ČV-NZ - 10.kapitola

Pohľad Em. :D

10.kapitola

Jeho ruky sa neposlušne vsunuli pod spodný lem môjho bavlneného trička a spokojne som sa usmiala.

Milovala som jeho budíčky, a aj keď som už bola hodnú chvíľu hore, odmietala som vstať, bez jeho typického "Dobré ránko, láska, dnes máme krásny slnečný deň."

Jeho ruka sa pomaly roztiahla na mojom bruchu a ukazovákom mi kreslil krúžky okolo pupka. Vedel príliš dobre, že som tam šteklivá, a chcel dnes vyhrať on. No to sa nemohlo stať, nikdy. Posledné roky sa naše vstávanie stalo zvykom a nemienila som na tom nič meniť.

Jeho mäkké pery sa vtisli do môjho ramena a ja som zatajila dych. Pery pomaly, mučivo posúval stále bližšie ku krku a ja som stiahla ramená vyššie zabraňujúc mu prístup k môjmu krku. Skončilo by to príliš rýchlo jeho víťazstvom, to som nemohla dopustiť.

Ruka z môjho bruška zmizla a chcela som vyjadriť nesúhlas. Potrebovala som ho cítiť blízko seba. A teraz, keď ma jeho dlaň prestala tisnúť k jeho rozložitému, svalnatému hrudníku, som sa cítila príliš ďaleko. On bol príliš ďaleko.

Prestrčil ukazovák cez tenké špagetového ramienko a párkrát ho poťahal, akoby skúšal jeho pružnosť a pevnosť. V mysli sa mi objavil obraz jeho rúk trhajúcich ten kúsok látky na kusy a z môjho hrdla ušiel tichý ston nedočkavosti.

Jeho pery sa znova pritisli na rameno, mohla som cítiť spokojný úškrn, keď sa mi zadrhol dych po jeho pomalom uhryznutí jemnej koži na ramene.

Ruky som mala zaťaté v päsť a bojovala s nutkaním otočiť sa na neho a vrhnúť sa na ochutnávku jeho pier. Nemohla som túto hru prehrať, sľúbila som si, že nedovolím, aby to znova dopadlo tak ako zakaždým.

Jeho pery boli dobyvačné a dopracovali sa ku krku a ja som cítila jeho špičku nosa, ktorá dobiedzala do hrany mojej brady v snahe odsunúť ju. V tej chvíli mi pripomínal malé šteniatko, ktoré posúva loptičku čumáčikom a zasmial som sa.

"Dobré ráno, Lili, dnes máme krásny deň, tak vstávaj láska, mám pre teba prekvapenie," šepkal mi do krku a jeho teplý dych ma hrial a šteklil.

Pamätala som si jeho prekvapenia, to posledné skončilo naozaj katastroficky.

"Z tvojho posledného som mala na zadku modriny celý týždeň," šepkala som so zatvorenými očami do ticha izby.

"Ospravedlnil som sa ti v ten týždeň minimálne tisíc krát. Je mi naozaj ľúto, že si taký lyžiarsky antitalent, maličká, sľubujem, že nedopustím, aby tak dopadli aj naše deti!" Šťuchal ďalej do mojej brady s jemným úsmevom.

Nedokázala som ďalej vzdorovať, pripomienkou našich, už v podstate plánovaných, detí ma vždy obmäkčil a ja som ho pustila k môjmu citlivému miestu, o ktorom vedel len on, skôr ako som o ňom vedela ja.

Potešene sa mi zahryzol do krku a jeho tvrdé zuby stisli moju kožu. Zasmiala som sa nahlas a snažila si jeho tvár stiahnuť pred tú svoju. Túžila som po jeho perách, bolo to tak dávno čo ma bozkal...

"Milujem Ťa, Lili, vieš to, že?" šepkal, keď si zmyslel, že už nechá tých upírich hier a dopraje mi trošku radosti oždipkávaním môjho krku presne tak ako som to mala rada.

