39.
kapitola
Ráno bolo ako vystrihnuté z hororu.
Otec ju vysmiaty a navoňaný zobudil s malou, kúpenou tortou, s príliš
mastnou plnkou, ktorá jej žalúdku dala zabrať ako Homerovi vystrelená guľa
a čo bolo horšie, jej dych bol tak odporný, že ho nedokáže dostať do normy
ani dvojitou dávkou fialového Listerinu.
Cítila sa ako hovno, zatiaľ čo jej
otec bol plný energie až takmer lietal. Celý hŕŕŕ do rozhovoru pri rannej káve.
Bol ako staré babky z filmov od
Trošky. Miloval klepy a teraz tu bol jej zdemolovaný detský pokojík
a apatia v deň, na ktorý sa tak tešila celý rok.
„Muselo to byť fakt drsné, že si si nedala
ani sprchu, hneď po príchode domov.“ No to bolo.
Otec bol spovedník. Nikdy nemala príliš
veľké problémy zveriť sa mu. Po smrti matky na seba vzal aj jej rolu
a zmocnil sa jej na jednotku.
Prebojoval sa cez jej adolescentné bariéry
a naučil ju veriť mu. Povedať všetko. Ako prevenciu pred zlými
chodníčkami. Ale teraz na to nemala silu. Celý čas, až pokým nezaspala,
premýšľala, či ho mala pobozkať a riskovať, že ho raz stratí a zničí
ich priateľstvo. Alebo či práve toto nebol dôvod, pre ktorý ho aj tak stratí.
Pretrela si prstami spodné viečka, kde
mala roztečenú riasenku a párkrát zažmurkala, ako ju oči štípali
z toho čierneho sajrajtu.
Za toto sa jej pleť pomstí nepekným
beďarom.
Vzala kávu do rúk a dopriala si
riadny dúšok. Len vo výnimočných prípadoch pila čiernu a bez cukru
a dnes bol jeden z tých dní. Dve sedemdecky sú pre dvoch viac,
ako by si jeden mohol myslieť.
„Bolo to fajn. Akoby mohol Jakub niečo
zondiť, že?“ Posmešne si odfrkla, za čo si vyslúžila nespokojné cmuknutie od
otca.
„Iba fajn? Ten chlapec to plánoval
mesiace.“
Samozrejme, že sa jej nebude pýtať, čo sa
dialo, kam ju vzal, čo si pre ňu pripravil. Bol oboznámený skôr než ona.
„Nebudeme sa o tom baviť. Bolo to tak
fantastické, ako len sám Jakub môže byť.“ Vystrelila zo svoje stoličky,
nechávajúc kávu a raňajky tak. Mala už za sebou tú tortu a to bolo
dosť na Pancreolanforte.
„Idem k dvojičkám. Prídem možno
večer. Jedlo je ešte od včera v chladničke.“ Sklonila sa, bozkala ho na
plešatejúcu hlavu a vbehla do izby, vziať veci do sprchy.
Nezastavil ju, vedel, že je to zbytočné.
Keď sama nechce, nedostanú z nej ani slovo.
Upútal ju telefón na stolíku. Hodila sa
teda na posteľ, ako chrúst a vyložila nohy, opierajúc ich pätami
o stenu za záhlavím jej nebíčkového lôžka.
„Áno?“ zaznel
hlboký, mužský hlas a Kata sa usmiala, sledujúc svoje chodidla
s odrastajúcou lakovkou na nechtoch.
„Dobré ráno, sú kočky hore?“ spýtala sa s elánom vydolovaným až zo zadku. Ich
otec bol niečo ako jej druhý fotrík. Poznal ju a hneď by
spozoroval, už podľa hlasu, že niečo nie je v poriadku
a skončilo by to výsluchom až kým by mu neodprisahala, že je okej.
„Šťastné narodeniny, zlatíčko. Máme pre
teba s Romankou...“
„To je Katuša? Daj sem, oco.“ Počula v
pozadí Evu a než sa stihla rozlúčiť s ich otcom už bol preč
a počula len tú trubku, ako kričala na svoju o dve minúty staršiu
sestru.
„Mrcha, Kata na kábly!“
„Pizda, kam si mi dala môj kašmírový
sveter od Rasťa! Vravela som, že ho nemáš brať do rúk!“ Počula odpoveď Jari
a potom nastala bitka o telefón.
„Vysúlož si nový, zlatokopka nakazená.“
„Ty zasraná pičo lýzačka! Kam si ho
skryla?“
Kata prevrátila očami a vyťukávala
nohou do steny, sledujúc, ako jej farba zostávala na chodidlách, schválne ju
palcom rozdierajúc a nechávajúc vlhké stopy na stene.
„Neodsudzuj, kým si neochutnala, ty žaľuďo
žuč.“
„Hej, kľudne pokračujte, ja spávam
s bankárovým synom, však on mi zaplatí účet za telefón,“ šomrala nevypočutá, zatiaľ čo sa sestry stále
doťahovali a používali tie najnemožnejšie variácie urážok.
V pozadí začula ďalší hlas, tentokrát
tety Romany, ktorá ich zarazila vyhrážkou zastavenia vreckového, ak si
neprestanú tak odporne nadávať a neskrotia slovník. Kata si musela
odfrknúť. Nemala, chúďa žena, ani tucha, aký bohatý slovník jej dcéry mali.
Rytmus by sa červenal a možno priučil.
„Katulienočka!“ zvolala konečne Eva.
„Všetko najlepšie!“ Počula Jaru trochu slabšie a znova jej ucho
zaplnili zvuky boja o telefón a tiché, šepkané nadávky.
Boli neskutočné.
„Vyberám si BBF kartu,“ vyhŕkla, čím si zaistila konečne plnú pozornosť
oboch dievčat na druhej strane linky.
„Nemôžeš si vybrať BBF kartu na svoje
narodky, ty blbá. Na narodky tu pre teba
musia tvoje kamošy byť tak či tak,“ povedala Eva, posmievajúc sa jej
zjavnej debilite.
„Chvála Bohu, odkladám si ju teda do
šuplíka. Môžem prísť? Potrebujem pokec! Hneď!“
„Akurát sme sa chystali k tebe urobiť
ti prekvapko...“
„Nie, bola by som radšej, ak by sme dali
spicha u vás,“ prerušila Jaru skôr než mala šancu
dopovedať.
„Znie to naliehavo, čo sa zasa stalo? Je
to na misku zmrzliny alebo rovno celé vedierko
aj s toppingom?“ pokračovala Jara.
„Aj sladkou posypkou,“ šepla skormútene, keď si vybavila koniec
minulého večera.
Ucho jej naplnil zvuk písknutia
a vedela, že to bola Eva, Jara nevedela pískať ani prstami, nieto ešte bez
nich.
„Čo sa posralo? Včera večer si písala, že
si okej, keď sme si volali. On má znova dáku
novú? Rande mu vyšlo?“ vyzvedala Jara, zatiaľ čo Eva hrešila
a preklínala Jakuba, aj keď na to nebol dôvod.
„Ja som bola to rande,“ zakňučala do telefónu, čím si vyslúžila
jednohlasné a uši ničiace „čó“.
„Kurňa, toto bude lovestorka jak
z kiosku. Idem si po dentálnu niť a Listerin.“ Počula šomrať Evu.
„Nedopadlo to dobre, že?“ vzdychla si Jara a ona tíško fňukla.
Dopadlo by to senzačne, ak by nebola tak
pribrzdená.
„Ešte horšie, tak môžem prísť tak
o dvadsať minút? Potrebujem ešte sprchu.“
„Kata, čo sa tak hlúpo pýtaš, už nech si
tu. Pripravím ti zmrzku a dokonca ti šupnem aj z mojich modrých
Skittles.“
Milovala to dievča.
„Si najlepšia kamoška pod Slnkom,“ štebotala, vyskakujúc z postele.
„Len to nehovor Pičolizke, nepreniesla by
sa cez to.“
Zasmiala sa pri otieraní farby
z chodidiel do koberčeka pri posteli.
„Nemôžem uveriť, že to skutočne urobila a
proste sa len tak stala lesbičkou,“ šomrala
Kata, keď si vyťahovala prádlo z komody.
„To je Eva, ona si zmysli a urobí to.
Ale vieš čo je šialené? Že je skutočne spokojná a ešte debilnejšie je, že
sa obávam o jej priateľku. Kto vie, ako dlho to bude tú ochechuľu baviť
a to dievča je do nej totálny blázon. Celý deň si vypisujú, volajú.
A, sakra, majú dosť nechutné rozhovory, pokiaľ vieš čo tým myslím.“
Kata sa smiala, ako len s nimi môže.
Bolo fajn riešiť ich, ako svoje peklo.
„Okej, utekaj do sprchy nech už si tu
a my ti pripravíme tvoju obľúbenú zmrzku.“
„Aj s posypkou,“ pripomenula jej Kata než zložila bez pozdravu.
Sprcha bola osviežujúca a urobila
z nej nového človeka.
Vyfúkanie vlasov by trvalo pridlho,
a tak si cez hlavu prehodila kapucňu od mikiny a od kabáta
a vybehla von do novembrovej zimy.
Našťastie bývali len o dom ďalej.
A tak to rýchlokrokom mala zmáknuté za menej ako dve minúty.
„Všetko najlepšie, zlatíčko!“ skríkli
zborovo všetci štyria, keď bez ohlásenia, tak ako vždy, vošla do ich kuchyne.
Boli rodinou a tak nikdy
nemusela klopať alebo zvoniť.
Boli v domácich úboroch, teta
a ujo v teplákoch a tričkách a dievčatá v pyžamách.
Všetci držali v rukách darčekové taštičky.
„Najskôr ja!“ vyhŕkol otec a vtiahol
ju do velikého a pevného objatia. „Všetko najlepšie, miláčik.“ Strčil jej
do rúk malú taštičku, v ktorej bola malá krabička na náušnice alebo
prstene.
„Vy ste sa s tatkom dohodli, že?“
usmievala sa, keď videla dokonalé zlaté šošovičky s fialovým kamienkom,
ktoré sa absolútne dokonale hodili k prsteňu, čo dostala od ocka.
Šibalsky sa usmial, keď ho drzo odstrčila
jeho žena a vzala ju do tiež mocného, ženského objatia.
„Toto budeš milovať,“ šepkala jej do ucha,
nepúšťajúc ju ešte celú minútu. „Je to myslím omnoho lepší darček, pre ženu,
ako si ty, než dáke blbé šperky.“ Bolo divné počuť tú ženu hrešiť, ale dvojičky
boli po nej, tiež rada vtipkovala a sarkazmom zhadzovala svojho muža,
ktorý jej bravúrne nahrával a ona to vždy využila.
V taštičke bola poukážka do
kníhkupectva v hodnote päťdesiat éčok, čo bolo ako druhé Vianoce,
päťdesiat znamenalo minimálne tri, maximálne päť nových kníh. Až ju
prešla potreba spovedať sa z noci a jej fatálnej chyby a chcela si
rovno sadnúť za počítač a vyčekovať online ponuku noviniek.
„Bože, teta!“ Poskočila, stískajúc darček
na hrudi a potom vzala tú božiu ženu do náručia. „Ste najlepšia!“
„Vidíš, vravela som ti to? Ja viem, ako na
našu Katuš,“ posmešne oznamovala svoju manželovi, ktorý len prevrátil očami
a sám sa radostne usmieval.
„Teraz my!“ vyhŕkli naraz dvojičky
v smiešnych mimoňovských overaloch. Boli to neskutočne premyslené, dlho
rukáve pyžamká s žltým telom a namalovanými modrými gatkami.
„No nie ste vy rozkošné,“ smiala sa Kata,
naťahujúc rukáv Jariného pyžamka.
Bola to príjemná bavlna, tesne
priliehajúca k telu.
„Máme pyžamo večierok.“ Strčila jej do
ruky tašku a keď tam zbadala úplne totožné pyžamo oči jej zasvietili. Vždy
mali jeden kompletík rovnaký. Bola to ako poznávacia značka ich rodinnej
definície. Boli sestry, a tak potrebovali aspoň jeden outfit úplne
identický.
Jej zablúdilé myšlienky ju priviedli
k stratenej kamarátke a jej na sekundu úsmev zakolísal. Prvé
narodeniny odkedy pozná Didu, čo s ňou nebude. A práve teraz.
Dvadsiate prvé narodeniny sú viac, ako šestnáste. Ak by tu bola, mala by
tiež jedno také bomba-senzačné pyžamo a bola by pripravená
s ňou mať pyžamo party cez deň, aby večer mohli rozbiť všetky bary
v ich mestečku.
„Hej... Haló, ešte môj darček,“
pripomenula sa jej Eva, strkajúc jej pod nos taštičku. „Ale vyber ho až
v našej izbe...“ pozrela sa prezieravo na svojich rodičov a ich
usmievavé tváre sa zmenili na zmätené.
Nenápadne nakukla dnu a keď
videla krabicu vyprskal do rehotu.
„Vedela som, že ho budeš milovať, stavím
sa, že sa nemôžeš dočkať. Až sa konečne dostaneš domov a vypneš svetlá.“
Odmávla ju, no musela si priznať, že bola
zvedavá.
„Ideme,“ posúrila ich Jara, ktorá už
v náručí držala kýblik zmrzliny, na ňom tri malé plastové mimoň misky
a v nich tri balíčky modrých Skittles a čokoládový
topping.
„Vážne sa so mnou podelíš
o modrázky?“ Neverila svojim očiam. Jara nebola žgrlavá, ale keď prišlo na
modré, a len na modré Skittles, dokázala byť mrcha.
Jej kamoška mykla plecom, keď si to dupala
za rovno s ňou a Evou do ich detskej izby.
„Máš narodky a navyše, vyzerá to na
pekne poondený príbeh, a tak som usúdila, že potrebuješ z modrej
dúhy, aby si sa cítila lepšie. Modrá je najlepšia.“
Jara bola maniak do tých cukríkov. Ona už
tak moc nie. Teda, rozhodne nie do zelených a fialových, tie jej
spôsobovali triašku a vyhýbala sa im. Tie nenávidel aj Jakub,
a to bolo čo povedať, on šrotoval všetko, čo malo cukor.
Ale modré Skittles boli úplne iná úroveň
Skittles mánie. Nepomáhalo, že boli limitované, takže Jara bola dosť hyenická.
Raz vystrelila na svojho otca, keď ho zbadala, ako si pochutnáva na jednom jej
balíčku a nedokúpil jej ho späť.
„Ďakujem, nemôžem ti byť viac vďačná.
Najmä za tie žlté,“ testovala svoju najlepšiu kamošku, zatiaľ, čo Eva s niekým
volala a podľa tónu hlasu to bola jej nová lesbická priateľka.
