ČV-NZ- 26.kapitola

26.kapitola

"Ahoj, Lie... Emília," opravil sa pre svoje šťastie ten imbecil a ja som s prekríženými rukami na prsiach sledoval jej malé telo, ktoré sa k nemu primklo v tuhom objatí.

Nebolo mi to pochuti, ale nebol som typ, čo by robil žiarlivostné výstupy. No, možno by som bol, ale nechcel som, aby bol on ten rozumnejší.

Kývol na mňa hlavou v krátkom pozdrave pri tom ako ju pohladil po jej zlatých vlnách. To som už zatínal ruky v päsť a snažila sa udržať vrčanie až mi z toho na krku navreli veľké žily.

"Práve som premýšľal, či vás vyrušiť z vašej rodinnej vianočnej idylky alebo to nechám až po sviatkoch," povedal jej, keď sa od seba konečne odtrhli no ten smrad na jej ramenách nechával svoje odporné kamenné ruky, ktoré v mojich predstavách horeli ako fakľa pri tom, ako som mu ich pchal do riti.

Bol som trošku násilný a psychopatický, keď bol v jej blízkosti, uvedomoval som si to. Ak by som bol sviňa, povedal by som jej, čo mi spokojne oznámil pred tromi týždňami, ale nechcel som sa znížiť k tomu byť infalntilný zasran, ktorý žaluje.

"Problémy?" spýtala sa ustarane, keď si sadla za stôl a ja som ju ako verný tieň nasledoval a sadol si oproti nej. Len aby to nevyzeralo, že som skutočne jej tieň a nemala pocit, že jej nedovolím dýchať.

Mračil som sa na ňu, no ona sa na mňa len previnilo usmiala naznačujúc mi, že vyriešime aj náš malý mäskový problém.

Štvala ma jej dobrota, skutočne, mali sme nevyriešený záhadný problém s jej apetítom a ona sa nechá hneď zverbovať na ďalšiu misiu.

Nebola prvá, za tie tri týždne, vždy som šiel s ňou a kochal sa jej smrť prinášajúcou mysľou. Vlk vo mne si užíval skutočne až nezdravo pohľad na to ako prevychováva či kaličí iba myšlienkou telo upírov.

Bolo to rajcovné a zvráteným spôsobom to našu intímnu stránku vzťahu vždy po takom záťahu pekne oživilo. Vždy, keď som ju tak videl nezraniteľnú a mocnú, na plno som si uvedomil ako je v vlastne silná a pevná a dovolil si ju stisnúť silnejšie, byť tvrdší a ona si to náležite užívala.

Teraz som však cítil len neuveriteľný nepokoj z predstavy, že by som ju mal nechať znova do niečoho tak nebezpečného ísť. Posledné dni boli šialené a ona sa menila, strácala svoju výnimočnú silu a to ma nútilo zavrčať, keď horlivo prikývla na jeho prosbu.

"Nemyslím, že je správne, aby si sa v tomto stave ohrozovala ešte dajakým psychopatickým upírom," vyjadril som svoj názor mračiac sa na neho. Ten smrad vedel, že ona neodmietne a využíval toho.

"Ak ti to nedošlo, Paťko," vypľul ten zmrd, "ten upir je mladý a zabáva sa nielen sýtením, ale on tie svoje obete naporciuje, nie je práve bezpečny, taký ako on si nedaju povedať, treba to proste vyriešiť čo najskôr," infomoval ma ten hlupák.

"Tak tam choď a nechaj Em na pokoji, zmárniť ho predsa dokážeš aj sám, nie? Mladý ešte nevedia tak celkom ovládať svoje nové telo, nemal by to byť problém ani pre takú sračku ako si ty," provokoval som ho s úškrnom.

 My riešime omnoho závažnejší problém ako je ten posratý upír.

"Paťo!" zahriakla ma a ja som na ňu našpúlil ústa s vystretými dlaňami. Prišli sme sem predsa kôly nám, nie znova učiť upírov správnemu chovaniu.

Ona asi zabudla na to jej hysterické chovanie v aute kde si pred tvárou držala mikroténvý sáčok so stonaním, že každú chvíľu to príde.

Ja som už bol v pohode. V pokoji si jedol svojho kuracieho burgera a venoval sa ceste, zatiaľ čo ona čumela do pytlíka v ktorom mi podali moje papanie.

