ČV-NZ- 15. kapitola

15. kapitola

Sedel som vo svojom aute a rozhodoval sa, či z neho vystúpiť alebo nie. Bolo pól ôsmej, takýto čas už bola dávno hore, no nevedel som, či smiem. Nie, že by som za ňou nejazdil. V čase, keď som bol ešte klamaný, že je mŕtva, som sem vždy prišiel, bolo by odo mňa nepekné, ak by som sa nezastavil aj u babky, keď som trávil všetok voľný čas v dedinke, kde bývala. Ona bola jediná, čo ma neodsudzovala za to, že u Kiky trávim toľko času. Ona mi rozumela.

Usmial som sa sám pre seba a vystúpil z auta presvedčený, že sa mi babka poteší, urobíme si jeden z jej čajov a pokecáme o nikom a o ničom. Miloval som rozhovory s ňou. Bola mi babkou, ktorú som nikdy nemal.

Bránka bola zatvorená a mne stislo srdce. Nikdy už v takýto čas nemala bránku zatvorenú.

Zabúchal som a čakal, bol som odhodlaný zabúchať presne trikrát a ak neotvorí, proste preskočím bránu a bude.

Neotvárala, v hlave sa mi začali tvoriť rôzne katastrofické scenáre. Ako sa udrela, spadla a teraz nevládze a niekde leží na zemi.

Neváhal som a proste preliezol bránu a šprintom pobehol ku kuchynke. Videl som ju ležať na váľande, prikrytú len akýmsi tenkým prešivákom, príliš veľkým, aby bol jej.

Zatlačil som do kľučky a tá s jemným zavŕzaním povolila. Nebolo to v poriadku, babka by si zamkla. Vždy všetko zamykala.

"Babi?" Skúsil som sa jemne dotknúť jej ramena, no ona ďalej nehybne ležala.

"Babi! Zopakoval som hlasnejšia a ona sa nespokojne pomrvila. Vydýchol som a zo srdca mi padol balvan veľkosti USA. Rozosmial som sa a pohladil ju po strieborných vlasoch.

"Chlapče," zašepkala a pomaly sa dala do sedu, mračiac sa na mňa.

"Vyplašili ste ma, babi," priznal som sa a vtisol jej na jej mäkké líca malý bozk.

"Človek si už nemôže ani zdriemnuť, aby ho neupodozrievali, že otrčil kopytá," frflala si pod nos a ja som si k nej prisadol. "Urobíme si čaj a ty mi môžeš porozprávať, ako sa máte." Potľapkala ma po hlave a pomaly sa postavila, pričom jej ušiel tichý ston. Bola isto stuhnutá z tej tvrdej váľandy. Nebolo to práve pohodlné miesto na spanie pre mladého človeka a naša babi už mala odžitých pár desiatok rokov.

"Ste v poriadku? Viete čo, posaďte sa a ja ten čaj urobím, myslím, že je čas, aby niekto obsluhoval vás, madam."

"Sťažovať sa nebudem, zlatko, už nie som najmladšia." Spokojne si sadla späť a hodila po mne jemný úsmev. Musela sa cítiť fakt zle, babka nebola typ ženy, čo zniesla nič nerobenie.

Za ten čas, čo som sem chodil, som si už, aj keď nechtiac, všimol ako babka pripravuje čaj a tak som to teda urobil presne tak, aspoň som dúfal, že sa to podarí.

Nekarhala ma za neschopnosť a tak som sa teda spokojne usmial, keď som jej po piatich minútach lúhovania podal jej šálku s teplou voňavou tekutinou.

"Ste v poriadku, babi?" spýtal som sa nesmelo a dúfal, že na mňa nebude kričať alebo, že ju to proste neurazí. Pri tej temperamentnej žene človek nikdy nemohol vedieť, ako zareaguje. To mala moja Em po nej, teda stále má... aspoň myslím.