„Tak to pŕŕŕ, velebnosti. Odtiaľ potiaľ.
Žlté a ružové sú moje.“
Kata sa zachechtala a len ju odmávla,
otvárajúc jej dvere.
„V pohode, ségra, ja si vystačím
s modrými a fialovými,“ sľúbila, skladajúc svoje telo do ľahu na
podlahu, aby mohla sledovať ich meditačný plafón. Na ktorom boli všetci
hollywoodsky sexoši.
„Tak to počkať, to znamená, že mne zostanú
oranžové? Ja nenávidím pomarančové cukríky, vy to, suky, obe viete,“ protestovala
Eva, hádzajúc do Katy jeden zo svojich malých, ružových vankúšikov.
„Fajn..." vzdychla porazenecky Jara,
keď rozložila na svojej posteli dobroty a začala chystať zmrzlinové
zhrešenie. „Urobíme to fifty fifty,“ precedila medzi zuby, zatiaľ čo Kata hľadela
na najlepší plagát Johnyho s jeho krátkym zostrihom a cigaretou. Bol
tak sexy. Vlasy mal úplne ako Jakub minulú noc. Aj keď Jakub bol ešte viac
sexy, lebo tá tuho modrá košeľa v kombinácii s jeho pšeničnou blond
a šedými očami...
„Tak začni a pekne od začiatku, nič
nevynechaj,“ prikázala Eva, zatiaľ čo zo šuflíka na nočnom stolíku vytiahla
elektronickú cigaretu a spokojne sa zvalila na posteľ, poťahujúc
z nej.
A tak všetko vyklopila, zatiaľ čo
Jara, ako šialenec, vysypala všetky balíčky na kopu a potom ich triedila podľa
farieb a tie malé kôpky potom delila medzi ne tri.
„Počkaj, zhrňme si to, ty drbka,“
prerušila ju Eva po tom, ako sa dostal k hodeniu sa mu okolo krku.
„Náš sám veľký Jakub, som pán morálka, ťa
chcel poštekliť svojim jazykom aj napriek tomu, že si myslí, že máš frajera
a ty si ho zrušila objatím a cudnou pusou na jeho ksicht? Si ty
kompletná alebo ti totálne hrabe? Omdlievaš tu z neho celé mesiace.
Nepočúvame nič iné len Jakub toto, Jakub hento. Jakub je tak vtipný, tak sexy,
tak príliš dobrý pre každú. A nakoniec zahráš blbku? A ešte sa ti
máli a nútiš nás počúvať... toto? Poondila si to. A ja fakt nechápem,
kde si mala rozum. Mala si ho schmatnúť za gule a vliecť ho do svojej
postele, až by chudák mal modré gule z toho, ako by si ho ojazdila.“ Na
hlavu jej hodila ďalší vankúš a Kata ho razom poslala späť.
Pred mesiacmi by povedala to isté. Presne
takto. Teraz jej prišlo zvláštne, že niekto použil v spojení
s Jakubom také slová. V spojení jej maličkosti a Kuba. Aj keď
predstava bola viac než do detailu premyslená. To nemohla poprieť.
„Musím súhlasiť s Evou. Čo sa ti to
porobilo? Konečne sa dostal z toho hlúpeho incestného šukania svojej
identickej dvojičky a vyštartoval po tebe a ty ho odpálkuješ. Kata...
vieš aký do teba musí byť šialene zamilovaný, ak šiel cez priateľa? Jakub?“
pridala sa Jara a podala jej misku s dobrotou.
„Neboli ste to vy, čo mi vraveli, že mi
ublíži, lebo sa cez Didu nikdy nedostane a ja sa mám držať ďalej? No?
Boli, že? Čo je zlé na tom dávať si pozor? Proste som spanikárila, nechcem
o neho prísť. Je mužskou verziou vás. Umrela by som, ak by som prišla
o jednu z vás a som si istá, že by som to isté cítila pri ňom.
Je tak zlé, že som si vybrala priateľstvo, nad túžbou?“
„Je to skurvene na hlavu uderené!“ zhúkla
Eva, keď si od svojej sestry vzala misku. „Hlavne pre to, že ťa musím
teraz počúvať nariekať, a som si istá, že ak sa cez teba dostane
a začne randiť budú to naše uši, ktoré budú znova krvácať nad ďalšou
jednou Zuzanou alebo Didou, čo mu ublíži a ty budeš vo vytržení
ublížiť každej, čo na neho čo i len kukne. Takže áno, je to hrozné.“ Napchala
si do tej hnusnej huby za veľkú lyžičku a konečne zmĺkla.
Mala pravdu, vedela, že to tak bude.
Nezvládne byť len jeho kamarátka. Nie teraz a časom už vôbec. Nie po tom, čo
vedela, že ju tiež má rád tým hlbším spôsobom.
„Mala by som sa mu ospravedlniť?“ spýtala
sa Johnyho a v leže si napchala do úst tiež sústo.
„Ešte to tak, ty krepák, nikdy sa
neospravedlňuj poníženému mužovi, za to, že si neopätovala jeho pokus
o bozk alebo o čokoľvek. Je to, akoby si do rany pridala za hrsť
soli,“ upozornila ju Jara, nasypávajúc si na zmrzlinu za hrsť cukríkov.
„Neviem, ako to chodí. Nikdy som nerandila
a nerobila vzťahy.“
„Od toho máš nás,“ usmial sa Eva
a načiahla sa k nej s elektronickou cigaretou, voňajúcou po
multivitamíne.
„Len mňa, ty kliťošuk,“ rehotala sa Jara,
jazykom znázorňujúc orál medzi ukazovákom a prostredníkom
„Vzťah ako vzťah, ty homofóbna trtka!“
„Zrazu som ja tá zlá? Prečo nepovieš našim
fotrovcom, že vylizuješ placky?“ útočila Jara. „Skrývaš ju ako zlé tajomstvo
a chúďa ženská by si pre teba zlámala nohy. Ty si tá, čo sa hrá
s citmi a je v skrytu duše homofób.“
„V skrytu duše? Prestaň číta tie sračky
a rozprávaj, ako človek. Čo to je v skrytu duše?“
Vzduchom začali lietať cukríky a pár
trafilo aj Katarínu nakoľko ich izbička bola skutočne malinka.
Potiahla si z cigarety a dlho
zadržala tú sladkosť v ústach, než ju bez šluknutia vyfúkla, ignorujúc
peklo okolo nej. Boli šialené a za tie roky si zvykla, na ich vojny.
Netrvali viac ako pár minút a potom boli znova tie najlepšie kamošky
na svete.
Mobil, ktorý nechala ležať pri nej
zavibroval, oznamujúc novu správu.
Usmiala sa. V deň jej narodenín bol
na roztrhanie. Priania chodili, ako na bežiacom páse.
Ahoj, chcel som ti zaželať ešte raz všetko
naj, uži si s holkami svoj večer. No a v nedeľu nebudem
môcť. Niečo mi do toho prišlo. Je mi to ľúto.
„Samozrejme, že prišlo,“ zašomrala
a tým si získala pozornosť už takmer upokojených dvojičiek.
„Zrušil nedeľu,“ povedala skôr než sa
opýtali.
„Prečo?“ zavyli naraz, tiež nespokojné.
Mal brať aj ich na stanicu, aj keď šli opačným smerom.
Mykla plecom, netušila.
„Spýtaj sa. Máš predsa právo, nie?“ Hej,
to mala, ale bolo tak divno okolo nich, že ho ani nemala chuť využiť.
V poriadku, môžem sa spýtať, prečo? Tešila
som sa, že spolu ešte chvíľu budeme.
„Vážne? Toto mu napíšeš, po tom, čo si ho
odkopla?“ kritizovala Jara, zatiaľ čo Eva sykla.
„A že ja sa zahrávam s citmi. Vidíš
to Jari, takto vyzerá zahrávanie sa s mužským srdcom.“
Nerobila to, že? Ak by sa nestalo to, čo
sa stalo, napísala by mu presne toto. Pravdu.
Bodky naskočili o chvíľu neskôr potom
na takmer celú minútu zmizli, spôsobujúc všetkým zúčastneným mdloby zo
zadržaného dychu, než konečne naskočila opoveď.
Babke priviezli drevo a uhlie,
potrebuje to nanosiť pod strechu.
P.S.: Matka ti želá všetko najlepšie. Majú
pre teba aj so Silvestrom darček, takže v piatok povinne ku nám.
P.P.S.: Mám tvoje vlásenky, chcel som ti
ich doniesť v nedeľu, ale, bohužiaľ, nemôžem.
„Hovno nemožeš!“ zrúkla ublížene na
telefón.
„Čo? Čo píše?“ vyskočila Eva
z postele a na kolenách sa znova nakláňala ku Kate.
„Niečo o uhlí a dreve,“ odpovedala
Jara.
Odhodila telefón, až sa šmykol pod Jarinu
posteľ.
„Klame!“ Ukázala prstom na svoj
iphon a neveriacky pokrútila hlavou. „Odstrihol ma klamstvom.“
„Prestaň, vôbec nemusel klamať. Čo ak jeho
babka skutočne potrebuje nanosiť uhlie a drevo...“ obhajovala ho Jara a
Eva zbesilo prikyvovala, hladkajúc ju po hlave ako psa.
„Klame. Načo by boli žene drevo a uhlie,
ak jej v septembri doviezli dosť na celú zimu a v podstate celý
mesiac strávil rúbaním dreva? Bola som u nej, keď zvážal uhlie pod
strechu. Má ho toľko, že by ho mohla rozdávať. A neviem, či si neuvedomil,
že som tam bola a klamal automaticky alebo to urobil zámerne, aby som
vedela, že sa so mnou proste nechce stretnúť,“ fňukala s tvárou
v dlaniach tým hysterickým spôsobom bez sĺz.
„A divíš sa mu? Ak sa niekoho chystáš
pobozkať je malá pravdepodobnosť, že to tomu dotyčnému ujde takže vie, že si ho
odmietla zámerne. Je ponížený a odhodený. Zrejme si mysli, že to posral
a ty si totálne zaláskovaná do svojho priateľa, a tak sa k poníženiu
pridala aj hanba. Daj mu čas, Kata. Potrebuje to. Písal, že v piatok spolu
budete...“ dychtivo mlela Jara a Eva stále masírovala jej ramená.
„To vravel aj včera a pozri dnes.“
Znova kývla pod posteľ. „Klame ma. Oporne, hnusne ma klame.“
„No... ale ty mu robíš to
isté, Katarína. Klameš ho celé mesiace a bez dôvodu. On si snaží len
ukradnúť čas na utriedenie myšlienok. Ty si ho klamala prvá,“ povedala Eva
a spustila ruky z jej ramien.
Zrazu sa cítila úplne zradená aj nimi.
Stáli na jeho strane a útočili na jej ubolenú dušu.
„Neklamem, len nevravím všetko. To je
rozdiel.“
„Je to klamstvo od chvíle, ako ste ho
spomenuli prvýkrát po rozchode a ty si nepovedala, že už spolu nie
ste a namiesto toho si vymyslela lož,“ mudrovala Jara.
Skĺzla pod posteľ svojím chudým telom
a posunula jej telefón. „Napíš mu a povedz, že ak nemôže
v nedeľu, nech sa k nám pridá dnes večer v bare a tam mu povieš,
že si sa s Markom rozišla. A potom to necháš tak a uvidíš, čo sa
stane medzi vami.“ Pošťuchla ju telefónom.
„Jo, napíš. Ďakujem tvojej mamke. A
okej, nechcel by si ísť teda so mnou a s dvojičkami dnes do
baru, ak zajtra nemôžeš? Vlásenky si nechaj na to číro!“ Ponúkla možnosť Eva
a všetky tri sa na poslednej časti zasmiali.
Poslúchla, napísala všetko aj s tými
sponkami a pridala emotikona, ktorého on vo svojich správach akosi zabudol
použiť.
Prepáč, nepôjde to. Mám doučko
s Ľubom a potom dohodnutý biliard s chalanmi z doučka, Dida
nas vždy volala šachysti a kockáči. Sponky ti donesiem, práve som sa
vrátil od Liv a už by mi boli na nič.. LOL.
„Spomenul Didu, úplne surovo a silno
ju tam vtisol,“ zašomrala Eva, než Jara vyskočila na rovné nohy.
„Jebať sa na to. Toto ani Manhy nespraví.
Treba kuknúť, čo skrýva ockov bar.“
Jednoznačne to vyžadovalo rozbiť jeho mini
bar.
Nespomenul ju celé mesiace. Hľadela
na tú správu a dokola si ju čítala. Jeho sexy strapatý rozcuch bol preč.
Zrejme sa dal dole strojčekom.
Jasné, v pohode, uži si večer. Vidíme
sa v piatok.
Ok. To
bolo všetko, čo od neho dostala na svoje narodeniny. Ok a historicky
najhroznejšie odmietnutie na narodeninovú rozbíjačku.
A že sa zdrúzga pod obraz.
40.kapitola
Tupo hľadela do dvierok od linky.
Stratená, ani nevedela kde. Posledné dva týždne to bolo šialené. Nemala
potuchy, kým už bola. Bola tam len diera v jej hlave. Pohlcujúca všetky
vnemy a zanechávajúca prázdnu, tupú ničotu. Milovala to.
Dokonca tak veľmi, že v sebe
nedokázala nájsť ani trošku ľútosti pre večné hádky s rodičmi, ich
odcudzenie.
Hluk v pozadí bol posledné dni večnou
kulisou. Len bodkou za radikálnymi zmenami, ktorými si prešiel jej život.
Byt bol plný všetkých druhov indivíduí,
ktoré boli ochotné zaplatiť, alebo, v posledných dňoch sucha, sa boli
ochotné podeliť.
Dnes to bol dáky poondený úžerník,
sľubujúci Mirovi pomoc zo sračiek. Nenávidela, keď bol ich návštevou on.
Triasla sa už len z vedomia, že je v tej istej miestnosti a to
k nej nemusel prehovoriť ani slovo.
Možno to bolo tým, že bol vysoký, tmavý,
svalnatý a jeho čierne oči boli všade na jej tele. Dokonca aj keď
diskutoval s Mirom. Keď šňupal to svinstvo, čo doniesol. Proste neustále.
Bola zabraná do seba tak veľmi, že
nespozorovala, kedy sa k nej zozadu niekto priblížil a prirazil si
jej telo na pevnú hruď.
Srdce sa jej rozbehlo z tej
blízkosti. Boli to už celé dni, čo ho mala tak blízko. Čo sa jej dotkol,
prehovoril na ňu.
Nebolo to tak, že by nemali sex. Ale bol
to už, len sex, prázdny akt a ani jeden z nich sa nedokázal dostať zo
svojej hlavy dosť dlho na to, aby sa snažil pracovať na uspokojení toho
druhého.