Tak ako som predpokladal nevracala, ani ju len nenatiahlo. Prekvapovalo ma, že teraz je tak kľudná a po strachu zo zvracania nebolo ani pamiatky. Teraz sa pre zmenu chcelo zvracať mne pri pohľade na jeho konskú papuľu ako sa na ňu usmial za moje ohriaknutie.

"Patrik," povedala zmierlivým tónom a prekryla moju ruku zaťatú v päsť, "ak by som nešla, ak by prišli na to, že už skutočne nie som tak silná, to by bol koniec. Anarchia by nás poslal späť ak by to nebolo ešte horšie ako pred tým. Som jediný strašiak, ktorý ich udrží na uzde."

 No, mala pravdu, ale čo teraz, poseriem sa z toho?

Chcel som jej niečo odpapuľovať dáku ušipačnú pripomienku, že preto si ešte nemusí nechať pokrútiť krkom, no predbehol ma ten mo-do sráč.

"Počkaj, ako to myslíš, Engel, že nie si silná? Deje sa niečo?"

 No chvála, tak on nám bude venovať pozornosť!

Em mlčala a previnilo sa na neho pozrela. Tak ešte sa bude cítiť zle pre niečo čo neurobila naschvál.

Krk mu predsa môže pokrútiť aj on. Len tá jeho germánska riť zlenivela, to je celý problém.

Spustila všetko, čo sa jej dialo posledné dni a on pozorne počúval a mne bolo čoraz viac na zvracanie, keď som videl ako sa jeho tvár mení z prekvapenej na vystrašenú a zúfalú.

Bolo mi jasné, že to nie je dobre, vedel som, že nemá potuchy, čo sa deje sk♫7r kao vôbec otvoril ústa...

"Mein liber Got," šepol, keď Em mlčala dlhšie ako dva sekundy nádychu a tuho ju zovrel v náručí.

Bol som vystrašený naozaj som dúfal, že aspoň on bude vedieť, čo by sa s ňou mohlo diať. Nebol som síce nadšený z myšlienky, že on by nám mal povedať alebo  pomôcť prísť na to, čo s ňou je, ale zo skutočnosti, že ani on netuší a tvári sa rovnako vyplašene ako ona mi naozaj nebolo dobre a zverák žalúdka sa utiahol tak pevne až som mohol cítiť žalúdočné šťavy tlačiace sa mi do hrdla.

"Takže si sa s tým za svoj dlhý život nestretol?" zavrčal som, prechádzajúc okolo stola, aby som ju vytrhol z jeho zovretia a prirazil si ju na svoju hruď, kam patrila.

Nič im na môj dobyvačný a teritoriálny čin nepovedal a len pokrútil hlavou.

"Nie. Poznám veľa vlkov čo tvoria pár jedným z vás, nie ste jediný zhrešilci, ale ani jednému sa nedeje toto." poukázal na Em, ako by to mala vpísané niekde na čele a ona sa mi v náručí zachvela.

"... nikdy," kontroloval som a on znova pokrútil hlavou.

"Môže to byť tvojou krvou, si čierny vlk, nie si samozrejmosťou, a vlastne ani nemáme úplne overené ako tvoja krv pôsobí na nás. Je skutočne ťažké si z teba cucnúť viac ako raz. Teda, nemyslím z teba... tebe stačí ak je to sexy blondýnka," zaškeril sa na mňa a ja som len pretočil oči. "Myslím ako teba, čierneho vlka, si silnejší ako upír a ani vlci na teba len tak nemajú. Možno sa Em mení, skutočne na niečo ako človek, aj keď si nemyslím, že by to mohlo byť úplne tak, čo je raz mŕtve neožije, neexistuje stupňovanie, mŕtvy mŕtvejší najmŕtvejší, skús hadať prečo," polemizoval nezmyselne zatiaľ čo ja som bojoval s nutkaním chyť ho pod krkom a šmariť ním o stenu.

Týmto sme sa nikam nedopracovali, dohady a teórie sú nanič. Ja potrebujem s istotou vedieť, že je Emília v pohode.

Hodil som po nej pohľad a skontroloval ju. Bola v poriadku, bledá ako pri chorobe, ale to bolo vlastne celkom normálne, upíry nie sú práve príkladom prekrvenia. A ona nepila moju krv už tri dni. Musela umierať smädom.

Filip akoby mi prečítal myšlienky položil pred ňu šálku s hustou tekutinou.

Nakrčil som nos no nič na to nepovedal. Železitá vôňa mi podráždila hrdlo no snažil som sa nervózne zavrčanie udržať hlboko v hrdle.