Hrdlo mi stiahlo a v očiach ma pálili slzy, potrebovala som ho vidieť, jeho tvár, cítiť mäkkosť jeho pier. Možno ak by som neotvorila oči, iba jeden bozk...

Obrátila som sa k nemu a načiahla ruku, nohu vyšvihla v úmysle omotať ju okolo jeho bokov. A on ma mal privinúť k sebe a spojiť naše pery v krásny nežný bozk, ktorý by nás strhol do víru túžby a my sme sa maznali, možno milovali.

Moja ruka, však dopadla na prázdny matrac a zovrela jemné saténové povlečenia a noha sa vrátila späť k svojej večnej susedke.

To za tú nenažranosť, stále to pokazím, stále sa rozplynie.

Ak by som vydržala, mohol tu ešte byť. Moje spomienky boli dokonalé, nebolo ťažké snívať s otvorenými očami.

Nerozumela som, ako Stef mohla vymyslieť, takú blbosť, že sa spomienky rozmažú, pre nekvalitu ľudského oka, a časom úplne zmiznú. V skutočnosti to bolo ako keď si pozriete film a po čase sa dostanete k nemu v HD kvalite.

Niekde vzadu v mysli sa vám zdá, že obraz je kvalitnejší, ostrejší, farby sýtejšie, no nedokážete ten rozdiel postrehnúť, vnímate prítomnosť, ktorá potlačí obrázky nekvalitnej minulosti.

Všetko sa vyladilo, každý nekvalitný detail sa opravil. A tak som mohla bez problémov počúvať jeho hlas, cítiť jeho dotyky, vidieť jeho tvár. No bola som príliš nesústredená, Filip vo mne udržal príliš ľudskosti na to aby som sa uspokojila so zatvorenými očami. Chcela som ho vidieť, cítiť jeho váhu tela. Ale ako môžete cítiť váhu prízraku?

To skutočne nie je možné.

Počula som Filipove pomalé kroky po chodbičke nášho malého inkognito tri plus jedna bytu. Snažila sa dať do poriadku. Nenávidel, keď ma videl takúto. Vždy mi vravel, že stvorenie ako ja, nebolo na tento svet vyslané z neba aby trpelo.

Také keci. Ak by ma pred rokmi nezachránil pred sebou samou, asi by som mu dala čo preto, no stará Em, bola minulosťou, a ja som sa snažila byť dobrou, snažila som sa byť anjelom ktorého vo mne vidí. Bol mojou jedinou rodinou. Nemohla som o neho prísť.

"Hallo, kleiner Engel." Hlas muža ku mne doliehal akoby z diaľky. Otvorila som oči v snahe vidieť mu do tváre a zistiť čo sa to robí, kde som, a kde je Patrik.

Videla som ho cez clonu mliečnej vody a pamätala som si čo bolo predchodcom kalu v mojich očiach v minulosti. Teraz som však neutrpela zrážku s asfaltom a ani päsťou psychopata.

Patrikov krik naplnil moje vnútro a ja som si siahla ku krku v spomienke na ten elekrizujúci prúd po Piotrovom rýchlom útoku ma moju miechu.

Vstala som a hlava sa mi mala zamotať po tak fak kurevsky rýchlom vstávaní, no ja som tam stála pevná a tvrdá. Do slova.

Zažmurkala som a pohľad sa vyjasnil. Bol dokonalý. Dokonca som mohla sledovať štruktúru zrazených sĺz v mojom oku. Tak to bol ten mliečny sajrat...

"Oh, mein lieber Gott, du bist wunderschön!" Muž šepkal niekde pri mne a v snahe ho nájsť som sa rozhliadala. Nevidela som však nič, len les, stromy a nebo. Bláznim?

A zrazu stál oproti mne. Nebolo možné aby sa bol schopný pohybovať tak rýchlo. Ruky mal pred sebou v zmierlivom geste ich pomaly posúval s vystretými dlaňami hore a dole. Nadvihla som obočie, on fakt ukľudňuje?