Nevedela ako dlho to bolo, tri, možno
štyri dni, čo si ju vzal zozadu a rýchlo. Prehnutú cez zábradlie balkóna,
alebo to bolo operadlo gauča? Nevedno.
Ucítila na krku teplý dych a závan
štipľavej, škoricovej žuvačky, jej posial pokožku zimomriavkami. To bol dôvod,
prečo sa chvela. Miro už dávno nemal potrebu dotýkať sa jej pokiaľ nemusel,
pokiaľ nebol zúfalý po ženskom tele, čo bolo stále zriedkavejšie.
Strčila do neho lakťom. No bol príliš
silný, príliš mohutný, aby s ním čo i len pohla. Namiesto toho sa
k nej ešte viac natlačil, až ju postrčil k linke a kraj
pracovnej dosky sa jej vtlačil do pod bruška.
Bez ostychu skĺzol rukou medzi jej nohy
a cez bavlnené, čierne legíny končekmi prstov zatlačil na to správne
miesto. Bez chybne, priamo tam, kde mal.
Mala pocit, že to boli už roky, čo sa jej
tam naposledy niekto dotkol. Dokonca ona sama bola príliš lenivá, aby to
urobila. Alebo sa až príliš málo zaujímala. Netušila.
Nechala ho, nie viac ako jeden nádych,
tlačiť na ňu, na to miesto a potom sa vzoprela a oboma lakťami trhla
dozadu, dostávajúc ho od seba na vzdialenosť pár centimetrov.
Zasmial sa. Čisto mužským a hriešnym
spôsobom, než sa k nej znova pritisol.
„Odpáľ odo mňa, ty zmrd. Miro ťa vykope,
ak uvidí, že sa o mňa trieš, ty úbožiak.“ Vedela, že to už dávno nie je pravda.
Nezaujímala ho viac, ako hovno, čo ráno vysral, no ten namyslený kravaťák to
nevedel s tým jeho sveťáckým úsmevom a Old spice škoricovou voňavkou.
Netušila ako sa volá. Nedokázala si
vybaviť, či ich Miro predstavil a ona bola tak odpálená, že si
nezapamätala meno, alebo ich nepredstavil. Bolo to jedno, ako vlastne všetko.
„Ani si nevšimol, že som preč. Som si
istý, že by sme mohli dať rýchlovku priamo tu a ani by sa neunúval
zdvihnúť svoj zadok.“
Pravda toho vyhlásenia jej nahnala strach.
Mohol by ju prehnúť tu a teraz a Mirom by to ani nešklblo.
Bol sexy. Ten typ starám sa o seba
a trávim veľa času v posilke a šukaním sexy zlatokopiek. Pred
časom by sa šla potrhať, aby si ju všimol. Aj teraz by sa šla. Ale Miro bol
posledný človek, čo jej na svete ostal. Bola lojálna a nikdy by ho
nezradila. Človek neurobí tú istú chybu dvakrát. Nech už to medzi nimi bolo
akokoľvek. Mali spoločnú minulosť, kryli s chrbty a zžili sa spolu.
„Nech si zdát. Dúfam, že si si užil svoje
pracky na mojej piči, lebo to bolo poslednýkrát, čo si vyskúšal, aké to je
cítiť ju.“ Sotila do neho tvrdo a chystala sa odísť z kuchyne, než ju
prirazil o linku a tresol jej zadnú časť hlavy.
„Na tvojom mieste by som sa ku mne správal
pekne. Možno odmietnem dať tomu stroskotancovy lóva a skončí vykuchaný na dne
Dunaja. Poznám Reného chlapcov, majú radi krv a skutočne si užívajú
vytĺkanie dlžôb, všetkými spôsobmi, ktoré si dokážeš predstaviť. A ešte
mnohými, ktoré tvoja myseľ nedokáže ani vyprodukovať,“ vyhrážal sa, natisnutý
na ňu najviac ako mohol.
Stíchla. Prehltla slová a radšej sa
otočila znova k linke a sústredila sa na krájanie rajčiny.
Prečo to vlastne robila? Nemohla si
spomenúť, kedy naposledy jedla. Kedy naposledy cítila hlad, alebo smäd. Ak by
nebola chorá a posadnutá hygienou, vykašľala by sa aj na sprchovanie. Bolo
stále ťažšie prinútiť sa stráviť potrebné množstvo času pod tečúcou vodou.
„Je mi to u prdele. Dotkni sa ma ešte
raz a urvem ti gule a prinútim ťa ich zožrať!“ vrčala pomedzi zuby,
nespúšťajúc oči z rajčiny, ktorú krájala, pre nikoho, na tenké kolieska.
„Sleduj,“ vyzval ju, ukradol si jeden
plátok a strčil si ho do úst. Nemohla si pomôcť a sledovala jeho
jazyk, ktorým si oblízol plnú, spodnú peru, než na ňu žmurkol
a s úsmevom jemu vlastným sa otočil do obývačky.
„Kurva, kámo, tá tvoja malá sučka je
verná. Skúsil som to na ňu a takmer mi urvala gule.“
Miro sa zasmial. Nečakala viac. Ten
chlapec, čo by mu nabil hubu, za to, že ju nazval sukou bol preč. A bola to
z časti jej vina.
„Skúsila by dať inému, skončila by na
dlažbe. A to ona príliš dobre vie,“ odpovedal Miro so smiechom
v hlase, ale ona ho poznala, ten odkaz pre ňu tam bol jasný
a výhražný.
Aj napriek nutkaniu vyhľadať jeho pohľad
to neurobila. Zostala v časti kuchyne a hľadela na nakrájanú rajčinu,
s nožíkom v ruke, bez pohybu. Než sa okolo nej znova neomotali ruky
a tento krát vydýchla prekvapením a úľavou zároveň. Krémová vôňa jeho
pánskeho mydla, bola vždy jej slabosťou. A už takmer zabudla, ako dobre
vždy voňal.
„Som rád, že si sa mi neskurvila.
Nezniesol by som, ak by som si tým musel prejsť znova. Nerád by som ti
ublížil.“ Pohladil ju nosom po krku, vdychujúc jej vôňu. „Nenúť ma to urobiť...“
Zbesile pokrútila hlavou. Nikdy ju ani
silnejšie nestisol. Bol buď to nežný alebo ignorantský. Nikdy násilný. Agresia
v jeho slovách ju paralyzovala v rovnakom čase, ako pohnala krv
v jej žilách rýchlejšie.
„Nikdy Miro. Patrím ti, tak dlho, ako
budeš chcieť.“ Nikdy pred tým mu to nepovedala. Nikdy pred tým nemala pocit, že
by musela. Ale bol jej kotvou, a v neposlednom rade vždy zohnal, aj
keď nie viac, ako jednu dávku, ktorú si museli podeliť. Vždy tu bol pre ňu
v čase, keď boli absťáky smrtiace, pohol aj zemu, aby jej uľavil.
„Navždy.“ Prstami skĺzol rovnako, ako ten
skazenec medzi je nohy, berúc ju silno medzi palec a ukazovák, stískajúc
až do bodu bolesti.
„Toto je moje, Diana.“ Stlačil silnejšie,
až jej do očí vyhŕkli slzy.
Bola troska. Jej hlava bola totálne
pojebaná. Milovala každý impulz bolesti, čo jej stláčaním spôsobil. Bola ako
prahnúce, malé dievčatko, túžiace po pozornosti, ktorej sa jej nedostávalo
a tak jej nezáležalo na spôsobe. Dôležité bolo, že tam bola a nič
viac pre spokojnosť nepotrebovala.
„Každý skurvený kúsok,“ zavzlykala a on ju
spokojný s odpoveďou prepustil.
„Tak sa správaj slušne k tomu
chlapovi. Má v rukách náš zasraný život. Tie prachy od neho potrebujem.“
„Kam si dal tie, čo som vzala zo svojho
účtu na výšku? Bolo to tisícpäťsto eur. Nemohol si ich rozflákať ani nie za tri
dni. Nechcem ho tu, naháňa mi hrôzu,“ prosila plačlivo, pritláčajúc tvár do
jeho trička.
Chcela späť svojho Mira, chcela, aby ju
objal a ubezpečil, že bude všetko okej.
Odtlačil ju od seba a prinútil ju pozrieť
sa mu do čí.
„Zaplatil som Renému za ďalší tovar, aby
som mal čo predať, čo si čakala? Že mi aj napriek dlhu dá bez zábezpeky?“
„Prečo si rovno nevyplatil dlh? Mal si mu
to zaplatiť a bol by pokoj,“ vyčítala šeptom, objímajúc sa rukami.
„Visím mu viac, ako si dala a tak by
sme skončili ešte horšie, ako teraz. Bol to ten najrozumnejší krok. Tak drž tú
svoju malú hubu na uzde, nedojeb to.“
Tak dojebaní. Boli tak hnusne dojebaní.
Tíško vzlykala nad spomienkou chlapca,
ktorého stretla v autobuse a dievčaťom, ktorým v tom čase bola.
Musela byť k sebe úprimná. Nezmenil
sa len on. Bol jej zrkadlom. A ona bola tá, čo to všetko začala, čo ich
zničila do dnešnej podoby.
Cítila na sebe jeho oči. Bolo to akoby
tisícky malých ihiel bodalo do jej chrbta, krku a mozgu.
Na jeho zákernej a tvrdej tvári sa
objavil ešte zákernejší úškrn, keď svoj pohľad stiahol na Mira, stále stojaceho
pri nej.
„Asi som si to rozmyslel. Tie prachy ti
dám, až zložíš aspoň tridsať percent zálohu. Nič proti tebe, kámo, vieš, že sme
okej. Ale obchody idú mimo priateľstvá. Ak dlžíš Renému, nemôžem riskovať, že
zostaneš visieť aj mne.“ Netušila, čo mal za lubom, ale ten pohľad, čo jej na
konci venoval jej obsypal telo studeným potom.
„Alex, kurva. Nebuď za kokota. Vrátim ti.
Prisahám. Nemám prachy. Ale mám matroš. Predám dačo, dostanem sa zo sračiek
a splatím ti,“ naliehal Miro, presúvajúc sa do obývačky, aby mohol čeliť
tomu úžerníkovi priamo z oči do očí.
„Povedal som, tridsať percent, alebo založ
niečo, čo má aspoň trošku väčšiu hodnotu. Inak do toho nejdem.“
Problém bol, že ten byt neobsahoval nič,
za čo by mohol dostať toľké prachy.
„Alex, nemám nič. No tak, dávam ti svoje
slovo. Zaplatím. Každý jeden cent.“
Vedela, že ho naťahoval. Ani mu nevenoval
skutočnú pozornosť. Celý čas sledoval ju.
Jeho oči sa stiahli v zlom prižmúrení
a pery vykrútili do zlomyseľného polovičného úškrnu.
„Požičaj mi ju.“ Kývol hlavou jej smerom
a obaja aj s Mirom si vymenili zmätené pohľady.
Sleduj.
Och, áno, už tomu rozumela.
„Ako, požičať?“ vrčal pomedzi zuby, aj keď
jej pomaly dochádzalo ako a jemu určite tiež.
Jeho telo sa naplo, keď sa vystrel
v snahe týčiť sa nad sediacim zmrdom na ich gauči.
„Jeden rýchly zásun. Nič osobné. Je
skurvene žhavá, nebude to trvať dlhšie ako desať, možno pätnásť minút,“ obchodoval,
akoby bola kus mäsa.
Desať, pätnásť minút bolo dosť na to, aby
zvažovala samovraždu nad podržaním tomu slizákovi s vygelovanou cestičkou.
„Zabudni, do tohto ja nejdem. Je moja.“
Nedal sa ukecať a ona ho v tom okamihu milovala viac, ako kohokoľvek kedy
milovala.
Nedá ju. Nedovolí, aby jej bolo ublížené.
Patrí jemu. Ak niekomu bude robiť kurvu a rohož bude to len a len Miro.
„Ako myslíš, bola to ľahká cesta
k prachom, dokonca by som ti prihodil aj päť stovák na vrch,“ lákal
a ona mohla vidieť, ako Miro zaváhal.
„Päť? Za jednu trtkačku?“ kontroloval
a jej žalúdok sa skrútil.
„Je skurvene nádherná. Je to cena, ktorú
som ochotný dať tebe. A odpustiť ti splácanie. Daj mi ju a ja ti dám
tri päťsto a nebudeš mi musieť dať späť ani cent.“
Naprázdno prehltla, keď sa k nej Miro
otočil, študujúc jej telo.
Prosím, Bože, nech povie nie.
„Reného chlapci sú sadisti. Ver mi, dokážu
ťa stĺcť tak, že ani ty sám nebudeš vedieť čí si. A René vie byť hajzel.
Ver mi, nechceš ho spoznať v tom móde. Ale, ako chceš, vysvetli mu to v
čase, keď ťa bude krájať na kúsky, prečo si tie prachy nezohnal. Možno bude
zhovievavý a skončíš ako sexuálna hračka a chlapi ťa budú trtkať do zadku,
ako dáku malú kurvu.“
Miro sebou trhol a nemusela ani
vidieť do jeho tváre, aby vedela, ako sa rozhodol.
„Miro,“ šepla neveriacky, točiac hlavou,
keď sa na ňu pozrel.
„Mala by si tiež začať robiť niečo, aby sa
dlh splatil. Je v prvom rade kvôli tebe. Nemôžem sa tu snažiť udržať nás
nad vodou len ja.“
„Miro,“ zopakovala a ani sa neunúvala
utrieť slzy.
„Dlžíš mi to, Diana, dostala si ma do
týchto sračiek, tak ma z nich vykop! Koniec koncov, máš slabosť na mužov
obleku. Možno si to aj užiješ,“ trepal nezmysli.
Bola to rana pod pás. Nemal práve
v tej chvíli vyťahovať Dantonyho. Nemal ho vyťahovať nikdy a už vôbec
nie ako zbraň.
Nestane sa to. Radšej skape, akoby
podržala tomu nakazencovi.
„Postarám sa, aby si to užila.“
Kyseliny zaplavili jej ústa a ona ich
len tak-tak stihla vypľuť do drezu.
„Miro, nemôžeš ma len tak dať jemu. Sľúbil
si, že sa o mňa budeš starať,“ fňukala a nemohla uveriť, že to bol ten
istý chlapec, čo s ňou pred mesiacmi jednal ako s najvzácnejším pokladom.
„No, je čas, aby si sa ty na oplátku
postarala o mňa. Je to len sex, nerobme z toho tragédiu.“
Až jej zarazil dych. Ešte pred chvíľou mal
ruku medzi jej nohami, vyhlasujúc, že patrí iba jemu a nech ju ani nenapadne
dať komukoľvek.
