pátek 3. února 2017

Čierny vlk - 51. kapitola


















51.kapitola 
                          
Čumela som na blikajúci kurzor na monitore môjho telefónu, ktorý čakal kedy ho rozpohybujem.

Ja by som to aj urobila, problém bol však v tom, že sa o to pokúšam už posledných dvadsať minút a vždy to skončilo následným zmazaním vyťukaného textu.

Začala som neosobne. Tak ako to vyzerá? Prosím, ozvy sa. To som hneď zmazala, ako to môže vyzerať pri zabíjaní upírov, že?

Skúsila som to znova. Ahoj Patrik, si okej? Prosím, ozvy sa. Znova som to však zmazala, si okej? Vedela som, že nie je.

A potom som skúsila pokoru: Patrik, prosím, ozvy sa, myslím na teba a mám strach. Písni, ju? Text zaľúbenkovanej adolescentky...

Čas s Norou sa na mne podpísal a nemohla som s tým nič robiť, lebo posledné týždne to bola práve ona, čo mi pomáhala nezosypať sa.

 Ona a tá jej noshledka zakaždým vymysleli niečo, ako ma rozptýliť. A ja som im  bola vlastne vďačná.

 Samozrejme, že nebola Kristína, nikto nikdy to dievča nenahradí, ale s tým tiež nič nezmôžem. 

Dokola som si opakovala, že ak by bola taká kamarátka, ako prezentovala, za takú hlúposť by sa nenahnevala a ak, tak by mi proste odpustila.
Najlepší priatelia si odpúšťajú, nie?

Nora bola fajn a nemyslím to s nadsázkou. Patrik a jeho dva tiene si už ku mne nesadli na obed a aj keď sa mi Teressa vždy pozdravila a usmiala sa, nemohla som ju nazvať priateľkou, ale to som nemohla ani pred tým. Bola známa, poznali sme sa z videnia, viac nič.

Ľutovala som všetko, čo som Patrikovi povedala, hlavne tie dve hrozné slová.

 Konečne som úplne pochopila, prečo by párik zaľúbencov spolu nikdy nemal piť. Vznikajú kurevské nedorozumenia a ja som sa zaprisahala, že som abstinentom do konca života.

Natália mi dala klystír tak silný, že som takmer skolabovala a rozrevala sa pred ňou. Nemohla som tie slzy zadržať.

Moja detinskosť a žiarlivosť naozaj neboli na mieste, teda áno, mohlo sa zdať že si nadbiehajú a, do pekla, aj teraz ma to naštvalo, len som na to pomyslela.

No Natáliin chlap, teda raz v budúcne možno bude jej, sa oženil. Proste aj napriek tomu, že ju spoznal a miloval, si vzal dievča, ktoré miloval pred ňou, len pre to, že mal pocit, že je to tak správne.

Preto prišla. 

Potrebovala Patrika a jeho drzí pohľad na vec, aby mohla zúriť a nadávať spolu s ním na toho hlupáka.

Preto si ju všímal viac, preto s ňou pil. Preto ju objímal a pusinkoval ako straší milujúci brat, utešujúci svoju malú sestročku.

Stále to však nemenilo to najdôležitejšie...
Prišla a svojou prítomnosťou a divným chovaním sa k Patrikovi zničila náš vzťah.

 Bolo mi jej ľúto, ale nemohla som sa zbaviť pocitu, že to bol jej zámer. Zničiť a rozdeliť naše puto, aby v tom nebola sama a mohla sa tváriť, že Patrikovi rozumie a ich vzťah je rovnako silný ako pred mojím príchodom do jeho života. Preto bojovali spolu, bok po boku, ona s tou jej divnou palicou a on holými rukami.

Zvalila som sa na posteľ a telefón hodila pri seba na matrac. Chcela som mu niečo napísať, neviem, možno to, ako mi je to ľúto a že ho naozaj ľúbim a už nikdy nebudem robiť žiarlivostné scény a budem poslušné mača a odčiním tú hroznú dvojslovnú prezývku dákym proviantom, trebárs aj kvalitnou muchlovačkou, kde by som nešla po svojom uspokojení ale sústredila sa na neho... Ach, bolo mi smutno, tak hrozne smutno.

Chcela som Patrika späť, chcela som Kris späť a chcela som svoj starý, dobrý život späť.

