7.kapitola
Cítil sa ako lev v klietke, do ktorej sa sám uvrhol. Stále musel myslel na to, čo povedal bratovi.
Bol tak nahnevaný, sklamaný a cítil sa zradený. Vložil do brata dôveru a on sa ju ani nesnažil využiť. Vyhodil ju z okna.
Avšak nič nemohlo zmeniť skutočnosť, že ho tie slová mrzeli. Nedokázal na neho kašľať, nestarať sa o neho. Bol jeho brat. Keď bol malý dokonca ho považoval za hrdinu.
Poznal Dana príliš dobre. Tadeášové vyhlásenie bude brať smrteľne vážne. Nedokáže v tom vidieť hnev a bolesť zo strachu, že by sa mu niečo stalo. Bude si myslieť, že na neho naozaj serie a to nemohol dopustiť.
Nevydrží čakať až do návštevných hodín. Vybuchla by mu hlava ak by mal vyčkávať ešte celé hodiny než sa s bratom porozpráva o včerajšku. O tom čo ho viedlo k tomu, aby zasa zlyhal a o svojom hlúpom výstupe.
Nevedel, či ho pustia ak tam nabehne v čase obeda, ale musel to risknúť. Taktiež by mal zavolať matke a povedať jej, čo sa stalo, ale z neznámeho dôvodu nechcel, aby to vedela. Zbytočne by sa stresovala a jeho otec by zasa vypúšťal z úst perly. Nemal náladu ani na jednu časť z toho.
Nebol vážne ranený, počítal, že si ho tam nechajú najviac dva, možno tri dni. To nebolo tak dlho, aby matke prišlo zvláštne, že sa neobjavili pred dverami jej domu.
Areál sa hemžil sestričkami a doktormi. Čas obeda bol zrejme hektický pre pracovníkov v nemocničnom bufete viac akoby si mohol človek pomyslieť.
Sesterská izba bola prázdna, bolo počuť iba štrngotanie riadu a smiech sestričiek, ktoré chystali jedlo pacientom a zrejme čakali, kedy sa ich kolegyne vrátia, aby ich vystriedali a tiež si mohli ísť dať niečo pod zub.
Podlo to využil. Čo mu mohli tak najstrašnejšie urobiť? Vyviesť ho?
Ako zlodej po špičkách tíško prebehol okolo kuchynky chodbou rovno až k izbe brata.
„... ako ti vravím, má to ťažké, čakal ju u nej a ak by sused nezasiahol, mohla skončiť naozaj zle. Až ma striasa, keď si pomyslím, že by tam bol aj jej malý.“
„Chúďa dievča, akoby už toho aj tak nemala veľa... “
„No, ona si to zrejme vyhľadáva, keď sa teraz dopratala za hentým...“
„Prestante ju ohovárať predo mnou! Haló, som tu aj ja, jej najlepšia kamaráta, vy staré ropuchy.“
„Dávaj si pozo...“
Ženské kolektívy sú skutočne trestom božím. Naozaj by nechcel byť v koži doktorov a sanitárov. Tí musia mať hlavu ako melón než sa po šichte konečne dostanú domov a tam ich zrejem čaká ďalšia klebetnica.
O dôvod viac prečo zostať sústredený na mužov.
„Môžeš mi povedať, čo tu robíš?“ Začul ženský hlas, ktorý ho zastavil pred vpádom do izby jeho brata a ako stará zvedavá baba zastavil a načúval.
„Ja? Som pacient, čo tu robíš ty? A nehovor, že pracuješ, lebo začnem naozaj zvažovať možnosť pekla. Nemôžeš byť všade kam sa pohnem. Naozaj nie.“
„Pracuje tu kamoška zo strednej, a keďže má z jej oddelenia bližšie k bufetu chodievam po ňu ja. A vieš si predstaviť moje prekvapenie, keď som na tabuli zbadala tvoje meno. Musela som sa presvedčiť, či si to vážne ty.“
„Koľko mužov s menom Dantony Hagara poznáš, dievča? Tu na Slovensku som jediný, možno v celej strednej Európe. Možno v celej európskej Únii.“
Otrávene cmukla, čo Tadeáša prinútilo k tichému smiechu.
Mal by prestať sliediť, ale nemohol si pomôcť. Mal hádku tých dvoch v priamom prenose.