Ak by som zavrčal, Em by to mohlo odradiť od jej nesmelého prikladania si šálky k perám.

Chlipkanie sa však po chvíľke zmenilo na hltavé zadúšanie sa a šálka bola po dvoch sekundách prázdna a jej ruky sa klepali ako narkomanovi, keď načiahla ruku so šálkou k Filipovi. Ten ju bez slova prevzal nalial do nej znova krv a vložil ju do mikrovlnky.

"Ty si smädná a nič mi nepovieš? Em, do pekla!" hrešil som ju, keď si prevzala ďalšiu várku a hodila ju do seba rovnako rýchlo.

"Nechcem z teba piť už som ti predsa povedala, ty zasa nechceš vedieť kedy lovím, tak kedy som sa mala asi nasýtiť?"

Jej hlas bol pevnejší a oči znova žiarivo azúrové.

"Proste si sa mala napiť zo mňa!" vrčal som na ňu a ona na mňa späť sykla.

"Ty si závislí, musíš na odvikačku!" upozornila ma s plamienkami v očiach.

Och, miloval som, keď na mňa hľadela práve týmto pohľadom, ale teraz vôbec nešlo o rauš, ktorý mi spôsobovala svojimi sexy zúbkami. Šlo o ňu a jej hlad.

"Nechajme rozkoš rozkošou, maličká, tu ide o tvoje pohodlie a spokojnosť," opáčil som na čo sa zasmiala.

"Tvoje endorfíny sú len bonus, pravda," zabávala sa tlačiac sa na moje telo spôsobom, ktorý ten nemecký zmrd nikdy nemal vidieť, ale klamal by som, ak by som tvrdil, že sa mi nepáčila predstava, jeho uboleného výrazu. Miloval som ju.

"Pre Boha!" vyhŕkol tak nahlas až sme sebou ja aj Em trhli a skoro sme zleteli zo stoličky na ktorej sme sedeli.

"Prepáč, " ospravedlnila sa mu Em a ja som sa potešene usmial do jej ramena. Nech si dúfa, že raz bude jeho, ale teraz je moja a on zozbiera len rozbité kusy, čo z nej ostanú po mojej smrti.

"Na vaše túlanie kašlam, Engel, ja viem, koho zavolať!" povedal nadšene a požmolil si ruky venujúc mi jeden úprimný úsmev.

Srdce sa mi rozbúšilo rýchlosťou formuli a stisol Em silnejšie.

"Počul som o upírke, má vyše dvetísíc rokov a ak ona nebude vedieť, čo sa deje tak už potom nik. Ale chvíľu to potrvá, ona nie je práve v oblasti s internetovým alebo telefónnym signálom. Nevraviac o tom, že ani netuším, kde ju  začať ladať..."

"Ona?" šepla Em na čo Filip len prikývol.

"Musím vyraziť, hneď, o pár dní by som mohol byť späť. Zvládneš sa tu postarať o bar? " spýtal sa jej pred tým ako roztržito odpratal šálku do drezu a kmital pohľadom ako magor.

 Bol fakt pošahaný.

"Určite, Patrik mi pomôže," prikývla.

Vedel  som presne ako to myslí s tou pomocou. Teraz, keď nebola super mentalista potrebovala poistku proti anarchii.

Mal som v podstate voľno do druhého januára, nebol problém zostať, aj keď predstava, že tu strávime viac ako dva dni mi vyhádzala výrážky až na zadku. Ale on tu nebude, tak to až tak zlé nebolo, dúfal som, že Em sa postará o čerstvý vzduch a ja sa postarám o zvyšok.

Bol zbalený behom chvíľky a už sa s nami lúčil. Bol fakt mimo, lebo mi podal ruku a sľúbil, že sa postará o všetko. Chcel som byť nasraný, za to, že to predniesol, akoby som bol neschopný zasran. No nemohol som, v tejto veci som bol naozaj nanič.

"O toho Kruegera sa nestaraj, Engel, vybavím to, keď prídem." Bozkal ju na čelo a chcel odísť, no nedovolil som.

Chcel som mať aspoň ako taký pocit, že niečím prispejem, aj keď tá upíria vec nebol môj problém, no Em bola a tak som vlastne bol zodpovedaný aj za ňu a jej dočasnú Pn- ku.

"No, ty nájdi tú upírku a zisti či  nevie pomôcť alebo  čokoľvek a ja sa ti postarám o toho mäsiara, možno by sa mi mohlo podariť ho presvedčiť k spolupráci." Kývol som pecami a on sa na mňa usmial.

