neděle 12. března 2017

ČV-NZ - 14. kapitola



14. kapitola

Stála som pod nočnou lampou a sledovala mužov chrbát. Bolo otázkou času, sekúnd, kedy si uvedomí moju prítomnosť, zacíti môj pach.

Telo ženy možno starej ako ja sa zosunulo na zem s odporným dutým zvukom. Stisla som päste snažiac sa ukľudniť a neskočiť na neho hneď v tej chvíli.

"Anjel smrti," šepol prezývku, ktorú mi sám vymyslel. A mne sa z nej prvýkrát urobilo na vracanie.

"Miloš," vzdychla som.

Naozaj sa mi do toho nechcelo. Bol priateľ. Poznala som jeho zelené smaragdové oči vídala som v nich smiech a radosť, obavy, starosť. Jeho ostro rezané lícne kosti a plné pery boli dokonalé, bol ako hlavný hrdina z knižiek ktoré som čítala.

On s jeho krásou nemal byť monštrom prahnúcim po krvi, ženy sa mu samé hádzali do náručia. Žiadna námaha.

"Porušil si pravidlá," prehovoril pokojným hlasom a urobil krok ku mne.

"Som tu, aby som ťa potrestala." Naklonil hlavu na bok a venoval mi polovičný úsmev.

"Tak do toho!" vyzval ma ukončujúc citáciu a ja som sa zachvela, keď stál zrazu tesne pri mne a palcom ma pohladil po spánku, klesajúc dolu až k spodnej pere.

Ak by som mala živé srdce, bilo by ako splašeného vtáčaťa, nenávidela som ako na mňa jeho blízkosť pôsobila, skutočne som nechcela vedieť, čo sa musí diať tým úbohým ženám.

"Necháš ma ísť, budeme sa tváriť, že sme sa nestretli, že si ma nepristihla pri skorých raňajkách a všetko bude ako pred tým. Čo ty na to, Emília?" šepkal mi blízko tváre a ja som naprázdno prehltla.

 Jeho dych voňal po tom dievčati, musela byť skutočne sladká, cítila som na jazyku jej chuť jahôd a medu.

Stiahla som jeho ruku z mojej tváre a snažila sa skoncentrovať, s Filipom sme dlho premýšľali ako bolo možné, že tak veľmi pôsobil aj na svoj druh, jediná možnosť bola sila mysle. Rovnaká akou manipulujem ja. Žiadne ovládanie živlov ako v knižných verziách. Boli sme buď obyčajní alebo pár z nás malo mentálnu silu.

A ja som aj na priek tomu vedomiu, že sa so mnou zahráva vždy prepadla a nebola schopná zdravo uvažovať.

Zatriasla som hlavou a jeho ruku vykrútila. Pod náporom bolesti sa zrútil na kolená spokojne som sa na neho usmiala. Bol z mojej hlavy preč a konečne som mohla cítiť plný odpor, čo som k nemu prechovávala.

"Nechcel viac iba aby sa nelovilo v jeho revíri, to je tak ťažké tu proste nezabiť? Mal si ju proste nechať žiť! Vieš, že ľudia pri veľkej strate krvi omdlievajú. Nemusela umrieť!" vrčala som na neho a stále silnejšie drvila jeho ruku.

"Som predátor, nebudem v sebe krotiť šelmu, len pre to, že si ten hlupák myslí, že je to správne. Človek si neodreže z kravy, naporcuje si ju a potom zje celú, tak prečo by som si ja mal odoprieť sýtosť? Tá jeho idea má zádrhel, Emília alebo ťa mám volať radšej vlčia milenka?"

 Zalapala som po vzduchu. Netušila som odkiaľ to vedel. Nikdy neriešil moju minulosť, nikdy sa nikto nepýtal.

"Filip nie je jediný čo má konexie, anjelik," odpovedal mi na nevyrieknutú otázku.

"Pozri sa, pusť ma a tvojmu vĺčikovi sa nič nestane. Hádam si si nemyslela, že sa nepoistím? Mám priateľov a ver, že ak sa nevrátim, postarajú sa o to aby sa z tvojej maminky a sestričky stal predkrm a z tých prašivých psov hlavný chod." Vyvalila som na neho oči. Bol fakt debil.

" Cccc, mne sa vyhrážať? " Pokrútila som hlavou a sklonila sa k nemu. Nebol normálny, so mnou sa nik hrať nebude.

Nemala som na výber, pôvodne mal dostať po prstoch, ale teraz?

"Pustíš ma, a všetko bude v poriadku, oni budú..." Nestihol to dopovedať a skončil prišpendlený na tvrdej brizolitovej stene. Stisla som ruky v päsť a jeho mozog som začala pomaly škvariť. Pohľad na jeho bolesťou skrivenú tvár ma napĺňal pocitom moci a neporaziteľnosti. Počkať! Ja som bola neporaziteľná. Nie je väčšej moci ako moc mysle.