„Prečo to stále robíš? Načo strácaš čas odvykačkou, keď si po dvoch mesiacoch znova tam, kde si začal? Ak to robíš iba preto, že ma rád vidíš, môžeš na to ísť aj inak a nie sa opíjať. Vážne. Tak u mňa nezaskóruješ.“
„Wau, tomu sa hovorí plný seba. Aby si jeden myslel, že sa človek ožiera iba pre neho,“ šomral Dan úplne nevzrušene.
Nebol vo svojej koži. To bolo jasné. Ich hádky na protialkoholickom boli omnoho produktívnejšie.
„Bol to pokus o vtip. Ale si naozaj totálne maslový.“ Zavŕzgala stolička a ticho prerušilo bratove zalapanie po vzduchu.
„Do rite, čo sa ti to stalo s tvárou? Och, nechaj ma hádať... spadla si... na päsť svojho priateľa presne šesťkrát, než ti z oka zostalo len to niečo neidentifikovateľné, že?“ A sarkazmus.
„Nie, bola to päsť môjho bývalého pacienta, ktorý odmieta pochopiť, že medzi nami nikdy nič nebude. Trošku to má v hlave pomotané a z riti si vycucal, že ma miluje a že vymlátenie duše z môjho úbohého tela a vyhrážanie sa, zmiznutím môjho syna je skvelý spôsob ako ma prinútiť ho milovať.“
Zostalo ticho. Príliš dlho a on aj zabudol, čo chcel vlastne bratovi povedať, čo tam robil a kde bol. Čisto mužská nátura sa v ňom budila rozochvela všetky svaly v tele z potreby do niečoho buchnúť.
Nemal rád tento druh slabochov. Psychická porucha je jedna vec, tlčenie do žien, je však niečo, čo by sa malo trestať smrťou. Poznal pár dievčat, teraz už žien, ktoré by si možno naozaj zaslúžili zaucho, to ale neznamená, že má muž právo jej ho dať.
„Bola si na polícii? Prosím, povedz, že nie si hlúpa a bola si to nahlásiť. Kto je teraz s tvojim malým? Mala by si...“
„Bola som. Pátrajú po ňom. A syn je v škôlke. Opatrovateľky vedia, čo sa stalo a dohliadnu, aby sa k nemu nik okrem mňa a mojej matky nedostal. Viem si vyriešiť veci. Nie som dievča v nesnázích. Žijem iba s matkou a babkou od svojich trinástich a...“
„Iba tri ženy v byte? Ako si s ním chcete poradiť, ak sa vráti?“
„Poradíme, to nie je tvoj problém. Nie som tu pre to. Som tu, aby som zistila, prečo piješ, prečo to, do kelu, robíš, prečo sa ničíš? Si inteligentný muž. A si, Boh mi odpusť, naozaj sexy. Keby si sa sústredil na život a nestrácal sa v minulosti mohol by si mať ešte pekný život.“
„Čítala si moju zložku. Zrejme si bola tak nenásytná informácií, že si si prečítala aj prílohy od psychológa, že? Poznáš odpovede.“
„Neviem, je to kôly tomu dievčaťu, čo sa zabilo, alebo nevlastnom otcovi, alebo spôsobe ako si prišiel na svet?“
„Zabil som ju. Zničil život matke aj otčimovi tým, že som sa narodil, a celé roky trápil brata lebo som si na ňom vybíjal sračky. A teraz je preč aj on. Nezostal mi nik. Som omylom. Tak pijem.“
„Ach, toľko sebaľútosti. Pripúšťam, že si to mal v minulosti ťažké, že rozhodnutia, čo si urobil, zrejme to dievča ovplyvnili. Ale nič z toho, čo sa jej stalo, nebola tvoja vina. Povedal si jej, aby to dieťa dala preč. A? Je tam toho. Ten čo splodil môjho syna ma zhodil zo schodov, keď som mu povedala, že si ho nechám. A vidíš. Mám krásneho chlapčeka. Mám mrde ťažký život ako slobodná matka, žijúca u chorej babky na invalidnom dôchodku s matkou, čo pracuje len po brigádach, ale milujem ho. Nezabíjam sa, bojujem. A rozhodne som ani raz nepomyslela, na interrupciu. Máme niečo spoločné, vieš? Obaja sme v živote narazili na psychicky narušených jedincov. Iným spôsobom, ale predsa, dostali nás na dno, ale keď sa vyštveráme konečne hore, budeme na seba právom pyšní.“
Typicky ženské žvásty nad ktorými pretočil očami, ale aj napriek tomu dúfal, že na brata zapôsobia ako kopanec a on sa pozviecha.