„To sa nestane!“ Vystrelila
z kuchynky rovno k dverám, pripravená opustiť toto miesto aj toho chlapa
na dobro.
No skôr, než sa dostala k otvoreniu
dverí, bola stiahnutá do škoricového oblaku a skončila prirazená
k stene.
„Bude to po dobrom alebo po zlom. Vyber
si, ale dnes budem v tebe, ty suka,“ vrčal jej do tváre zatiaľ, čo ju
s rukou okolo jej krku paralyzoval, dýchajúc vlhký, škoricový dych do jej
tváre. Tí uhladení, navonok usporiadaní sú vždy najhorší.
„Daj tie paprče dole!“ Bol tam Miro,
zachraňujúc jej pľúca a jemné, citlivé svaly na krku. „Mal to byť len
zásun, nie ubližovanie jej!“ Trhol ňou k sebe a stiahol ju za svoj
chrbát.
Ani Alexovi neušla tá irónia jeho
vyhlásenia. Zasmial sa na ním, krútiac hlavou, než mu ju vytrhol z rúk
a omotal ruku okolo jej pása. Cítila sa ako handrová bábika na ktorej
v skutočnosti niky dosť nezáležalo.
„Vypadni!“ Kývol k dverám Alex. „Dám
ti vedieť, keď skončím.“
Miro zaváhal, sledujúc jej krk a červené
stopy, ktoré tam pravdepodobne vyklíčili. „Chceš prachy? Áno? Tak ma
s touto sladkou, malou žabkou nechaj samého... Chvíľku.“ Posledné slovo
zašepkal, vdychujúc vôňu jej pokožky.
A ten zradca sa pohol. So sklonenou
hlavou, sledujúc svoje poondené topánky, otvoril dvere, pripravený nechať ju
s iným mužom. Samú.
„Iba raz, Di, prisahám, že iba raz
a potom, keď sa dostaneme z týchto sračiek, odídeme a začneme od
znova.“ Zdvihol hlavu a slzy v jeho očiach v nej tvorili hnev.
Tak silný, že než si uvedomila svoje činy, siahla na samé dno seba
a fľusla do tej tváre.
Nebolo to ako vo filmoch. Netrafila sa do
stredu jeho očí. Ani tam nebol dostatok hlienu. Boli to len spenené sliny,
roztrúsené po jeho pravej tvári a brade. Prisahala si, že tie miesta už nikdy
nepobozká, nikdy nepobozká jeho.
Z jeho zradcovských očí sa vykotúľala
jedna klamlivá slzy než si otrel bradu a otočil sa s tichým: Milujem
ťa a nemôžem inak.
Celé poondené mesiace nemal potrebu
povedať jej to a vyberie si moment, keď ho nenávidela viac, ako
kohokoľvek. Nebola si istá, či niekedy cítila nenávisť. Lebo toto bolo
zdrvujúce a ničiace. Ochromujúce celú jej bytosť.
Dvere sa s tichým kliknutím zatvorili
ešte skôr, ako stihla čokoľvek urobiť. Skončila tlačená s rukou
v jej vlasoch ku gauču.
„Buď dobré dievča, a užiješ si to, rovnako
ako ja,“ vrčal, keď ju prehol cez vrch gauča a ona mala dokonalý výhľad na
stolík so stopami heráku, ktorý si šľahli, ani nie pred hodinkou. Možno
skôr.
Nemala chuť vzdorovať. Zostala prevesená
cez gauč, s očami dokorán, zatiaľ čo on robil, čo si zaplatil
a premýšľala, či by vedela, ak by bola opatrná, nazbierať dosť toho
svinstva aspoň na jeden malý šňup. Iba toľko, aby mohla cítiť to príjemné
pálenie a stekajúci sajrajt jej nosohltanom.
Jeho ruka sa pohybovala, pracujúc
nesebecky na nej, zatiaľ čo sa bez náhlenia snažil nájsť svoju úľavu.
Časť z nej, iba mizivá, si
vychutnávala tú malú pozornosť. Nemusel to robiť. Nemusel sa snažiť dať jej
rozkoš. Mohol sa hnať za svojím uvoľnením a odísť. Ale taktiež nenávidela
každý ťah jeho prstov. Snažil sa ju prinútiť cítiť dobre, a ak by sa
to stalo, nemohla by to, čo jej robí, nenávidieť tak veľmi, ako chcela,
ako potrebovala.
Jeho pohyby zrýchlili a ona
spozornela. Vydal sexy zvuk, až jej naskákala husia koža. Prečo nemohol byť
jedným z tých sexy týpkov, ktorý vydávali smiešne, slizké a na mužov
nepatričné zvuky pri orgazme?
Nevedela ako dlho to trvalo. Nechcela
vedieť. No on sa neponáhľal ani potom. Stále ju mal plne oblečenú len s nahým
zadkom pritisnutú k jeho bokom zatiaľ, čo sa maznal s jej ramenom.
„Poslušné, malé mačiatko.“ Dýchol jej na
zadnú časť krku, nosom štekliac jemné vlásky. „Neboj, nepoviem ani slovo.
Môžeme tvrdiť, že si si to neužila. Bude naším tajomstvom, že si malá, zvrhlá
čuba. Ktorá milovala každý môj dotyk.“ Uhryzol ju do kru. Skutočne uhryzol a
konečne z nej vyliezol.
Nepovedala ani slovo, stískala päste na
ústach v snahe nevzlykať.
Zvuk zipsu a pohyb ju prinútili sa
prikrčiť. Znova ho cítila za sebou. Silnú, jemnú látku jeho tesilákov na
nahom zadku a jeho prst ktorým si vychutnával seba medzi jej nohami.
„Lahodné, a tak mäkké,“ zapriadol
a bol to posledný kúsok, ktorý potrebovala na zloženie sa.
Vzlyky trhali jej telo na kusy, klesla na
zadok, ani sa neunúvala obliecť. Objala si kolená a plakala do nich,
cítiac ho všade pri každom nádychu.
„Hej,“ upútal jej pozornosť, zdvíhajúc jej
hlavu jemným poťahaním za vlasy, „ skry si to a uži si odmenu, ak by si
bola na dne a potrebovala si viac, stačí sa mi ozvať a môžeme sa
dohodnúť. Daj mi viac teba a ja sa postarám, aby si nikdy nestrádala.“
Mala mu napľuť do tváre. Mala ho aspoň raz
udrieť do jeho permanentne namysleného úškrnu. Ale pohľad na ten prekliaty
saklík a obsah v ňom? Ak by bola šetrná mohla by mať svoj pokoj
minimálne po celý zajtrajšok.
Mal na sebe už aj sako, z ktorého
vytiahol peňaženku a k saklíku, ktorý odpočíval v jeho dlani pridal
aj malú zlato čiernu vizitku.
Alex Horváth, oznamovala s titulmi
a skratkami, ktorým nerozumela.
Načiahla sa po nich. Ak ju on zradil,
prečo by ona nemala mať bočné vrátka? Nebolo nikde napísané, že ich niekedy
využije, ale mať poistku bolo uspokojujúce.
„Dobré dievča.“ Pohladil ju palcom po líci
a po pere. „Si tak skurvene nádherná, že mám chuť si ťa vziať a tomu
úbožiakovi zariadiť trvalý pobyt na dne rieky.“ Zlapala po dychu
s úzkosťou v očiach bola pripravená prosiť.
Dala by mu tisíckrát, ak by nechal Mira na
pokoji. Nemilovala ho, ale bol jej najbližšou osobou a nedokázala zniesť
predstavu, že by mu bolo ublížené, že by už nebol.
Nezáležalo na tom, čo jej urobil, nikdy by
mu neželala smrť.
„Nechaj ho, prosím, urobím čokoľvek,“
vrhla sa na neho, zúfala dokázať, ako vážne to myslí.
„Miluješ ho?“ spýtal sa pobavene, zatiaľ
čo ju od seba nežne odstrčil, vstávajúc na rovné nohy.
„Je jediný priateľ, čo mi ostal.“
„Aké smutné, že jediný človek, ktorému si
oddaná dosť na to, aby si prosila o jeho život a dobrovoľne sa
predala je ten istý, čo ťa dostal do tejto situácie.“ Sklonil sa, potiahol ju
za ruky a nasúkal ju do spodného prádla a legín. Nežne a sústredene
narovnávajúc každý záhyb. Nakoniec ju pohladkal oboma rukami po zadku
a jemne stisol.
Otočil sa jej chrbtom a napravil si rukávy
na saku, pomaly kráčajúc k dverám.
„Čokoľvek budeš potrebovať, ozvy sa. Moju
cenu poznáš.“
Poznala a rozhodne si tým procesom
nechcela prejsť znova.
Zatiaľ čo on volal, zrejme Mirovi, aby si
prišiel vyzdvihnúť svoju výplatu, za jej vysúloženie iným chlapom, ona prešla k
svojej zimnej bunde a do vnútorného vrecka schovala svoju odmenu.
Ten zradca z nej nedostane ani
smietku. Bude sa kochať pohľadom na jeho krútenie sa a skuvíňanie pri
absťákoch s vedomí, že keď príde ona domov, zamkne sa v izbičke a
bude ju čakať ten najhlbší a najspokojnejší spánok.
Voľačo drmolil do telefónu, no ona tomu
nevenovala pozornosť. Držala v ruke vizitku a zvažovala svoje
možnosti. Zahodiť? Odložiť?
Za posledné mesiace sa naučila, že nič
v živote nie je isté.
Budúcnosť s Jakubom? Zničená.
Láska k jej letnému mužovi? Zdupaná.
Dôvera, pocit bezpečia a istoty
pri jej autobusovom priateľovi? Navždy preč.
Skutočne nik nemohol zaručiť pohodu
ďalších dní. Mirova lenivosť a pohodlnosť ju možno zasa dostanú do situácie,
keď bude potrebovať pomoc. A aj keď jej je zo škorice už od teraz navždy
zle, stále to neznamená, že by to neprekusla. Voňavý chlap je stále lepší ako
dáky slizák špinavý z ulice.
Vložila si vizitku tiež do vrecka akurát
v okamihu, keď sa dvere rozleteli a dnu vošiel on . Strapatý
s červenou tvárou a očami, v ktorých sa ešte držalo pár
slabošských sĺz.
Ešte včera by ju obraz na jeho červené
a uplakané oči zničil. Ešte včera by ho vzala do objatia a držala,
kým by sa mu neuľavilo.
Dnes jej prišli trápne a pri pohľade
na ne sa chcela smiať. Vysmiať ho za jeho patetickosť a sebeckosť. Aké právo
mal on plakať? On bol prehnutý cez gauč a pchali do neho niečo o čo
nestál? Nie!
Bola to ona. To ona potrebuje sprchu lebo
to jeho svinstvo ju celú ulepilo.
Alex k nemu prešiel, než sa dostal on
k nej, a šmaril mu do ksichtu päťsto euráky, ktoré sa rozpŕchli
a pomaly leteli k zemi.
„Dobrý obchod,“ vysmieval sa, zatiaľ čo sa
Miro skláňal a zbieral tie poondené bankovky z podlahy.
Nechala oboch tak. A prešla
k malej komode, kde mala už svoje miestečko na spodné prádlo a pár
šiat. Vzala tú najviac sexy čipku, čo tam ukrývala a chcela mu proste len
ješitne ukázať, čoho sa vzdal. Čo dobrovoľne požičal. Istá časť z nej
dokonca odmietala sprchu. Iba aby mohol cítiť a zrejme aj vidieť iného na
jej stehnách, vsiaknutého do tenkej látky. Ale bolo jej z toho príliš zle
a nepohodlne. Potrebovala sa ho zbaviť aspoň toľko, koľko dovolí voda
a mydlo.
Znásilnená. Videla fúru filmov, čítala
nespočetné množstvo kníh. Ženy boli zničené a triasli sa odporom, hnevom
a zúfalstvom. Prečo sa ona tak necítila? Bolo jej zle z tej lepkavej
veci, čo po sebe nechal v jej vnútri a gravitácia si ju pýtala späť,
bolelo ju na hrudi z toho, čo jej Miro urobil. Ale inak? Nič.
Bola tupá a prázdna. A bolo to
najlepšie, čo sa jej mohlo stať. Nechcela k svojim démonom pridávať ešte
ďalšieho.
Premýšľala, ako by na toto zareagovala
stará Didiana. Ak by sa jej stalo, že by bola prinútená k sexu. No to ju
rozosmialo. Stará Dida bola bojovnica. Kopala a kričala by, až by ju ten
násilník musel ubiť do kómy, než by sa mu podarilo zasunúť. Teraz jej bolo
všetko u prdele. A Mirova zrada to len dokončila.
Prvýkrát skutočne nenávidela, že
k tým hlúpym kúpeľňovým dverám neboľ kľúč. Akurát skončila vymývaním toho
zmrda zo svojho tela, až mierne štípalo, keď pánty tíško zavŕzgali a ona
po vzhliadnutí od svojho do ružova vyšúchaného lona vzhliadla, aby sa mohla
stretnúť s jeho pohľadom.
„Di, je mi to tak ľúto.“
„Vypadni!“ Vystrela ruku, v zbytočnom
geste, k dverám. Práve vošiel tými dverami, bol by v tom čert, aby
nevedel kadiaľ von.
„Je mi to tak ľúto, kráska. Prosím, len mi
odpusť. Prisahám, že už nikdy, nikdy sa to nezopakuje. Nikdy ťa k tomu
neprinútim.“ Vkĺzol k nej do sprchového kúta oblečený v tričku
a džínsach a aj napriek jej protestom ju k sebe pritiahol
a tuho objal, prirazenú chrbtom k svojej hrudi.
„Proste vypadni, Miro. Si tá posledná
bytosť na tomto svete, ktorú práve teraz túžim mať vo svojej blízkosti.“
„Nemal som na výber, Di. Čo som mal robiť?
Tie prachy by som nikdy nezohnal. Každým dňom sa úrokmi dlh zvyšoval. Zaplatím
mu tie skurvené prachy a urobím aj nemožné, aby sa to už viac nestalo.
Myslíš, že mňa nezabíja vedomie, kam sme sa dostali? Čo som musel urobiť?
Milujem ťa dievčatko, tak strašne...“
Toto nemienila počúvať. Obrátila sa k nemu
a z celej sily mu vrazila. Päsťou trafila síce niekde k spánku
a asi ho to bolelo menej ako ju, ale pre ten pocit zadosť učinenia to
stačilo a tak mu vrazila ešte raz, a potom ho sotila do steny sprchy, aj
keď sa z nej nestihol pozviechať po jej pravom háku.
