Prológ
Sedela som na mieste spolujazdca a stále nemohla uveriť tomu, čo sa práve dialo. Bola som na ceste do Čiech, presnejšie niekam blízko Ostravy. Bolo to malé mestečko, ktoré nieslo názov Frenštát pod Radhoštem. Názov bol v skutku krásny, keď si vezmete, že stačí zmeniť pár písmeniek v slove frenštat a máte z toho frend alebo freund podľa toho, či preferujete anglinu alebo neminu (mesto priateľov).
No pre mňa to nič priateľské nebolo. Moja matka sa vydala za Slováka žijúceho v tom Bohom zabudnutom mestečku, čo má maximálne tritisíc obyvateľov a ja som kvôli nej nútená opustiť priateľov a všetko, čo som kedy milovala alebo mohla milovať. Nepýtajte sa ma, prosím, aká bola svadba, sama neviem, moja matka sa proste vydala ako v nejakom šialenom filme od amerického producenta, čo to nemá v hlave celkom v poriadku. A ona to teda určite v hlave v poriadku nemá, veď pre Boha, ktorá normálna ženská by si vzala chlapa po úbohých troch týždňoch strávených na dovolenke?
Áno, ja viem, od smrti môjho otca už ubehlo takmer desať rokov a verte mi, nie som jedna z tých infantilných debiliek, čo neprajú svojej matke trošku šťastia alebo lásky, ale tak svadba? Po troch týždňoch? To nie je dosť ani na výpis z účtu. Najhoršie na tom je, že o tri hodinky už nebudem sama, nie, že by som bola nejaký samotár, nie, milujem spoločnosť ľudí, zábavu, ale budem mať súrodencov. Presnejšie dvoch bratov, to je ten najhorší variant, aký môže byť, chlapi sú bordelári a prasce a ja teraz budem žiť s tromi pod jednou strechou.
„Ale no tak, netvár sa tak, anjelik. Uvidíš, Roman sa ti bude páčiť, je to fajn chlap. A Patrik a malý Tomáško sú tiež fajn. No tak, veď vždy si mi tvrdila, že by si chcela súrodencov," povzbudivo sa na mňa moja šialená matka usmiala a potom sa znova venovala riadeniu.
No jasné, ale keď som jej vyčítala, že som jedináčik, mala som asi šesť a aj to len preto, lebo sa vtedy Kris, moja najsamlepšia kamoška, stala staršou sestrou a hovorila, aké je to super, že sa má s kým hrať a že hrať sa s živým bábätkom je miliónkrát lepšie, ako s hlúpymi, plastovými bábikami.
Moja matka meškala so splnením mojej žiadosti jedenásť rokov. Teraz keď som už o súrodenca naozaj nestála, na mňa vyrukuje so spomienkou, ktorá by si už našla aj čestné miesto v múzeu. Nenávidela som fakt, že sa musím sťahovať.
S Kris sme mali spísaný päťročný plán a predsavzatia. Prvý bol spoločný pobyt na stredoškolskom internáte, ten padol. Ale nechcela som byť za sviňu, tak som to proste prekusla. Nik nebude taký dobrý kamarát ako Kris, ale nepatrím medzi ľudí, čo majú komunikačné problémy. Čo nevidieť budem mať aspoň jednu - dve kamošky na obed a dáke to kino.
Cítila som sa trošku ako Bella, možno tam na mňa čaká Edí alebo Jacob. Och, alebo Damon, toho by som brala všetkými desiatimi. Samozrejme, v podaní Iana, inak to ani nejde. Nepatrím medzi dievčatá, čo sa nájdu v postave z knižky alebo filmu, aj keď mám čítanie rada, ale samu seba pobaviť chvíľkovým infantilizmom nie je na škodu.
Som skôr realistka a tu zasa narážame na problém, prečo tak rýchlo? Mama mala súkromnú prax psychologičky a v takýchto unáhlených rozhodnutiach vždy našla diagnózu, alebo dotyčnému poradila psychiatra, ktorý mu predpísal lieky.
Sama bola rozvážna a váhavá, Bože, závesy vyberala celý deň. Stále čakám, že jej to proste docvakne, že si uvedomí, čo spravila a s krikom hysterky otočí volantom a my sa vrátime domov. Neviem, čo očakávala, ako sa budem tváriť, ale usmievať sa na ňu najbližšie tri roky, pokiaľ nezmaturujem a nevrátim sa na Slovensko, isto nebudem.
Nič som jej na to nepovedala a ďalej sledovala cestu do svojho nového domova... áno, musím si to opakovať čo najčastejšie: domov, domov, domov...
Žádné komentáře:
Okomentovat