Ak nie ten monológ z knihy osamelej, slobodnej mamičky, tak aspoň skutočnosť, že tá žena si naozaj prešla hnusnými vecami a stále bola silná, tvrdohlavá a plná života. Dokonca tak entuziastická a empatická, že prišla k jeho bratovi a snažila sa ho prinútiť začať žiť. Aj napriek tomu, ako s ňou jednal na jej oddelení.
Mal ju rád. Rozhodne sa svojou starosťou o tú stroskotanú bytosť na nemocničnom lôžku dostala na listinu jeho srdcu najbližších.
„Ty máš naozaj na piču vkus, čo? Jeden ťa zhodí zo schodov, druhý z teba vytlče hovná...“
Jej smiech bol ako malé rolničky nad dverami v malých obchodíkoch. Sladké.
„S pacientom som nič nemala. Naozaj. Posledné tri... Vlastne, štyri roky, keď počítam aj tehotenstvo... som nebola ani na jednom rande. Takže úprimne, netuším aký ten môj vkus je. Ale asi nebude v poriadku, keď tu sedím a strácam svojich drahých tridsať minút na jedlo s tebou.“
Počul vŕzanie kovu a tiché otrávené vzdychnutie.
„Pre ujasnenie. Ty si mi sem vpadla. Nenútil som ťa. Ale, aby si nepovedala, že som nevďačný hulvát. Zjedz toto jablko. Mne z jabĺk mravčí v zuboch.“
„Si pojebaný hulvát, o tom žiadna.“
„Ani nechcem vedieť aký slovník má tvoje decko. Ale stále to môžeš zvaliť na Tourettov syndróm, že?“
„Blééé, pred malým nehreším. A keď sa odtiaľto dostaneš navštívila by som na tvojom mieste stomatológa. Moja matka to mala rovnako celé roky a skončila s Paradentózou.“
Počul zahryznutie a potom sŕkanie a to bol podnet, ktorý ho prinútil vstúpiť.
Niekomu by to možno prišlo odporné a úplne porušujúce etiketu, a zásady konzumácie jablka, ak niečo také existuje.. no jemu sa naozaj páčilo ako ho jedla . Jej malé ústa boli sexy a pri vycuciavaní šťavy mali naozaj zaujímavý tvar skrútenia.
Stihol vojsť akurát pri druhom kole cuckania šťavy a mohol zazrieť bratov úchylný výraz prilepený na našpúlených ústach zlatovlásky Emy.
A potom sa stalo príliš veľa vecí naraz. Jeho brat si ho všimol, vzdychajúc jeho meno. Naozaj prekvapený. Neskrývajúc úprimnú radosť a nesmelý úsmev. A on mal v pláne mu tiež jeden venovať, ticho mu odkazujúc, že sú v pohode. Že prišiel, aby sa porozprávali... No nestihol skrútiť pery. Jeho úsmev stuhol rovnako ako on sám v okamihu, keď sa k nemu to éterické stvorenie otočilo a odhalilo krvou podliate ľavé oko, orámované tuhou čierňavou mäkkého tkaniva okolo neho.
Asi naozaj neskrýval šok, lebo to dievča si siahlo na oko a končekmi prstov pár krát jemne pritlačilo na viditeľne boľavé miesto.
„Nie je to tak zlé, ako to vyzerá, Pán Hagara. Môžete, prosím, zatvoriť ústa a prestať sa tváriť akoby ste si chceli ublížiť?“
Ona vtipkovala?
Jeho nervy boli na rozhraní šialenstva. Veľký brat, ktorým nikdy nebol ho menil na Hulka a ten, čo jej to urobil mal jediné šťastie, že nepoznal jeho identitu. Inak by čuchal fialky odspodu a ani ten najlepší kriminalista by jeho zdochlinu nedokázal nájsť.
