Čierny vlk - Nový začiatok - 3.kapitola

3.kapitola

Stál tam pod lampou a rozhliadal sa akoby kontroloval okolie.

Nevyzeral, že by sa práve chystal loviť, ale to neznamenalo, že som nemal chuť loviť ja. A taktiež to nemuselo znamenať, že už nie je po love.

Mojím telom prešlo to chvenie, mne, tak za posledné roky známe. A moje telo sa triaslo pod silou vrčania. Zbadal ma, cúvol.

 Bolo mu to však na dve veci. Keď som ho chytil pod krkom a ako perníčka z tej rozprávky o zelenom mužovi som ho začal pomaly zbavovať končatín. Vychutnával som si to, tú jeho bez moc.

Jeho krik naplnil ticho noci a spokojne som sa usmial.

Po odchode Emílie som nestracal čas ani s jedným z nich, čím viac ich bude z tohto sveta znesených, tým väčšia bude pravdepodobnosť, že sa už nikomu nestane to čo mne. A nebude musieť hľadieť bezmocný na smrť jedinej lásky.

Tretia forma sa stala mojou súčasťou.

 Dedko mal pred rokmi pravdu, stal som sa plnohodnotným vlkom prezentujúcim mýty, až keď som plne splinul s mojou vlčov časťou. Aj keď by som dal všetko za to nedostať tak silný psychický podnet...

Jeho telo som trhal na kusy a vychutnával si jeho vyplašený pohľad, keď hľadel do mojích červených očí.

 Svoju vlčiu formu som nevyužíval už tak často. Načo aj? Boli chvíle, keď som sa túžil pohrať a tak som si svoju obeď vždy užil v ľudskej alebo vlčej. Ale bol to nekonečný boj s mojou podstatou a tretia tvár sa vždy hlásila o slovo. Prečo jej teda brániť?

Do nosa mi udrela vôňa kandinzovaných fialiek, inak sa tá vôňa naozaj nedala definovať, a ja som to nedokončené torzo nechal padnú na zem.

Moje vnútro sa znova rozpadalo a ja som pod silu bolesti stratil formu. Rozbil som sa na ľudské nič. Tak ako pred tým.

Upír na mňa treštil oči, ale ja som mu už nemohol venovať ani sekundu pozornosti, fialky boli mojou spásou a ja som si potreboval aspon nachvíľu skryť tvár v tej úchvatnej vôni malých kvietočkov.

"No tak, prosím, nemôžeš ma takto nechať!" prosilo ma torzo a ja som sa usmial.

Obaja sme vedeli, že môžem, obaja sme vedeli, že to tak bude.

Nemal som dôvod byť k nemu milostivý, nemusel som mu dopriať pokoj a už vôbec som mu nemal dôvod svoje rozhodnutie opodstatňovať.

Boli to prekliate bezduché zdochliny, nezaslúžili si nič, absolútne, a už vôbec nie zmilovanie.

Kopol som si do neho poslednýkrát a rozbehol som sa za vôňou, ignorujúc prozby upíra. On by ma nevypočul ak by som bol na jeho mieste, tak prečo sa tým trápiť?

Tmavá ulička bola presýtená sladkými fialkami. Z hlboka som nasal vzuch do plúc a nechal sa tou vôňou úplne pohltiť, bolo to dokonalé, krásne sladké, a mne sa na tvári objavil úsmev. Ako to, že ma to nenapadlo skôr? Bola tu možnosť, bol tu spôsob ako svojej duši uľaviť aspon trošku, aspon na chvíľu.

Jej izba bola trinástou komnatou, no mohlo ma to skôr napadnúť, nemusel som trpieť.

Z tmavého rohu sa ozvalo slabé syknutie a ja som sa zhrozene pozrel do tváre blonďavého muža ležiaceho v kaluži krvi.

"Ste v poriadku?" skusil som a on prikývol s blaženým úsmevom siahajúc si na dve malé ranky na krku.

"Anjel," šepkal stratený v poblúznení a ja som sa zamračil.

Bol som všetko, no anjel isto nie.

"Čo sa vám stalo?" kontroloval som ho, aj keď som vedel.

"Ja, spadol som, bol som na oslave a vypil toho viac ako sa patrí." Povedal muž v stredných rokoch, sťahujúc moju ruku zo svojho ramena.