"Potrebujem sa dostať domov, poviete mi prosím kde som?" Sama som bola prekvapená ako pevne môj hlas znel.

"Oh, to nebude možné, prepáč." prehovoril dokonalou slovenčinou. A ak som sa ho doteraz nebála v tej chvíli som naozaj začala zvažovať útek ako vystrihnutý z krváku.

"Nie... Nemôžete mi brániť!" skríkla som a rozbehla sa nestarajúc sa o smer. Všetko bolo lepšie ako potencionálna možnosť znásilnenia či rozštvrtenia.

Moje telo na príkaz zareagovalo skutočne prontne a ja som sa takmer zrúbala na zem ako prudko som vyštartovala. Bolo to ako keď zhurta zabrzdíte a vaše telo reaguje na brzdnú silu. Teraz však moje telo po chvíli, čo netrvala ani sekundu, nabralo dosť rovnováhy a so silou vetra som sa rozbehla cez lesík, ktorý osvetľovali lúče slnka.

Cítila som ruky ako mi zatlačili do ramien a ja som zastavila zabraňujúc zrážke.

Bežala som ako o život, bolo to šialené. Predklonila som sa zhlboka dýchala. Pľúca ma mali páliť po takom šprinte a s mojou chabou kondičkou som mala mať odrovnané lýtkové svaly a nehovorím o pálčivej bolesti v pod brušku. No nič z toho sa nekonalo. Bola som najviac v pohode, ako človek môže byť.

Skutočnosť, že moje srdce bolo tiché ma vystrašilo. Spokojne nečinne oddychovalo v mojej hrudi. Nič, ani najmenší náznak, čo by nasvedčoval, že som pred chvíľou mohla ísť kandidovať za vozidlo do F1.

"Hej, pomaly. Vieš čo sa ti stalo? Pamätáš sa?" Jeho kľudný hlas ma prekvapivo upokojil a ja som spustila ruky z jeho ramien a zakrútila hlavou.

"Vieš ako sa voláš?" skúsil zasa a ja som prikývla, čo sú to za hlúpe otázky jasné že áno.

"Emília," šepla som a v tej chvíli si chcela fakt nafackovať. Len tak prezradiť svoje meno cudzincovi. Pekná práca, o chvíľu mu nadiktujem svoju adresu.

"Emília, spomínaš si, čo sa ti stalo?" zopakoval.

Spustila som telo na zem, nohy sa poskladali pod môj zadok a ruky mi vystrelili do vlasov.

Boli dlhé, skutočne dlhé. Musela som byť mimo niekoľko rokov, Od tej chvíle, ako...

Videla som obrovskú príšeru s červenými očami a chlpatým mužsko - psím hrudníkom. Videla som ako do neho niekto strelil a predo mnou stál môj Patrik. Obraz sa zmenil, Patrik plakal, kričal moje meno a vyhrážal sa niekomu.

Ten neznámi si ma prehodil cez rameno a my sme leteli. Inak sa to nedá pomenovať. Tá šialená rýchlosť. Piotr!

"Liebe, si v poriadku?" objavila sa jeho hlava vo dverách a ja som len prikývla.

Mala som nutkanie zašepkať zlý sen, ale to bola blbosť všetkých blbostí, my nespíme, ako môžeme snívať? že?

"Si tu zatvorená od svitania a to sa Slnko pomaly chystá k odpočinku. Nechceš mi povedať čo ťa trápi?" Jeho telo sa pomaly spustilo na moju posteľ a siahol po mojej dlani, ktorú skryl v tých svojich.

"Som v poriadku, Filip, nerob si starosti" šepla som a usmiala sa na neho.¨

Mal to byť dôkaz, že som skutočne okej, no on ma poznal až príliš dobre.

"No tak, Schönheit, mne nemusíš predsa klamať. Vidím, že si od včerajšej noci smutná. Je to pre toho vlka, že áno?"