Nemohlo byť až tak ťažké použiť vápno a trochu tej žieraviny.
Zvažoval použite kyseliny bromovodíkovej, alebo možno hydroxid sodný? Nebol si istý. Rozhodne po príchode domov preštuduje podrobnejšie účinky a vlastnosti a vyberie viac vhodnú.
„Ako kyselinári...“ šomral si stratený v plánovaní, ignorujúc nechápaví pohľad dobytého dievčaťa.
„Prosím?“ spýtala sa, obracajúc sa k Danovi po odpoveď. No on len mávol rukou s uškľabkom.
„Neviem... Má chvíľky, keď sa stratí vo svojej hlave. Vieš, daň za skutočnú genialitu potvrdenú doktormi. Všetci nadpriemerní sú tak trochu mišuge.“
„Okej, myslím, že by som mala ísť. Díkes za jablko a popremýšľaj o tom. Nerob to pre nikoho. Urob to pre seba.“ Vyskočila zo stoličky a rozložila tie hlúpo veľké slnečné okuliare, čo ženy nosili.
„A ty konečne zmeň vkus na chlapov. Nech sa nemusím na vrch všetkého ešte obávať aj o to, či si neskončila niekde pod schodiskom pokrkvaná v neprirodzenej polohe, s končatinami handrovej bábiky.“
„Že ty už si aký vtipný, drbko. Hlavne mi neoxiduj na mojom odd. Jasné? Uvidím ťa tam a vysúkam ťa vetracou šachtou.“ Zdvihla na Dana ruku v krátkom pozdrave a Tadeášovi venovala sladký úsmev.
Och, áno. Bol ten krajší a milší z bratov.
„Nie je tvoje, iba tam pracuješ, ty panda!“ kričal za ňou s obrovským úsmevom na tvári.
„Pande môžeš vylízať, ty bozkávač nárazníkov!“
„Milovala by si to, ty frigidná nešťastnica!“
„Ale, vieš to aj lepšie... opri sa do toho!“ provokovala ho už pri dverách, zvierajúc kľučku zjavne bez úmyslu ju skutočne použiť.
„Pozrite, ja môžem odísť a vy pokračujte v čomkoľvek čo tu robíte.“ Vyhlásil Tadeáš naozaj pobavený ich detinskými urážkami.
To ju prinútilo otvoriť dvere a bratovi zotrelo úsmev. Rozhodne v pláne nemal získať od nich túto reakciu.
Rád videl na Danovej tvári úprimný úsmev.
Možno mal zostať za tými dverami a nechať ich nech sa zbližujú, alebo čo to robili.
„Príďte aj zajtra, Ema. Ja mám šichtu už od rána, takže nebudem môcť prísť skôr ako o tretej. Myslím, že by sa Danovi hodila tak príjemná spoločnosť. Môžete sa celý čas urážať. Čítal som štúdie, že človek, čo nadáva má omnoho lepšiu slovnú zásobu a aj inteligenčný koeficient. A pozrite sa na toho chudáka. Naozaj potrebuje zvýšiť IQ. Nebuďte bezcitná a zľutujte sa nad ním.“ Bolo to tak lacné, že ak by to nevypustil z úst on, vysmial by toho, čo ten splašok pustil do éteru.
„Zajtra bude prepustený, tak myslím, že nebudem potrebná.“
„Budem prepustený? Ako to môžeš vedieť?“
„Čítala som tvoj dekurz. Máš tam poznámku od primára. Zatiaľ naozaj nie som jasnovidec, pokiaľ ide o to. Ak by som bola, vedela by som zabrániť tejto ozdôbke na mojej tvári.“ Nasadila si slnečné okuliare a bola preč.
Bol jasné, že už ju zrejme neuvidia a musel si to uvedomiť aj jeho brat lebo si povzdychol a cmukol jedným kútikom úst.
Otrávený a viditeľne sklamaný.
„Čo to tu bolo, Dan?“ škeril sa, sadajúc si na stoličku, kde pred tým sedela tá hubatá sestrička.
„Neviem. Zadriemal som a keď som otvoril oči bola tu tá malá ploštica a pľula síru a oheň. Pozdieľala so mnou pár detailov zo svojho života a zvyšok je už nedôležitá minulosť.“
Nebolo to tak.