"Ja, Wolf, tak vitaj v tíme, " zaškeril sa a opustil byt.

Uvedomoval som, si, že tým to som vlastne prekročil úplne prah, upírieho sveta. Doposiaľ som bol len vlčí milenec super upírky, teraz som bol vlk stojaci na strane nových - mierumilovných upírov, ale čo, rodina ma odvrhla mal som len Em, a čo by som neurobil pre jej bezpečie?

Ako sa vraví, kto chce s upírmi byť, musí s nimi žiť. Nebolo ako cúvnuť, nechcel som cúvnuť.

Na rozdiel od mojich ľudí, neriešili to naše zhrešenie ako to nazval Filip. Proste ma tolerovali a ja som začal zvažovať, skutočne len zvažovať, či sme práve my neurobili niekde chybu, keď sme všetkých hodili do jedného vreca.

"Nechcem, aby si to urobil," ozvala sa.

"A to už prečo? Čo také mi hrozí? som rýchlejší a silnejší nestihne si ani prdnúť a bude na kusy," pripomenul som jej moje kvality.

"Upíry neprdia," smiala sa, ťapkajúc ma po hrudi.

"No, čo ty vieš? Ak mala jeho večera problémy s trávením alebo fazuľu na obed?“ vtipkoval som ťahajúc ju do jej izby.

"Patrik, čo to vyvádzaš?" šomrala, keď som jej rozopínal svetrík kopajúc do dverí je izby.

"Potrebujeme sprchu, obaja, a potom si pospinkať, teraz, keď si ľúbiš pospať tak, ako za starých čias. Pozri už bude čochvíľa polnoc," upozornil som ju.

"Takže len sprcha?" overovala si rozvezujúc mi šnúrky na teplákoch.

"Hm, sprcha," sľúbil som jej nemajúc v pláne tú hlúposť  dodržať.

Spinkala ako miminko a aj som sa potichu vyšmykol z postele a zbehol nám po raňajky do malých potravín, niečo na spôsob večierky u nás. Kúpil som si pečivo, salám a niečo sladké, čo som nelovil bol som vysadený na sladkosti. Cukor bola moja spása. Našťastie tam mali aj mäso a tak som si už naplánoval aj obed. Aj keď tu bolo stále riziko, že by ho moja pahltnica zjedla. Odmietala sa zo mňa kŕmiť a ja som mal po troch dňoch pocit, že si snáď budem musieť pustiť žilou ako som bol preplnený.

Prekvapila ma, keď už bola hore so strapatými vlasmi a len v rozťahanom tričku pretiahnutom cez kolená, ktoré mala stiahnuté k hrudi objímala šálku s krvou a mňa čakala čerstvá káva a jej sladký úsmev pripomínajúc mi ako sme si včera spríjemnili večer.

"Ty si sa normálne vykradol z našej postele a nechal ma samú, ako dajakú spoločníčku na jednu noc!“ obvinila ma, stavajúc sa na nohy, keď som na malú pracovnú dosku linky položil svoj skromný nákup.

"Kúpil by som spoločníčke na jednu noc kus flákoty na raňajky?" podpichoval som ju, keď som z malej igelitky vybral mäso zabalené vo fólii.

"No, neviem, si gentleman, tak asi by si sa postaral o jej plný žalúdok." Mykla plecami a skutočne siahla po mäsu.

Pôvodne som to myslel ako vtip, no keď ho rozbalila a zo šuflíka, vyhrabala nožík a odkrojila si plátok, nedokázal som skryť prekvapenie.

Zaklincovala to, keď ho stočila do rolky a s kľudom svätca si odhryzla ponúkajúc mi zvyšok.

Nebol som schopný ničoho, len poslušne otvoriť ústa a ona mi do nich aj so svojím prstom vložila ten malý kúsok šťavnatej flákotky.

"Dobré, že?" škerila sa s plnou pusou a ja som len prikývol.

Bolo čerstvé a šťavnaté, a z môjho hrdla sa vydralo spokojné zavrčanie. Čo len dokazovalo ako veľmi som už potreboval lov.

"Možno by sme mohli ísť dnes na lov, potrebuješ mäso a ja som ťa pri tom vždy chcela vidieť," navrhla, vyskakujúc tou svojou sexy ritkou na studený mramor a odkrojila si ďalší kúsok.

Vtesnal som sa jej medzi stehná a nechal ju, aby mi do úst vložila ďalší kúsok, čo držala medzi prstami.