„Nikdy mi už tie sračky nevrav. Ty nemáš
ani potuchy, čo to znamená láska. Našiel by si iný spôsob. Vykrádačky,
kšeftovanie s autami, čokoľvek, nie sakra obchodovanie s telom svojej
priateľky!“
„Je mi to ľúto.“ Vtiahol ju do náručia
a držal, aj napriek jej boju. Ale čas, keď v jeho náručí našla pokoj,
bol preč.
Potrebovala sa od neho dostať. „Idem
domov. Potrebujem čas, bez teba.“
Ustúpil, nechal ju odísť spod stále
tečúcej vody, než ju vypol.
Ešte v sprche zo seba zhodil ťažké,
mokré veci a vystúpil z nej nahý. Milovala to telo.
Nebolo svalnaté, ale bolo jej bezpečím,
jej územím pokoja a mieru. To bolo už tiež preč.
Nezostalo jej už nič.
„Vrátiš sa, že? Diana, prosím, len sa
vráť.“
Neodpovedala, nevedela, či sa vráti. Musel
byť spôsob, ako sa dostať k dávke aj bez neho. Mala prachy, rodičia mali
prachy. V skutočnosti ho vôbec nepotrebovala.
Ale niekedy ani v ľuďoch, čo vás
splodili, nie je istota večnosti. V živote človek nemá nikdy istotu.
41.kapitola
Už skutočnosť, že sa svieti jej mala
napovedať, že sa cez to všetko, len zvalením do postele, neprenesie.
Bola to prvá, malá indícia.
Ale ignorovala ju.
Vedela, že otec sa často zobudí
v noci, len pre to, že dostane chuť na cigu a pri otvorenom,
kuchynskom okne, pri svetle z digestora, vytiahne aj dve, než sa spokojne
otupený nikotínom, vráti do postele k matke, ktorá ho od seba, šepkaným
štekotom, odstrčí, lebo smrdí ako štamgasta.
Teraz svietilo veľké svetlo
v obývačke. To si však uvedomila, až keď otvorila dvere, v snahe čo
možno najtichšie.
To bolo, samozrejme, úplne zbytočné. Matka
a otec, aj o pól jednej nad ranom, viedli horúcu diskusiu. Aj keď to
skôr mala nazvať jednostrannou hádkou.
Otec kričal, pochodoval po miestnosti,
s cigaretou. Matka musela byť pekne zastrašená jeho výstupom, dávno by ho
hnala s vyťahanými ušami.
Dnes však pokorne sedela na gauči,
spustené ramená a vlasy červenej medi s odleskami hnedej, mala
rozsypané, ako závoj, skrývajúci jej tvár.
„Je to tvoja vina, Gréta!“ pokračoval,
stále dupajúc po bielom koberci, na ktorom budú čochvíľa nepekné, šedé fľaky
z popola, čo neustále opadával z cigarety, ktorou sa oháňal všade
okolo seba.
„Mala si mi to povedať! Si jej matka, do
frasa! Ako môžeš dopustiť niečo také?! Toleruje toto Boh?!“
„Skúšala som, prisahám. Ale je
v tomto po tebe, vzala si do hlavy a nešlo ju odhovoriť,“
popoťahovala, žmoliac v rukách kapesník.
„Mala si mi to hneď povedať, nie teraz.
Porátal by som sa s tým, akože, mužom. Pozri kam ju to dostalo, pozri kam
si ju dostala, ty!“ Výhražne sa sklonil nad matkou, čím ju prinútil skrčiť sa
ešte viac.
Mala dosť panovačných mužov, čo potrebujú
naháňať ženám strach, aby si dokázali svoju moc a silu.
Otec s matkou sa nehádali.
Nikdy.
Malé výmeny názorov, ktoré boli skôr
doťahovaním. Iskrenie medzi nimi aj po tých rokoch bolo intenzívne, akoby sa
spoznali iba nedávno. Akoby boli čerstvo zaláskovaní a ani tie roky nič na
ich láske neubrali.
Boli hrdinami z kníh, ktoré
s Katou tak milovala. Kde mali svoje šťastné až naveky dve spriaznené
duše.
Nikdy po nej neštekal, nikdy sa netýčil,
nie takto. Ráno začínali kávou, sladkým bozkom, šepkanými slovíčkami lásky.
Každé jedno ráno.
Bola na to tak zvyknutá, že to často
prehliadala. Po tom, čo jej Jakub povedal, že by dal všetko, keby sa jeho
rodičia radšej každé ráno pred ním muchlovali, odsunula aj adolescentnú nechuť,
na ten pohľad.
A teraz to bolo preč. Idylické
manželstvo sa rozpadalo a z otca podpapučníka sa stal predátor, pripravený
zaútočiť na slabšiu a roztrasenú korisť.
Nakoniec si ju všimol. Nie však tým,
že by ho odtrhla od matky svojím uhrančivým pohľadom, ktorým vypaľovala
do jeho hlavy dieru. Ale zalapaním po vzduchu, keď si všimla, že dvere od jej
izby sú dokorán a jej veci sú po celej podlahe.
„Pozrime sa, kto sa nám uráčil vrátiť
konečne domov!“ Vyrazil k nej v tej istej chvíli, ako sa ona pohla do
svojej izby.
„Čo si to urobil s mojou izbou?“
„Kde si bola?“ Ignoroval jej otázku,
zatiaľ čo ona sledovala svoje veci, ako sa váľajú všade možne.
Jej učebnice a obľúbené knihy boli
zmesou so spodným prádlom a šatstvom. Dokonca aj matrac bol
vytiahnutý z postele, paplón a vankúš zvlečené z návlečky.
Nič nebolo na svojou mieste. Jej hudobný
zošítok, ktorý mala ešte zo základky a nikdy ho skutočne nezapísala,
bol otvorený a ona sa k nemu rozbehla, ako zmyslov zbavená.
Bol to zásah do jej súkromia, do jej
hlavy.
„Ako si mohol?!“ kričala a ohodila ho
svojím starým zošítkom, v ktorom mala napísané svoje predstavy, ako by
mohol vyzerať jej život s Dantem a ich maličkým. Bolestivé sny a
túžby.
Zradil ju.
Ďalší muž, ktorému verila, ktorého
milovala a on jej takto kruto vytrhne zvyšky srdca, čo tam po sebe zanechali
tí ostatní a rozdupal ju na kúsky, až z nej nezostalo skutočne nič.
„Kde si bola?“ zopakoval otázku,
nedotknutý jej slzami, medzi dverami izby.
„Nič ťa do toho!“ Ohodila ho tričkom,
alebo čokoľvek to už bolo.
Nechal to dopadnúť pri svoje bosé nohy a venoval
tomu kúsku látky rýchli pohľad.
„Poslednýkrát. Kde, si, bola!“ vrčal každé
slovo, keď sa pohol do jej izby. Ale ona nebola matka, ju nezaženie do kúta.
Dnes to už jednému dovolila, mala toho dosť.
„To ťa nemusí trápiť, som dospelá, nemusím
sa trápiť hlásením sa, ako dáka malá pätnástka.“
„Pokiaľ bývaš pod mojou strechou, ješ moje
jedlo, utrácaš moje peniaze, tak áno, musíš. Kam si dala dvetisícky
z účtu? Uvedomuješ si, že to boli peniaze na tvoju budúcnosť?“
Nerátala s tým, že by otec skutočne
študoval výpisy z banky. Účet bol na jeho meno, ale nikdy si nevšimla, že
by pohybom na ňom venoval dáku veľkú pozornosť.
„Povedal si, že môžem sem - tam niečo
vziať.“ Dupla si s prekríženými rukami, no odmávol ju.
„Nie dve tisíc v priebehu pár
týždňov, od októbra z toho účtu zmizlo tisícdeväťsto osemdesiatšesť eur
a päťdesiat sedem centov. Posledný výber bol tisíc päťsto, ani nie pred
týždňom. Kam si dala tie peniaze?“ Zahnal ju do kúta a ona začala habkať,
neschopná nájsť slová, ktorými by vysvetlila, že jej priateľ dealer
a závislák v jednej osobe potreboval prachy a ona ich
mala.
„Sú to moje prachy, môžem si robiť, čo
chcem. Možno ani nechcem ísť na výšku!“
„Sú to moje prachy. Osemdesiat percent na
tom účte sú moje vklady...“
„Tak som minula len tých dvadsať. Daj sa
do pohody otec, ešte sme sa nedostali ani k stuškovej a ty sa tu ideš
poondiť za pád eur,“ pripomenula mu.
Útok je najlepšia obrana a ona to
potrebovala, bola vinná, ale nikdy to neprizná.
„Pár eur..." Vedela, že otca
pripravuje o príčetnosť. Stisol si koreň nosa a dal si čas na
pár hlbokých nádychov.
„Vyzleč sa!“ nakázal tvrdo, dvíhajúc
k nej ruku.
„Čo?“ Nevidel ju nahú od, no dlho. Nebol
typ dokonca ani na kupaliská, preto chodila výlučne len s matkou. Takže
hanblivosť pred ním bola vybičovaná až to trápnej miery. „Nie!“
„Povedal som, vyzleč sa a ukáž mi
ruky a stehná. Hneď teraz. Nenúť ma vyzliecť ťa, ako malé dieťa,
Didiana.“
Pretočila oči nad jeho hlúposťou. Skutočne
si myslel, že je tak sprostá aby si pichala? Ale ako chcel. Hru, kto sa bude
cítiť nepríjemnejšie, mohli hrať dvaja.
Vyzliekla si mikynu a tričko a potom
sa vykrútila z nohavíc.
Prechádzajúc pomaly k nemu si prešla
po cestičke medzi prsiami.
„Možno by si mal poslať mamku spinkať,
ak ma chceš takto, ocko. Alebo ju necháme sa pozerať?“ Jej srdce bilo ako
splašené, keď k nemu urobila malý krok a on odstúpil, šokovaný
a v tvári vpísaný kaleidoskop pocitov.
„Aj podprsenku? Či stačia gatky?“
Pokračovala v dráždení a ničení jej otca.
Videla ako sa v ňom niečo trieštilo,
keď sa jeho spodná pera zachvela a on si do nej uhryzol, zatiaľ, čo jeho
oči zaplavila voda a zostali červené a unavené.
Chvíľu, iba na krátky okamih, chcela
cúvnuť. Hodiť sa mu okolo krku a prosiť o odpustenie. To čo videla
v jeho očiach tam nikdy nechcela. Sklamanie a bolesť boli vpísané
v každom milimetri jeho výrazu, jeho držaní tela.
„Mám pekné prsia." pokračovala, „Muži
ich milujú. Sú dokonca väčšia ako mamkine.“ Siahla dozadu k zapínaniu
a háčik po háčku ju rozopla než ju nechala spadnúť. Tá malá vec nebola
ešte ani na zemi a otec už kľačal, s odvrátenou tvárou, jej hádzal do
tej jej jedno z tričiek, čo sa váľalo na zemi.
Zasmiala sa, ako posadnutá, no natiahla si
ho a pristúpila k nemu, vystierajúc mu ruky. Čisté a nepoškvrnené.
Stehná mala tiež bez poškvrnky. Nik by nikdy nepovedal, že berie tak tvrdé
drogy. Možno drog test. Ten rozhodne.
Ani na ňu nepozrel. Otočil sa
a chvejúci sa opustil jej izbu.
Dala mu zabrať. Spokojne sa usmiala na
svoju matku, ktorá tíško rumázgala. Čo si vypýtali, to dostali. Nik sa s
ňou nebude hrať.
Dnes toho mala akurát tak dosť. Bola
unavená z podrobovania sa... zo života.
„Neviem, čo sa ti porobilo dievčatko,
ale s matkou sme tu pre teba. Nech sa už deje čokoľvek, zdôver sa. Nájdeme
spôsob ako sa cez to dostať. Nájdeme ti pomoc, ak ťa niečo trápi s čím si
nevieš rady, čo nám nechceš povedať,“ šepkal zlomene podlahe, stále chrbtom
k nej.
Zabolelo ju, že na ňu ani nepozrel.
Zaplašila ho, možno až príliš.
„Som v pohode,“ odpovedala mĺkvo
a schmatla matrac, ktorý bol tiež zvlečený z poťahu, no bola príliš
zničená a vyčerpaná, aby sa ešte zaoberala navliekaním. Potrebovala len
posteľ, riadneho práska a stratiť sa. Najlepšie navždy.
„Nie, to teda nie si!" Začal od znovu
plným hlasom, otočený k nej. „Od rozchodu s Jakubom to je len horšie
a horšie. Stretávaš sa s hroznými ľuďmi, tráviš čas kto vie kde,
nechodíš do školy a správaš sa k nám úplne nevhodne. Príde ti
v poriadku to, čo si predviedla pred chvíľou?“ Lámal sa mu hlas takmer po
každom slove. Ale on bol rodič, ak bola takáto, bolo to jeho zlyhaním.
Vravelo sa to tak, nie? Isto urobili vo
výchove chybu, možno ju milovali až príliš a mala pre to skreslené
predstavy, ktoré boli pre iných ľudí nenaplniteľné.
„Vidíš niečo, čo nie je. Prehádzal si mi
izbu, prinútil si ma vyzliecť sa pred tebou. Skutočne si myslíš, že by som bola
tak hlúpa a pichala si? Že by som to držala tu v dome? Urážaš ma,
otec.“
Stuhol a kulisu mu robilo len matkino
divokejšie fňukanie. Ak neprestane do piatich minút revať sama ju utíši.
A spôsob možno nebude príjemný ani pre jednu z nich. Vždy bola taká
usmoklená? Slabá, trápna a iritujúca?
Bola z nej úplne vytočená. Telo sa
jej chvelo a v hrdle ju začalo škriabať. Mala pocit akoby jej niekto
klepol po hlave a namiesto hviezdičiek videla čierne a biele fľaky
pred očami. Ak neprestane tá žena kvíliť, nezdrží sa a bude z nej
matkovrah.
Zakryla si uši v snahe utlmiť to
odporné škriekanie. Nech stíchne, nech stíchne, nech je už do... kurva...
„Ticho!“ zrúkla a na jej prekvapenie svet stíchol.
No jej srdce stále zbesilo pumpovalo
a zrýchľovalo a zrýchľovalo, cítila ho až v hrdle. Tlačilo jej
na jazylku a hrozilo, že sa povracia. Bolela ju hruď z toho ako
narážalo do rebier. Skutočne bolela. Každý úder pri ktorom myokard narazil do
pohrudnice bol ako impulz bolesti, ktorý sa šíril mučivou cestou až do žalúdka
a končatín. Ako nepríjemné tlaky na jej nervy, ktoré nedokázala utlmiť
ani šúchaním miest, kde jej vibrovala koža. Chvela sa ako malé atómy.
Každá molekula poskakovala bilión záchvevov za sekundu.
Trela si ruky silnejšie no iba to bzučanie
zintenzívnilo. Rozdráždila ich a oni sa ju snažili pripraviť o zdravý
rozum.