Videl to na jeho pohľade prikovanom k dverám izby od chvíle ako odišla.
„Máš pre ňu slabosť,“ konštatoval, tľapkajúc ho po ramene. Za čo si vyslúžil odfrknutie a nespokojné zamrvenie.
„Iba pre tú hroznú podobu s Di... S ňou. Nič viac v tom nehľadaj.“
Žiadna podoba tam nebola. Možno len tie oči.
Didiana bola slabá, táto žena aj po nakladačke sršala energiou a životom. Hentá by sa utápala v depkách.
Zatiaľ, čo táto bola rozkošne maličká s chutnými krivkami dopĺňajúcimi jej drobnosť, Dida bola vysoká. Nie prehnane, ale rozhodne už nepatrila medzi sexy sladké krpane.
A zatiaľ čo táto bola starostlivá a snažila sa pomáhať aj ľuďom, ako jeho brat, čo sa k nej nechovali pekne, Dida bola sebec, čo ubližoval.
Nie, žiadna podoba.
„Ja tam nevidím žiadnu podobu. Keď si prezrieš tie je kukadlá ani tie nie sú úplne rovnaké. Ema ich má väčšie, svetlejšie, teplejšie. Jej tvár je guľatejšia, bez pieh, a má ten najrozkošnejší noštek aký som kedy videl. Ako taká malá guľôčka. Jej vlasy sú ako posypané zlatom a má naozaj krásny úsmev, úprimný a...“
„Môžeš, prosím, prestať básniť o tom dievčati? Vážne. Proste o nej nehovorme," zahriakol ho Dan, masirújúc si spánky.
No áno, jeho humor nebol vždy práve nejlepšou voľbou.
Zvážnel a prikývol, nútiac svoje ruky k pokoju. Chcel sa nimi natiahnúť po tých bratovích a to vôbec nebolo mužské správanie.
Splynutie s jeho homosexuálnym ja parazitovalo jeho organizmus a toxikovalo zaužívané mužské normy správania. Musel s tým niečo urobiť. Naozaj nechcel byť tým umrnčaným druhom teploška, čo radšej vystrkuje zadok ako zasúva...
„Som rád, že si prišiel, Ted. Celú noc som nespal. Mrzí ma, že som tak strašný úbožiak. Prisahám, že som nemal v úmysle piť. Len som chcel trošku času bez dozoru a potom som si bez teba v byte uvedomil ako sám v skutočnosti som. Nezostal mi nik. Žiadny priateľ s ktorým by som mohol zájsť na kávu, obed alebo s ním hodiť reč. Ty si bol posledné týždne... celé mesiace... jediný človek, ktorý to so mnou nevzdal.
A zrazu si bol preč, so svojimi priateľmi a zabával si sa. Proste si... som dostal strach, že sa raz pohneš a budeš žiť svoj život, v ktorom si už na svojho slabého a psychicky narušeného brata nájdeš viac čas. Doľahlo to všetko na mňa. To, že nemám nikoho. Že som ťa brzdil, držal od tvojej partie celý ten čas. Mrzí ma to. Tak strašne. Nie len včerajšok. Ale všetko, čo sa počas tých posledných piatich rokov stalo. Včera som sa naozaj zľakol, že som ťa stratil. Skurvene som reval ako dáka pička z telenovely, čo naša matka sleduje. A potom som sa rehotal, keď som si uvedomil, ako teplé to bolo a potom som sa smial ešte viac, keď som si predstavil ako by si sa na mne ujebával, ak by si to videl. Ospravedlňujem sa...“
Iba prikývol.
Bol rád, že začal jeho brat a pripustil, že urobil chybu a on tým vlastne nemusí všetku vinu vziať na seba. Aj napriek tomu, že povedal tie hrozné veci v amoku stále na nich bolo dosť pravdy. Teda na väčšine.
„Sme v pohode, Dan. V ten večer, pred tým, než mi zavolali, že si tu som mal rozhovor s priateľmi a Leona, kamoška... ma upozornila, že držaním ťa od spoločnosti a dohliadaním na teba ti ubližujem. A Teodor mi povedal, že ťa ponižujem a deptám.