Hľadel okolo seba a vyzeral, že niečo hľadá. Podvedome som sa rozhliadol ja, po peňaženke alebo mobile, niečom.

"Potrebujte odviesť domov?" navrhol som mu a on sa ďalej zmätene rozhliadal.

"Bola tu, videl som ju, kde je?"

"Kto? vyhŕkol som, naozaj mi bola proti srsti predstava, že dáky upír niekam odvliekol jeho spoločníčku alebo možno dcéru, manželku.

Zatriasol hlavou a zahryzol si do spodnej pery.

Jeho ruky zovreli môju bundu a silno mnou zatriasol.

"Nepamätám sa." hysterčil stále so mnou trasúc.

"Hej, kľud!"Snažil som sa ho upokojiť, sťahujúc ruky z môjho tela. "Skúste sa sústrediť rozmýšlajte, bola s vami vaša manželka, dcéra, priateľka? Ja neviem, niekto ďalší, premýšlajte!" prehováral som na neho a on sa zamračil.

"O čom? Bol som sám, potrebujem sa dostať domov!" štveral sa na nohy a mňa úplne odignoroval aj pokus podoprieť ho.

Bol to blázon vo všetkých smeroch. A ja som na neho teraz naozaj nemal náladu, no nemohol som ho ani nechať tak a tak som sa mu znova pokúsil podať pomocnú ruku v podobe odvozu domov.

"Bývam hned tu, nepotrebujem milodary. Nič mi nie je! Choďte si po svojom. Musím ísť domov!" Och, ten bol ale pekne odporný.

Kývol som nad ním rukou a pohol sa späť k svojmu autu. 

Ten páprda bol pekne mimo, mal som ho aspon odprevadiť, ale na také nálady som skutočne nemal nervy, mohlo by sa kľudne stať, že by som mu pokrútil krkom a vrahom som nikdy nechcel byť.

Môj nedokončený upír tam už neležal a neprosil, bola z neho kôpka končatín a vysoký upír ho podpaloval zapalovačom.

Upír čo má pri sbe zapalovač? Bol som pravdepodobne už úplne pomätený.

"Hej!" skrýkol som na neho a on zdvihol pohľad. Čierna kapuca mu skĺzla z hlavy a ja som sa mohol stretnúť s jeho pohľadom plným strachu. 

Uškrnul som sa, povesťi sa píšu v skutko rýchlo...

"Filip!" počul som zasyčanie zhrubnutého ženského hlasu a dotýčný sebou prudko otočil.

 No tak to nie, neexistuje, aby som ho nechal ísť. A blondiaka už vonkoncom nie, tých som si zvlášť vychutnával.

Rozbehl som sa do neho, no skôr ako som sa stihol pretransformovať ma vlna odpravila dobrých päť metrov a ja som si o nočné osvelenie tresol hlavu.

Zaúpel som pomaly sa stavajúc na nohy. Tak to bola šlupka, do pekla, bol som si istý, že sa ma ten zdochliak nedotkol.

Blondiak ma prekvapil, keď sa postavil do bojovej pozície a uškrnul sa na mňa.

"Komm, Schwarzie," volal ma s posmechom v hlase.

Ja mu ukážem Schwarzieho, nemčúrovi poondiatemu.

 Zdalo sa, že ma poznal, pohladilo to moje ego, bol som kapacita.

"Filip!" naliehala žena a ja som sebou mikol, sústreďujúc sa na tmu.

Ten hlas!

Bolesť hlavy ma úplne ochromila a ja som klesol na kolená tlačiac ruky k spánkom.

Hučalo mi v nej ako v úly a ja som nebol schopný pohybu. Ten prekliaty bastard mal mentálnu silu!

"Jeho nie! Prosím poďme domov, Oto je mŕtvy, nechcem prísť aj o teba." Prosil hlas anjela a mne sa do očí natalčili slzy, nie len bolesťou, ktorá namiesto toho aby slabla, naopak gradovala a ja som cítil na tvári tvrdosť asfaltovej cesty.

Zvonkohra ma šteklila blízko srdca a ja som sa aj napriek bolesti usmial.

Najkrajšie blúznenie spôsobené bolesťou v mojej doterajšej existencií.