Jeho pozorovacie schopnosti ma vždy uchvacovali, teraz som však bola úplne naštvaná. Pri ňom, človek, proste nemohol mať tajomstvá, vždy ich odhalil, skôr či neskôr.

"Vy ste sa už stretli, pravda?" Stále dobiedzal a ja som sa usmiala.

"Bol si pri tom, keď sme ho stretli prvý krát," upozornila som ho.

Nemala som rada klamanie, ale vlastne som neklamala, keď niekomu niečo tajíte a nerozprávate o tom, je to len tajomstvo, nie klamstvo.

"Och, ty potvora, vieš, že som myslel, pred tvojím prebudením," smial sa a stisol mi ruku nežne a vtisol do nej krátky bozk.

Vytiahla som si ruku z jeho zovretia.

Nemala som rada, keď to robil, ale cítila som voči nemu vďaku, tak čo tam po jeho perách na hánkach. Zažila som už aj agresívnejšie prejavy sympatií.

"Neviem o čom hovoríš," Áno, až teraz som klamala.

"Dvakrát ste sa stretli, dvakrát ťa oslovil, dvakrát si na to reagovala. Nerob prosím zo mňa hlupáka, myslíš, že si skutočne od teba zaslúžim takýto prístup?" Ach, to jeho vyjadrovanie, prečo ja mám šťastie na chlapov so slovníkom panny z devätnásteho storočia?

Filipov spôsob vyjadrovania ma fascinoval. Bol tak čistý, tak knižný, ako z príbehov Alcott. Počkať, on bol z tej doby.

"Prvýkrát blúznil, druhý krát si ma možno zmýlil." Trvala som na svojom a on sa zamračil, načiahol sa a prstom mi zdvihol, tlačiac na bradu, tvár. Po trápnom prinútení spojiť naše pohľady, ktoré som čítavala v knihách, sa jeho pochmúrny výraz trochu uhladil.

"Je to ten tvoj milý, že je to tak, povec? No tak, odpovedaj!" Moje svaly sa začali nekoordinovane chvieť. Nechcela som, aby sa to dozvedel, aby pobral čo i len štipku podozrenia.

Kurva. Mal "ľudí" všade, čo keď ich pošle teraz na Patrika? Čo ak mu ublížia? Chránila som ho celých päť rokov a teraz to zlyhá, pre posraté stretnutie? Celých päť rokov som sa snažila aby sa nestretli, a teraz behom pár dní sa naše cesty prepletú toľkokrát ako za celých päť rokov nie.

Bolo zbytočné zapierať. Moje oči ma pálili ako sa v nich slzné kanáliky snažili vyprodukovať slzy, napriek tomu, že to nebolo možné, vystrelila som z postele obiehajúc ju až k Filipovím nohám.

Kľakla som si k nemu a chytila jeho ruky do svojich.

"Neublíž mu prosím, ja, urobím čokoľvek," šepkala som a pripravila sa na najťažší čin akého som sa kedy dopustila, ale nemala som na výber, potrebovala som Patrika živého a zdravého.

Urobila by som pre to všetko. Zdvihla som a na kolená a sklonila sa k Filipovi. Sledovala jeho

vytreštené oči. Vedela som, čo ku mne cíti, nikdy sa tým dokonca ani netajil.

Ale doba v ktorej vyrastal a dospel v tohto muža ho naučila iným móresom. A tak namiesto tvrdého kurizovania, ako sme to volali v dnešnej dobe, to boli iba nežné a sladké slová, cudné bezpečné dotyky, ktorými sa snažil ma "dostať".

Tvrdil, že máme večnosť a nemusíme sa nikam ponáhľať, že on si počká, keď budem pripravená dať svojmu chlapcovi zbohom. A on tu bude pripravený a zaľúbený.

Nikdy mi nikto nepovedal niečo tak krásne a zároveň bolestivo mučivé.

Mali sme večnosť, Patrik možno ešte sedemdesiat rokov. Nebolo to fér.