A uvedomil som si, že majú pravdu. Chcel som ti pomôcť, nie ti ubližovať. Prisahám, že som nikdy ani nepomyslel na to, že by si to mohol vnímať ako obmedzovanie, alebo nebodaj deptanie. Chcel som to zmeniť. Mal som plán, ako zapracujeme na spoločnom čase a na tvojej socializácii. A potom som mal ten telefonát. Bál som sa o teba. Bol som strachom bez seba. Že si skončil so životom na jazyku.
Cestou sem, som mal preludy ako sa to zopakuje a ako mne alebo matke raz ráno zavolajú, že ťa našli mŕtveho v priekope, zrazeného... opusteného. S neznámym vodičom, ktorého ani nebudú môcť príslušné orgány potrestať za neposkytnutie prvej pomoci a úteku z miesta nehody. Vybuchol som a... a povedal veci, ktoré som nemal.
Zajtra, keď ťa vyzdvihnem, skúsime veci inak. Nebudem bacharom, ale bratom a priateľom a ty sa budeš naozaj snažiť a vždy, keď na teba doľahne depka, povieš mi to a vymyslíme niečo ako ťa jej zbaviť. Mohli by sme začať chodiť boxovať, alebo na kickbox. Ty Van Damme a ja Sasha Mitchel.“
Teraz mu to konečne vyšlo a na tvári brata sa objavil skromný úsmev, ktorý doplnil pritakaním.
„Dobre, ale...“
„Pane, čo tu hľadáte? Ešte nie sú návštevné hodiny. Musím vás poprosiť, aby ste opustili naše oddelenie a vrátili sa až v čase povolených návštev!" Vyrušila ich sestrička s veľkým šedým plastovým podnosom aj s adekvátnou plastovou pokrievkou, ktorá však neplnila svoj účel a izbu rozvoňala polievka a zrejme čína s ryžou.
Jeho žalúdok na tú kombináciu vôní zareagoval zakňučaním, ako plnohodnotná žijúca bytosť.
Výnimočne súhlasil s tou starou ropuchou, čo jasne ohovárala ich malú Emu. Bol čas ísť a tiež sa najesť.
Kývol na brata, rovnako ako ich nová kamoška, keď odchádzala, a on mu kývol hlavou s úsmevom sa naťahujúc po malý pohyblivý stolík na jednej nôžke.
Nedočkavo čakajúc na obslúženie sestričkou.
Bolo do očí bijúce jeho spokojné vychutnávanie a prijímanie starostlivosti. Možno sa narodil, aby bol opatrovaný nemocničným personálom.
Nechal ho, nech sa naje a on sám premýšľal, či si niečo objedná alebo si urobí niečo rýchle. Nebol majstrom kuchyne. Zvládol minútky, najlepšie z polotovarov. Ale naozaj nevedel, čo s časom a hlavou plnou myšlienok na to úbohé dievča a tak sa rozhodol pre trochu varenia.
Mal jednu špecialitu, ktorá zázrakom chutila všetkým aj napriek netypickej kombinácií surovín. Bola určite dobrou voľbou pri potrebe relaxu.
Vybral si malý obchodík neďaleko námestia. Bol spokojný s vôňou zeleniny, ktorú tam predávali a do jeho rajčinovej omáčky potreboval naozaj voňavé a pekné rajčiny. Nie tie odporné oranžové veci, čo veľkoobchody nazývali kvalitným tovarom.
Priložil si červenú rajčinu k nosu a zhlboka sa nadýchol, vnímajúc jej sladkú vôňu. Naozaj mal rád tú vôňu.
Spokojný ju vložil do mikroténového vrecka a načiahol sa po ďalšej, keď ho predbehla iná ruka, vyhadzujúc ju do vzduchu.
Sledoval trasu rajčiny, než skončila znova v mužskej ruke, ktorá vyrazila k tvári jej majiteľa.
„Stále máš ten hlúpy a vtipný zlozvyk všetko ovoniavať,“ posmieval sa tiež si dopriavajúc hlboký nádych z červeného plodu, než ho s nespokojným nakrčením vrátil k ostatným a siahol po ďalšej.
Bol tu.
Prešli dva mesiace počas ktorých ho úpenlivo a zúfalo hľadal a zrazu stál pred ním. S jeho pokriveným úsmevom a lišiackym pohľadom.