"Myslím, že na svoj vek áno, chlapče." Odpila si a spokojne privrela viečka. "To vieš, nie som už mladucha, roky krásy a fyzickej vitality sú dávno preč. Premýšľam nad tým, že by som to tu predala a šla do domova. Tam by sa o mňa postarali a ja by som nemusela nič. Vieš si predstaviť ten komfort? Celé dni sa vyvaľovať a sestričky by ti nosili ako kráľovnej jedlo až do postele a pekný šuhaji by mi pomáhali na dvor, nadýchať sa čerstvého vzduchu. Krásne, nie?" usmievala sa na mňa spoza rias. Snažila sa odľahčiť situáciu, no ja som vedel, že sa jej to v skutočnosti nepáči, staroba, ktorá ju pomaly pripravovala o samostatnosť.

"Och, babi, ale nemusíte do domova, Zdenka aj otec by si vás isto vzali, nebolo by vám lepšie u nás? S rodinou... predstava, že ste medzi cudzími sa mi nepáči," povedal som úprimne.

Malo nás to napadnúť, že babka už nevládze. Kde sme mali všetci hlavu, že sme na to nemysleli? Nenavrhli jej starostlivosť?

Teraz sme mali doma tri voľne izby, mohla mať ktorúkoľvek.

"Och, chlapče, ja nechcem Zdenku otravovať, byť jej na príťaž, veď naša malá Helenka má iba päť, iba by som tam zavadzala a navyše, chce si predsa konečne otvoriť tú ordináciu, či ako sa tomu vraví." Kývala nesúhlasne hlavou a posunula sa vyššie do rohovej lavice.

"Ach, baby, aké otravovanie? " vzdychol som a bol odhodlaný ju trebárs aj násilím prinútiť súhlasiť.

"Už som si dala žiadosť, od začiatku novembra nastupujem. Je to iba o dve dedinky ďalej. Bude tam o mňa pekne postarané. Všetky sestričky tam ma poznajú. Sú z okolia, takže som s nimi bola v kontakte od ich úplného malička. Domov Ako v perinke je prekrásny. Nemusíš si robiť starosti, miláčik." Stisla mi ruku a ja som svojou prekryl tú jej.

"Myslím, že by sa žiadosť dala v kľude zrušiť a dohodnúť sa s matkou." Trval som na svojom.

Ona to však len odmávla a pochopil som, že je škoda naliehať.

"Povedz, ako sa máš?" Zmenila tému a ja som sa uškrnul.

"Dobre." Mykol som plecom.

 Vstal som a poobzeral sa po kuchynke. Bolo tam docelku chladno a to som si ani nechcel predstaviť, ako chladno musí byť babičke, keď už ja cítim chlad. Chcel som prikúriť, no nebolo tam jedno jediné polienko.

"Babi, vy nemáte drevo? To ste nevedeli povedať? Prišiel by som vám narúbať alebo Adam." Hrešil som ju a pohol sa von za dom, kde mala uložené drevo.

"Minulo sa len včera, Adam teraz nemá veľa času, hľadajú s Kristínkou byt, predstav si, po rokoch sa uzmierili, no veril by si?" Na jej tvári som videl spokojnosť.

Prikývol som, bol som za nich rád, Mili potrebovala oboch neustále pri sebe a aspoň skončia tie hlúpe reči o mne a Kike.

 Vyšiel som von a ona ma poslušne nasledovala, prehadzujúc si ten prešivák cez malé ramená.

Pustil som sa do rúbania a sem tam si dal pauzu, aby som sa napil čaju, ktorý držala v jednej ruke. Pitný režim, s babkou sa neradno hádať.

"Neozvala sa?" prehodila len tak medzi rúbaním a ja som si takmer odsekol ruku, ktorou som si pridŕžal polienko.

Mala teóriu a ani netušila, ako správna svojím spôsobom bola.

"Babi, veď viete, že sa neozve, boli ste na pohrebe." Skúsil som jemne.

Ešte nedávno my srdce stískalo, keď sa ma to zakaždým spýtala, teraz som mal chuť roztrieskať všetko na kusy.

"Och, ale vy ste ju predsa nenašli, prázdna truhla dáva stále nádej," šepla a odpila si zo svoje šálky.

"Babi, našli sme prívesok," pripomenul som jej môj darček, ktorý našiel môj brat a ktorý ležal v mojom nočnom stolíku.