Mala som dve kamošky, tým som však nemohla povedať všetko, mala som najlepšieho priateľa, ktorý sa na rozdiel od mojej najlepšej priateľky – sestry, na mňa nevysral len pre to, že som na neho poslala môjho nevlastného brata - bývalého priateľa - druhú polovičku.

Možno to bol dôvod, prečo si z nášho rozchodu veľkú hlavu nerobí, možno si bol úplne istý tým, že tak či tak budeme spolu, raz...

Nevedela som spať, bolo niečo po pól druhej ráno a moja myseľ bola v plnej pohotovosti, nechcela som sa vidieť ráno pri vstávaní do školy. Možno do nej ani nepôjdem, jeden deň hore dole. 

Zajtra sú už veľké prípravy na písomné, takže aj tak to bude iba o pobehovaní, keďže aj tu je ten blbý zvyk, že nižšia trieda musí pripraviť maturantom ich triedu... Aká to blbosť.

 Budem s ním v jednej miestnosti celý deň a bude môcť buzerovať, kam si želá tú prekliatu zelenú stuhu.

Vyšvihla som sa z postele a bosky vycupitala z izby do kuchyne.

Bola som rozhodnutá učičíkať svoju nervovú sústavu šálkou teplého kakaa.

Príprava mi zabrala asi päť minút a ja som sa spokojne posadila na čalúnenú stoličku v kuchyni a  pritiahla si kolená k hrudi.

Dvere sa otvorili a vysoká postava sa objavila v predele obývačky a kuchyne.

Bol zničený, mierne nahrbený a jeho kroky, neomylne viedli do kuchyne.

Srdce sa mi rozbúšilo a ja som takmer vyskočila zo stoličky.

„Si späť," šepla som a on na oplátku sebou mykol, dvíhajúc pohľad od podlahy

 Nečakal, že budem hore a bol prekvapený rovnako ako ja, že sme sa stretli práve o tejto hodine a práve v kuchyni.

„Dáš si so mnou kakavko?" Skúsila som a šálku, ktorú som doteraz objímala v dlaniach som mu s vystretými rukami ponúkla.

Prešiel k chladničke, vzal si minerálku a z odkvapkávača pohár.

 Mňa úplne odignoroval. 

Tromi hlasnými prehltnutiami vypil pohár a silnejšie, ako by som čakala, ho položil na kraj linky. Venoval mi jeden odmeraný pohľad a bez slova sa došuchtal ku schodisku.

Toľko k nášmu dávnemu súzneniu duší.  
           
Moja mlsotka sa mi v rukách roztriasla a ja som ju radšej položila na stôl, skoro ráno sa mi naozaj nechcelo umývať podlahu pre moje roztrasené ruky.

Ráno ma zobudil znova Rammstein a ja som vyskočila z postele s deja vú, boli to mesiace, čo som túto skladbu ako budík nepočula. Mojím budíkom boli zakaždým Patrikove pery, tisnúce sa do môjho líca alebo spánku.

Ja som tiež nemala chuť na nič, nebavilo ma už ani dýchať a nebolo to tým hrozným ránom bolo to celým mojím životom. Stávala sa zo mňa emáčka nenávidiaca všetko.

Kto si za to môže, ty drbo?
Ja a len ja...

Rýchlo som sa dala do poriadku a zbehla zo schodov, narážajúc do chrbta Romana, ktorý sa na mňa otočil a zachytil moje telo chvíľu pred pádom na chrbát.

„Kam ten spěch?" zabával sa, postrkujúc ma k stolu, kde už čakali pripravené raňajky.

Patrik do seba ládoval hemendex a vyzeral, že chce hádam triskoletom odfrčať do školy.

Aj to bolo posledné týždne, čo sme boli "od seba" naozaj zaujímavé, jedol, myslím, naozaj jedol.

Asi aby mi dal zabrať. Naozaj som posledné dni do seba jedlo hádzala, bála som sa, že by ma bol nechal doma, rovnako, ako som sa bála, že by ma mohol nechať po škole na parkovisku.

 Tak som vždy stepovala pred autom ako prvá, len aby ma nenechal napospas mrazu, ktorý si aj napriek tomu, že na Slovensku už zbierali snežienky nemohol dať pokoj a stále mrazil.

Rovnako ako Patrikov pohľad.