čo mu prišlo do cesty. Strach mnou lomcoval a ja som sa pritisla viac k stene, ťahajúc so sebou aj matku, ktorá ma držala za ruku. Hluk na chodbe ustal, ale iba na chvíľu. Tesne pred tým, ako sa do mojej izby vrútil obrovský, čokoládový vlk ceriac na mňa zuby. Kurva!
Deja vú, mala som prekliate deja vú.
Roman sa objavil v izbe, schmatol vlka za srsť na krku a pri chvoste do pästí a šmykom ho vyšmaril von z izby. Počula som dunivý náraz obrovského tela do protiľahlej steny. Zostala som ako obarená. Prvýkrát som Romana videla s tou jeho super vlčou silou manipulovať. Doteraz som vnímala ako mýtického, sexy týpka len Patrika. No teraz tu bol môj otčim, čo bez námahy zdvihol do vzduchu pol tonového vlka, ktorý bol, dopekla, pravdepodobne môj malý bráško. Roman ju nepoužíval, nerozprával o tom neustále, ako jeho starší syn.
„Čo ste nerozumeli na slove zamknúť?" Zavrčal vybiehajúc z izby. Tresol za sebou dverami na mojej izbe tak silno, až som si myslela, že ich možno roztrieska. Moje nohy ma viedli k oknu a aj som sa z neho vyklonila. Fajn, hlavne kľud, nie su zamknuté, nie su zamknuté. Sústredenie na dýchanie prerušil tichý ston. Moja matka plakala. Ach, pravdepodobne šok.
S kolenami na hrudi čumela do steny oproti mojej posteli, na ktorej sedela a niečo šomrala.
Prisadla som si k nej, berúc ju za jednu z rúk, ktoré objímali kolená. „Do čoho som nás to namočila, Em? Dopekla, mala som ťa počúvnuť. Veď nás chcel práve zožrať môj jedenásťročný, nevlastný syn. Môj manžel je vlk. Môj druhý syn zabíja upírov, panebože, on im teraz niekde trhá hlavy! A teba uniesol sociopatický schyzofrenický vlk a to všetko kvôli mne! Och, možno by som mohla zavolať realiťáčke a zrušiť ten predaj. Do toho zapadákova sa aj tak nik dobrovoľne nenasťahuje. Musíme odtiaľto odísť!" Pritakala si, zatiaľ, čo zvierala moje ramená.
Bola v šoku, bola som si istá. Asi bolo naozaj dobre, že ma Patrik nezabudol zakaždým prekvapovať svojou samoľúbosťou, inak by som asi reagovala ako moja matka. Samozrejme, že som nemala v pláne odísť, čo by som tam asi robila.
Veci sa zmenili. Kris a Adam tvorili nenásytný pár, ktorých puto bolo podľa mňa viac na tom fyzickom spriaznení, ako duševnom. Byť tretím kolesom na voze? To nech ma radšej zožerie môj malý bráško.
„Si v šoku, predýchaj to, veď si predsa vedela, do čoho ideš, keď si si Romana brala. Nezabúdaj, že mňa ste držali v bublinke nevedomosti ako debilka. Predýchaj to, bude to ok." No, v utešovaní som proste nikdy nebola dobrá, rovnako, ako v jeho prijímaní. Nedalo sa s tým naozaj nič robiť.
Sedela som na parapete okna a sledovala, ako sa vločky pomaly vzduchom spúšťali a tvorili ten krásny, pod nohami vŕzgajúci, koberec. Keď mi Roman pred týždňom vravel, nech si počkám, že biele Vianoce budú, neverila som mu. Teraz som si však spokojne pohmkávala Tichú noc, aj keď v mysli som svoj hlas počula v nemčine, ani neviem prečo. Od piatej triedy na čo nám nemčinárka dala za úlohu naučiť sa Stille nacht, mi to inak proste nejde. Asi s tým má čo dočinenie Kris, ktorá ma nútila dokola spievať tú pesničku, kým nepochopila, že môj "spevácky" talent sa už naozaj nezlepší.
V hrudi som cítila to pnutie, keď sa srdce tetelilo z pohľadu na bieliacu sa krajinu. Naši vĺčkovia šli na potulky do lesa. Videla som jedného čokoládového a jedného strieborného, zhruba pred troma hodinami utekať smerom do lesíka.