Vnútorné vrecko. To prekliate vnútorné
vrecko.
Niečo jej hovoril. Držal jej tvár
v dlaniach, v očiach mal slzy, ktoré pri každom žmurknutí môžu
kedykoľvek skončiť na jeho, do hladka oholenej, tvári. Ale nepočula ho. Bolo to
už dlho čo si dala. Tak dlho. V ústach mala sucho, jej nos pálil
a niekde nad podnebím a v nosohltane, ju svrbelo.
„Potrebuješ pomoc, dievčatko.“ Oh,
nepotrebovala.
Potrebovala len svoju dávku a bude
okej. Iba trošku tej chémie. Iba toľko, čo sa zmestí pod necht jej malíčku. Aj
keď vedela, že bude potrebovať celú čiaru. No kým tu bude on a hentá
urevaná, nedostane do seba nič.
Potrebovala sa ich zbaviť.
„Zajtra spolu pôjdeme a nastúpiš
na... Uvidíš pomôžu... Všetko bude ako predtým a my...“ Prikyvovala
húževnato, so slzami v očiach počúvala jeho sľuby a prísahy,
prijímala jeho objatia a ospravedlnenia za niečo, čo ani
nespravil.
A potom tam bola matka, objímali sa,
teda... objímali ju, pevne ju zvierali. Už neplakala, mala na tvári odhodlaný
úsmev. Stískala jej ruku a prikyvovala na ďalšie otcove výlevy,
z ktorých bola, tak ako z predchádzajúcich, schopná
zaregistrovať iba minimum.
Len dohrať hru. Upokojiť ich svojou
účasťou. Odhodlaním zapracovať a potom si ísť po ten poondený saklík.
„Bude to v poriadku, miláčik,“
opakoval a povzbudzujúco sa pozrel na matku, akoby čakal, že to tiež
zopakuje.
No ona mala v zálohe niečo väčšie.
„Milujeme ťa, len si to pamätaj, zlatíčko. Nie si sama. Nikdy. Pokiaľ žijeme.“
„Navždy,“ počula samú seba zafňukať.
„Milujte ma, navždy,“ prosila zúfalá a zahanbená.
Nemohla ísť na tú liečbu, kúru, či
odvykačku, či ako tomu hovorili. Teraz z nej bola troska. A to bol
iba začiatok absťáku, ešte sa nedostala k napínaniu a zimnici tak
silnej, že si rozthrla peru a triaške až ju po nej boleli kosti. Nebolo
možné aby si tým dobrovoľne prechádzala po dobu troch mesiacov a potom
celý zvyšok života s démonmi v zástupe. S dieťaťom so snovou
tvárou, s Dantonym a jeho krásnymi očami a úsmevom. Jakubom
a jeho životom, ktorý sa zdal o toľko lepším bez nej v ňom.
Mirom a dvoma časťami ich života.
„Pospi si, zajtra začneme od znova. Všetci
traja.“ Pohladila ju po tvári matka a nechala otca, aby ju, ako malé
dievčatko, uložil do postele a prikryl. Jej izba vyzerala ako po stretnutí
s hurikánom a otcova tvár ako po boji s ním.
Možno bola ona tým hurikánom. A len
urobí láskavosť všetkým a hlavne svojim rodičom ak zmizne na dobro
z ich životov. Miro mal pravdu. Treba sa zbaliť a vypadnúť.
Nechcela ísť na odvykanie a prísť
o ten krásny pocit, keď všetko zahltí hmla a ničota. Nemôže sa toho
len tak vzdať.
Nechala ich, nech jej obaja vtisnú pusu na
čelo, akoby obom ani nie pred pár minútami ublížila. Akoby ich nerozplakala.
Tiež poslušne zaželala dobrú noc
a potom už len schúlená čakala, kedy zaspia. Po hodinke sa pomaly vyšmykla
z postele. Takmer po slepiačky, len so svetlom z displaya, si do
batohu nahádzala pár šiat, nič veľké. Nič ťažké. Žiadne fotky a spomienky.
Chystala sa začať od znova, do nových začiatkov nepatria cetky
z minulosti.
Po šičkách prešla na chodbu sústredená na
každý pohyb.
Počula tichučké chrápanie a spokojne
sa usmiala. Otec spal. Ak aj bola matka hore, nebude počuť nič, keď jej otec
píli priam do ucha.
Skôr ako si navliekla kabát siahla do
vrecka, zovrela ten maličký sáčok s vzducho tesniacim uzáverom. Až sa jej
nazbierali sliny z predstavy tej sladkokyslej horkosti, čo zaplaví jej
telo a omámi myseľ.
Našla v sebe dosť sily, aby odolala
dať si hneď na mieste. Potrebovala sa dostať niekam na bezpečné miesto, kde ju
nebudú hľadať. Aj keď jej bolo, samozrejme, jasné, že hneď, keď ráno vstanú a
nebude v posteli, obrátia Zem na ruby, aby ju našli.
Bolo prekvapivé, aký ľahký útek
z domu bol. Nik sa nezobudil, nik ju nezastavil. Panelák bol tichý
a tmavý, obzrela sa za ním. Iba taká malá nostalgia. Za životom, ktorý už
aj tak nebol viac jej. Nevedela si predstaviť, že by po preliečení znova
zapadla do starého života. Škola, rodina, priatelia, škola, rodina, možno párty,
budúcnosť s normálnym chlapom.
Všetci by si na ňu ukazovali, tá
preliečená závisláčka. Premýšľali by čo si šlahala. Či sa k tomu vráti alebo
bude iba jedna z milióna, či zostane čistá, bojujúca s večnou chuťou
po dávke.
Zastavila sa v parku. Na lavičke si
vytiahla svoj poklad a strčila do neho malíček s odrasteným akrylom. Bol
ideálny na rýchle šňupnutie.
Striaslo ju tak, ako za každým, a jemne
natiahlo, ale milovala to, zbožňovala pocit, ako sa jej malá zrazenina
niekde medzi mozgom a nosom rozpúšťala a ju prekvapovala nová horkosť.
Odlúpená časť z tej zaseknutej práškovej hrčky. Nečakaná a lahodná,
padajúca do jej hrdla a na koreň jazyka. V malých, nepravidelných
intervaloch.
Chvíľku sedela spokojná do takej miery, že
ani jej receptory, náchylnejšie a citlivejšie na zimu, nespozorovali
vločky, čo sa pomaly spúšťali z neba a dopadali na jej vyvrátenú
tvár.
Vtiahla vlhkosť z nosa späť tým
odporným spôsobom. Nemienila prísť ani o kúsok tej dobroty. Bolo jedno,
ako hnusne v tej chvíli pôsobila.
Pomaly sa pozbierala z lavičky
a pohla sa na jediné miesto, kde vedela, že bude vítaná vždy.
Myslela, že sa tam už nikdy nevráti, ale
všade bolo lepšie, ako na mieste, kde z vás chceli urobiť človeka, ktorým
ste už dávno neboli.
Ich malá Diduška bola mŕtva.
Nevedela kedy presne zomrela, ale bola preč... nenávratne. To, že to
nedokázali pochopiť a odmietali akceptovať tú terajšiu, bola ich
chyba, nie jej.
K jeho bytu prišla krátko pred
štvrtou hodinou. Flákala sa, kládla nohu pred nohu a sledovala stopy, čo
jej topánky zanechávali v snehu a predlžovala vŕganie najviac ako to
šlo. Milovala ten zvuk. S Jakubom strávili hodiny v snehu. Válali sa
a ohadzovali sa ním. Niekedy ho dokonca jedli. Ale to nikdy dospelým
nepriznali. A potom uzimení a celí premočení utekali k nemu
alebo k nej a zabalení len v osuškách s horúcim čajom,
stáli pri radiátore a chechtali sa na pindaní ich rodičov.
Akoby to bola večnosť. A pri tom len
minulý rok si to zopakovali, keď ju celú vykotúľal v snehu a postavil
jej podobizeň s veľkými kozami tvrdiac, že každý Jakub by mal mať svoju ceckatú
ženskú.
Nahlas sa zasmiala nad tou spomienkou,
uvedomujúc si, že už bola na mieste. Keď ten byt opúšťala, skutočne bola
odhodlaná viac sa nevrátiť. Ale nakoniec sama vedela, že Miro bol jediný
priateľ. Jediná bytosť, čo jej ostala na celom svete. Čo jej rozumie. Ktorého
potrebuje každý deň. Možno to čo sa stalo dnes navráti ich vzťahu stratené
kúzlo, čo medzi sebou mali.
Možno sa Miro uvedomí a bude
s ňou znova jednať ako s pokladom jemu najdrahším. A možno, len
možno, nájdu svoje šťastné až do smrti. Povedal, že ju miluje, povedal jej to
dvakrát. Nemôže byť tak ťažké zamilovať sa do človeka, ak vás miluje.
Nenáhlila sa ani do schodov. Pomaly
vystúpila na každý jeden, bol to poslednýkrát čo nimi kráča ako dcéra. Od
zajtra bude utečenec bez domova.
Počula zvuk telky ešte pred tým než vôbec
otvorila a našla ho, ako leží so zapnutou konzolu a telkou, na ktorej
preblikávalo hlavné menu k Need for speed. Uškrnula sa, krútiac nad
ním hlavou.
Vypla tú hlúpu mašinu a proste si
k nemu ľahla. Oblečená, len s vyzlečenou bundou a vyzutými
topánkami.
„Di,“ šepol, keď ju k sebe pritiahol
tak, ako to robieval pred tým.
„Hej.“ Zaborila nos do jeho nahej hrude,
bol cítiť mydlom a trošku štipľavým potom. Ale neprekážalo jej to. Jeho
pot bol sladko... zaujímavý.
„Som rád, že si späť. Sľúb, že mi už nikdy
neodídeš. Dokonca ani hrať ma nebavilo tak, ako keď si pri mne.“
Zasmiala sa. „Ach, tak to muselo byť
vážne. Možno je dobre, že som tu na trvalo,“ šepkala do jeho hrude
a vychutnávala si jeho silné zvieranie.
„Nikdy neodídeš? Si tu a len moja?“
Nadvihol sa nad ňu s ospalými očami a strapatým hniezdom na hlave.
„Odišla som od nich. Patrím už výlučne len
tebe.“ Pevne sa na neho usmiala, snažiac sa neuhnúť pohľadom.
Nič jej nepovedal. Vrhol sa na jej pery,
bozkával ju nežne a sladko, pomaly sa presúvajúc na jej krk
a rameno. Jeho ruky láskali jej bradavky tak precíznym spôsobom, že
v inom čase, v inej dimenzií, by sa prehýbala, prosila a
plakala o jeho ústa na nich.
Teraz to však sotva vnímala tým správnym
spôsobom. Tým očakávaným. Žalúdok bol zauzlovaný niečím ťažkým
a zimomrivým. Jeho dych na jej pokožke sťahoval hrdlo a každý ťah
jazyka putujúceho dole jej telom tlačil do očí stále väčšie množstvo sĺz.
Hľadela na plafón v snahe nežmurkať.
Nepreleje tie slzy. Nebude plakať nad niečím, čo je už dávno minulosťou.
Nové začiatky nepripúšťajú žiadne
sentimenty. Dokonca ani keď je vaša oplakávaná minulosť pevnou, nemennou časťou
vašej budúcnosti.
Keby len zostal pri tých sebecko bezcitných
rýchlovkách.
42.kapitola
„Ten hajzel. To
skurvené, tlsté prasa!“ Schmatol stojan na cédečka a nestarajúc sa
o jeho hudbu a hry, ho šmaril o stenu. Zvuk lámania
a praskania plastu naplnil jej uši, no on nemienil prestať. Trieskal so
všetkým, čo mu prišlo do ruky.
Schúlená v rohu
gauča, sledovala jeho záchvat a čakala, kedy poľaví. Skutočne mala strach
sa k nemu priblížiť, že tou ďalšou vecou, ktorou tresne o zem, alebo si do
nej kopne bude ona, ak sa mu postaví do cesty.
„Urobil som všetko, čo
som mal!“ Vošiel si rukami do vlasov a zaťahal, predklonený, lapajúc po
dychu.
„Zaplatil som ten
poondený dlh. Skurvený Bože, nechal som ťa... Prinúti som ťa byť s iným
mužom!“ zakňučal, znova sa vystierajúc, len pre to, aby sa mohol znova
predkloniť a neprirodzene krútiť v páse.
„Budeme
v poriadku,“ šepla k nemu pevným hlasom. Nechcela znova myslieť na tú
noc. Bol to už týždeň, ale stále mohla cítiť škoricu zo svojej pokožky.
„Ako by sme mohli?!“
kričal, pľujúc sliny. „Toto som pre nás nechcel. Nechcel som, aby si musela
vziať peniaze, ktoré si šetrila na výšku. Nechcel som, aby si bola nútená odísť
od rodičov. Nechcel som byť toto!“
„Boli to moje
rozhodnutia, Miro. Urobila som ich sama. Ty si...“
„Ale stali sa. Nemalo to
byť takto! Mal som mať prácu na trvalý pracovný pomer, mal som našetriť dosť na
poondené auto a mal som dostať hypotéku na kúpu niečoho vlastného. Mali
sme sa do seba zaľúbiť, a po čase by si zabudla na bolesti, čo ti spôsobil
ten kripel. Mal som byť tvojim svetlím bodom. Útočiskom. Mali sme mať svoj
krásny príbeh. Zobral by som ťa domov, k našim. Vylíčil svoje úspechy, kde
by si ty bola tým najskvelejším a všetko by bolo dokonalé.“ Kvecol na zem
a skryl tvár do dlaní.
„To všetko ešte môžeme
mať, Miro,“ klamala. Akoby mohli?
On už nebol tým chlapcom,
ktorým býval. Jej rodičia ju zrejme hľadajú, ale sú neúspešní. Skrýva sa
lepšie, ako krysa v kanáloch. Nemajú nič, nevedia ani Mirove krstné meno.
Nepatrili už sebe. Jeho
výbuch bol jasným dôkazom. Starý Miro, by sa zaprel, našiel spôsob, ako sa z toho
vykopať. Tento, so začínajúcim abstinenčným záchvatom, bol len uplakaná kôpka
ničoho.
„Nemôžeme, pozri
sa na nás! Musí to skončiť. Musíš sa vrátiť domov, musíme... Musíme niečo
urobiť, ja nechcem byť takýto do konca života. Chcem sa dokázať sústrediť na
viac než na dávku a možnosti, ako sa k nej dostať. Nenávidím to, kurevsky
nenávidím!“ Vstal a bleskom bol pri nej, zvierajúc jej tvár
v dlaniach.