"Ten úbohý chlapec bol na kusy, bolo to v správach, myslíš, že by nezabilo to zviera aj moju Milušku? Muselo sa jej podariť ujsť, to len vy ju nehľadáte a bolo vám ľahšie ju hneď pochovať, len pre hlúpu retiazku a trošku krvi, ktorá vôbec nemusela byť jej," rozčertila sa, ako za každým, keď sme načali túto ošemetnú tému.

"Babi, ak by žila, nemyslíte, že by sa vrátila domov? Je mŕtva a musíme sa naučiť s tým žiť," povedal som tvrdšie, ako som pôvodne chcel a ona sa odmlčala. Vedela, že mám pravdu. Ak by žila, vrátila by sa domov, že?

Nenávidel som klamať tej žene. Naša báchorka bola vierohodná, nakoľko sa Erikove telo našlo dotrhané v lese, nik nepochyboval, že sa to stalo aj jej. Hľadali ju a nenašli, hľadali sme a nenašli sme. Nemohli sme...

Teraz mi to prišlo ešte viac nespravodlivé, ako keď som si myslel, že je mŕtva. Bola predsa stále tu a ja som bol nútený klamať babku, jej matku, Toma, všetkých, ktorým na nej záležalo. Nechala nás trpieť, len aby mohla byť so svojím upírikom.

"Priznaj, aj ty čakáš! Vôbec sa nesnažíš nájsť si dievča," vybalila na mňa, sama sebe prikyvujúc.

Samozrejme, že som nehľadal, chcel som patriť jej, navždy, tak ako ona mala navždy patriť mne. Prišlo mi to správne, nepoznať šťastie v náručí inej ženy, ak ona nikdy nebude šťastná. Patrili sme si a jeden bez druhého sme nemohli byť spokojní. Nežiadalo sa mi inej, ani len na inú pozrieť. Ani pomyslenia som na to nemal.

Teraz, keď som vedel, že je spokojná, som si mohol pomaly zvykať na predstavu, že sme sa proste len rozišli a po čase, možno, by som mohol skúsiť žiť. Nemohlo to byť tak ťažké. Mohol som ešte nájsť dievča, ktoré by bolo milé, sladké, nádherné. Prežiť s ňou pár desiatok rokov, postarať sa o odovzdanie genofondu a nestarať sa viac o nič.

Drevo som nanosil do malej šopy a naukladal ho a pár polienok odniesol do kuchynky. Urobili sme si pekné popoludnie, kedy sme sa rozprávali o všetkom a tému Emília nechali tak. Musela si všimnúť, že o tom nechcem ani len premýšľať a tak mi rozprávala, čo nové v dedine, o ľuďoch, ktorých som nepoznal, ja som jej rozprával o novinkách z domu. A nakoniec sa dostal k skutočnosti, čo ma sem priviedla.

"Mohol by si ostať tu, miláčik, zbytočne platiť nájom? Sú teraz tak drahé tie byty. Ja odídem aj tak preč a niekto sa mi o dom bude musieť strať. Nepredám ho, nechám ho tebe," rozhodla a ja som len pokrútil hlavou.

Mala dve deti, pokiaľ si pamätám, aj keď som ich nikdy za ten čas nevidel, bol som si istý, že by neboli práve odviazaný z faktu, že nechá ich matka prepísať dom na svojho nevlastného vnuka. Teda, ja som vlastne ani nebol jej nevlastný vnuk, bol som nevlastný syn jej nevesty. Žiadna rodinná väzba.

"Och, to nie, máte deti, možno by ste im mohli nechať dom, nech si s ním robia, čo chcú." Radikálne som odmietal predstavu, že by som sa stal tŕňom v zadku cudzím ľuďom.

"Tým kukučím vajciam? Veď za mnou ani jeden z nich nepríde, čo Róbert zomrel, boli tu asi dvakrát. Ty si viac mojím vnukom ako ich deti, ktorým v žilách koluje moja krv," hnevala sa a ja som sa ju snažil pohladením po chrbte ukľudniť. Ona mi ju však odrazila a vyšvihla sa na nohy. "Oni neuvidia ani cent, to by sa im páčilo, dom bude buď tvoj alebo ho predám. Moje deti z neho nebudú mať úžitok," rozhodla tvrdo a znova s posadila.