"Miloš," pristúpila som k nemu a nechala jeho telo klesnúť zo steny na úroveň mojich očí. "Hádam si len nemyslíš, že by sa tvojím noshledom podarilo dostať čierneho vlka na kolená. Cccc, ty nevieš s kým sa zahrávaš. Patrik je miláčik, ale keď ho naserieš, vie byť pekná kurva. Ver, ani jeden z tých tvojich štyroch kamarátov nechce pocítiť jeho hnev. Videla som ho štvrtiť upírov, rozdrviť im hlavy bez toho, aby sa zapotil. Tvoja vyhrážka je irelevantná, tak povec, čo mi bráni ťa teraz zabiť za tú drzosť?" Jeho telo sa skrútilo stále prilepené na stene v bolestných kŕčoch. S naklonenou hlavou som sledovala Vítov tanec jeho svalov a škerila sa, nie každý dokáže prinútiť skamenené šľachy k pohybu.

Odstúpila som, vychutnávajúc si jeho krik. Mne sa nebude vyhrážať smrťou mojich najdrahších nik, aj keby som ich mala pozabíjať ja sama. Nedopustím to.

"Nezabíjate, dávate dve šance!" zavrčal bolestne.

Odfrkla som si a nechala jeho telo klesnúť na asfalt.
Skrútil sa do klbka ako mača snažil sa predýchať bolesť.

"To ten hlúpy dobrák dáva šance, nie ja, ja by som vás bez váhania všetkých zabila. Ani by si nestihol mrknúť!" Švihla som rukou a jeho telo narazilo do protiľahlej steny na ktorej bol ešte pred chvíľou prirazený.

Vedela som, že tie gestá sú zbytočné, stačilo si pomyslieť a mohla som ho mať na tej stene, ale nemohla som si pomôcť, milovala som byť teatrálna.

"Vieš, ja vás nikdy nepochopím, akoby si zabudol čím si bol predtým, ako by si zabudol na fakt, že si bol človek, že aj teba niekto večer v tmavej uličke napadol, vzal ti všetko, rodinu, život, znovuzrodenie." Stisla som päsť silno k sebe a ticho noci naplnil jeho krik. Drvila som jeho kosti na prach a on sa zmietal v bolesti na zemi.

"Tak? Povec ako to bude?" Sklonila som sa k nemu nepoľavujúc v smažení jeho mozgu a prešla mu dlaňou po hebkých vlasoch. Nikdy som necítila tak dokonalo jemné a mäkké vlasy, dokonca ani môj Patrik nebol tak krásny ako tento chlap.

"Nechám tvojho vlka aj rodinu na pokoji, a budem sa snažiť neporušovať pravidlá," šepol a ja som sa usmiala sadajúc si do tureckého sedu pri jeho stočené telo. Povolila som zverák a on si vydýchol uvoľňujúc napätie svojho tela.

Chvel sa, nie strachom, jeho svaly sa chveli pod uvoľnením, čo im doprial, po ich napnutí v snahe nekričať a pri ktorom aj tak zlyhal, ako každý. Chcela som, aby kričal, aby prosil. Ale jeho zhrbený chrbát pokorený hlas a rozvibrované svaly stačili. Aspoň na chvíľu.

Nechala som ho dýchať, za ten svoj skurvene krátky život, som mala skutočne dobrých učiteľov, ktorý mi ochotne na mojej vlastnej koži ukázali ako mučiť.

To monštrum vo mne sa páslo a vyhrievalo v bolesti, milovala som pohľad na bolesť nepoučiteľných, milovala som brať im ich moc.

Tento hajzel mal byť potrestaný, mal pocítiť moju silu, mal trpieť a mal odísť s vedomím aké bolestivé by mohlo byť umieranie pod mojím vedením. Ale nemohla som ho nechať ísť. Odvahou vyhrážať sa mi smrťou mojej lásky, mojej matky, mojej rodiny, si sám podpísal rozsudok smrti. Filip bol preč, a ešte pár dní sa nevráti. Nič mi nemohlo zabrániť zbaviť sa toho smrada. Filip, bude ešte ľutovať mňa, veď predsa vie, ako nenávidím zabíjanie... HA - HA - HA

Dych sa mu stabilizoval. Prstom som prešla po jeho krčnej chrbtici a počítala. Sedem, siedmy krčný stavec. Zatlačila som do neho bruškom ukazováka. Zachvel sa.