„Nechceš ma tu? Už ma
nemiluješ?“ Triasla sa strachom, že by jej povedal nech odíde. Že by ju
opustil. Nemilovala ho, ale povedala mu to už viac ako raz, len pre jeho
spokojnosť, ktorú mu potom videla v očiach.
V skutočnosti
to vôbec nie je ťažké povedať, tak ako tvrdia hrdinky v knižkách. Je to
len slovo, nič.
Jeho tvár sa skrivila
bolesťou než si priložil svoje rozprskané pery na tie jej. Nasala vzduch,
pripravená vydržať, asistovať. Prežiť to. No nikdy ju skutočne nepobozkal, len
spojil ich ústa a tíško vdychoval.
„Milujem a preto to
musíme urobiť, Di. S týmto si sami neporadíme, potrebujeme pomoc.“ Sotila
do neho a posunula sa ešte viac do rozloženého gauča.
„Už znieš ako oni.
Nechcem pomoc. Nepotrebujem ju. Som spokojná takto. Ak by si nemal absťák
a mal dávku po ruke ani by ťa táto sračka nenapadla!“ Vyskočila na nohy
a pomaly zoskočila zo sedačky.
„Ak by ti René
neodmietol dať tovar, bez zaplatenia, teraz by sme boli sundaní a spokojní
sa povaľovali po podlahe. Ja to nechcem skončiť. Nechcem!“
Povzdychol si, sledujúc
svoje prsty, postupne pohybujúc každým jedným. „Dobre. Máš pravdu. Nechcel by
som to. Ale teraz to chcem. A ty to niekde v hĺbke duše tiež musíš.
Musíš vidieť, že toto nie sme my.“
Len prikývla.
Samozrejme, že vedela, že už dávno nie sú tí istí ľudia. Ale to neznamenalo, že
by bolo možné sa nimi znova stať. Ani odvykačka by to nedokázala.
Stalo sa toho príliš
veľa, zažili toho mnoho, aby sa dostali do fázy, keď budú znova usmievaví
a bezstarostní.
„Len o tom
porozmýšľaj, áno? Keď sa vrátim, porozprávame sa o tom.“ Zaťahal ju za
vlasy, na zadnej strane hlavy, a pritiahol k sebe, pre
rýchly bozk na čelo.
„Kam ideš?“ Odstrčila sa
od neho, prenasledujúc ho, keď sa pohol k dverám.
„Zohnať dáke prachy.
Skúsiť sa spýtať, či by niekto nepomohol. Neviem... Opatruj sa. Budem sa snažiť
vrátiť čo najskôr.“ Vybehol z bytu, strkajúc ruky do rukávov od kabáta
počas jazdy.
Poslúchla ho. Zvalila sa
na gauč a čakala, ako poslušné dievčatko. Aj tak nemala čo na práci.
Lenže čas plynul.
Z dňa sa stala noc. Tuhá, tvrdá tma. A on nebol nikde. A jej
telo bolo v plameňoch, bolestných kŕčoch Svätého Víta.
Pobehovala po byte
v snahe vydržať ešte chvíľu. Vráti sa. Miloval ju.
Odmietala počúvať ten
malý hlások v hlave, čo jej našepkával, že odišiel. Že bol príliš veľký
sebec a nechal ju v tých sraniciach samú.
Ďalší muž, čo ju bodol
do chrbta, keď ho potrebovala.
Musela niečo urobiť na
vlastnú päsť.
Napriek všetkému
stále dúfala, že sa len niekde zasekol.
Možno skutočne skúsil
tie autá a to sa najlepšie rieši v noci.
Alebo sa mu niečo stalo.
Srdce jej na pár úderov zastavilo. Čo ak sa mu vážne prihodilo niečo zlé?
Možno leží niekde
v jarku alebo je dobodaný, či zrazený niekde krváca.
Vybehla z bytu, ako
besná. Presliedi celé mesto až kým ho nenájde.
Nebola vonku celé dni,
ako dáky agorafobik, zalezená v byte, aby ju nik nenašiel. A zima ju
udrela plnou silou. Nachvíľu stuhla. Nenávidela chlad. Ten pocit pálenia
pokožky, drkotania zubov a stiahnutých svalov. Teraz však akoby jej
rozjasnilo myseľ a s ťažkým výdychom sledovala okolie.
Rozbehla sa
s kapucňou na hlave. Hlúpa snaha o skrývanie sa. Zbytočná. Kto by
chcel, spoznal by ju.
Pátrala hodiny, možno to
boli len minúty a jej to pripadalo ako nekončiaci čas. No on nikde.
Obehala všetky jeho stanoviská, parkoviská, miesta, kde zvykol stretávať tých
stroskotancov. Dokonca sa aj pri pár ľuďoch pristavila, keď ju pozdravili, spoznávajúc
ju zo spoločného dňa, alebo obchodu. Nik ho však nevidel.
Bol preč. Opustil ju,
nechal ju skutočne samú. Zmyslel si, že potrebuje pomoc a neostýchal sa
nechať všetko za sebou vrátane jej maličkosti. Stratená a čochvíľa
bez domova. Blížil sa čas zaplatenia nájomného a nemala potuchy, kde by
zohnala tie prachy, ako by ich sakra dostala na účet majiteľa bytu.
Ten
odporný hajzel!
Odišiel dokonca aj bez
svojich vecí, oblečenia a obľúbených hier. Len aby to nevyzeralo ako útek.
Aby verila, že sa vráti, aby to nebolo podozrivé.
Potreba hľadať ho pomaly
vybledla a tak sa len túlala, po meste, bez cieľa. Bola bezdomovcom.
S triaškou a zúfalstvom.
Potrebovala dávku. Aspoň
trochu.
Objala sa rukami
a nechala svoje nohy kráčať, než sa dostala do časti s rodinnými domami.
Neváhala ani chvíľu, keď
uvidela dom s vysokou, modrou bránou, ktorá bola do korán. Bol to malý domček
s veľkým pozemkom na ktorom bola krásna pergola s murovanými múrikmi a
obrastená ružami. V lete bola vždy krásne rozkvitnutá a voňala na
celú ulicu. S Katou a dvojičkami sa často prechádzali cez tú ulicu, len
aby mohli sliediť, ako sa "pán veľký dealer" stará o kvetiny.
Bolo to až smiešne a neskutočné. Ten pohľad na jeho chudé telo skláňajúce
sa nad kvetinami s hrabličkami a malou krhličkou.
Teraz však bolo všetko
zapadané snehom a odhrabaný bol iba chodník k domu a malý,
detský kútik so šmýkačkou, preliezkou a hojdačkou na pevných, kovových
stĺpoch. Stál tam dokonca malý snehuliak s cirokovými pahýľmi
a starým, smaltovaným hrncom, ako klobúkom.
Nestrácala čas a
zazvonila. Musela byť už skutočne hlboká noc, dom bol tichý a celá ulica
bola zahalená do čiernoty.
Počula cupkanie nôh
a tak trošku odstúpila, no hlava sa jej príliš točila a viečka boli
priťažké, aby jej s rovnováhou pomohol aspoň zrak a tak skončila
znova opretá čelom o béžový brizolit.
Svetlo sa zaplo
a krátko na to sa konečne otvorili dvere.
Čakala, že to bude jeho
matka, no našťastie to bol on. Len v pyžamových nohaviciach a bez
trička. Odhaľujúc svoje chudé telo.
„Didiana? Čo tu, do
prdele, robíš? Uvedomuješ si, že ťa hľadá celé mesto?“
Uchechtla sa. Museli
hľadať biedne alebo bolo mesto plné neschopákov.
„Potrebujem niečo,
nechcem počúvať prednášky,“ zamrmlala podráždene, keď sa jej postavil do cesty,
odmietajúc ju pustiť dnu, aj napriek tomu, že mu bola zima. Mohla vidieť husiu
kožu na jeho prepadnutom hrudníku a malé, chlpaté bradavky boli ako
ihličky v pozore.
Obchodník v ňom sa
prebudil. Keď odstúpil a pozval ju dnu do tepla.
Do nosa jej narazil
štipľavý smrad alkoholu a cigariet ešte skôr, než sa vlastne dostala do
domu.
„Šimon?“ Počula detský
hlások a nedlho na to sa v predsieni objavila verná kópia
s blonďavou hlavou, veľkými modrými očami a s transformerom
v náručí.
„Bež do postele, Adam.
Je neskoro. Mám tu kamarátku, áno? Potrebuje požičať niečo do školy. No tak,
kamoš... Utekaj.“ Pocapkal chlapča po zadku, súriac ho do domu.
„Ale už nechodíš do
školy,“ pripomenul malý mudrlant a ona zatínala čeľusť. Nech už
sakra zalezie do tej postele!
Potrebovala aspoň jednu
dávku, polovicu... A ten malý zdržoval.
„No, to nie, ale mám
ešte zošity, spomínaš? Hral si sa s nimi.“ Pohladil ho po vláskoch
a znova ho postrčil do domu.
„Sľúbil si, že budú
moje, keď pôjdem v septembri do školy,“ vyčítal s našpúlenými ústami.
„Ona si ich len požičia.
Teraz už utekaj, kým ti pekne vravím.“
„Musíš ma uložiť, vždy
ma ukladáš.“ Trucovalo to malé strašidlo a ona nechtiac zavrčala. Decká
boli trestom božím.
Šimon si ho teda vyhodil
do náručia a konečne jej venoval pozornosť.
„Na konci chodby, druhé
dvere od okna. Čakaj tam.“
Otočil sa jej chrbtom
a zmizol v jedných z dvier. To si z nej robil srandu.
Chcela s niečím
tresnúť alebo rozbiť. Ale nechcela ho naštvať. Potrebovala jeho dobrotu. Nemala
ani cent. Dúfala, že nájdu spôsob, ako sa dohodnúť.
Pohla sa poslušne na
koniec chodby, dúfajúc, že to bude miesto, kde nebude musieť dlho čakať. Chcela
z toho domu vypadnúť. Hlavne vo chvíli, keď prechádzala okolo dverí, ktoré
boli do korán a ona mohla vidieť obrazovku plazmy a gauč, ktorý bol
uložený krížom cez miestnosť a úplne odhaľoval telo ženy, zamotanej
v deke, so strapatými vlasmi a ústami do korán. Nakrčila tvár pri tom
obrázku. Na konferenčnom stolíku boli fľaše od piva a lacnej vodky
s popolníkom, ktorý doslova pretekal nedopalkami.
Šepkalo sa, že je Šimonova
matka alkoholik, ale nečakala, že by to tak skutočne mohlo byť.
Nebola si istá, ako dlho
tam stála, no zo sledovania popolníka, ktorý mohol každú chvíľu zbĺknuť pre
špak, ktorý pomaly dymel, ju vytrhol hlas jej možného záchrancu.
„Mama, do prdele. Čo sme
si vraveli o zaspávaní než sa presvedčíš, že si tú poondenú cigu zahasila?
Kurva, iba o dve izby ďalej spí tvoj šesťročný syn. Kurva... Pozbieraj
sa!“ hrešil ju šeptom, zatiaľ čo zbieral fľaše a znova vyšiel dverami, cez
ktoré to sledovala.
Ten dom bol bludisko
plné dverí. Vyzeralo to akoby do obývačky viedlo minimálne zo desať vchodov.
Skutočne sa jej
z toho robilo zle ako tam pobehoval, využívajúc každé dvere.
Konečne bola jeho matka
uložená, obývačka uprataná a on si našiel čas na ňu.
„Sorry, práve som sa
vrátil z práce a ak by som to neurobil teraz, už by som sa na to
vysral a fakt nemôžem riskovať, že sa malý na jednej z fliaš poreže
alebo sa bude hrať so zápalkami.“ Ani poriadne nevnímala, čo jej vraví.
V skutočnosti mala u riti čoho sa on obáva, ak by sa aj malý upálil.
Nie je jej problémom.
Ale nič nepovedala, len
prikývla.
Pomaly ho
nasledujúc do miestnosti, kde už dávno mala byť.
Nie... Už aj mala
zabudnúť, že niekedy bola v tom dome.
„Tak, čo presne by to
malo byť?“ pýtal sa s hlavou v skrini, z ktorej odstránil zadnú
stenu.
Jej oči takmer
vyliezli z hlavy. Mal tam všetko. Pekne usporiadané. V poličkách.
Bolo to šialené. Dokonca tam mal aj „pomôcky“ od Bonga na trávu až po injekčné
striekačky.
Miro v tom takýto
systém nemal. Mal to v komode a haslo. Šimon bral svoju prácu
skutočne vážne.
„Hera.“ Neušlo jej, ako
ním trhlo. Neboli síce priatelia. V skutočnosti sa ani nezdravili, ale
poznali sa roky. Chodili spolu do školy, vedel o nej základné inforácie
tak, ako ona o ňom. Takže sa na jeho prekvapenej tvári, len potíšku
bavila.
Nik by si nikdy
nepomyslel, že raz bude ona tá, čo od neho niečo bude chcieť.
Nepýtal sa, ani nesúdil.
Len sa k nej otočil s výrazom predajcu, s prekríženými rukami na
prsiach.
„Za koľko?“
Bolo na nič, že
vyrukoval hneď s touto otázkou.
Hrýzla si do pery než
nabrala dosť guráže na sebaponíženie.
„Momentálne nemám
prachy, ale zoženiem.“ Jeho svetlé obočie mu vyskočilo takmer až do vlasov.
„Skutočne si sem prišla,
o takmer jednej nad ránom, bez lóvačiek? Uvedomuješ si, že som do teraz,
sakra, makal v autodielni? Som unavený. O šiestej, čo je za necelých
päť hodín, vstávam znova do práce. Vieš, čo bol môj otec zač, že? Nie je
v meste nik, kto by nevedel. Mám na starosti celý tento barák, matku, čo
rada míňa moje peniaze na chlast a brata, čo v septembri nastupuje do
prvého ročníka. Mám dve práce namiesto vysokej a predaj je len bokovka,
z ktorej mi v skutočnosti nekvapne ani hovno a splácam ním
týpkovi, čo mi pomohol s otcovými dlhmi. Ja, kurva, nie som charita. Ja nedealujem
z dlhej chvíle alebo preto, že by som si to užíval. Je to skurvená
nutnosť. Johnnymu som upísaný do konca svojho života a každé euro patrí
jemu. Takže teraz zober tú svoju peknú riť. Zožeň prachy, je mi jedno ako, a až
keď mi budeš mať ako zaplatiť vráť sa a dokončíme kšeft.“
Nie, nie, nie.
Takto to nemalo byť. Mal
súhlasiť. Bola dôvery hodná: Bola predsa Didiana Katonová. Patrila medzi
najlepších žiakov, vždy končila s veľmi dobre. Nemal dôvod neveriť jej.