Nevedel som, čo na to povedať, nemyslel som, že sa niekedy dostanem do takejto situácie a preto som len trval na tom, že ho nechcem a ona by mala ísť k nám.

Nikam sme sa nedostali, ona chcela ísť do Perinky, či ako sa to volal ten starobinec a taktiež keď pochopila, že dom nechcem, trvala na realitke. Nechal som to teda tak.

Však nie je decko, vie čo chce a čo je pre ňu dobré.

Neskôr som sa rozhodol ísť na návštevu ku Kike. Ako som očakával, vrhla sa mi do náručia a nasledovala ju aj je malá princezná.

"Patrik," šepla a pritisla si svoju kučeravú hlavu do mojej hrude. Usmial som sa a vtisol bozk na jej hlavu.

Toľko sa toho zmenilo, bolesť v jej očiach bola tak nespravodlivá. Nenávidel som ju za to, že nechala svoju najlepšiu kamarátku tak trpieť.

"Ŕŕŕŕŕ, Parrrrik, ty si ma prrrrišiel pozrrrieť?" chvastavo prehodila Mili.

Usmial som sa sklonil k nej a vzal ju do náručia.

"Tak teraz už si veľké dievča, miláčik, už môžeš ísť do školy," chválil som ju.

Helen sa síce R naučila skôr, ale veď každé dieťa je iné a hlavne Helen bola svojou inteligenciou trošku strašidelná, hlavne čo sa týkalo jej tušákov, ktoré sa vždy stali skutočnosťou.

"Práve preto sme museli začať navštevovať logopéda, že anjelik," usmievala sa na ňu Kika.

Malá len mykla plecami a spustila znovu rrrr do môjho ucha, samozrejme. Daň za to, že som si ju tak zamiloval.

Padlo mi dobre vyrozprávať sa Kike, samozrejme fakt, že je jej kamoška stále medzi nami, vitálnejšia ako kedykoľvek pred tým, som si nechal pre seba. Povedal som je len základ, ktorý potrebovala vedieť a to, že som to doma nezvládal a proste si pobalil hlavné veci a bol preč.

Adam ma prekvapil, keď ma objal mužským spôsobom a potľapkal po ramene. Bol mojím spojencom v tajomstve ja a moja upíria družka. A tak na rozdiel od verzie pre Kiku som jemu povedal úplne všetko. Prikyvoval, čakal, kým môj výlev ukončím. Dokonca si počkal, aj kým mu nepredostriem svoje nejasné predstavy budúcnosti bez nej.

Ponúkol mi prácu. Bolo to šialené. S Adamom sme mali vždy skôr tolerantný vzťah, teraz mi podával pomocnú ruku v podobe pozície technika v automobilke, kde pracoval. Bol vedúcim pár chlapcov a práve mu jeden vypadol, pre porušenia akéhosi základného pravidla, takže ho museli vykopnúť.

Pôvodne som chcel všetko zvládnuť sám, ale povedzme si úprimne, mohol som mať začiatok pekne ťažký, preto som dojatý prijal jeho pomoc. Skutočne som nečakal pomoc práve od neho. Od budúceho týždňa som mal začať. Šťastie v podobe dobrých priateľov je na nezaplatenie.

Kika bola preč aj s malou, akoby tušila, že Adam mi ponúkne pomoc a chcela nám dopriať trochu času bez neustáleho pišťania malej Emílie.

Nerozprávali sme o noci, kedy sme ju obaja videli. Bol som rád, za to, že sa k tomu nemal potrebu vyjadriť, že nemal nutkanie to pitvať a proste sme si naplánovali ďalší výlet na lov tých kuriev. Mlčal som o malej túžbe znova ju vidieť. Aj keď tam bolo to prekliate dúfanie, že ju znova uvidím aspoň na malý okamih. Aj keby ma mala zasa otrieskať svojou mentálnou silou, či čo to má o stenu, či o asfalt, túžil som ju mať aspoň chvíľu znova prišpendlenú na svojom hladnom tele.