Musela som ho udržať na žive tých pár desiatok rokov. Musela som sa uistiť, že spozná ženu, a bude mať deti, bude šťastný. So mnou už to tak nemohlo byť, aj keby som akokoľvek chcela.

Bola som na druhej strane, jeho nepriateľ, monštrum ktoré z duše nenávidel.

Videla som a nie raz ako bez zaváhania trhal mojím, áno teraz už boli moji, ľuďom hlavy vedela som si predstaviť ako ju bez mihnutia trhá mne.

Nebola som viac jeho ľaliou, už nikdy som ňou nemal byť.

Sklonila som a ešte viac k nemu a naše pery sa takmer dotkli. Bola som tak blízko, že som mohla na svojich perách cítiť FIlipov dych a prešla som si jazykom po pere, hlúpy zlozvyk z čias, keď mi srdce v hrudi bilo len pre jedného muža.

"Scheize, čo mi to robíš!" kričal a vyskočil na matrac. Bolo to naozaj vtipné sledovať jeho veľké telo poskakujúc na mäkkom matraci.

"Chcela som... myslela som..." Ak by to bolo možné mala by som ksicht červený ako paviánia riť, jeho rozhorčený pohľad ma nútil cítiť sa ako malé decko, ktoré vyparatilo niečo zlé.

"Oh, ty radšej už nemysli. Mein Got, nemusíš to robiť, len pre udržania toho vlka v bezpečí, ja mu predsa nechcem ublížiť! Nebolo by to k ničomu dobré, keď tvoje srdce patrí stále jemu. Len by si ma znenávidela, ja túžim po tvojej láske, nie nenávisti. Ako si si len mohla myslieť, že by som niečoho takého bol schopný? To ma za tie roky vôbec nepoznáš meine Liebe?" kričal po mne.

Bolo to prvýkrát čo po mne skutočne bliakal a ja som sa rozplakala.

Netušila som prečo plačem, či to bolo pre Patrika, pre Filipa a jeho bolesť v jeho šedých očiach, či pre moju bolesť, či pre hanbu, a či pre to, že muž, v ktorom som videla svoj vzor pokoja a sily a sebazaprenia na mňa zvýšil hlas.

Asi to boli všetky elementy v mojom zozname. A možno úľava, že nepristúpil na moju snahu odpútať pozornosť, že nepritisol svoje možno mäkké pery na tie moje.

"Oh, Libe, neplač, ospravedlňujem sa, nechcel som kričať. Len, ach.. som chlap Emília, a ty si tak krásna, si to najkrajšie stvorenie, a ja túžim, naozaj dúfam, že tvoje city sa raz zmenia, že budeš schopná ma milovať, aspoň trošku. Ja, proste ma bolí, že si bola ochotná pristúpiť na hru citov, že si ma účelne chcela opiť tvojimi perami."

Stal pri mne držal ma v náručí a jednou rukou mi uhládzal vlasy zatiaľ čo druhou, ma ukludňujúco hladil po ramene.

Najkrajšie stvorenie, vedela som so stopercentnou istotou, že to tak naozaj nie je. Boli krásnejšie odo mňa, ako upírky tak aj ľudské ženy. Naozaj som nerozumela, kde vzal tú istotu.

Bola som skutočne hrozná ako človek a som ešte hroznejšia ako upír. Jediný človek - upír, ktorý ma mal rád a neutiekol predo mnou a staral sa o mňa od prvej chvíle v tom lese a ja som mu ubližovala a nemohla som s tým urobiť nič. Lebo aj napriek všetkému, som patrila Patrikovi, a nič to nikdy nezmení, ani jeho nenávisť.

Myslím, že ak by tam nebol Filip a neprišiel by o Otta nechala by som Patrika aby mi tým krkom pokrútil. No predstava Filipovej samoty, ktorou trpel pred tým ako som vstúpila do jeho života ma mučila.

Dlžila som mu svoju spoločnosť, svoju ochranu mojej mocnej mysle, ktorá mu dopriala splniť si tak nesplniteľné sny ako založenie vlastného baru.

