ČV-NZ - 6.kapitola

6.kapitola

Nervózne si hádzal veci do batoha a voľačo si mrmlal.

"Nebolo pekné ako si sa zachoval k našej nevlastnej matke. Ty vieš, že má pravdu a mohol si sa aspoň zamknúť."

"Drž hubu, Paťo, je mi to líto, ty víš, že jo. Ale s tím nic nenadělám, A nezdržuj, jedem do Plzně a já už teď jdu pozdě!"Strčil do mňa a chcel ma obísť no ja som sa mu znova postavil do cesty.

"Mohol by som ísť namiesto teba ak chceš, a ty by si mohol stráviť pekný víkend so svojou priateľkou." Navrhol som mu s úsmevom milodarcu no on mi ho zotrel s odfrknutím.

"Není moje přítelkyně a už vůbec s ní nemám čas trávit víkendy bráško, a taky vím jak nesnášíš té masové výjezdy. Tak to nech plavat. Vždyť ona se stejně vrátí a ani ji nebudu muset odprošovat." Jeho istota ma bavila, bol to môj brat, ego o veľkosti Spojených štátov. Tak to proste malo byť.

"Nie je to o tom, že by som ich nemal rád, len som sa im vyhýbal, lebo mi pripomínajú chyby čo som napáchal, pre ktoré Em odišla. To je všetko. A nechcem, aby si urobil tie isté aj ty. Vidím, že máš to dievča rád tak by si s ňou mohol tráviť čas. Aby si to potom neľutoval ako ja."

"Ne, nemám ji rád, a i kdyby, nechci ji mít rád. Zbytečně si působit bolest? Stačí mi vidět, co láska udělala tátovi, nemluvím o té tvé. Ne, dík. Vím, jak moc to bolelo tátu, když mama umřela a vidím tebe. Nedokážeš ani vyslovit, její jméno ve spojení se smrtí. Protože bráško, ona neodjela, ona je mrtvá."

Zhlboka som sa nadýchol, snažil sa ignorovať bolesť, ktorú mi spôsobil tým jedným slovom. Nerozumel som im, prečo mali tú potrebu ho stále opakovať. A mne zakaždým zúbkovaným nožom točiť v oblasti, kde som mával srdce.

"Otec je teraz šťastný so Zdenou a ja si za to všetko môžem sám, neuchránil som ju. Neznamená to, že láska zákonite bolí." Obhajoval som ten hlúpy cit, ktorý vo väčšine prípadov bolí, ale záležalo na tom?

Ak ste bez nej bolí to ešte viac.

"Ta naše jo. Co z toho, že je táta se Zdenou tak spokojený. Když naše máma umřela, trpěl, a její smrt ho bolí do dnes. A taky se ty zbytečně obviňuješ, protože to není tvá vina. Je to jen smůla, že byl tak prochcanej a měl při sobě tolik jantáru, že tě odrovnal." Ach, tie kecy, tlačili mi to do hlavy všetci, nevideli alebo nechceli vidieť moju vinu.

A možno ju naozaj videli, len mi nechceli spôsobovať bolesť. Nasrať.

"Brácho, choď za tou holkou, a ja sa aspoň trošku odreagujem. Igora som nevidel... No, proste dlho. Tak odlož ten bágl a idem ja." Nemienil som už ďalej riešiť tému vlci a láska, lebo ma to privádzalo k nej, a ja som chcel aspoň raz za posledných päť rokov urobiť niečo pre môjho brata. Bol som ako v ulite nestaral sa o nič len o svoju bolesť a kašlal na svoje okolie.

"Opravdu by si to udělal?" Prekvapenie v jeho očiach ma neprekvapilo.

Zvykli si, že som netrávil doma veľa času a ak tak som bol zatvorený vo svojej izbe a hneď ako to bolo možné som fičal buď na lov alebo no Slovensko.

Nestaral som sa o nich, o nikoho. No, možno o Kristínu a jej dcéru, ale tiež v tom bol kus sebectva, ktorý takmer zničil Adama a ich vzťah.

Stiahol som mu ramienko batohu z pleca a uvoľnil mu cestu.

"Nemusí sa to stať aj tebe, jasné? Ak ju máš rád bež za ňou, a hlavne sa kajaj, myslím, že dievčatá majú rady ak si vie chlap pripustiť že to prehnal." Hodil som jeho batoh do stredu miestnosti, kde to vyzeralo asi najkatastrofálnejšie a on nariasil obočie na koreni nosa.

"Nejsem si jistý, jestli je moje chybějící část," šepol a po jeho agresii nezostalo ani stopy.

Stál predo mnou mladý chalan zmenený tým všetkým, čo sa okolo neho dialo. Bolo mi ho ľúto, príliš rýchlo spadol do toho diania mýtických blbostí a mal z toho skreslený pohľad na všetko. A možno aj nie, aj ja som si myslel, že správnejšie bude počkať na svoju spriaznenú a aj tak som to pohnojil, aj tak odišla bez možnosti návratu.

"Záleží na tom?" odpovedal som a potiahol ho von z izby.

****

Igorov výraz tváre, keď som vystúpil z auta som mal túžbu zachytiť a zvečniť si ho pre chvíle, keď mi bude maximálne pod psa.

Jeho tvár by ma bez pochyby pobavila za každým.