Žalúdok sa jej
z vedomia, že nedostane ani smietku skrútil, až bolel, a bola skutočne
chvíľu od ovracania koberčeka, ktorý pokrýval celú podlahu, jeho izby.
„Prosím, Šimon. Urobím
čokoľvek. Len mi pre tento krát daj.“ Vrhla sa k nemu a zaborila tvár
do jeho hrude. „Prosím, ja ťa prosím.“ Cítila, ako sa jeho telo naplo, pri
snahe dostať ju zo seba, no ona ruky omotala okolo jeho krku a znova sa
k nemu pritisla.
„Urobím čo len budeš
chcieť.“ Zlomene zavzlykala, vedúc svoje ruky po jeho ramenách pomaly dole po
lakte a potom naspäť. Vnímajúc husiu kožu, ktorú mu tým dotykom spôsobila.
„Akokoľvek budeš
chcieť...“ Hlas sa jej stále chvel, no odhodlanie mu pridalo sexy hĺbku
a jeho dych, prerývaný a rýchlejší, ju posmelil.
Provokatívne na neho
zdvihla pohľad, zatiaľ čo dlaňami hladila jeho hruď. Palcami prešla po jeho
vystúpených, malých bradavkách a so spokojnosťou sledovala, ako
zatajil dych a privrel viečka.
Len ho dostať do bodu,
keď bude potrebovať zasunúť. A potom už obchodovanie bude hračka.
Schmatol jej ruky
a odtiahol ich zo svojho tela, pomaly, bez jediného slova prechádzajúc
k dverám. Jedným jednoduchým gestom naznačil aby odišla, no ona to
odmietala vzdať.
Bola prinútená dať tomu
cigáňovi v saku so smradľavou voňavkou a prežila to. Aj napriek tomu, že
to bolo proti jej vôli.
Teraz tu však je
a je pripravená to urobiť, pre seba. Plne si vedomá, uzrozumená
a odhodlaná.
Zhodila zo seba kabát,
mikinu a tričko najrýchlejšie, ako to bolo možné. Skôr, než by ju stihol
zastaviť a vykopať ju.
Ruky sa je triasli
a v ústach mala púšť, keď si rozopínala podprsenku. Bola na pokraji
zrútenia. Potrebovala to. Nutne.
Premeral si ju bez
slov a pre jej spokojnosť zavrel dvere. Na kľúč.
Niečo sa v jeho
pohľade zmenilo. Únava sa premenila na krutosť a vedela, že nech už sa stane
čokoľvek, prinúti ju zaplatiť.
Bez jediného slova
prešiel k posteli, sadol si na jej kraj a zapierajúc sa rukami, za
chrbtom, kývol hlavou.
„Tak poď. Urob ma!“
vyzval ju, vyťahujúc sa z domácich nohavíc.
Naprázdno prehltla, keď
ho uvidela. Ešte nebol ani poriadne tvrdý a bol obrovský. Myslela si, že
to najväčšie, čo videla mal v nohaviciach Tadeáš, ale mýlila sa. Tento ho
mal nie len veľkého ale aj hrubého, čo s jej bruchom robilo vtipné veci.
Nie v tom dobrom spôsobe. Vedela, že to bude bolieť. Sakra, nebolo možné,
aby ju jej telo zradilo tak, ako pri Alexovi. Ale modlila sa za to. Chcela, aby
po ňom túžila aspoň mizivá časť z nej. Musela.
Zhlboka sa nadýchla
a potom sa rýchlo dostala z nohavíc a spodného prádla,
pripravená si na neho obkročmo sadnúť, no zastavil ju.
„Ústami,“ strčil do nej,
až takmer spadla na zadok.
Prikývla, padajúc na
kolená medzi jeho nohami. Potrebovala to dokončiť, čo najrýchlejšie. Aj keď si
nebola istá, či s tými roztrasenými a boľavými končatinami
zvládne udržať svoje telo vzpriamené.
V rukách mala kŕče,
ako sa ho snažila vziať do dlane, prsty boli tuhé a neposlušné, no
nakoniec boj s nimi vyhrala a stisla ho, pohybujúc rukou v pomalom
rytme.
„Daj si ho už do tej
papule!“ Schmatol ju za vlasy na temene a pritlačil jej tvár nižšie.
Otvorila ústa a on
do nich bez váhania vrazil. Tvrdo a bez času na privyknutie, na neho
v jej hrdle, začal prirážať, až ju naťahovalo. Položila ruky na jeho
stehná a stisla ich, prehĺtajúc zvratky, zatiaľ čo jej slzy z tej invázie
v jej hrdle tiekli po lícach.
Zakašľala, keď jej
hlavou trhol a narazil do steny hrdla. No on nevnímal, vrčiac na ňu slová,
ktoré nedokázala rozoznať. V ušiach jej hučalo a jediné čo bola
schopná rozoznať boli mľaskavé zvuky jej slín.
„Vnúti-ila si sa? Tak
te-raz nes-k-uhra-jjj a drž!“
Urob
sa už, urob sa už, urob sa už. Opakoval
si mantru dokola.
Odtiahol ju tak rýchlo,
až ju zaboleli ústa z tej náhlej úľavy a prinútil ju sa na neho
pozrieť.
Bola ako omámená. Točila
sa jej hlava a videla rozmazane. Dokonca ani necítila bolesť na vrchu
hlavy, kde jej zvieral vlasy v päsť, pri korienkoch. Aj keď vedela, že by
mala.
„Koľkým si dala pre
dávku alebo prachy na ňu?“
Zažmurkala a tvrdo
prehltla v snahe prinútiť svoje ústa odpovedať, ale niečo nebolo
v poriadku. Jej hlava sa hompáľala a ak by ju nedržal, asi by spadla
na jedno z ramien.
„Tak? Odpovedaj!“ Znova
zaťahal, tentokrát ju však zakláňajúc, akoby jej potreboval vidieť do očí.
Pokrútila hlavou,
vlhčiac si spodnú peru jazykom. Brnela a bolela tým najpodivnejším
spôsobom. Dokonca mohla cítiť otlačky spodných zubov z vnútornej strany.
„Iba s ním.
S priateľom,“ šepkala so zatvorenými očami, predýchavajúc nevoľnosť.
Nevedela ako, ležala na
jeho posteli, na chrbte a on sa nad ňou týčil, šmátrajúc vo svojou nočnom
stolíku jednou rukou.
„Žiadne orgie? Len ty
a tvoj priateľ? Neskús mi klamať!“ pokračoval vo výsluchu a zatlačil
do jej ramena, aby ju udržal na posteli.
Prikývla. Nechávajúc ho
urobiť čokoľvek, čo mal v pláne.
Zabuchol zásuvku
a hodil pri ňu malú tubu lubrikantu a kondóm.
Znova sa zachvela.
Nemala však čas veľmi premýšľať. Netrvalo to viac ako minútu než si ho natiahol
a nevytlačil na ňu trochu gélu. Bolo jej jasné, že sa nestará o jej
pohodlie. Bolo to skôr o tom jeho.
Chytil ju pod kolenami
a roztiahol jej ich na šírku ramien, v tej istej chvíli, ako ich
pritlačil na jej hrudník.
Pokrútila hlavou na
nesúhlas. Nenávidela túto polohu. Bolelo ju to. Pri predstave, že sa ju chystá
šukať v tejto polohe práve on, mala panický záchvat.
Nepýtal sa, nestaral sa.
Vtlačil sa do nej tvrdo a držal besný rytmus, dobiehajúc, čo stratil
necelou minútou výsluchu a prípravy na jej zničenie.
Bolesť zasiahla celé jej
brucho a tlačila sa až do palcov na nohách. Snažila sa uvoľniť z toho
zovretia, no jej vlastnými kolenami, ktoré jej tlačil až k ramenám, ju
úplne spacifikoval a ona nebola schopná pohnúť ani rukou.
„Bolí to,“ zaplakala,
keď našla svoj hlas, no on nereagoval.
Ignoroval jej vzlyky
a zatláčal nechty, do jej citlivej kože, pod kolenami ešte silnejšie.
„Prosím, chcem to inak.
Ja ťa prosím.“
„Drž hubu. Chceš to
inak?“ Tvrdo prirazil, dávajúc jej dve sekundy na oddych, než znova tvrdo
zatlačil. „ Ja to chcem takto! Chceš gramy?“ Znova sa takmer celý vytiahol a
vtrhol do nej, až sa ich tela posunuli a ona mala zrazu hlavu opretú temenom
o stenu. „Urobíš ma buď takto, alebo nedostaneš ani zrnko. Čo si myslíš,
že si?“ Zastavil sa na tak dlho, aby sa nadýchla a pozrela sa mu do očí, a
potom sa znova pohol. „Si skurvené hovno, čo sa mi vnútilo. Nemáš právo vyberať
si. Chcela si zaplatiť svojím telom? Tak nemáš právo žiadať. Vezmem si to, ako
chcem.“ Znova sa pohol, tentokrát jej dávajúc viac času, čo bolo len horšie,
lebo tým bolesť získala ešte väčší priestor na okupáciu každého jej nervu.
Trápil ju. Tvrdými,
prudkými, pravidelnými prírazmi. Až jej pri každom vyrazil, na sekundu, z hrdla
vzduch.
Už neprosila a na
bolesť, trvajúcu, kým sa znova nevytiahol, si po nekonečných minútach dokonca
zvykla.
Len sledovala otvorenú
skriňu s odhaleným pokladom a čakala, kedy sa k nemu dostane.
„Miro asi urobil dobre,
že zdúchol,“ mrmlala si, tíško sykajúc, keď jej spôsobil znova v jej tele
krátky impulz tupej bolesti a tresol svojím prírazom jej hlavu o stenu.
Netušila, že sex môže
trvať tak dlho. A možno netrval, len jej to pripadalo ako nikdy nekončiaci
cyklus výpadov.
Konečne zrýchlil
a ona zaťala nechty do obliečky, keď sa krátke bolesti vliali do jednej
nekončiacej. Zmietala sa a kňučala než konečne skončil a jej sa až
zdvihol žalúdok z pokoja, ktorý zrazu prepadol jej telo.
„Obleč sa
a vypadni!“ Spustil jej nohy a ona zastonala bolesťou. Nebola si
istá, či ho bude môcť poslúchnuť, jej nohy boleli. Od panvy až po chodidlá.
Stiahol kondóm,
hádžuc ho do koša a natiahol si tepláky, prechádzajúc k poličkám.
Vyťahujúc jeden z už pripravených vrecúšok si niečo mrmlal, no nerozumela
ani slovo.
Zostala ešte chvíľu bez
pohybu. Vlny všetkých druhov bolestí, od tupej až po pálčivú, obsadili jej telo
a ona zostala ochromená, neschopná čohokoľvek.
Do tváre jej narazil
plastový sáčok, a aj keď si pred sekundou bola istá, že zostala chromá,
jej telo dokázalo, že preháňala. Ruky jej vystrelili a tras sa
zintenzívnil zrazu obohatený novou dávkou energie.
Delili ju iba minúty
a všetko bude opodstatnené. Všetko bude mať zmysel. Celé toto šialené
stretnutie.
„Nepočula si? Zdvihni sa
a nevracaj sa, pokiaľ nebudeš mať prachy. Je mi jedno či si ich vysúložíš
na ulici, alebo budeš lopkovať. Toto bolo prvý a poslednýkrát.“
Vedela, že áno. Urobil
jej to naschvál. Vedel, že to bude bolieť. S jeho veľkosťou by sa nedivila, ak
by začala špiniť alebo rovno krvácať.
Chcel jej ukázať akú moc
má, v tej chvíli. Ako hlboko klesla. Že nebola nič viac, len vec. Dýchajúca
Anča.
Avšak, ako povedal Miro:
Je to len sex.
Cesta k tomu, čo
chce. Možno nie vždy príjemná, ako so škoricovým smraďochom, ale nič nebolo tak
zlé, aby sa to nedalo vydržať.
Neunúval sa ju
odprevadiť, dokonca ani neodomkol dvere.
Sedel na parapete
s jednou nohou skrčenou v kolene a druhou spustenou. V ruke
držal cigaretu a hľadel cez okno, poťahujúc dym, akoby tam nebola. Akoby len
pred minútou nebol v nej. Tváril sa, že je menej, ako vzduch.
Možno skutočne bola. Asi
sa naozaj menila na ducha spoločnosti. Toho ignorovaného, aj keď ho všetci
videli, no radi sa tvárili, že nejestvuje.
Sama to robila.
Ani by nemohla spočítať,
koľkokrát ignorovala bezdomovca, žobrajúceho o drobné. A teraz bola
vlastne jedným z nich.
A smutné na tom
všetkom bolo, že aj napriek tomu, nedokázala nájsť dosť odhodlania
a vrátiť sa k rodičom.
Nestrácala čas
a ako náhle bola vonku, hodila sa na lavičku v altáne. Zima dávno
nebola najväčší nepriateľ a v skutočnosti si ju ani nevšímala.
Po troch šňupnutiach sa
jej telo konečne dostávalo do poriadku. Stále však mala málo. Bolo čoraz
náročnejšie uskromniť sa.
Musela sa dostať do
bytu.
Kým ju nedeložujú ani sa
odtiaľ nepohne. Možno sa Miro vráti. Zrejme je už doma a ona mu bude
musieť vysvetliť, prečo nedokáže dať nohy do kopy a kde bola.
Ale ak tam nebude, bude
musieť riešiť omnoho závažnejší problém.
Pozrela sa na tmavý dom.
Možno by ho mohla získať. Každý chlap má rád istý zásun. Ak by sa stala jeho šukačkou,
boli by obaja spokojní. On by netrpel modrými guľami a ona by mala voľný
prístup k dávke.
Rozhodne ho to
k nej tiahlo. Reagoval na ňu. Bol tvrdý skôr, ako sa ho vlastne skutočne
dotkla.
Možno by ju mohol vziať
k sebe. Postarala by sa o jeho stroskotanú mamu a každý večer mu
podržala.
Diabolský úškrn sa
rozlial po jej tvári. Môže tvrdiť, že to bolo prvý a poslednýkrát. Ale ona
má zbrane. Takému vyschnutému strašiakovi nedá žiadna dobrovoľne. A on
nakoniec poľaví, keď sa mu bude ponúkať.
Už sa len dostať do jeho
pozornosti a byť mu vždy na blízku. Adrenalín naplnil jej žily. Kde bude
on, budú kupci a kde budú kupci, budú dávky. Možno sa, za trochu lásky, budú
ochotní podeliť.
Bola šanca, že ak sa
odpália do kómy, bude si môcť uliať zvyšky pre seba. A ak by mala šťastie,
podarí sa jej vziať im aj dáke prachy.
Bola plná elánu aj
napriek bolesti medzi nohami a v podbrušku.
Zvládne to. Aj bez Mira.
Žádné komentáře:
Okomentovat