BAR! Slnko zapadalo a to bolo znamenie, že je potreba vymeniť naše ľudské pracovné sily, ktoré pracovali v podniku cez deň.

Odtiahla som sa od neho a cmukla mu bozk na líce a so šepotom že idem pripraviť "raňajky" som sa odpratala zo svojej malej izbičky.

Raňajky boli v skutočnosti veľké šálky s obsahom pól litra a v nich krv z pastových konzerv.

Jedna zo zásadných podmienok, po ktorých splnení som mohla zostať pod Filipovou strechou.

Žiadne vraždenie, nikdy za žiadnych okolností. Nemohla som inak ako súhlasiť. Aspoň niečím som si mohla pripadať hodna Patrika, ak nezabijem, nie som vrah. Tú krv predsa ľudia dobrovoľne odovzdali, a je jedno či bude kolovať v obehu inej ľudskej bytosti alebo mi dodá potrebnú silu a pomôže mi nezabiť.

Skúsila som zvieraciu. Nedalo mi to. Musela som zistiť ako veľmi sa skutočnosť podobá na Stefiinu verziu nás.

Pravda však bola zdrvujúca. Po vypití srnky som strávila celý zvyšok času až do svitania grcaním krvi, ktorú som vypila ráno pred tým. Filip sa smial, či som sa zbláznila, bylinožravce sú fuj, sú pre vĺčikov a nie pre nás. A tak som zostala pri vreckách.

Náš bar bol zmeskou upírov a ľudí, nebolo ťažké udržať ich od seba v bezpečnej vzdialenosti. Všetci vedeli o mojej super vyjednávacej technike a tak sa držali od potencionálneho obeda ďalej pokiaľ boli v našom bare, boli si rovní.

Samozrejme sa zo začiatku našlo pár hlupákov čo sa rozhodli naše pravidlá porušiť. Keď však pocítili moju moc, pochopili a tak si teraz vedieme bar, kde sa pripravujú drinky ako v ktoromkoľvek inom bare a potom naše špeciálne, ktoré vymyslel a sám odskúšal Filip.

S Filipom sme viedli hektický život. Bar a jeho idea nám vypĺňali dlhé dni večnosti. Na jeho predstave bolo niečo sladko romantické, aj keď vedel, že je nereálne, aby sa niečo také skutočne podarilo, bolo príjemné sledovať jeho zápal pre správnosť veci.

Predstavoval a sníval s otvorenými očami ako raz, upíri nebudú vraždiace monštrá a budú schopný sa pri kŕmení kontrolovať a ľudia nebudú tak vo veľkom množstve umierať.

Samozrejme, že mal aj tvrdšie vyjednávacie praktiky MŇA, ale využíval ma len pokiaľ upír porušil základné pravidlo, zabil viac ako jedného človeka za týždeň.

Väčšinou bola však moja úloha v tejto veci prasproste jednoduchá, pozrieť obeti do očí a prinútiť ju zabudnúť na fakt, že bola obedom.

Nebolo to nič ťažké, opakovalo sa to a ja som ľudí zakaždým poslala domov sa prespať. Bola to rutina.

Fakt, že sme nemohli potrestať každého upíra Filipa neodradil. Našiel si spôsob a systém ako rozvrátiť tie väčšie klany. Bol tak podobný Patrikovi, že sa i niekedy rozum zastavoval. Obaja zapálený pre správnosť.

Vtipné na tom bolo, že práve tá ich jednakosť nás zviedla do kopy a ja som zakaždým tŕpla, či ma nespozoroval.

Bola som skutočne nahnevaná na seba samú, že sa mi teraz nepodarilo, dostať sa mu do hlavy a vziať si spomienku na mňa.

A možno to tak je lepšie, celé roky sa trápil pre to ako zlyhal, miloval to dievča nevinne a krásne a pre neho dokonalé. Teraz som však monštrum a on ma môže nenávidieť, začať odznova. Dúfala som, že to tak skutočne bude.

Bola som s