"To nie je zlý nápad, aspoň ochutnáš, ako chutí skutočne čerstvé mäso," súhlasil som a ona sa usmiala, oblizujúc si z prstov šťavu z mäsa.

"Najskôr by sme sa mali postarať o bar, večer si sľúbil Filipovi, že vyriešiš toho pošahanca tak až potom by sme mali..."

"Umriem do vtedy hladom, tak čo keby sme si teraz dali rýchly lov a potom sprchu a zvyšok riešili potom?“ Bol som nedočkavý, to bravčové mäso prebudilo vlka a ja som potreboval čo najskôr cítiť lahodnú chuť srnky v ústach.

****

Sledovala ma ako som sa zmenil do svojej vlčej formy a pohladila ma po srsti. Uniklo mi spokojné zavrnenie a vtlačil som sa viac do jej ruky.

Boli sme dohodnutí, že počká na mieste a ja prídem po chvíľke. Bol som trošku nesvoj z toho, že moja upírka , moja Emília, bude čakať na to, kedy jej donesiem až pod nos prizabitú srnku.

Stále to bolo moje krehké žieňa, teda, chvíľami dokázala, že fakt nie je, ale to stále nič nemenilo na tom, že som bol vyplašený, zo skutočnosti, že potrebuje surové mäso.

 Ona bola na rozdiel odo mňa s tým skutočne v pohode a dokonca zavtipkovala, že má sliny pri kolenách tak nech neotáľam. Poslúchol som, bol som jej Alfa samec a ako taký som musel zaobstarať potravu pre svoju družku.

Samozrejme, neposlúchla a prispôsobená mojej rýchlosti mi bola hneď po boku, pripravená pozorovať ma pri každom pohybe.

Bol som stratený v love a tak som nestrácal čas napomenutím, že by som jej mohol trebárs nechtiac ublížiť. Vo chvíli, keď som zacítil svoj obed som to už nebol ja a staral sa i ba o to kedy zasýtim svoju potrebu po mäse.

Jedným rýchlim skokom som skončil život mladej srny a ako besný som jej zahryzol do krku pretrhávajúc tepnu. Nebol som v tej chvíli veľmi rozdielny od upíra, keď som si nechal jej krvou naplniť ústa iba chvíľu pred tým ako som sa so slasťou zahryzol do mladého mäsa.

Tiché zaskučanie ma vyrušilo z tranzu a uvedomil si že je tu aj Em.

Kývol som čumákom a ona sa usmiala, cupitajúc oproti mne na druhú stranu mršiny, kam sa jej bez zaváhania zahryzla.

S úsmevom som sledoval jej smotanovú pleť zašmudlanú krvou zvieraťa a spokojne zavrčal. Bolo v tom niečo animálneho, čo ma nútilo dmnúť sa, keď som ju sledoval ako sa sýtila.

Boli sme spojení zdielali sme spoločné jedlo, boli sme samostatná svorka. Len ja a moja družka.

Chvíľu som ju len sledoval, vlk vo mne však v pozore, pripravený zmárniť každého, kto by vyrušil jeho vlčicu pri jedle.

Zdvihla hlavu a usmiala sa, utierajúc si pusu do chrbta dlane so pokojným úsmevom. Bola sýta a ja som sa konečne mohol pustiť do zvyšku. Aj keď toho skutočne nezjedla veľa, mala na to príliš malý žalúdok.

Pustil som sa do svojej časti a ona ma prekvapila, keď sa znova sklonila a s upreným pohľadom na mňa tiež uhlodávala môj úlovok.

Moje vnútro sa chvelo bol to ten najsilnejší zážitok, keď sme si hľadeli do očí a jedli. Spoločne vnímali chuť každého sústa.

Sledoval som ju rovnako ako ona mňa. Jej slastné zahmkanie po každom novom zahryznutí mi vysielalo mrazenie po chrbtici do každého nervu. Vďaka očným zubom, ostrým ako boli tie moje, trhala mäso s rovnakou ľahkosťou.

 Túžil som po nej, tak hrozne. Bola to najviac sexy stvorenie aké som kedy videl.

„Jec.“ upozornila ma s jemným úsmevom a ja som sa rozosmial nad nepravdepodobnosťou situácie v ktorej sme sa ocitli.

Vrátil som sa do svojej podoby, otrel si ústa rovnakým spôsobom ako ona chvíľu pred tým, ako preskočila mršinu vrhajúc sa na moje ústa.

Ako som povedal, niet nad primitivizmus zvierat.