Nevideli sme sa naozaj dlho. Naposledy sme riešili, teda, on riešil žiadosť o Teresinu ruku. Nevedel som ako odpovedala. Ale taktiež som nepochyboval o správnej odpovedi.

Pohľad som venoval jeho svorke, ktorá sa rozrástla presne o štyroch členov, čo som bol preč.

„Brácho, seš to ty, mě poser!" smial sa, keď schmatol moju dlaň a narazil ramenom do toho môjho.

Zasmial som sa. Naozaj som bol na pochybách, ako to s nami teraz je. Neboli sme v kontakte niekoľko týždňov, možno mesiacov. Obaja sme boli niekde inde.

On na rozdiel odo mňa na výšku šiel. Ja som to skúsil, po otcovom naliehaní, nezvládol som ani prvé skúškové, ani náhradné termíny. Nie, že by som to nemohol zvládnuť, nemal som zaáujem. Nebol som schopný sa dostatočne sústrediť na prednášajúceho. Tam bol ten problém.

Bola zo mňa skutočná socka, parazit, žijúci z otcových peňazí. Mal by som asi so sebou niečo urobiť, aj keď to pre mňa nemalo veľký význam. Nemal som sa pre koho snažiť. Mohol som zostať ako starý mládenec pod otcovou strechou. Nemal som záujem o ženy a tým pádom, nehrozilo, že by ma bola vysmiala, že žijem stále s ockom bez vlastného prímu.

Cesta do Plzne bola tichá. Igor trval na tom, že by som mal prebrať velenie, tak ako tomu bývalo predtým. Ja som však o niečo také skutočne nestál. Nemal som potrebu preberať mu jeho pozíciu. Ani na okamih. Mal u tých chalanov autoritu a ja som ju nemienil narúšať. Aj tak by ma pravdepodobne neposlúchli, a ak, tak len preto, že by to vyžadoval on.

Tak som sedel na zadnom sedadle a patril do jeho skupinky. Pri mne sedel akýsi mladý fagan, nemohol mať viac ako šestnásť. Keď som v jeho veku ja zabil svojho prvého upíra bol som na seba hrdý. Teraz mi ho bolo ľúto, mal by riešiť problémy typu stredná a dievčatá. Nie sa v sobotu ráno teperiť na druhý koniec Českej republiky.

Naše pohľady sa stretli a on sa nesmelo usmial. Bol som na moje prekvapenie niečo ako modla pre tých adolescentov a ja som naozaj neporozumel ako to bolo možné.

Nebol som schopný Em pomôcť no to nik nevidel. Boli unesený z faktu, že som skutočný vlkolak ako z bájí o mne a nič iné ich nezaujímalo.

Jeho pohľad sa sústredil na moje ramená a potom hruď. Zaškeril som sa. Väčšina mužov pri mne vyzerá ako tintítko, no tento chlapec vyzeral ako špageta. Bol však ešte príliš mladý a jeho telo sa vyvíjalo.

"Já... mohl bych se kouknout, říká se, že máš na hrudi jizvy, chtěl bych je vidět," šepol nesmelo.

Vyvalil som na neho oči a Igor zavrčal. Chlapča sebou pod tým zvukom  trhlo, venovalo mu jeden pohľad do späťáku.

"Nikto to po mne ešte nežiadal, ale ak ti to urobí radosť." Vyhrnul som si tmavé bavlnené tričko, čo najvyššie a nechal to mláďa kochať sa mojimi jazvami, ktoré mi ostali po jantáre. Niektoré boli hviezdicové, iné boli iba ako zriasená koža po guľke a niektoré, tie po šípoch, boli  nariasené rovné jazvičky.

Chlapča na ne hľadelo ako na vyznamenania, pre mňa však boli len pripomienkou každého jedného zlyhania, kedy som ju nedokázal ochrániť. Nutkanie stiahnuť si tričko a znova sa zabaliť do agónie som potlačil.

Nebolo mi síce príjemné, že na ne ten fagan čumí, ale bol to spôsob ako sám seba vytrestať.

"Bolelo to moc?" pýtal sa a načiahol ruku s úmyslom sa ma dotknúť no našťastie si to včas rozmyslel a jeho prsty sa nestihli dotknúť mojej hrude.

"Nie, takmer som to nevnímal." V tej chvíli som naozaj nemal čas premýšľať nad bolesťou zo striel, či šípov. Chcel som ju len chrániť. "Utlmilo to len vlka vo mne, bol som ľudský muž." šepol som a tričko si už stiahol.

Nebol som viac schopný sústredenia.

Bol som späť priamo vo chvíli, keď som si na jeho kamennej sánke rozlámal ruku a pochopil som, že je koniec. Naozaj som v tej chvíli dúfal, že to bude môj koniec, a nie jej. Aj keď som vedel, že to bude pomsta cez ňu. Urobil by som to na jeho mieste rovnako.

"Ukážeš se nám v té tvé podobě?" prosil ma a ja som na neho v tej chvíli naozaj už nemal náladu.

"Nie som cirkusová atrakcia, kurva! Zaraď spiatočku, sopliak!" Zvrieskol som a chlapča sa stiahlo do dverí auta.

Spokojne som sa usmial a venoval sa výhľadu na črtajúce sa mesto. Bol som spokojný, chlapec bol posratý a ja som ignoroval ten prekliaty pocit úbožiaka kričiaceho na malé decko. Bol som slaboch vyvršujúci svoje komplexy na deckách. Tak hlboko som klesol.