Naozaj som zvažovala, že by som nahodila niečo teplejšie a šla sa do toho snehu vyváľať tak, ako som to robievala doma. S Kris a Adamom sme mali rituál prvého snehu. Dodržiavali sme ho s Kris od detstva a keď sa Adi nasťahoval do našej dedinky, zasvätili sme ho. Každoročný prvý sneh znamenalo jašenie sa vonku, aj keď sneh ešte neprekryl ani steblá trávy. Teraz som však nemohla opustiť izbu. Švihla som pohľadom k zatvoreným dverám, no nemala som dosť odvahy ísť ich otvoriť. K prekonaniu paranoje, zanechanej vo mne Erikom, stačil Romanov duňák a po pol hodke mamin jačák, keď kričala, nech to prekliate okno zavriem. Nemala som na výber. Bola som odsúdená na zadusenie sa. Nič také však neprišlo. Aj som si spokojne zaškrtla strach zo zatvorených dverí, ako odstránený problém.
Vo dverách sa objavil Roman, niečo po druhej ráno. A s nehou v očiach pozrel na moju matku, rozvalenú v mojej posteli. Ruky aj nohy mala rozhodené a pokojne spala s vlasmi cez ksicht. Bolo to skôr vtipné ako rozkošné. No Roman bol asi iného názoru. Pristúpil k nej a pomaly jej končekmi prstou odstránil vlasy z faceu.
„Tomy? Je v poriadku?" Zosunula som sa z parapetu a on na mňa len kývol. Berúc matku do náruče, sa s ňou posadil na moju posteľ.
Vysvetlí mi niekto, na čo to potom bolo dobré? To ju nemohol nechať ležať na mojej posteli? Som buď idiot alebo mi proste nedochádza, ako sa k sebe majú zaľúbení chovať. Alebo je Roman kopa sračiek a nedopraje svojej tehotnej žene trošku pohodlia v mäkkej posteli. Pre sebeckosť vlka v ňom.
Matka sa však len spokojne zavŕtala do jeho obrej náruče a ja som len nechápavo sledovala jej ruky, ako vkĺzli pod rozhalenú Romanovu košeľu.
„Je v poriadku. Vyčíta si, no..."
„Že si na nás chcel pochutiť?" Ponúkajúc Romanovi odpoveď, som si sadla na zem, opierajúc sa chrbtom o radiátor.
„On za to ale naozaj nemôže, teda nie úplne. Vlk v ňom mal hlad. Každý vlk má po prebudení hlad. Mala si si tie dvere nechať zatvorené, tak ako som ti povedal. Pri prvej transformácii je vlk silnejší a inštinkt lovca ho nesie za korisťou. Šelma cítila krv a mäso," vysvetľoval, vstávajúc z postele.
„Vy...?" hľadala som správny spôsob spýtať sa, no v hlave som mala akosi prázdno.
„Vlk potrebuje mäso rovnako, ako my potrebujeme slepačí vývar." Kútiky úst mu zacukali a moje ústa ich gesto zrkadlili. Bolo to zaujímavé zistenie.
„Takže potrebujete loviť, ja neviem... srnky a tak? To je dôvod prečo Patrik nikdy v skutočnosti neje tak, akoby mal dvojmetrový chalan jesť?"
Úsmev na tvári sa už ani nesnažil skryť. Jeho kútiky sa roztiahli a ako sa vraví: Keby nemal uši, smeje sa do kola.
„Vidím, že študovaniu stravovacích návykov môjho syna si venovala viac než dosť pozornosti," zabával sa na mojom zamračení. Hnusák jeden. Prečo majú Dobiasovi chlapci potrebu si zo mňa robiť fackovacieho panáčika na zlepšenie nálady?
Len som sa na neho zaksichtila. Keď mi ukazovákom kývajúcim sa v geste varovania pripomenul, kto je pán autorita, uškrnula som sa v hranom kajaní. A on sa zase rozosmial. Dávno sa toľko nesmial a ja som dávno nebola taká rozšafná. Bolo fajn na chvíľu vypustiť tú bezstarostnú Emíliu na prechádzku.
„Sme z prevažnej časti vlci, no žalúdok máme len jeden. Ak zješ srnku alebo divočáka, nemôžeš očakávať, že sa do teba ešte niečo vmestí. Samozrejme, vieme oceniť dobré jedlo a potrebujeme ho. Je to však len potreba mať stále plný žalúdok. Kým sa mäso úplne nevytrávi. Dokážeme prežiť bez mäsa na ľudskom jedle, ale vlk v nás sa vždy ozve pre svoju dávku krvi a mäsa."
Hm, tak ďalšia blbosť z knižiek. Žiadny väčší apetít u vlkov sa nekoná. Dobre si pamätať. Vedela som, že matku to bude mrzieť, Tomy bol jedinou útechou v jej zúfalstve vždy, keď pozrela na Patrika a musela hľadieť na to, ako málo z jej dobrôt zje. Teraz tu už so zdravou chuťou do jedla budem len ja. Už sa len modliť, aby si nevymyslela, že ma vykŕmi namiesto našich vlkomužov.