"Vieš, nikdy som si nebola myslela, že ako upír budem mať strach," šepla som, stále hladkajúc jeho krčnú chrbticu pomalým pohybom hore a dole.

"No predstava, že mojej rodine hrozí nebezpečenstvo, že Patrikovi sa má stať niečo zlé, že by mal znova trpieť... ach, je to mojou každodennou nočnou morou. A ja som si sľúbila, že urobím všetko, aby som svojich blízkych udržala v bezpečí. Tvojou nemiestnou poznámkou si ma naozaj veľmi nahneval, Miloško." Zachvel sa a sklonil sa viac k zemi, keď som mu do tela vyslala bolesť.

Ak som sa od magorov čo sa dostali do mojej tesnej blízkosti niečo naučila, bolo to jedine, že krikom sa nič nevyrieši, iba vás bolí hrdlo. Kľudný až monotónny hlas sľubujúci ujmu na zdravý je viac devastujúci. Nič nemôže byť horšie ako pokojný vrah, nič nemôže vyvolať väčší rešpekt a autoritu ako rozvaha v rozhodnutiach.

"Ak sa nevrátim, zabijú ich, tak som to zariadil, no ak ma necháš ísť, nikomu sa nič nestane. Sme priatelia no tak, Mili, učil som ťa očariť obeť, nechal som sa mlátiť a nechal ťa na sebe trénovať tvoju hlavičku. Sme ako súrodenci, spomínaš?" Rozosmial ma. Akoby nepochopil nič, akoby ma nepočúval.

"Tí štyria nie sú problém, nik nie je pre mňa problém. Zabila by som Filipa, ak by som musela, kde berieš istotu, že teba nechám ísť?" Sotila som do neho a vstala. Tá hra ma už nebavila.

"Kto vravel, že sú štyria?" Nechal vyznieť svoju otázku do ticha.

Znova sa jeho telo skrútilo v bolestnom kŕči. Bolo to podvedomé, ako keď hysterka strelí zaucho svojmu frajerovi pri hádke. Ja som však málokedy používala fyzickú silu.

"Pošli ich tisíce, nedostane sa k nemu ani jeden, o to sa postarám!" Skríkla som na neho. Vytáčal ma, tak hrozne ma vytáčal.

"Prečo? Myslíš, že on by to pre teba urobil, teraz, keď si jednou z nás?"

"Ty tomu skutočne nerozumieš, pravda? Nezáleží na tom, či by ma teraz ochránil, alebo zabil. Milujem ho. Na ničom inom nezáleží. Ak by ma zabil, mohla by som byť spokojná, tá najšťastnejšia. Zomrieť rukami milého, je to tak kurva romantické. Nemyslíš? Skoro ako v Ottelovi. Poznáš tú hru?" Trepala som dve na tri.

 Často sa mi to stávalo. Bolo to preto, že som proste bola nesústredená, myšlienky mi unikali a často som ich vypustila na jazyk skôr ako som si stihla uvedomiť, že je to trošíčku od veci.

"Emília, " zachrapčal bolesťou, keď som svoj stisk imaginárnej ruky pod jeho krkom utiahla. Bola to sranda, vsugerovať niekomu, že ho škrtíte a pri tom sa ho ani nedotýkate. Prinútiť niekoho veriť, že je v plameňoch a pri tom môže ležať kľudne aj v kope snehu.

Nie, nebola som už Patrika hodna. Stará Emília by si nikdy niečo také nevychutnávala. Ale ja som už predsa dávno nebola Lili.

Sklonila som sa k nemu a vtisla mu bozk do zriaseného čela. Bola ho taká škoda, bol to ten najkrajší chlap, dokonca aj keď mal tvár pokrivenú bolesťou, bol nádhernejší ako môj Patrik. Nasral ma fakt, že je niekto nádhernejší. On mal byť, a bude!

"Ďakujem, Miloš," šepla so mu do ucha a vychutnala si jeho tras, keď som sa perou otrela o jeho ucho.
"Ďakujem, že si mi dal možnosť vyskúšať si aké to je stáť na tej druhej strane."

Jeho oči sa rozšírili strachom, keď mu konečne docvaklo, čo tie slová znamenajú. Nebolo to tak ťažké, Piotr mi dal krátke a rýchle školenie. Zopakovala som to do posledného detailu. Dokonca som nezabudla ani belostný posledný úsmev a trhla rukami ktoré objímali jeho hlavu.

Zbavila som sa jeho tela, no  to úbohého dievčaťa som tam nechala. Zaslúžila si, aby ju našli, aby bola pochovaná a aby ju mohli rodičia a možno jej milý oplakať.

Teraz som musela nájsť ostatných Milošových "kamarátov" a zbaviť sa ich skôr ako by stihli ublížiť mojej rodine.