Mal chuť ho schmatnúť za vlasy a oprieť ho o tú hlúpu zeleninovú debnu. A ohmatať každý kúsok z neho, neskončil by, pokiaľ by naozaj neuveril, že nie je len prízrakom jeho unavenej mysle a prázdneho žalúdka.
„Ahoj, Nikolas. Myslel som, že si už späť v Österreichu.“ Znelo to presne tak neosobne ako dúfal a gratuloval si k úspechu a vnútornej sile.
„Najbližších pár mesiacov sa tam rozhodne neplánujem vrátiť.“ Hodil mu do košíka ďalšiu z rajčín a strčil ruky do jesennej, semišovej bundy, ktorá mu neskutočne pristala. Vtipné bolo, že mal podobnú vo vlastnej skrini a určite v nej nevyzeral tak dobre.
Obopínala jeho ramená a pás ležérnou dokonalosťou. Zbožňoval ho v saku, ale pravdou bolo, že keď bol v pohodlnom oblečení obyčajných ľudí bol viac Nikolasom, ktorého miloval.
„Takže ste s priateľom prišli za rodinou, na sviatky?“ Bol tak úbohý, a priehľadný až sa začervenal no prekvapivo vyzeral Nikolas zmätený.
„Nemám priateľa.“ Tadeáš v duchu poďakoval Stvoriteľovi a už pokojnejší hodil do vrecka poslednú rajčinu.
„Nechcel by si zájsť na kávu? Ak máš, samozrejme, čas...“ Nahodil sieť a už bolo len na Nikolasovi, či sa chytí alebo vykľučkuje.
Dúfal, že prijme pozvanie. No ak by odmietol aspoň by si bol konečne istý, že ho stratil a mohol sa snažiť pohnúť naozaj ďalej.
„Prestal som piť kávu. Dostal som po ťažkostiach so žalúdkom od mojej matky ultimátum. Bolo to buď seknúť s kávou alebo cigaretami a bez nich by som skončil predčasne plešatý. Aj keď teraz, keď som sa presťahoval na čas naspäť domov, skúša zasahovať aj do môjho fajčenia. Ale poznáš ma, som naozaj zlý, keď nemám nikotín...“
Prestal ho poriadne počúvať vo chvíli, keď odmietol pozvanie. Mal závrat, ktorý mu bral všetko sústredenie. Ešte pred sekundou si nebol vedomí, že by odmietnutie aj po tých rokoch odlúčenia mohlo tak hrozne bolieť. Boli predsa priatelia, nie?
„Ale, ak by si chcel, mohli by sme zájsť na obed. Teda, ak nemáš plán z tých surovín urobiť priateľke tvoje rajčinovo - škoricové šialenstvo.“ Kývol hlavou k jeho košíku, kde mal okrem rajčín ešte špagety, cesnak a mletú škoricu.
Chopil sa šance ako úplný zúfalec, ale nikto by ho nedokázal prinútiť, aby sa za to hanbil keď vyhŕkol, že nikoho nemá.
„Mám to pre seba. Potrebujem sa odreagovať. Tak som chcel skúsiť terapiu varením. Ak by si chcel mohol by si mi robiť spoločnosť. Zvykol som si, na brata a teraz, keď je v nemocnici mi ten byt príde desivo tichý a prázdny.“ Neklamal. Možno trošku mlžil, ale nebolo to klamstvo v pravom slova zmysle.
„ Čo je s Dantem? Je to vážne? Ach, nechajme si to na pokec pri jedle. Nie som tak hlúpy, aby som vedel odmietnuť tvoje špagety. Mohli by byť pokojne mojim posledným jedlom a umrel by som ako šťastný bastard.“
Snažil sa príliš netešiť, nedúfať, neslintať pri pomalom kráčaní k pokladni.
No Nikolas mu to neuľahčoval, keď sa brušká jeho prstov zakliesnili do tých jeho iba na krátky okamih, než ho predbehol, aby si vypýtal cigarety.
A vtedy to pochopil. Prišiel do obchodíku iba po cigarety. Mierne potočenie tela a pohľad za seba mu jeho tušenie len potvrdili.
Od pokladne bol dokonalý výhľad na kútik so zeleninou a ovocím. Obzvlášť na rajčiny.
Žádné komentáře:
Okomentovat